znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 395/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť Z. H., Z. K., D. K., V. H., S. N., M. N., M. N., L. N., mal. K. N., V. H., M. H., J. H., O. H., P. N., zastúpených advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24 Sp 35/2013-24 z 28. novembra 2013 v časti rozhodnutia súdu o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. H., Z. K., D. K., V. H., S. N., M. N., M. N., L. N., mal. K. N., V. H., M. H., J. H., O. H. a P. N.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2014 doručená sťažnosť Z H., Z. K., D. K., V. H., S. N., M. N., M. N., L. N., mal. K. N., V. H.,   M.   H.,   J.   H.,   O.   H.   a P.   N.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Sp 35/2013-24 z 28. novembra 2013 v časti rozhodnutia súdu o trovách konania.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že «Sťažovatelia   v   procesnom   postavení   žalobcov   sa v konaniach pod sp. zn. 24 Sp 35/2013 a 24 Sp 44/2013 vedených pred krajským súdom domáhali   preskúmania   neprávoplatných   rozhodnutí   Okresného   úradu   Banská   Bystrica, pozemkový a lesný odbor (býv. Obvodný pozemkový úrad Banská Bystrica), preskúmavané rozhodnutia   sú   identifikované   č.   OP/2013/001399-1/Sch   zo   dňa   18.   6.   2013 a č. OP/2013/001679-2/Sch   zo   dňa   23.   7.   2013.   Išlo   o   správne   konania   o   navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. (reštitučné konania). Krajský súd procesným uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 28. 11. 2013 rozhodol o spojení oboch vecí (sp. zn. 24 Sp 35/2013 a 24 Sp 44/2013) na spoločné konanie, vedené pod jednotnou sp. zn. 24 Sp 35/2013. Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 28. 11. 2013   č.   k.   24   Sp   35/2013-24   (ďalej   len   „rozsudok“),   ktorým   plne   vyhovel   návrhu sťažovateľov   a   obe   napadnuté   rozhodnutia   správneho   orgánu...   zrušil   a   vec   vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie (I. výroku) a zaviazal správny orgán k náhrade trov konania v sume 985,72 €, do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (II. výroku)... Na   odôvodnenie   výroku   II.   o   trovách   konania   krajský   súd   inter   alia   uviedol,   že právny zástupca v zákonom stanovenej lehote vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške 5.659,20...   Súd   nepovažuje   za   správne   vyčíslenie   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny u každého jednotlivého žalobcu, pretože okruh účastníkov je daný zákonom... Súd preto úkony právneho zastúpenia   nepovažoval   za spoločné úkony   viacerých   žalobcov...   Ďalej krajský   súd   uviedol,   že   nepriznal   uplatnené   režijné   paušály,   ktoré   účtoval   advokát   za 5 úkonov pre 14 klientov...

Nad   rámec   jedného   účastníka   konania   (t.   j.   ostatným   procesné   úspešným 13 účastníkom) krajský súd náhradu trov konania de facto nepriznal. Takýmto postupom došlo   podľa   názoru   sťažovateľov   k   porušeniu   horeuvedených   ustanovení   nadzákonných predpisov...

Z uvedených dôvodov krajský súd celkom nesprávne aplikoval citované ustanovenia právnych predpisov (najmä § 13 ods. 2 a 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.), odchýlil sa od ich znenia až takým spôsobom, že zásadne poprel ich účel a význam...».

3. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 1 a 2 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. 11. 2013 č. k. 24 Sp 35/2013-24, v časti rozhodnutia súdu o trovách konania (výrok II. rozsudku), bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. 11. 2013 č. k. 24 Sp   35/2013   v   časti   II.   výroku   a   vec   sa   v   rozsahu   zrušenia   vracia   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľom vyčíslenú náhradu trov konania, k rukám ich právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh zistil, že sťažovatelia namietali nesprávny postup   krajského   súdu,   čím   podľa   ich   názoru   došlo   k   porušeniu   základného   práva zaručeného v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovatelia predovšetkým namietali, že „Krajský súd však v rozsudku priznal právo na náhradu trov konania iba v tom rozsahu, ako by v konaní právny zástupca zastupoval jedného účastníka, a to tak trovy právneho zastúpenia (tarifnú odmenu), ako aj paušálne náhrady (tzv. režijný paušál)“.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   Nosné   dôvody   sťažnosti   sťažovateľov   spočívajú   v   namietaní,   že   krajský   súd uznesením č. k. 24 Sp 35/2013-24 z 28. novembra 2013 nepriznal trovy konania všetkým účastníkom   konania,   lebo   krajský   súd   úkony   právneho   zastúpenia   štrnástich   žalobcov zastúpených   jedným   spoločným   advokátom   nepovažoval   za   spoločné   úkony   viacerých žalobcov, a preto napadnuté rozhodnutie nemá požadovanú ústavnú dimenziu.

10. Pokiaľ sťažovatelia v rozsahu namietaných skutočností nesúhlasili s napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 24   Sp   35/2013 z 28.   novembra   2013 (vo   výroku   II o náhrade trov konania), ktoré im bolo doručené 23. decembra 2013, mali možnosť proti tomuto   uzneseniu   v časti   výroku   o   trovách   konania   podať   odvolanie,   čo   vyplýva   tiež z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Sžf 3/2011 z 27. januára 2011 v tejto súvislosti najvyšší súd napríklad uviedol: „Vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta druhá OSP, v zmysle ktorého opravný prostriedok podľa piatej časti OSP je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti, a ustanovenie § 250k OSP, ktoré osobitne upravuje náhradu trov konania v správnom súdnictve, možnosť podať odvolanie zakotvená nie je, najvyšší súd sa v prvom rade zaoberal prípustnosťou odvolania proti rozhodnutiu o náhrade trov konania. Správne súdnictvo upravené v piatej časti OSP v ustanovení § 250k a § 250h ods. 2 za bodkočiarkou rieši otázku náhrady trov konania, avšak nerieši rozhodovanie o trovách konania pri podanom odvolaní voči prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu. Na uvedenú situáciu   sa   v   zmysle   §   246c   ods.   1   veta   prvá   OSP   preto   možno   primerane   použiť ustanovenia   tretej   časti   a   štvrtej   časti   OSP.   Keďže   podľa   OSP   je   odvolanie   zásadne prípustné,   s výnimkami   v zákone presne stanovenými,   medzi   ktorými sa odvolanie voči rozhodnutiu o trovách konania nenachádza a ustanovenie § 250ja ods. 1 a 2 OSP upravuje iba prípustnosť odvolania pri rozhodovaní vo veci samej, v predmetnom prípade odvolanie voči rozhodnutiu o trovách konania prvostupňového súdneho rozhodnutia treba pripustiť vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 OSP, § 201 OSP a § 202 OSP.“

11. Už citované rozhodnutie najvyššieho súdu nie je ani prekvapivé, ani náhodilé. K podobným   záverom   dospel   najvyšší   súd   tiež   v rozhodnutiach   sp.   zn.   2   Sžo   96/2008, sp. zn. 5 Sžp 1/2008, sp. zn. 7 Sžso 4/2008, sp. zn. 5 Sžf 30/2007, sp. zn. 6 Sžo 58/2008 a pod.

12.   Sťažovatelia   teda   mali   možnosť   brániť   sa   v   rozsahu   uvádzaných   nosných dôvodov (pozri bod II), a to v rámci riadnych opravných prostriedkov (odvolanie) proti namietanému rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Sp 35/2013 z 28. novembra 2013 (vo výroku II o náhrade trov konania). Takéto konanie predchádza v zmysle zásady subsidiarity konaniu pred ústavným súdom. Napokon nemožno v tejto súvislosti nevziať do úvahy, že sťažovatelia boli tak v konaní pred krajským súdom, ako aj v konaní pred ústavným súdom zastúpení   advokátom   (kvalifikovaným   právnym   zástupcom).   Táto   skutočnosť   nadobúda svoj význam predovšetkým v tom, že sťažovatelia boli/mali byť – aj napriek nesprávnemu poučeniu krajského súdu – znalí svojho oprávnenia vyplývajúceho inak z ustálenej praxe najvyššieho   súdu   (body   10   a 11).   Dôsledky   nesprávneho   poučenia   súdu   sú   zákonom predpokladané a kvalifikovanou osobou teda poznateľné (pozri § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

13.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   II.   ÚS   117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   dôsledne   využívať všetky   právne   prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na   to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady. Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína konanie pred ústavným súdom.“

14. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť iným spôsobom, najmä procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (predovšetkým Občiansky súdny poriadok). Ak teda sťažovatelia majú alebo   v minulosti   mali   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv,   ktorých   porušenie namietajú, pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať o jej sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1).

15.   Ústavný   súd   preto   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažnosť sťažovateľov   odmietol   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

16.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014