znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 395/2015-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Machovou, advokátskakancelária,   Štúrova   10/20,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana ochranu   vlastníckeho   práva   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republikya základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   11   Co   289/2013z 29. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola15. apríla 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranuvlastníckeho   práva   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavyrozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 289/2013 z29. októbra 2014.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   jej   prílohy   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.16 C 1626/97 konal Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) o žalobe žalobcov( ⬛⬛⬛⬛ ), ktorou sa proti sťažovateľke v procesnom postavení žalovanejdomáhali určenia neoprávnenosti jej držby k sporným nehnuteľnostiam (pozemky) a určeniasvojho   podielového   spoluvlastníctva   k   týmto   nehnuteľnostiam,   pričom   okresný   súdrozsudkom   z   11.   októbra   2012   rozhodol,   že   žalovaná   sťažovateľka   nie   je   oprávnenoudržiteľkou   sporných   nehnuteľností   (prvý   výrok   rozsudku),   že   zamieta   žalobu   v   časti,v ktorej sa žalobcovia domáhali určenia, že žalovaná sťažovateľka je oprávnenou držiteľkousporných   nehnuteľností   z   dôvodu   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcovna tomto určení (druhý výrok rozsudku), že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmisporných   nehnuteľností   v   okresným   súdom   určených   spoluvlastníckych   podieloch(tretí výrok   rozsudku),   a   napokon   určil,   že   žalovaná   sťažovateľka   nesplnila   zákonnépredpoklady,   aby   bola   ako   vlastníčka   sporných   nehnuteľností   zapísaná   v   katastrinehnuteľností (štvrtý výrok rozsudku).

3. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou proti prvému, tretiemu a štvrtémuvýroku označeného rozsudku okresného súdu konal vo veci ako odvolací súd krajský súd,ktorý   sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   11   Co   289/2013   z   29.   októbra   2014rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil, t. j. vo výroku,že žalovaná   sťažovateľka   nie   je   oprávnenou   držiteľkou   sporných   nehnuteľností,   žeich podielovými   spoluvlastníkmi   sú   žalobcovia   a   že   sťažovateľka   nesplnila   zákonnépredpoklady,   aby   bola   ako   vlastníčka   sporných   nehnuteľností   zapísaná   v   katastrinehnuteľností.

4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť záverovkrajského súdu stotožňujúceho sa s okresným súdom o tom, že na jej strane, ako aj na stranejej   právnej   predchodkyne   nebola   splnená   zákonná   požiadavka   dobromyseľnosti   držbysporných nehnuteľností pre účely vydržania vlastníckeho práva k nim. Tento záver malkrajský súd podľa sťažovateľky ústavne neudržateľným spôsobom odvodiť iba zo znenia„oznámenia“ z 3. apríla 1954 o pridelení sporných nehnuteľností jej právnej predchodkyni,v ktorom malo byť uvedené, že jej právnej predchodkyni sa prideľujú sporné nehnuteľnosti stým, že „... príslušné opatrenia ako vyvlastnenie a prepis v pozemkovej knihe sa prevedie dodatočne...“, o čom mala byť právna predchodkyňa sťažovateľky dodatočne upovedomená,na   základe   čoho   mal   krajský   súd   vyvodiť,   že   tak   sťažovateľka,   ako   aj jej právnapredchodkyňa museli mať vedomosť o tom, že im mestským národným výborom pridelenésporné nehnuteľnosti nemajú vo vlastníctve, t. j. že im nepatria, keďže k dodatočnému (voznámení   avizovanému)   prevodu   ich   vlastníctva   nedošlo,   preto   im nesvedčaladobromyseľnosť   pri   ich   držbe   a   užívaní.   Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   v súvislosti   sposúdením otázky dobromyseľnosti držby pri vydržaní «... nereflektuje v dostatočnej miere reálnu   situáciu,   aká   existovala   v   prvej   polovici   50-tych   rokov,   keď   k rozhodujúcim udalostiam došlo.

S účinnosťou od 01. 01. 1951 prestal mať zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe konštitutívny právny význam, čo znamenalo, že k prevodu vlastníckeho práva mohlo dôjsť a dochádzalo aj bez jeho „prepísania“ v pozemkovej knihe. Pozemno-knižný stav vlastníctva nehnuteľností sa od tej doby začal rozchádzať so skutočným stavom vlastníckeho práva   a   väčší   význam   nadobudli   rôzne   administratívne   akty   (najčastejšie   miestnych orgánov štátnej správy), o ktoré sa opierali právne vzťahy k nehnuteľnostiam.».

5. Okrem toho sťažovateľka považuje za arbitrárne aj závery krajského súdu, ževlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nemohla nadobudnúť ani ich spracovaním„... tým, že sporný pozemok som v dobrej viere spracovala postavením stavby na ňom, čo tak isto viedlo podľa vtedy platného práva k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Ani túto moju argumentáciu všeobecné súdy neakceptovali, a to v podstate z rovnakého dôvodu, teda preto, že podľa ich názoru som pri stavbe domu nemohla byť dobromyseľná v tom, že vlastnícke právo k sporým pozemkom mi patrí.“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co   289/2013 rozsudkom č. k. 11 Co 289/2013-516 z 29. 10. 2014 porušil čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 289/2013-516 z 29. 10. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Košiciach   je povinný nahradiť   sťažovateľke trovy   jej právneho zastúpenia na účet jej advokáta do 30 dní od právoplatnosti.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č.38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátubez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúzákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácies ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy,ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

10. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil takto:«V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa,   na   správnosť   ktorých   poukazuje,   ako aj s odôvodnením   napadnutého   rozsudku.   Iba   na   doplnenie   správnosti   rozhodnutia reagujúc na odvolacie námietky žalovanej ho dopĺňa o ďalšie dôvody...

Žalovaná   v   odvolaní   v   rámci   uplatneného   odvolacieho   dôvodu   nesprávneho právneho   posúdenia   veci   podanou argumentáciou namieta správnosť   právnych   záverov súdu prvého stupňa, že nenadobudla vlastníctvo k nehnuteľnostiam ani vydržaním a ani spracovaním...

Jedným zo zákonných predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je oprávnená   držba.   Právnou   teóriou   a   aj   súdno-aplikačnou   praxou   je   ustálené, že oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu   vec   alebo   právo   patrí.   Rozlišujúcim   znakom   medzi   držbou   oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti daného prípadu“. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže   vychádzať   len   z   posúdenia   subjektívnych   predstáv   držiteľa.   Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či   držiteľ   mohol   alebo   nemohol   rozpoznať,   že   mu   vec   alebo   právo   skutočne   patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl. O takýto omyl ide vtedy, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť si rozhodujúce skutočnosti. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého (neospravedlniteľného) omylu môže byť síce v dobrej viere, avšak nie „so zreteľom   ku   všetkým   okolnostiam“   a   preto   nemôže   byť   držiteľom   oprávneným. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

Súd prvého stupňa pri posudzovaní dobrej viery právnej predchodkyne žalovanej pri vstupe do držby pozemku vychádzal z vyššie uvedených zásad a dospel k správnemu právnemu názoru, že tento zákonný predpoklad nie je naplnený. Odvolací súd sa stotožňuje s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   jednoznačne   a   zrozumiteľne   formulovaný   obsah „Oznámenia“   z   3.   4.   1954   v   znení:   „príslušné   opatrenia   ako   vyvlastnenie   a   prepis v pozemkovej   knihe   sa   prevedie   dodatočne“,   svedčí   o   tom,   že   právna   predchodkyňa žalovanej nemohla byť dobromyseľná, že pozemok pridelený na stavbu domu jej vlastnícky patrí.   Skutočnosť   vyplývajúca   z   „Oznámenia“,   že   v   čase   pridelenia   pozemok   nebol vyvlastnený, nemohla viesť právnu predchodkyňu žalovanej k presvedčeniu, že nadobúda vlastníctvo k nemu. So zreteľom na „tieto okolnosti“ možno usúdiť, že právna predchodkyňa žalovanej nemohla byť dobromyseľná, keďže pri bežnej opatrnosti z vyššie uvedeného textu „Oznámenia“   mohla   rozpoznať,   či   jej   vlastnícke   právo   skutočne   patrí.   Vzhľadom na faktické   odovzdanie   pozemku   pre   stanovený   účel,   mohla   mať   síce   subjektívny   pocit oprávneného držiteľa, tento však nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, keďže nebol   podložený   takými   okolnosťami,   ktoré   objektívne   zakladali   oprávnenosť   držby. Nesplnením   tejto   podmienky,   nemohlo   dôjsť   právnou   predchodkyňou   žalovanej k nadobudnutiu sporných nehnuteľností vydržaním, na základe čoho ani žalovaná nemohla titulom vydržania stať sa ich oprávneným držiteľom a nesplnila ani zákonné podmienky, aby na základe notárskeho osvedčenia N 158/97, Nz 206/97 zo 6. 8. 1997 vydaného podľa zák. č. 293/1992 Zb. bola zapísaná ako výlučná vlastníčka predmetných nehnuteľností.

Odvolacie námietky žalovanej smerujúce proti právnemu posúdeniu otázky vydržania nehnuteľností   nie   sú   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   rozsudku   v   napadnutých výrokoch.

V rámci uplatneného odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná   vytýkala   súdu   prvého   stupňa   aj   nesprávnosť   jeho   záveru,   že   nenadobudla vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   ani   spracovaním   podľa   §   125   a   nasl.   stredného   OZ per analogiam. Pokiaľ ide o dôvody uvedené žalovanou v tejto časti odvolania, odvolací súd ich akceptuje do tej miery, že judikatúra súdov k ust. 125 a nasl. stredného OZ nasvedčuje, že   tieto   ustanovenia   sa   vzťahovali   nielen   na   tzv.   socialistické   právnické   organizácie, ale aj na fyzické osoby (občanov). Ostatné dôvody či námietky v odvolaní k tejto otázke však odvolací   súd   nepovažuje za náležité opierajúc sa pritom   o nasledovné:   Problematikou neoprávnenej stavby, to znamená stavby na cudzom pozemku bez zriadenia práva stavby (čo je podľa žalovanej aj jej prípad) v dobe platnosti zák. č. 141/1950 Zb. (tzv. stredný OZ) sa   podrobne   zaoberá   rozhodnutie   NS   ČR   publikované   pod   č.   26,   ročník   2001   Sbírky soudních rozhodnutí a stanovísk. V tomto rozhodnutí sa (opakovane) uvádza, že vzťah medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku je potrebné posúdiť podľa § 125 a nasl. OZ z r. 1950. Je teda potrebné vychádzať nielen zo samotného ust. § 125, ale z nasledujúcich ustanovení tohto zákona, pretože úprava dôsledkov spracovania cudzej veci v OZ tvorí ucelený systém noriem, z ktorého nemožno vyňať jednotlivé ustanovenia. Zdôrazňuje sa v ňom, že zákon kladie   dôraz   na   dobrú   vieru   spracovateľa.   Vychádzajúc   z   tejto   komplexnej   úpravy a zákonnej   podmienky   dobrej   viery   spracovateľa,   preto   nemožno   vychádzať   z   toho, že stavebník   sa   stáva   vo   všetkých   prípadoch   vlastníkom   zastavaného   pozemku.   Takýto prístup   by   totiž   mimo   iného   zvýhodnil   neoprávneného   stavebníka   proti   stavebníkovi oprávnenému; zatiaľ čo neoprávnený stavebník (akým by mala byť aj právna predchodkyňa žalovanej - pozn. odvolacieho súdu) by sa stal vlastníkom pozemku i stavby na nej zriadené

- ako to uvádza vo svojom odvolaní žalovaná - ten, komu by svedčilo právo stavby, by nadobúdal iba vlastníctvo ku stavbe. V tejto súvislosti v citovanom rozhodnutí sa ďalej uvádza, že v prípade nedostatku práva stavby by ten, kto staval v dobrej viere mal rovnaké postavenie ako ten, kto vedome porušoval právo vlastníka pozemku. Takéto dôsledky by boli neprijateľné.   Keďže   podmienka   dobromyseľnosti   spracovania   (vo   vzťahu   k   pozemku, na ktorom   bola   zriadená   stavba)   ako   základná   podmienka   nadobudnutia   vlastníctva spracovaním podľa § 125 a nasl. stredného OZ u právnej predchodkyni žalovanej nebola naplnená,   tak   ako   to   správne   vyhodnotil   a   odôvodnil   súd   prvého   stupňa   vo   svojom rozhodnutí,   nemohla   nadobudnúť   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam   ani   spracovaním. Aj tento právny záver súdu prvého stupňa je vecne správny.»

11. Citované rozhodnutie krajského súdu pri posúdení otázky vydržania na stranesťažovateľky   a   jej   právnej   predchodkyne   je   založené   na   zistení   o   absencii   jednéhoz jeho principiálnych zákonných predpokladov, ktorým je dobromyseľnosť. Krajský súd tak,ako pred ním aj okresný súd, založil svoj záver o deficite dobromyseľnosti u sťažovateľky ajej   právnej   predchodkyne   na   zistení   o   ich   preukázateľnej   vedomosti,   že k prevoduvlastníckeho   práva   k   sporným   nehnuteľnostiam   sa   po   ich   faktickom   pridelení   im   doužívania vyžadovalo ešte rozhodnutie o ich vyvlastnení a následný zápis o de iure zmenevlastníka do pozemkovej knihy. O tejto skutočnosti bola právna predchodkyňa sťažovateľkypreukázateľne informovaná v „oznámení“ z 3. apríla 1954 o pridelení jej týchto spornýchnehnuteľností   do   užívania,   nie   však   do   vlastníctva.   V   preskúmavanom   konaní   všaksťažovateľka nepreukázala a ani vykonaným dokazovaním nebolo zistené, žeby k vydaniuvyvlastňovacieho   rozhodnutia   a   k   zápisu   o   zmene   vlastníckeho   práva   k   spornýmnehnuteľnostiam v skutočnosti aj došlo.

12.   V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   podotýka,   že   záver   o   absenciidobromyseľnosti ako elementárneho predpokladu vydržania vlastníckeho práva k spornýmnehnuteľnostiam je posilnený nielen uvedenou skutočnosťou o nespochybniteľnom znení„oznámenia“ z   3.   apríla   1954,   ale,   ako   to   z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súduvyplýva,   aj   dokazovaním   zistenou   skutočnosťou,   s   ktorou   sťažovateľka   nerozporuje,a to že už   právna   predchodkyňa   sťažovateľky,   súc   si   zrejme   vedomá,   že   spornénehnuteľnosti, na ktorých postavila dom, nie sú v jej vlastníctve, vyvíjala preukázateľnéaktivity smerom k právnym predchodcom žalobcov, vo vlastníctve ktorých tieto spornénehnuteľnosti boli pred ich pridelením mestským národným výborom právnej predchodkynisťažovateľky, aby sa s nimi dohodla na vyporiadaní vlastníckych vzťahov k týmto spornýmnehnuteľnostiam ich odkúpením, k čomu však kvôli nezhode o ich cene napokon nedošlo.

13.   Vzhľadom   na   uvedené   zistenia,   ako   aj   vzhľadom   na   znenie   §   112   zákonač. 141/1950   Zb.   Občiansky   zákonník   (tzv.   stredný   Občiansky   zákonník)   účinnéhov rozhodnom   čase   (t.   j.   k   3.   aprílu   1954,   kedy   bolo   vydané „oznámenie“ o   pridelenísporných nehnuteľností právnej predchodkyni, pozn.), podľa ktorého „Prevod vlastníctva k nehnuteľným veciam, zapísaným v pozemkovej alebo železničnej knihe, zapíše sa do týchto kníh“,   nie   je   podľa   ústavného   súdu   možné   pripísať   žiadnu   relevanciu   ani   obrannejargumentácii sťažovateľky, podľa ktorej mala v rozhodnej dobe pridelenia jej spornýchnehnuteľností prioritu uplatňovaná obyčaj pri prevode vlastníctva k nehnuteľnosti založenána predpoklade vlastníctva faktického užívateľa pozemku pred de iure zápisom vlastníctvav pozemkovej   knihe,   ktorý   (zápis)   nemal   mať   podľa   sťažovateľky   v   tomto   rozhodnomobdobí „...   konštitutívny   právny   význam...“,   takže   podľa   nej   mohlo   dôjsť   k   prevoduvlastníckeho práva k nehnuteľnosti, «... aj bez jeho „prepísania“ v pozemkovej knihe...».Uvedená   argumentácia   sťažovateľky   je   však   vzhľadom   na   uvedené   zistenia   a   zneniestredného   Občianskeho   zákonníka   účinného   v   rozhodnom   čase   zjavne   bezpredmetnáv možnosti   ovplyvniť   záver   krajského   súdu   o   tom,   že   sťažovateľka   a   jej   právnapredchodkyňa   nemohli   byť   vzhľadom   na   všetky   objektívne   okolnosti   pri   vynaloženíprimeranej obozretnosti dobromyseľne presvedčené, že im sporné nehnuteľnosti patria.

14.   Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   k   otázke   nadobudnutiavlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním, sťažovateľka namieta, že krajský súd sanevysporiadal s jej tvrdením, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam „... mohla nadobudnúť aj spracovaním... teda tým, že sporný pozemok som v dobrej viere spracovala postavením stavby na ňom...“, čo malo viesť podľa sťažovateľky „... podľa vtedy platného práva   k   nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   k   sporným   pozemkom.“ (sťažovateľkanekonkretizovala, na základe akých právnych noriem k takýmto záverom dospela, pozn.).

15. V uvedenej súvislosti ústavný súd podotýka, že v rozpore s uvedeným tvrdenímsťažovateľky sa krajský súd s otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostijej spracovaním v rozhodnom čase riadne vysporiadal, pričom poukázal na skutočnosť, žev zmysle účinnej právnej úpravy zriadenie práva stavby na cudzom pozemku ešte nemalobez ďalšieho automaticky za následok aj prevod vlastníckeho práva k tomuto pozemkuna vlastníka stavby. Krajský súd v tejto spojitosti tiež poukázal na to, že v prípade inéhovýkladu by to malo za následok pozitívnu diskrimináciu vlastníka stavby, ktorý by vedome(nedobromyseľne) staval na cudzom pozemku s cieľom nadobudnúť tak aj vlastníctvo tohtocudzieho pozemku, oproti dobromyseľnému vlastníkovi stavby, ktorý by staval na cudzompozemku v dobrej viere, že pozemok je jeho (inými slovami, ktorý by nestaval na cudzompozemku z vypočítavosti získať tak vlastníctvo aj k pozemku).

16.   Podľa   ústavného   súdu   z   uvedených   záverov   vyplýva   záver,   že   aj   v   prípadenadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním formou zriadenia stavbybola nevyhnutnou podmienkou dobromyseľnosť vlastníka stavby o vlastníctve pozemku,na ktorom   staval, tak   ako   to   uzavrel   aj krajský súd. Napokon aj   samotná sťažovateľkauviedla, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam mohla nadobudnúť tak, že ich „v dobrej viere spracovala“, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, tak ako už bolo uvedené,že na strane sťažovateľky a jej právnej predchodkyne nebola „dobrá viera“ v tomto smeredaná.

17.   O   nutnosti   skúmania   podmienky   dobromyseľnosti   aj   pri   nadobudnutívlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej spracovaním svedčí aj § 125 stredného Občianskehozákonníka účinného v rozhodnom čase (t. j. k 13. februáru 1956, kedy bolo pre právnupredchodkyňu sťažovateľky zriadené právo stavby, pozn.), podľa znenia adekvátnej častiktorého „Ak cudziu vec dobromyseľne spracuje...“, pričom súčasne podľa § 155 v tom istomčase   účinného   stredného   Občianskeho   zákonníka   „Vlastníkom   stavby   môže   byť   osobarozdielna od vlastníka pozemku“, podľa jeho § 159 „... možno na cudzom pozemku zriadiťtrvalú stavbu len na základe práva stavby“, pričom podľa § 160 „Právo zriadiť si trvalústavbu na cudzom pozemku (právo stavby) vzniká zo zákona alebo úradným výrokom alebosmluvou“ a podľa § 165 „Právo stavby sa zapíše v pozemkovej alebo železničnej knihe,a to aj vtedy, ak je právo stavby zriadené priamo zákonom alebo úradným výrokom.“.

18.   Vzhľadom   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   krajského   súduv napádanom rozsudku sp. zn. 11 Co 289/2013 z 29. októbra 2014 sú ústavne udržateľnéa podľa ústavného súdu im nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť,ktoré by mali za následok arbitrárnosť tohto rozsudku krajského súdu, preto ústavný súdsťažnosť   sťažovateľky   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenúodmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03).O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutéhorozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),ústavný súd o týchto nárokoch sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015