SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 394/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Chemkostav Holding, a. s.,Jasenovská 1129, Humenné, zastúpenej JUDr. Danielom Finkom, advokátom,Valaškovská 21, Humenné, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súduHumenné č. k. 15 Er 1296/2002-960 z 20. novembra 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti Chemkostav Holding, a. s., o d m i e t a pre zjavnúneopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola6. marca 2015 doručená sťažnosť spoločnosti Chemkostav Holding, a. s. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) uznesením Okresnéhosúdu Humenné č. k. 15 Er 1296/2002-960 z 20. novembra 2014 (ďalej len,,okresný súd“a,,uznesenie okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako povinná v 1. radeúčastníkom konania vedeného na okresnom súde v exekučnej veci oprávneného(Chemkostav HSV akciová spoločnosť) proti sťažovateľke ako povinnej v 1. radea ako povinnému v 2. rade o vymoženie uloženej povinnosti zaplateniasumy 479 893,69 USD. Uznesením okresného súdu č. k. 15 Er 1296/2002-930z 9. novembra 2012, ktoré vydal vyšší súdny úradník konajúceho súdu, bol (i) návrhsťažovateľky ako povinnej v 1. rade na jej pristúpenie ako ďalšieho účastníka konaniana strane oprávneného zamietnutý a (ii) exekúcia voči povinnému v 2. rade bola zastavená.Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval sudca okresného súdu, ktorý uznesenímnapadnutým touto sťažnosťou rovnako ako vyšší súdny úradník návrh sťažovateľkyna jej pristúpenie ako ďalšieho účastníka konania na strane oprávneného zamietola exekúciu voči povinnému v 2. rade zastavil.
3. Sťažovateľka a povinný v 2. rade vystupovali v predmetnom konaní ako ručiteliapôvodného dlžníka spoločnosti Chemkostav HSV Humenné, a. s. (ďalej len ,,dlžník“),z úverovej zmluvy uzavretej s pôvodným veriteľom Ľudovou bankou, a. s. Po vyhláseníkonkurzu na dlžníka podal pôvodný veriteľ návrh na vykonanie exekúcie proti obidvomručiteľom (sťažovateľke a ). Sťažovateľka podľa jej tvrdení splnila svoj ručiteľskýzáväzok prostredníctvom výťažku z predaja nehnuteľností v jej vlastníctve. Keďže povinnýv 2. rade ručil za predmetný úver v celom rozsahu, sťažovateľka po splnení svojhoručiteľského záväzku (v obmedzenom rozsahu – do výšky výťažku z predaja nehnuteľností vjej vlastníctve) podala 19. apríla 2012 návrh na pristúpenie ako ďalšieho účastníka konaniana strane oprávneného dôvodiac, že na ňu prešlo právo voči povinnému v 2. rade podľa §308 Obchodného zákonníka. Oprávnený ako nástupca pôvodného veriteľa zároveň 10.augusta 2012 navrhol zastaviť exekúciu proti povinnému v 2. rade.
4. Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranunapadnutým uznesením okresného súdu vo viacerých rovinách. Najskôr namieta,že v jej veci nerozhodol zákonný sudca, keďže je toho názoru, že po jej odvolaníproti uzneseniu č. k. 15 Er 1296/2002-930 z 9. novembra 2012, ktoré vydal vyšší súdnyúradník, mala byť vec podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku predloženána rozhodnutie odvolaciemu súdu a nemal o ňom rozhodovať sudca okresného súdu.Ďalej namieta, že nesprávnym právnym posúdením veci jej bola postupom súdu odňatámožnosť konať pred súdom. V tomto smere uvádza:
«Je nepochybné, že v súlade s ustanovením § 308 Obchodného zákonníka nadobudol žalobca (správne,,sťažovateľka“, pozn.) zákonnou cessiou ako ručiteľ po splnení svojho ručiteľského záväzku aj práva veriteľa. V súlade s vyššie uvedeným preto niet pochýb, že v zmysle ustanovenia § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, po vstupe do veriteľsko- dlžníckeho vzťahu, je oprávnený domáhať sa plnenia aj priamo od ručiteľa... (povinného v 2.rade, pozn.), keďže k skutočnostiam, ktoré mu to umožňujú došlo objektívne skôr ako k splneniu žalobcovho ručiteľského záväzku...
Pokiaľ teda Okresný súd Humenné pripustil zmenu na strane oprávneného v dôsledku zmluvnej cesie na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, považujeme za absolútne nezákonný postup súdu prípad, keď súd odmietol v tej istej exekučnej veci vykonať čiastočné pripustenie zmeny na strane oprávneného v dôsledku zákonnej cesie... Keďže sťažovateľ sa považuje za oprávneného v časti nadobudnutej pohľadávky, je toho názoru, že súd ďalej nepostupoval zákonne, keď zastavil exekúciu voči povinnému v druhom rade v celom rozsahu bez vyjadrenia a súhlasu sťažovateľa...
Svojím rozhodnutím tak súd de facto odňal a poprel právo sťažovateľa k jeho pohľadávke, nadobudnutej zákonnou cesiou, následne mu odňal možnosť konať pred súdom ako aktívne legitimovanému účastníkovi, keďže nepripustil zmenu na strane oprávneného a navyše rozhodoval nezákonný sudca, keďže z obsahu spisu je zrejmé, že súd mal predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.»
5. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil porušeniejej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu, toto uzneseniezrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj náhradu trovkonania v sume 1 649,38 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežnéhoprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práva slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jehoodmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonomustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
8. K námietke o rozhodovaní nezákonným sudcom. Ústavný súd je v súlade s § 20ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môžerozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Platí topredovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ kvalifikovane zastúpený zvoleným advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákonao ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto moholzaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho sťažovateľka vymedzila v petite sťažnostiv rámci požadovanej ústavnej ochrany, teda len v rozsahu namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Základné právo nebyť odňatýzákonnému sudcovi však primárne zaručuje čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého porušeniesťažovateľka v petite sťažnosti nenamietala, a preto by ústavný súd nemohol vysloviť jehoporušenie ani v prípade zistenia zásahu do tohto práva uznesením okresného súdu.V prípade sťažovateľky však takýto záver neprichádzal do úvahy, keďže postup sudcuokresného súdu pri vydaní napadnutého uznesenia zodpovedal poslednej vete § 374 ods. 4Občianskeho súdneho poriadku.
9. Podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdnehoúradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému protirozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahuvyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa;ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiusúdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa(§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Keďžepodľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 37 Exekučného poriadku(výrok o nepripustení zmeny účastníkov exekučného konania), resp. v spojení s § 57 ods. 1písm. c) Exekučného poriadku (výrok o zastavení exekúcie), proti žiadnemu z týchtovýrokov uznesenia okresného súdu č. k. 15 Er 1296/2002-930 z 9. novembra 2012 neboloprípustné odvolanie, správny bol postup sudcu okresného súdu podľa poslednej vety § 374ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý napadnutým uznesením opätovne rozhodolpo tom, ako skoršie rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka bolo v dôsledku odvolaniasťažovateľky ex lege zrušené. Nielen gramatický, ale aj systematický výklad citovanéhozákonného ustanovenia preto bráni tomu, aby bola v tomto prípade vec predkladanána rozhodnutie odvolacieho súdu.
10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrhide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Úloha ústavného súduteda pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosťje absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodouna jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhotopráva alebo slobody na strane druhej.
11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnymorgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie jeprieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomocinemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípyspravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovanýchpráv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavnýmzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonnýchpredpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiťsprávnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúruústavného súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedokv systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody,ktoré už sťažovateľka uplatnila v odvolaní proti uzneseniu okresného súduč. k. 15 Er 1296/2002-930 z 9. novembra 2012, ktoré vydal vyšší súdny úradník okresnéhosúdu. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme všeobecnéhosúdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práva slobôd.
13. Aj napriek uvedenému sa ústavný súd bližšie oboznámil s napadnutýmuznesením okresného súdu. Tento v podstatnom na odôvodnenie dvoch citovaných výrokovuviedol:
,,Podľa § 37 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu (§ 41). Podľa § 308 Obchodného zákonníka ručiteľ, ktorý splní záväzok, za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a je oprávnený požadovať všetky doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi. V predmetnom exekučnom konaní predstavuje exekučný titul notárska zápisnica v ktorej povinný v 1/. rade na základe zmluvy o ručení vyhlásil, že sa stáva ručiteľom povinnej osoby – spoločnosti Chemkostav HSV Humenné, a. s... Povinný v 1/ rade prevzal ručiteľský záväzok do výšky výťažku z predaja založených nehnuteľností... Povinný v 2/ rade v notárskej zápisnici taktiež vyhlásil, že na základe zmluvy o ručení sa stáva ručiteľom povinnej osoby - Chemkostav HSV Humenné, a. s...
Ustanovenie § 308 Obchodného zákonníka upravuje nadobudnutie práv ručiteľa po splnení záväzku. Ručiteľ na základe tohto ustanovenia nadobúda práva veriteľa. Predmetným ustanovením je teda riešený vzťah medzi ručiteľom a dlžníkom.
Obaja povinní, ktorí vystupujú v tomto exekučnom konaní sú teda ručiteľmi hlavného dlžníka spoločnosti Chemkostav HSV Humenné, a. s.. V priebehu exekučného konania došlo k predaju nehnuteľností vo vlastníctve povinného v 1/ rade, ktorými ručil za záväzok dlžníka.
Ustanovenie § 308 Obchodného zákonníka však nemožno aplikovať na vzťah medzi dvoma ručiteľmi, a teda povinný v 1/ rade nenadobudol práva veriteľa voči povinnému v 2/ rade ako totiž už bolo uvedené, povinný v 2/ rade nie je hlavným dlžníkom ale je ručiteľom hlavného dlžníka, a teda nedošlo... k nadobudnutiu práv veriteľa povinným v 1/ rade voči povinnému v 2/ rade. Z tohto dôvodu súd návrh povinného v 1/ rade na pristúpenie ďalšieho účastníka konania na strane oprávneného zamietol nakoľko nedošlo v zmysle § 37 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 308 Obchodného zákonníka k prechodu práv a povinností.
Podľa § 57 ods. 1 písm. c/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.
Povinný v 1/ rade vo svojom odvolaní navrhoval najskôr vyriešiť otázku prechodu práv zo zákona nakoľko podľa neho nadobudol práva veriteľa a je čiastočným vlastníkom vymáhanej pohľadávky. Vo vyššie uvedenom odôvodnení súd riešil otázku nadobudnutia práv z ručiteľského záväzku. Keďže podľa názoru súdu povinný v 1/ rade nenadobudol postavenie veriteľa voči povinnému v 2/ rade a z tohto dôvodu súd ani nepripustil povinného v 1/ rade ako ďalšieho účastníka konania na strane oprávneného súd má teda za to, že oprávneným je výlučne spoločnosť Chemkostav HSV akciová spoločnosť. Keďže oprávnený navrhol zastavenie exekúcie voči povinnému v 2/ rade, súd v zmysle horecitovaného ustanovenia exekúciu v navrhovanom rozsahu zastavil.“
14. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým,či uznesenie okresného súdu je ústavne udržateľné, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,arbitrárnosti, či je náležite odôvodnené a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľavšeobecného súdu by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do základnéhopráva na súdnu ochranu, v prípade sťažovateľky však takýto záver zistený nebol.Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu podľa názoru ústavnéhosúdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré (i) zamietol návrh sťažovateľkyna jej pristúpenie ako ďalšieho účastníka konania na strane oprávneného a pre ktoré (ii)zastavil exekúciu proti povinnému v 2. rade.
15. Ako je z uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého uznesenia dal okresnýsúd sťažovateľke podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveďna to, prečo nenadobudla práva veriteľa vo vzťahu k inému ručiteľovi pôvodného dlžníka,teda vo vzťahu k povinnému v 2. rade. Okresný súd pritom v napadnutom uzneseníprimerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľky a svoje uznesenie zákonnýmspôsobom (§ 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.Úvahy okresného súdu o aplikácii § 308 Obchodného zákonníka vo vzťahu ručiteľ – dlžníka taktiež jeho úvahy o neaplikovateľnosti tohto ustanovenia vo vzťahu medzi dvomaručiteľmi tohto istého dlžníka sú racionálne, konzistentné a zjavne vychádzajú nielenz doslovného gramatického výkladu citovaného ustanovenia (,,Ručiteľ, ktorý splní záväzok,za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa...“), ale aj z kogentného charakterutohto zákonného ustanovenia (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). Citované zákonnéustanovenie totiž explicitne upravuje subrogáciu po splnení ručiteľského záväzkuiba vo vzťahu medzi ručiteľom a dlžníkom, teda nie medzi viacerými ručiteľmi dlžníkanavzájom. Navyše, ide o kogentnú normu, od ktorej sa nemožno odchýliť ani dohodou strán.
16. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd považuje postup okresného súduza ústavne akceptovateľný, výkladovo konzistentný a primerane argumentačne zdôvodnený.Následne potom platí, že za situácie, keď okresný súd ústavne akceptovateľným postupomdospel k záveru, že na sťažovateľku neprešlo právo z exekučného titulu, a teda nebolisplnené zákonné podmienky pre pripustenie zmeny účastníkov konania, nemožno uvažovaťo zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu druhým výrokom napadnutéhouznesenia, ktorým súd rešpektujúc návrh jediného oprávneného zastavil exekúciuproti povinnému v 2. rade.
17. Napadnuté uznesenie preto v žiadnom výroku nemožno považovať za ústavneneakceptovateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdunestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právnynázor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V uznesení okresného súduteda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavneneakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ideo namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu, ústavný súd uzatvára,že uznesenie okresného súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej ainterpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky naodôvodnenie uznesenia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď navšetky vo veci podstatné skutkové a právne otázky. Inak povedané, v sťažnosti absentujeústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s namietanýmuznesením okresného súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkakonania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvodzasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosťodmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených právsťažovateľky, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavnýsúd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to,že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia okresného súdu, vrátenie veci na ďalšiekonanie, priznanie náhrady trov konania). Pre úplnosť však ústavný súd dodáva, že aniv prípade úspechu by nemohol priznať sťažovateľke náhradu trov konania v ňoupožadovanej výške vychádzajúcej z výšky pohľadávky ̶vymáhaného nároku, ktorý podľajej názoru nadobudla zákonnou cesiou. Predmetom konania pred ústavným súdom je totižochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi (m. m. II. ÚS 299/04).Ústavný súd vzhľadom na to pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemôže vychádzaťz hodnoty veci, ktorá je predmetom konania pred všeobecným súdom, ako to požadovalasťažovateľka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015