znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 396/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   č. k. 17   C 135/2007-29 z 24. októbra 2007 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 21/2008 zo 17. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2008   doručená   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 17 C 135/2007-29   z 24. októbra   2007   a postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 21/2008 zo 17. júla 2008.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Dňa 30. 01. 2002 mi bola zistená choroba z povolania... podľa položky 29-2 vyhl. č. 149/1988 Zb....

Za uvedenú chorobu mi bol pod č. 1158/2002 dňa 26. 04. 2002 vydaný posudok o bodovom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 300 bodov...

Návrhom zo dňa 15. 07. 2003... som si uplatnil nárok na vyplatenie náhrady za sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   ktorá   mi   bola   priznaná   vo   výške   Sk   126.000,-... rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 25. 03. 2004 sp. zn. 10 C 162/2003-32... V   priebehu   času   došlo   k   zhoršeniu   môjho   zdravotného   stavu   a   pri   opakovanom kontrolnom vyšetrení mi bol vydaný pod č. 2724/2005 dňa 27. 09. 2005 posudok o bodovom hodnotení   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   na   400   bodov...   teda   došlo   k priznaniu maximálnej hranice bodového hodnotenia a zvýšeniu o 100 bodov.

Žalobou zo dňa 20. 07. 2007... som si uplatnil nárok na ďalšie mimoriadne zvýšenie náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   pretože   došlo   k   zhoršeniu   môjho zdravotného   stavu,   prehĺbili   sa   moje   problémy   v   pracovnom,   osobnom,   kultúrnom, športovom, spoločenskom živote a pribudli aj nové problémy.

Rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. 10. 2007 sp. zn. 17 C/135/2007- 29... bol návrh zamietnutý....

Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17. 07. 2008 sp. zn. 19 Co/21/2008- 55... bol prvostupňový rozsudok právoplatný...) dňa 14. 08. 2008.“.

2. Podľa názoru sťažovateľa:„Uvedené rozsudky, ktorými bola zamietnutá moja žaloba považujem za nezákonné, keď súdy v nich absolútne nesprávne zhodnotili skutkový stav a zamietli moju žalobu, hoci som   nesporne   preukázal,   že   sa   prehĺbili   doterajšie   obmedzenia,   ktoré   v   súvislosti s chorobou z povolania mám v pracovnom, osobnom, kultúrnom, športovom i spoločenskom živote a nesporne pribudli nové, keď som musel byť zo zdravotných dôvodov preradený na inú prácu, lebo prácu na ktorú som bol už predtým preradený som nevládal robiť, došlo u mňa   prakticky   k   chronickým   poruchám   spánku,   bolestiam   hlavy   a   následnej   celkovej únave   a s tým   súvisiacej   nervozite,   ktorá   podstatným   spôsobom   negatívne   ovplyvňuje viaceré oblasti môjho života, choroba z povolania zasahuje už aj do úkonov pri osobnej hygiene, pri obliekaní, obúvaní a pod., avšak tieto skutočnosti súdy nebrali do úvahy.“

Sťažovateľ tvrdí, že „rozhodnutia súdov sú aj v rozpore s ustálenou súdnou praxou“ a v tejto súvislosti poukázal na obdobné konania vedené proti S. B. v sporoch vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 C 165/2006, sp. zn. 4 C 28/2006 a sp. zn. 15 C 186/2006, v ktorých   podľa   sťažovateľa „išlo   o zvýšenie   bodového   hodnotenia   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia   a následne   im   súdy   priznali   druhýkrát   mimoriadne   zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v súlade s platnými právnymi predpismi“ (kópie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   v uvedených   veciach   pripojil   sťažovateľ   k svojej sťažnosti).

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1.   Právo   M.   H.   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy... v konaní vedenom na Okresnom súde... pod sp. zn. 17 C/135/2007 a na Krajskom súde... pod sp. zn. 19 Co 21/2008 porušené bolo.

2.   Rozsudky   Okresného   súdu...   zo   dňa   24.   10.   2007   sp.   zn.   17   C/135/2007-29 a Krajského súdu... zo dňa 17. 07. 2008 sp. zn. 19 Co/21/2008-55 sa zrušujú.

3. Okresný súd... a Krajský súd... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť M. H. z titulu majetkovej a nemajetkovej ujmy sumu Sk 100.000,-... a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume Sk 7.680,-... k rukám advokáta... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou napadol aj rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 135/2007-29 z 24. októbra 2007. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, t. j. o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 19 Co 21/2008 zo 17. júla 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta porušenie označeného základného práva rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co 21/2008 zo 17. júla 2008, bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spôsobe, akým sa menované všeobecné súdy vysporiadali s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ich meritórnom konečnom rozhodnutí (pozri bod 2 I. časti odôvodnenia).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1 ústavy   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na   spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   zabezpečená   zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 225/03, II. ÚS 75/08).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sa   proti   rozsudku okresného   súdu   rozsudkom   sp.   zn.   19   Co   21/2008   zo   17.   júla   2008   sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj   z nasledujúcich   častí odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„...   Krajský   súd...   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   okresného   súdu   je   potrebné potvrdiť... ako vecne správny.

Nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatenia, ktorý navrhovateľ v danej vecí uplatňuje, je jedným z relatívne samostatných nárokov, z ktorých sa skladá celkový nárok na náhradu škody na zdraví v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Odškodnenie   za   sťaženie   spoločenského   uplatenia   už   vo   svojej   základnej   výmere predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a   pre   uspokojovanie   jeho   životných   a   spoločenských   potrieb.   Priznanie   základného odškodnenia   predpokladá,   že   doterajšie   možnosti   poškodeného   uplatniť   sa   v   živote a v spoločnosti sú v dôsledku choroby z povolania objektívne obmedzené.

Zvýšenie   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   predpokladá   existenciu ďalších skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenia poškodeného nemožno vyjadriť len základným   odškodnením.   Postup   podľa   ust.   §   7   ods.   3   vyhlášky   č.   32/1965   Zb.   preto prichádza do úvahy len v skutočne výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy ani zvýšenie základného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia dostatočne nevyjadruje   následky,   ktoré   sú   v   dôsledku   poškodenia   zdravia   trvalé   obmedzené   alebo stratené.

Lekárske   hodnotenie   tvorí   základ,   z   ktorého   sa   vychádza   pri   posudzovaní predpokladov   poškodeného   pre   jeho   ďalšie   uplatnenie   v   živote   a   v   spoločnosti.   Práve lekárskym ohodnotením zo dňa 27. 9. 2005 vydaným N. v P. bolo sťaženie spoločenského uplatnenia u navrhovateľa dobodované podľa položky č. 107 vyhlášky o 100 bodov, teda celkom na 400 bodov. Tento postup zdravotníckeho zariadenia bol prvostupňovým súdom - ako vyplýva z dôvodov jeho rozhodnutia - spochybnený, preto odvolací súd dopytom na N. P.   zisťoval   dôvody   tohto   postupu.   Z   doplneného   dokazovania   vyplynulo,   že   na Konzultačnom dni o chorobách z povolania na K. dňa 26. 5. 2005 boli konštatované dôvody pre úpravu bodového hodnotenia choroby z povolania zo dňa 26. 4. 2002. U navrhovateľa došlo k progresii v oblasti poškodenia nervov - karpálenho tunela a obojstranne sa objavila aj lézia lakťových nervov, najmä vpravo. Je pravdou, že pri posudku bodového hodnotenia v roku 2002 sa na možný vývoj choroby z povolania navrhovateľa prihliadalo, už vtedy sa mohla   choroba   z   povolania   bodovať   400   bodmi,   ale   čakalo   sa   na   vývoj   choroby z povolania, a keďže u navrhovateľa nastalo zhoršenie, upravilo sa bodové hodnotenie. Pri   hodnotení   následkov   choroby   z   povolania   sa   prihliada   k   predpokladanému vývoju vzniknutých zmien v zdravotnom stave. Ani v takomto prípade však nie je vylúčené zhoršenie už ustáleného zdravotného stavu, ktoré si vyžiada ďalšie odškodnenie následkov, a to v prípade, ak sa prejavia v takej intenzite alebo takým; spôsobom, že pôvodne neboli alebo nemohli byť predvídateľné. Len v takomto prípade vzniká nový nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatenia, ktorý predtým neexistoval, a preto nebolo možné jeho uplatnenie.   V   takom   prípade   sa   u   nového   nároku   porovnáva   stav   pred   zhoršením zdravotného   stavu   so   stavom   terajším,   nakoľko   nárok   síce   vyplýva   z tej   istej   škodovej udalosti, avšak nejde len o zmenu výšky pôvodného nároku. Pokiaľ aj pri predchádzajúcom odškodnení   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   nastali   podmienky   pre   zvýšenie   náhrady podľa § 7 ods. 3 vyhlášky tak, ako tomu bolo v danom prípade, keď rozhodnutím Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 10C/162/2003 bolo rozhodnuté o náhrade za sťaženie spoločenského uplatenia   vo   výške   126.000,-   Sk,   neznamená   to   automaticky,   že   pri   každom   ďalšom novovzniknutom nároku budú splnené podmienky pre mimoriadne zvýšenie náhrady. V prejednávanej veci, ako vyplýva z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom, obmedzenia navrhovateľa prejavujúce sa v zhoršení zdravotného stavu - zvýšené tŕpnutie rúk, strata citu, trasenie rúk, narušený spánok, nemožno považovať za zvlášť výnimočné okolnosti hodné mimoriadneho zreteľa, pre ktoré by boli dané dôvody na zvýšenie náhrady za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v zmysle   §   7   ods.   3   vyhlášky.   V tomto   smere   sa odvolací súd stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorý návrh zamietol, keď pri rozhodovaní dôvodne zohľadnil okolnosť, že navrhovateľovi za tvrdené obmedzenia bola priznaná   a   vyplatená   náhrada   za   dobodovaných   100   bodov   podľa   §   6   ods. 2   vyhlášky v sume 12.000,- Sk.

Právny názor prvostupňového súdu, z ktorého vychádza jeho rozhodnutie, je v súlade s hmotným právom, preto krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil...“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,   že sťažovateľ sa   s názorom   krajského súdu   nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   odvolací   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   v dokazovaní vykonanom   oboma   všeobecnými   súdmi.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa uvedenými v bodoch 2 a 3 petitu jeho sťažnosti (pozri bod 3 I. časti odôvodnenia).

Ústavný súd záverom poznamenáva, že stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   prijímajú   justičné   orgány   na   to splnomocnené príslušnými ustanoveniami zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. novembra 2008