SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 395/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, advokátskakancelária, Štúrova 10/20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného právana ochranu vlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 289/2013z 29. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola15. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranuvlastníckeho práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavyrozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 289/2013 z29. októbra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.16 C 1626/97 konal Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) o žalobe žalobcov( ⬛⬛⬛⬛ ), ktorou sa proti sťažovateľke v procesnom postavení žalovanejdomáhali určenia neoprávnenosti jej držby k sporným nehnuteľnostiam (pozemky) a určeniasvojho podielového spoluvlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, pričom okresný súdrozsudkom z 11. októbra 2012 rozhodol, že žalovaná sťažovateľka nie je oprávnenoudržiteľkou sporných nehnuteľností (prvý výrok rozsudku), že zamieta žalobu v časti,v ktorej sa žalobcovia domáhali určenia, že žalovaná sťažovateľka je oprávnenou držiteľkousporných nehnuteľností z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcovna tomto určení (druhý výrok rozsudku), že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmisporných nehnuteľností v okresným súdom určených spoluvlastníckych podieloch(tretí výrok rozsudku), a napokon určil, že žalovaná sťažovateľka nesplnila zákonnépredpoklady, aby bola ako vlastníčka sporných nehnuteľností zapísaná v katastrinehnuteľností (štvrtý výrok rozsudku).
3. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou proti prvému, tretiemu a štvrtémuvýroku označeného rozsudku okresného súdu konal vo veci ako odvolací súd krajský súd,ktorý sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn. 11 Co 289/2013 z 29. októbra 2014rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil, t. j. vo výroku,že žalovaná sťažovateľka nie je oprávnenou držiteľkou sporných nehnuteľností, žeich podielovými spoluvlastníkmi sú žalobcovia a že sťažovateľka nesplnila zákonnépredpoklady, aby bola ako vlastníčka sporných nehnuteľností zapísaná v katastrinehnuteľností.
4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť záverovkrajského súdu stotožňujúceho sa s okresným súdom o tom, že na jej strane, ako aj na stranejej právnej predchodkyne nebola splnená zákonná požiadavka dobromyseľnosti držbysporných nehnuteľností pre účely vydržania vlastníckeho práva k nim. Tento záver malkrajský súd podľa sťažovateľky ústavne neudržateľným spôsobom odvodiť iba zo znenia„oznámenia“ z 3. apríla 1954 o pridelení sporných nehnuteľností jej právnej predchodkyni,v ktorom malo byť uvedené, že jej právnej predchodkyni sa prideľujú sporné nehnuteľnosti stým, že „... príslušné opatrenia ako vyvlastnenie a prepis v pozemkovej knihe sa prevedie dodatočne...“, o čom mala byť právna predchodkyňa sťažovateľky dodatočne upovedomená,na základe čoho mal krajský súd vyvodiť, že tak sťažovateľka, ako aj jej právnapredchodkyňa museli mať vedomosť o tom, že im mestským národným výborom pridelenésporné nehnuteľnosti nemajú vo vlastníctve, t. j. že im nepatria, keďže k dodatočnému (voznámení avizovanému) prevodu ich vlastníctva nedošlo, preto im nesvedčaladobromyseľnosť pri ich držbe a užívaní. Podľa sťažovateľky krajský súd v súvislosti sposúdením otázky dobromyseľnosti držby pri vydržaní «... nereflektuje v dostatočnej miere reálnu situáciu, aká existovala v prvej polovici 50-tych rokov, keď k rozhodujúcim udalostiam došlo.
S účinnosťou od 01. 01. 1951 prestal mať zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe konštitutívny právny význam, čo znamenalo, že k prevodu vlastníckeho práva mohlo dôjsť a dochádzalo aj bez jeho „prepísania“ v pozemkovej knihe. Pozemno-knižný stav vlastníctva nehnuteľností sa od tej doby začal rozchádzať so skutočným stavom vlastníckeho práva a väčší význam nadobudli rôzne administratívne akty (najčastejšie miestnych orgánov štátnej správy), o ktoré sa opierali právne vzťahy k nehnuteľnostiam.».
5. Okrem toho sťažovateľka považuje za arbitrárne aj závery krajského súdu, ževlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nemohla nadobudnúť ani ich spracovaním„... tým, že sporný pozemok som v dobrej viere spracovala postavením stavby na ňom, čo tak isto viedlo podľa vtedy platného práva k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Ani túto moju argumentáciu všeobecné súdy neakceptovali, a to v podstate z rovnakého dôvodu, teda preto, že podľa ich názoru som pri stavbe domu nemohla byť dobromyseľná v tom, že vlastnícke právo k sporým pozemkom mi patrí.“.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 289/2013 rozsudkom č. k. 11 Co 289/2013-516 z 29. 10. 2014 porušil čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 289/2013-516 z 29. 10. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy jej právneho zastúpenia na účet jej advokáta do 30 dní od právoplatnosti.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č.38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátubez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúzákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
10. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:«V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukazuje, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Iba na doplnenie správnosti rozhodnutia reagujúc na odvolacie námietky žalovanej ho dopĺňa o ďalšie dôvody...
Žalovaná v odvolaní v rámci uplatneného odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podanou argumentáciou namieta správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa, že nenadobudla vlastníctvo k nehnuteľnostiam ani vydržaním a ani spracovaním...
Jedným zo zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je oprávnená držba. Právnou teóriou a aj súdno-aplikačnou praxou je ustálené, že oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti daného prípadu“. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl. O takýto omyl ide vtedy, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť si rozhodujúce skutočnosti. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého (neospravedlniteľného) omylu môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“ a preto nemôže byť držiteľom oprávneným. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
Súd prvého stupňa pri posudzovaní dobrej viery právnej predchodkyne žalovanej pri vstupe do držby pozemku vychádzal z vyššie uvedených zásad a dospel k správnemu právnemu názoru, že tento zákonný predpoklad nie je naplnený. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že jednoznačne a zrozumiteľne formulovaný obsah „Oznámenia“ z 3. 4. 1954 v znení: „príslušné opatrenia ako vyvlastnenie a prepis v pozemkovej knihe sa prevedie dodatočne“, svedčí o tom, že právna predchodkyňa žalovanej nemohla byť dobromyseľná, že pozemok pridelený na stavbu domu jej vlastnícky patrí. Skutočnosť vyplývajúca z „Oznámenia“, že v čase pridelenia pozemok nebol vyvlastnený, nemohla viesť právnu predchodkyňu žalovanej k presvedčeniu, že nadobúda vlastníctvo k nemu. So zreteľom na „tieto okolnosti“ možno usúdiť, že právna predchodkyňa žalovanej nemohla byť dobromyseľná, keďže pri bežnej opatrnosti z vyššie uvedeného textu „Oznámenia“ mohla rozpoznať, či jej vlastnícke právo skutočne patrí. Vzhľadom na faktické odovzdanie pozemku pre stanovený účel, mohla mať síce subjektívny pocit oprávneného držiteľa, tento však nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, keďže nebol podložený takými okolnosťami, ktoré objektívne zakladali oprávnenosť držby. Nesplnením tejto podmienky, nemohlo dôjsť právnou predchodkyňou žalovanej k nadobudnutiu sporných nehnuteľností vydržaním, na základe čoho ani žalovaná nemohla titulom vydržania stať sa ich oprávneným držiteľom a nesplnila ani zákonné podmienky, aby na základe notárskeho osvedčenia N 158/97, Nz 206/97 zo 6. 8. 1997 vydaného podľa zák. č. 293/1992 Zb. bola zapísaná ako výlučná vlastníčka predmetných nehnuteľností.
Odvolacie námietky žalovanej smerujúce proti právnemu posúdeniu otázky vydržania nehnuteľností nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutých výrokoch.
V rámci uplatneného odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná vytýkala súdu prvého stupňa aj nesprávnosť jeho záveru, že nenadobudla vlastníctvo k nehnuteľnostiam ani spracovaním podľa § 125 a nasl. stredného OZ per analogiam. Pokiaľ ide o dôvody uvedené žalovanou v tejto časti odvolania, odvolací súd ich akceptuje do tej miery, že judikatúra súdov k ust. 125 a nasl. stredného OZ nasvedčuje, že tieto ustanovenia sa vzťahovali nielen na tzv. socialistické právnické organizácie, ale aj na fyzické osoby (občanov). Ostatné dôvody či námietky v odvolaní k tejto otázke však odvolací súd nepovažuje za náležité opierajúc sa pritom o nasledovné: Problematikou neoprávnenej stavby, to znamená stavby na cudzom pozemku bez zriadenia práva stavby (čo je podľa žalovanej aj jej prípad) v dobe platnosti zák. č. 141/1950 Zb. (tzv. stredný OZ) sa podrobne zaoberá rozhodnutie NS ČR publikované pod č. 26, ročník 2001 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovísk. V tomto rozhodnutí sa (opakovane) uvádza, že vzťah medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku je potrebné posúdiť podľa § 125 a nasl. OZ z r. 1950. Je teda potrebné vychádzať nielen zo samotného ust. § 125, ale z nasledujúcich ustanovení tohto zákona, pretože úprava dôsledkov spracovania cudzej veci v OZ tvorí ucelený systém noriem, z ktorého nemožno vyňať jednotlivé ustanovenia. Zdôrazňuje sa v ňom, že zákon kladie dôraz na dobrú vieru spracovateľa. Vychádzajúc z tejto komplexnej úpravy a zákonnej podmienky dobrej viery spracovateľa, preto nemožno vychádzať z toho, že stavebník sa stáva vo všetkých prípadoch vlastníkom zastavaného pozemku. Takýto prístup by totiž mimo iného zvýhodnil neoprávneného stavebníka proti stavebníkovi oprávnenému; zatiaľ čo neoprávnený stavebník (akým by mala byť aj právna predchodkyňa žalovanej - pozn. odvolacieho súdu) by sa stal vlastníkom pozemku i stavby na nej zriadené
- ako to uvádza vo svojom odvolaní žalovaná - ten, komu by svedčilo právo stavby, by nadobúdal iba vlastníctvo ku stavbe. V tejto súvislosti v citovanom rozhodnutí sa ďalej uvádza, že v prípade nedostatku práva stavby by ten, kto staval v dobrej viere mal rovnaké postavenie ako ten, kto vedome porušoval právo vlastníka pozemku. Takéto dôsledky by boli neprijateľné. Keďže podmienka dobromyseľnosti spracovania (vo vzťahu k pozemku, na ktorom bola zriadená stavba) ako základná podmienka nadobudnutia vlastníctva spracovaním podľa § 125 a nasl. stredného OZ u právnej predchodkyni žalovanej nebola naplnená, tak ako to správne vyhodnotil a odôvodnil súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ani spracovaním. Aj tento právny záver súdu prvého stupňa je vecne správny.»
11. Citované rozhodnutie krajského súdu pri posúdení otázky vydržania na stranesťažovateľky a jej právnej predchodkyne je založené na zistení o absencii jednéhoz jeho principiálnych zákonných predpokladov, ktorým je dobromyseľnosť. Krajský súd tak,ako pred ním aj okresný súd, založil svoj záver o deficite dobromyseľnosti u sťažovateľky ajej právnej predchodkyne na zistení o ich preukázateľnej vedomosti, že k prevoduvlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam sa po ich faktickom pridelení im doužívania vyžadovalo ešte rozhodnutie o ich vyvlastnení a následný zápis o de iure zmenevlastníka do pozemkovej knihy. O tejto skutočnosti bola právna predchodkyňa sťažovateľkypreukázateľne informovaná v „oznámení“ z 3. apríla 1954 o pridelení jej týchto spornýchnehnuteľností do užívania, nie však do vlastníctva. V preskúmavanom konaní všaksťažovateľka nepreukázala a ani vykonaným dokazovaním nebolo zistené, žeby k vydaniuvyvlastňovacieho rozhodnutia a k zápisu o zmene vlastníckeho práva k spornýmnehnuteľnostiam v skutočnosti aj došlo.
12. V uvedených súvislostiach ústavný súd podotýka, že záver o absenciidobromyseľnosti ako elementárneho predpokladu vydržania vlastníckeho práva k spornýmnehnuteľnostiam je posilnený nielen uvedenou skutočnosťou o nespochybniteľnom znení„oznámenia“ z 3. apríla 1954, ale, ako to z odôvodnenia rozhodnutia krajského súduvyplýva, aj dokazovaním zistenou skutočnosťou, s ktorou sťažovateľka nerozporuje,a to že už právna predchodkyňa sťažovateľky, súc si zrejme vedomá, že spornénehnuteľnosti, na ktorých postavila dom, nie sú v jej vlastníctve, vyvíjala preukázateľnéaktivity smerom k právnym predchodcom žalobcov, vo vlastníctve ktorých tieto spornénehnuteľnosti boli pred ich pridelením mestským národným výborom právnej predchodkynisťažovateľky, aby sa s nimi dohodla na vyporiadaní vlastníckych vzťahov k týmto spornýmnehnuteľnostiam ich odkúpením, k čomu však kvôli nezhode o ich cene napokon nedošlo.
13. Vzhľadom na uvedené zistenia, ako aj vzhľadom na znenie § 112 zákonač. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (tzv. stredný Občiansky zákonník) účinnéhov rozhodnom čase (t. j. k 3. aprílu 1954, kedy bolo vydané „oznámenie“ o pridelenísporných nehnuteľností právnej predchodkyni, pozn.), podľa ktorého „Prevod vlastníctva k nehnuteľným veciam, zapísaným v pozemkovej alebo železničnej knihe, zapíše sa do týchto kníh“, nie je podľa ústavného súdu možné pripísať žiadnu relevanciu ani obrannejargumentácii sťažovateľky, podľa ktorej mala v rozhodnej dobe pridelenia jej spornýchnehnuteľností prioritu uplatňovaná obyčaj pri prevode vlastníctva k nehnuteľnosti založenána predpoklade vlastníctva faktického užívateľa pozemku pred de iure zápisom vlastníctvav pozemkovej knihe, ktorý (zápis) nemal mať podľa sťažovateľky v tomto rozhodnomobdobí „... konštitutívny právny význam...“, takže podľa nej mohlo dôjsť k prevoduvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, «... aj bez jeho „prepísania“ v pozemkovej knihe...».Uvedená argumentácia sťažovateľky je však vzhľadom na uvedené zistenia a zneniestredného Občianskeho zákonníka účinného v rozhodnom čase zjavne bezpredmetnáv možnosti ovplyvniť záver krajského súdu o tom, že sťažovateľka a jej právnapredchodkyňa nemohli byť vzhľadom na všetky objektívne okolnosti pri vynaloženíprimeranej obozretnosti dobromyseľne presvedčené, že im sporné nehnuteľnosti patria.
14. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku krajského súdu k otázke nadobudnutiavlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním, sťažovateľka namieta, že krajský súd sanevysporiadal s jej tvrdením, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam „... mohla nadobudnúť aj spracovaním... teda tým, že sporný pozemok som v dobrej viere spracovala postavením stavby na ňom...“, čo malo viesť podľa sťažovateľky „... podľa vtedy platného práva k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným pozemkom.“ (sťažovateľkanekonkretizovala, na základe akých právnych noriem k takýmto záverom dospela, pozn.).
15. V uvedenej súvislosti ústavný súd podotýka, že v rozpore s uvedeným tvrdenímsťažovateľky sa krajský súd s otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostijej spracovaním v rozhodnom čase riadne vysporiadal, pričom poukázal na skutočnosť, žev zmysle účinnej právnej úpravy zriadenie práva stavby na cudzom pozemku ešte nemalobez ďalšieho automaticky za následok aj prevod vlastníckeho práva k tomuto pozemkuna vlastníka stavby. Krajský súd v tejto spojitosti tiež poukázal na to, že v prípade inéhovýkladu by to malo za následok pozitívnu diskrimináciu vlastníka stavby, ktorý by vedome(nedobromyseľne) staval na cudzom pozemku s cieľom nadobudnúť tak aj vlastníctvo tohtocudzieho pozemku, oproti dobromyseľnému vlastníkovi stavby, ktorý by staval na cudzompozemku v dobrej viere, že pozemok je jeho (inými slovami, ktorý by nestaval na cudzompozemku z vypočítavosti získať tak vlastníctvo aj k pozemku).
16. Podľa ústavného súdu z uvedených záverov vyplýva záver, že aj v prípadenadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním formou zriadenia stavbybola nevyhnutnou podmienkou dobromyseľnosť vlastníka stavby o vlastníctve pozemku,na ktorom staval, tak ako to uzavrel aj krajský súd. Napokon aj samotná sťažovateľkauviedla, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam mohla nadobudnúť tak, že ich „v dobrej viere spracovala“, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, tak ako už bolo uvedené,že na strane sťažovateľky a jej právnej predchodkyne nebola „dobrá viera“ v tomto smeredaná.
17. O nutnosti skúmania podmienky dobromyseľnosti aj pri nadobudnutívlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním svedčí aj § 125 stredného Občianskehozákonníka účinného v rozhodnom čase (t. j. k 13. februáru 1956, kedy bolo pre právnupredchodkyňu sťažovateľky zriadené právo stavby, pozn.), podľa znenia adekvátnej častiktorého „Ak cudziu vec dobromyseľne spracuje...“, pričom súčasne podľa § 155 v tom istomčase účinného stredného Občianskeho zákonníka „Vlastníkom stavby môže byť osobarozdielna od vlastníka pozemku“, podľa jeho § 159 „... možno na cudzom pozemku zriadiťtrvalú stavbu len na základe práva stavby“, pričom podľa § 160 „Právo zriadiť si trvalústavbu na cudzom pozemku (právo stavby) vzniká zo zákona alebo úradným výrokom alebosmluvou“ a podľa § 165 „Právo stavby sa zapíše v pozemkovej alebo železničnej knihe,a to aj vtedy, ak je právo stavby zriadené priamo zákonom alebo úradným výrokom.“.
18. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery krajského súduv napádanom rozsudku sp. zn. 11 Co 289/2013 z 29. októbra 2014 sú ústavne udržateľnéa podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,ktoré by mali za následok arbitrárnosť tohto rozsudku krajského súdu, preto ústavný súdsťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenúodmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),ústavný súd o týchto nárokoch sťažovateľky už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015