znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 395/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. V., S., zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 NcC 14/2010 z 23. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2010 doručená sťažnosť Ing. Š. V. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   NcC   14/2010   z 23.   júna   2010   (ďalej   aj „namietané uznesenie“).

2. Sťažovateľ uviedol, že „je účastníkom súdnych konaní vedených na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“), č. k. 8 C 504/200, ktoré bolo začaté na základe mnou podaného návrhu, ďalej konaní č. k. 11 C 1271/00, 11 C 1215/00 a 13 C 522/01. V konaní som podaním doručeným Okresnému súdu... dňa 20. 05. 2010 vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi vo vyššie uvedených veciach.

Zákonný sudca vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti uviedol, že má ku mne ako účastníkovi negatívny vzťah a aj sám vzniesol námietku zaujatosti a žiadal, aby bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Napriek vyššie uvedenému stavu, Krajský súd..., ako súd príslušný na rozhodnutie o námietke   zaujatosti,   rozhodol   tak,   že   konajúci   sudca   nie   je   vylúčený   z prejednávania a rozhodovania veci. Uznesenie mi bolo doručené dňa 08. 07. 2010.“.

3. Podľa názoru sťažovateľa „Takéto rozhodnutie je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti absurdné a v rozpore s právnym poriadkom SR. Odôvodnenie rozhodnutia je nelogické a rozporné. Krajský súd uvádza, že dôvody sudcom uvedené sú nedostačujúce na jeho   vylúčenie,   pretože   od   sudcu   je   nutné   vyžadovať   určitú   odolnosť   aj   voči   prejavom nespokojnosti   účastníkov   a   ďalej   dôvodí   Ústavou   garantovaným   právom   na   zákonného sudcu.“. Sťažovateľ tvrdí, že „rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 23. 06. 2010 sp. zn. 2 NcC 14/2010 došlo k porušeniu môjho základného práva garantovaného Ústavou SR a to práva nezávislého a nestranného sudcu...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„...   Základné   právo sťažovateľa,   právo   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde, zaručené ustanovením článku 46 Ústavy... bolo uznesením Krajského súdu... zo dňa 23. 06. 2010 sp. zn. 2 NcC 14/2010, porušené.

...   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu...   zo   dňa   23.   06.   2010   sp. zn. 2 NcC 14/2010 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

... Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

9. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   v   dôsledku   toho,   že   krajský   súd nerozhodol o vylúčení zákonného sudcu z prerokovania a rozhodnutia jeho veci (ako aj z ďalších ním označených vecí) napriek tomu, že v predmetnom konaní existovala dôvodná pochybnosť o   zaujatosti   zákonného   sudcu   v   dôsledku   procesných   pochybení okresného súdu v týchto konaniach a sám zákonný sudca „ako konajúci sudca“ vzniesol námietku zaujatosti   a žiadal,   aby   bol   z   prerokovania   a rozhodovania   vylúčený;   teda   predmetom sťažnosti je namietané porušenie označeného základného práva uznesením krajského súdu sp. zn. 2 NcC 14/2010 z 23. júna 2010.

10.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v posudzovanej   veci   (rozhodovanie   o námietke zaujatosti) nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdiť, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím   o sťažovateľovej   námietke   zaujatosti   uznesením   sp.   zn.   2   NcC   14/2010 z 23. júna 2010 sú zlučiteľné s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy.

11. Krajský súd namietaným uznesením vo veci sťažovateľa proti žalovaným J. F. a spol.   (6   žalovaných)   o zaplatenie   sumy   7   784,11   €   s prísl.   o sťažovateľovej   námietke zaujatosti rozhodol, že „Sudca JUDr. Š. Z. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci   8   C   504/2001   Okresného   súdu...“.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd okrem iného uviedol:

„Písomným podaním   doručeným   Okresnému súdu...   20.   5.   2010 vzniesol žalobca námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi. Uviedol, že vo veciach sp. zn. 8 C 504/01, 11 C 1271/00, 11 C 1215/00 a 13 C 522/01 podáva návrh na vylúčenie sudcu JUDr. Š. Z., ktorý   uvedené   veci   prejednáva...   so   zreteľom   na   pomer   sudcu   k   uvedeným   veciam i k účastníkom   konania   -   žalobcovi   (spôsob   osobného   jednania),   pre   značne   dlhý   čas konania i procesné pochybenia v uvedených veciach. Vo veci 8 C 504/01 bol podaný návrh dňa 21. 6. 1999 a podľa uznesenia Krajského súdu... zo strany súdu došlo k procesnému pochybeniu.   Vo   veci   sú   opakovane   žiadané   podklady   k osobe,   ktorá   nie   je   účastníčkou konania a nie je v možnosti žalobcu tieto predložiť...

Zákonný   sudca   JUDr.   Š.   Z.   vo   vyjadrení   k   námietke   zaujatosti   uviedol,   že  ... v uvedenej veci... bol vyhlásený konkurz... a tento bol zrušený... pre nedostatok majetku... Tvrdenia   žalobcu   ohľadom   vedenia   konania   sú   prinajmenšom   nepravdivé   vo   vzťahu k uvedenému obdobiu.   Ako   konajúci sudca konal primerane,   pričom bolo to závislé od spolupôsobenia   účastníkov,   teda   ich   účasti   na   pojednávaniach.   Sám   právny   zástupca žalobcu i žalobca v roku 2008 z dôvodu hospitalizácie sa nemohol zúčastniť pojednávania, preto tieto jeho tvrdenia nemožno považovať za hodnoverné a neodrážajú stav konania podľa spisu. Tvrdenia žalobcu v ním vznesenej námietke objektívne vyvolávajú uňho ako konajúceho sudcu negatívny vzťah k žalobcovi,   keďže tento neobjektívne napadá sudcu v súvislosti   s rozhodovaním   v   tejto   veci.   Preto   tieto   tvrdenia...   vyvolali   u   sudcu   stav zaujatosti   voči   žalobcovi,   závažným   spôsobom   spochybnili   jeho   nestrannosť,   ktorý   stav nastal po oboznámení sa s obsahom podania žalobcu. Uvedený negatívny postoj sudcu vyvolaný žalobcom znásobuje fakt, že uvádza aj ďalšie veci 11 C 1271/00, 11 C 1215/00 a 13   C   522/00,   v   ktorých   koná.   Z uvedených   dôvodov   ako   konajúci   sudca   vznáša námietku.zaujatosti. Na základe uvedených skutočností žiada,   aby bol z prejednávania a rozhodovania vylúčený v zmysle § 15 O. s. p. Uvedené skutočnosti objektívne zakladajú dôvod na jeho vylúčenie. Zároveň súhlasí s pridelením veci inému sudcovi...

Dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach...

V   záujme   zabezpečenia   nezávislosti   a   nestrannosti   súdnictva,   vec   patriacu   do právomoci súdov prejednáva zákonný sudca, ktorým je sudca, ktorému bola vec pridelená ha vybavenie v súlade splatným rozvrhom práce príslušného súdu. Tak, ako sudca nemá právo vyberať si vec, ktorú bude rozhodovať, nemajú ani účastníci právo vyberať si sudcu zodpovedajúceho ich predstavám.   Sudca,   ktorému bola   vec pridelená,   je povinný v nej konať   až   do   jej   právoplatného   skončenia.   Vec   mu   môže   byť   odňatá   len   výnimočne nadriadeným súdom za splnenia zákonných podmienok.

Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci predpokladá takú situáciu, že možno mať pochybnosti o tom, že sudca i pri vynaložení úsilia o objektívne posúdenie veci nemôže byť nestranný vo vzťahu k účastníkom, ich zástupcom alebo bude mať záujem na určitom meritórnom ukončení konania.

Takúto   situáciu   predpokladá   najmä   príbuzenský   vzťah   k   účastníkom   alebo   ich zástupcom priateľský alebo nepriateľský pomer k týmto osobám, osobný alebo ekonomický záujem   na   určitom   ukončení   veci   a   podobne.   Musí   však   ísť   o   okolnosti   vyvolávajúce dôvodnú obavu, že by sudca nemohol objektívne a spravodlivo vec posúdiť.

Podľa článku 48 ods. 1 Ústavy... nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Týmto sa rozumie sudca, ktorému bola vec pridelená v súlade s platným rozvrhom práce príslušného súdu a tento je povinný v nej konať až do právoplatného vybavenia. Vec mu môže byť odňatá len výnimočne nadriadeným súdom za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 14 ods. 1, § 15a, § 16 ods. 1 O. s. p., alebo s jeho súhlasom, predsedom súdu podľa § 15 O. s. p.

Z   obsahu   podania   žalobcu   vyplýva,   že   námietka   zaujatosti   vyplýva   len   z   jeho subjektívneho   pocitu   existencie   pomeru   sudcu   k   účastníkovi   konania   a   súčasne z nespokojnosti s postupom sudcu pri prejednávaní predmetnej veci.

Účastníkovi   konania   zákon   nepriznáva   možnosť   žiadať   o   vylúčenie   sudcu   len z dôvodov, že postup, akým sudca konanie vedie a akým spôsobom hodnotí dôkazy, nie je v súlade   s   jeho   predstavou.   Spôsob   hodnotenia   dôkazov   a   postup   súdu   v   konaní o prejednávanej veci je upravený v procesných predpisoch.

Vo vzťahu k vyjadreniu zákonného sudcu JUDr. Š. Z., ktorý žiadal o svoje vylúčenie z prejednávania   a   rozhodovania   veci   z   dôvodov   ním   uvedených,   považuje   nadriadený Krajský   súd...   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   sudcom   uvedené   dôvody   nie   sú postačujúcimi na jeho vylúčenie. Od sudcu je nutné vyžadovať určitú odolnosť nevyhnutne spojenú so zodpovednosťou v justícii aj voči prejavom nespokojnosti účastníkov konania s jeho   rozhodnutím   alebo   procesným   postupom.   V   opačnom   prípade,   t. j.   ak   by   prejav nespokojnosti (prípadne podania sťažnosti) mal byť predpokladom pre vylúčenie sudcu, účastník konania by mohol jednoduchým spôsobom zasahovať do zásady náhodného výberu sudcu,   ktorou   sa   zabezpečuje   ústavou   garantované   právo   na   zákonného   sudcu   a   jeho neodňateľnosť.

S   ohľadom   na   vyššie   uvedené   Krajský   súd...   nevylúčil   sudcu   JUDr.   Š.   Z. z prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu... sp. zn. 8 C 504/2001.“

12. Aj keď sťažovateľ bližšie nešpecifikoval namietané porušenie „práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručenom ustanovením čl. 46 ústavy“ (bod 2   a   3),   z obsahu   sťažnosti   je   jednoznačne   zrejmé,   že   sťažovateľova   sťažnosť   je zameraná   výlučne   na   namietanie   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci nestranným súdom, ktoré v sebe zahŕňa (je v ňom implikované) aj právo na nestranného sudcu.

13.   Pre   potreby   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   považoval predovšetkým za potrebné ustáliť obsah základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a následne zisťovať, či namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 NcC 14/2010 mohlo vôbec dôjsť k jeho porušeniu v dôsledku   existencie   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   takýmto   postupom   súdu a základným   právom   sťažovateľa.   Základné   právo   na   prerokovanie   a rozhodnutie   veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní zabezpečené inštitútom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 12 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku). Z uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu. O návrhoch oprávnených   subjektov   na   vylúčenie   sudcov   rozhodujú   nadriadené   súdy   v senátoch a v prípade   sudcu   najvyššieho   súdu   iný   senát   tohto   súdu   (§   16   Občianskeho   súdneho poriadku).

14. Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a Občianskeho súdneho poriadku) a vylúčiť nimi označeného sudcu(ov)   z ďalšieho   prejednávania   a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/98).

15.   Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   v Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy   sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu   práva.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   pri   riešení   otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom   konania,   prípadne   ich   zástupcom.   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je založený   na   vonkajších   inštitucionálnych,   organizačných   a procesných   prejavoch   sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že subjektívne   hľadisko   sudcovskej   nestrannosti   sa   musí   podriadiť   prísnejšiemu   kritériu objektívnej nestrannosti, aby neexistovali pochybnosti o nezaujatosti sudcu k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom alebo prejednávanej veci.

16.   V predmetnom   prípade   sudca   JUDr.   Š.   Z.   k námietke   zaujatosti   uviedol,   že „tvrdenia žalobcu ohľadom vedenia konania (pozri bod 11) sú prinajmenšom nepravdivé vo vzťahu k uvedenému obdobiu. Ako konajúci sudca konal primerane, pričom bolo to závislé od   spolupôsobenia   účastníkov...   Tvrdenia   žalobcu   v ním   vznesenej   námietke   objektívne vyvolávajú   uňho   ako   konajúceho   sudcu   negatívne   vzťah   k žalobcovi,   keďže   tento neobjektívne napadá sudcu v súvislosti s rozhodovaním v tejto veci. Preto tieto tvrdenia, sú zo strany žalobcu nepravdivé, a ako osočujúce tvrdenia vyvolali u sudcu stav zaujatosti voči žalobcovi,   závažným   spôsobom   spochybnili   jeho   nestrannosť,   ktorý   stav   nastal   po oboznámení sa s obsahom podania žalobcu. (Teda až následne ako subjektívna reakcia na návrh sťažovateľa, pozn.) Uvedený negatívny postoj sudcu vyvolaný žalobcom znásobuje fakt, že uvádza aj ďalšie veci 11 C 1271/00, 11 C 1215/00 a 13 C 522/0, ktorých koná. Z uvedených   dôvodov   ako   konajúci   sudca   vznáša   námietku   zaujatosti.   Na   základe uvedených skutočností žiada, aby bol z pojednávania a rozhodovania vylúčený...“

17. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti k prejednávanej veci a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom je potrebné akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jej predpojatosti. Z objektívneho hľadiska sa   v danej   veci   snažil   spochybniť   nestrannosť   sudcu   JUDr.   Š.   Z.   primárne   sťažovateľ, ktorého argumenty týkajúce sa pochybnosti o nestrannosti sudcu sú síce podstatné, ale nie zásadné pre rozhodnutie o ne/zaujatosti. Skutočnosť – že zákonný sudca podľa tvrdenia sťažovateľa   spôsoboval „dlhý   čas   konania   i procesné   pochybenia“,   ako   aj „spôsob osobného jednania“ sudcu s ním – nezakladá pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu k prejednávanej   veci   ani   k účastníkom   konania.   Týmto   tvrdeniam   sťažovateľa,   ako   aj konštatácii sudcu o jeho údajnej predpojatosti vyvolanej až po oboznámení sa s obsahom sťažovateľovho návrhu (teda ako následná subjektívna reakcia nemajúca žiadny vplyv na priebeh   dovtedajšieho   konania   vo   veci,   pozn.),   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu prikladať   vo   vzťahu   k posudzovanej   problematike   takú   intenzitu   a závažnosť,   ktoré   by založili pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu.

18. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil existenciu priamej príčinnej   súvislosti   medzi   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 NcC 14/2010 a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na prerokovanie veci   nestranným   súdom.   Krajský   súd   vychádzajúc   zo   zisteného   skutkového   stavu a následnej aplikácie na vec sa vzťahujúcich právnych noriem vyslovil záver, že „sudcom uvedené dôvody nie sú postačujúcimi na jeho vylúčenie“, a vo vzťahu k návrhu sťažovateľa konštatoval, že tento „vyplýva len z jeho subjektívneho pocitu existencie pomeru sudcu k účastníkovi   konania   a súčasne   z nespokojnosti   s postupom   sudcu   pri   prejednávaní predmetnej veci“, pričom poukázal na zákonnú úpravu nepriznávajúcu možnosť účastníkovi konania „žiadať o vylúčenie sudcu len z dôvodov,   že postup akým sudca konanie vedie a akým spôsobom hodnotí dôkazy, nie je v súlade s jeho predstavou“. Na základe týchto relevantných   skutočností   krajský   súd   nevylúčil   namietaného   sudcu   z prejednania a rozhodovania veci okresného súdu sp. zn. 8 C 504/2001.

19.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol,   alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

20. Ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti   a vzhľadom   na príslušné zákonné ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku   o vylúčení   sudcov   z prejednávania   a rozhodovania   veci   z dôvodu   pochybnosti o ich nezaujatosti je aj náležite odôvodnené.

21.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   pri   posudzovaní   sťažovateľovej námietky   zaujatosti   sudcu   JUDr.   Š.   Z.   vychádzal   z príslušných   zákonných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia krajského súdu sp.   zn.   2   NcC   14/2010   z 23.   júna   2010   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové   alebo   právne   závery   krajského   súdu   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom ústavy.

22. Na základe už uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi   napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   a sťažovateľom   namietaným porušením základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (bod   8). Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010