znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 394/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Chemkostav Holding, a. s.,Jasenovská   1129,   Humenné, zastúpenej   JUDr.   Danielom   Finkom,   advokátom,Valaškovská 21, Humenné, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súduHumenné č. k. 15 Er 1296/2002-960 z 20. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   Chemkostav   Holding,   a.   s., o d m i e t a   pre   zjavnúneopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola6. marca 2015   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Chemkostav   Holding,   a.   s.   (ďalej   len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) uznesením Okresnéhosúdu Humenné č. k. 15 Er 1296/2002-960 z 20. novembra 2014 (ďalej len,,okresný súd“a,,uznesenie okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako povinná v 1. radeúčastníkom   konania   vedeného   na   okresnom   súde   v   exekučnej   veci   oprávneného(Chemkostav   HSV   akciová   spoločnosť)   proti   sťažovateľke   ako   povinnej   v   1.   radea ako   povinnému   v   2.   rade   o   vymoženie   uloženej   povinnosti   zaplateniasumy 479 893,69   USD.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   15   Er   1296/2002-930z 9. novembra 2012,   ktoré   vydal   vyšší   súdny   úradník   konajúceho   súdu,   bol   (i)   návrhsťažovateľky ako povinnej v 1. rade na jej pristúpenie ako   ďalšieho   účastníka konaniana strane oprávneného zamietnutý a (ii) exekúcia voči povinnému v 2. rade bola zastavená.Na   odvolanie   sťažovateľky   o   veci   rozhodoval   sudca   okresného   súdu,   ktorý   uznesenímnapadnutým   touto   sťažnosťou   rovnako   ako   vyšší   súdny   úradník   návrh   sťažovateľkyna jej pristúpenie   ako   ďalšieho   účastníka   konania   na   strane   oprávneného   zamietola exekúciu voči povinnému v 2. rade zastavil.

3. Sťažovateľka a povinný v 2. rade vystupovali v predmetnom konaní ako ručiteliapôvodného   dlžníka   spoločnosti   Chemkostav   HSV   Humenné,   a.   s.   (ďalej   len  ,,dlžník“),z úverovej zmluvy uzavretej s pôvodným veriteľom Ľudovou bankou, a. s. Po vyhláseníkonkurzu na dlžníka podal pôvodný veriteľ návrh na vykonanie exekúcie proti obidvomručiteľom (sťažovateľke a ). Sťažovateľka podľa jej tvrdení splnila svoj ručiteľskýzáväzok prostredníctvom výťažku z predaja nehnuteľností v jej vlastníctve. Keďže povinnýv   2.   rade   ručil   za   predmetný   úver   v   celom   rozsahu,   sťažovateľka   po   splnení   svojhoručiteľského záväzku (v obmedzenom rozsahu – do výšky výťažku z predaja nehnuteľností vjej vlastníctve) podala 19. apríla 2012 návrh na pristúpenie ako ďalšieho účastníka konaniana strane oprávneného dôvodiac, že na ňu prešlo právo voči povinnému v 2. rade podľa §308   Obchodného   zákonníka.   Oprávnený   ako   nástupca   pôvodného   veriteľa   zároveň   10.augusta 2012 navrhol zastaviť exekúciu proti povinnému v 2. rade.

4.   Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranunapadnutým   uznesením   okresného   súdu   vo   viacerých   rovinách.   Najskôr   namieta,že v jej veci   nerozhodol   zákonný   sudca,   keďže   je   toho   názoru,   že   po   jej   odvolaníproti uzneseniu č. k. 15 Er 1296/2002-930 z 9. novembra 2012, ktoré vydal vyšší súdnyúradník,   mala   byť   vec   podľa   §   374   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   predloženána rozhodnutie   odvolaciemu   súdu   a   nemal   o   ňom   rozhodovať   sudca   okresného   súdu.Ďalej namieta, že nesprávnym právnym posúdením veci jej bola postupom súdu odňatámožnosť konať pred súdom. V tomto smere uvádza:

«Je nepochybné, že v súlade s ustanovením § 308 Obchodného zákonníka nadobudol žalobca (správne,,sťažovateľka“, pozn.) zákonnou cessiou ako ručiteľ po splnení svojho ručiteľského záväzku aj práva veriteľa. V súlade s vyššie uvedeným preto niet pochýb, že v zmysle   ustanovenia   §   306   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   po   vstupe   do   veriteľsko- dlžníckeho vzťahu, je oprávnený domáhať sa plnenia aj priamo od ručiteľa... (povinného v 2.rade,   pozn.), keďže   k   skutočnostiam,   ktoré   mu   to   umožňujú   došlo   objektívne   skôr   ako k splneniu žalobcovho ručiteľského záväzku...

Pokiaľ   teda   Okresný   súd   Humenné   pripustil   zmenu   na   strane   oprávneného v dôsledku   zmluvnej   cesie   na   základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky,   považujeme za absolútne nezákonný postup súdu prípad, keď súd odmietol v tej istej exekučnej veci vykonať čiastočné pripustenie zmeny na strane oprávneného v dôsledku zákonnej cesie... Keďže   sťažovateľ   sa   považuje   za   oprávneného   v   časti   nadobudnutej   pohľadávky, je toho názoru, že súd ďalej nepostupoval zákonne, keď zastavil exekúciu voči povinnému v druhom rade v celom rozsahu bez vyjadrenia a súhlasu sťažovateľa...

Svojím   rozhodnutím   tak   súd   de   facto   odňal   a   poprel   právo   sťažovateľa   k   jeho pohľadávke, nadobudnutej zákonnou cesiou, následne mu odňal možnosť konať pred súdom ako aktívne legitimovanému účastníkovi, keďže nepripustil zmenu na strane oprávneného a navyše rozhodoval nezákonný sudca, keďže z obsahu spisu je zrejmé, že súd mal predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu.»

5.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušeniejej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu, toto uzneseniezrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj náhradu trovkonania v sume 1 649,38 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežnéhoprerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práva slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   alebo   o   jehoodmietnutí,   a   teda   vylúčení   z   ďalšieho   konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonomustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto   ústavný súd skúmal,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

8. K námietke o rozhodovaní nezákonným sudcom. Ústavný súd je v súlade s § 20ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môžerozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti.   Platí   topredovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ kvalifikovane zastúpený zvoleným advokátom(m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05).   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   §   20   ods.   3   zákonao ústavnom súde a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa preto moholzaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho sťažovateľka vymedzila v petite sťažnostiv rámci   požadovanej   ústavnej   ochrany,   teda   len   v   rozsahu   namietaného   porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Základné právo nebyť odňatýzákonnému   sudcovi   však   primárne   zaručuje   čl.   48   ods.   1   ústavy,   ktorého   porušeniesťažovateľka v petite sťažnosti nenamietala, a preto by ústavný súd nemohol vysloviť jehoporušenie   ani   v   prípade   zistenia   zásahu   do   tohto   práva   uznesením   okresného   súdu.V prípade   sťažovateľky   však   takýto   záver   neprichádzal   do   úvahy,   keďže   postup   sudcuokresného súdu pri vydaní napadnutého uznesenia zodpovedal poslednej vete § 374 ods. 4Občianskeho súdneho poriadku.

9. Podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdnehoúradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému protirozhodnutiu,   ktoré   vydal   súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahuvyhovieť   sudca,   ktorého   rozhodnutie   sa   považuje   za   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa;ak sudca   odvolaniu   nevyhovie,   predloží   vec   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu.Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje   proti rozhodnutiusúdneho   úradníka   alebo   justičného   čakateľa,   proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa(§ 202), rozhodnutie sa podaním   odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Keďžepodľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 37 Exekučného poriadku(výrok o nepripustení zmeny účastníkov exekučného konania), resp. v spojení s § 57 ods. 1písm.   c)   Exekučného   poriadku   (výrok   o   zastavení   exekúcie),   proti   žiadnemu   z   týchtovýrokov uznesenia okresného súdu č. k. 15 Er 1296/2002-930 z 9. novembra 2012 neboloprípustné odvolanie, správny bol postup sudcu okresného súdu podľa poslednej vety § 374ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý napadnutým uznesením opätovne rozhodolpo tom, ako skoršie rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka bolo v dôsledku odvolaniasťažovateľky ex lege zrušené. Nielen gramatický, ale aj systematický výklad citovanéhozákonného   ustanovenia   preto   bráni   tomu,   aby   bola   v   tomto   prípade   vec   predkladanána rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrhide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Úloha ústavného súduteda pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javíako neopodstatnený.   Dôvodom na odmietnutie   návrhu pre   jeho zjavnú neopodstatnenosťje absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodouna jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhotopráva alebo slobody na strane druhej.

11.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možnýchzásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacichdo   ich   právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnymorgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   nie   jeprieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnýmisúdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomocinemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretáciaa aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípyspravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom,že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasnea zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovanýchpráv   a   slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavnýmzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonnýchpredpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

12.   Ako   z   uvedeného   vyplýva,   ústavnému   súdu   v   zásade   neprislúcha   hodnotiťsprávnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,ktorý   v   konkrétnej   veci   aplikoval.   Sťažovateľka   však   túto   stabilizovanú   judikatúruústavného súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedokv systéme   všeobecného   súdnictva.   Sťažnosť   v   podstate   iba   kopíruje   dôvody,ktoré už sťažovateľka   uplatnila   v   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súduč. k. 15 Er 1296/2002-930 z 9. novembra 2012, ktoré vydal vyšší súdny úradník okresnéhosúdu. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme všeobecnéhosúdnictva   diametrálne   odlišný,   keďže   táto   sleduje   výlučne   ochranu   základných   práva slobôd.

13.   Aj   napriek   uvedenému   sa   ústavný   súd   bližšie   oboznámil   s   napadnutýmuznesením okresného súdu. Tento v podstatnom na odôvodnenie dvoch citovaných výrokovuviedol:

,,Podľa   §   37   ods.   3   zák.   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej činnosti...   proti   inému   než   tomu,   kto   je   v   rozhodnutí   označený   ako   povinný,   alebo   v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu (§ 41). Podľa   §   308   Obchodného   zákonníka   ručiteľ,   ktorý   splní   záväzok,   za   ktorý   ručí, nadobúda   voči   dlžníkovi   práva   veriteľa   a   je   oprávnený   požadovať   všetky   doklady a pomôcky, ktoré má veriteľ a ktoré sú potrebné na uplatnenie nároku voči dlžníkovi. V   predmetnom   exekučnom   konaní   predstavuje   exekučný   titul   notárska   zápisnica v ktorej povinný v 1/. rade na základe zmluvy o ručení vyhlásil, že sa stáva ručiteľom povinnej osoby – spoločnosti Chemkostav HSV Humenné, a. s... Povinný v 1/ rade prevzal ručiteľský záväzok do výšky výťažku z predaja založených nehnuteľností... Povinný v 2/ rade v notárskej zápisnici taktiež vyhlásil, že na základe zmluvy o ručení sa stáva ručiteľom povinnej osoby - Chemkostav HSV Humenné, a. s...

Ustanovenie   §   308   Obchodného   zákonníka   upravuje   nadobudnutie   práv   ručiteľa po splnení   záväzku.   Ručiteľ   na   základe   tohto   ustanovenia   nadobúda   práva   veriteľa. Predmetným ustanovením je teda riešený vzťah medzi ručiteľom a dlžníkom.

Obaja povinní, ktorí vystupujú v tomto exekučnom konaní sú teda ručiteľmi hlavného dlžníka spoločnosti Chemkostav HSV Humenné, a. s.. V priebehu exekučného konania došlo k   predaju   nehnuteľností   vo   vlastníctve   povinného   v 1/   rade,   ktorými   ručil   za   záväzok dlžníka.

Ustanovenie   §   308   Obchodného   zákonníka   však   nemožno   aplikovať   na   vzťah medzi dvoma   ručiteľmi,   a   teda   povinný   v 1/   rade   nenadobudol   práva   veriteľa voči povinnému v 2/ rade ako totiž už bolo uvedené, povinný v 2/ rade nie je hlavným dlžníkom ale je ručiteľom hlavného dlžníka, a teda nedošlo... k nadobudnutiu práv veriteľa povinným v 1/ rade voči povinnému v 2/ rade. Z tohto dôvodu súd návrh povinného v 1/ rade na pristúpenie ďalšieho účastníka konania na strane oprávneného zamietol nakoľko nedošlo v zmysle § 37 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 308 Obchodného zákonníka k prechodu práv a povinností.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti...   exekúciu   súd   zastaví,   ak   zastavenie   exekúcie   navrhol   ten,   kto   navrhol jej vykonanie.

Povinný v 1/ rade vo svojom odvolaní navrhoval najskôr vyriešiť otázku prechodu práv zo zákona nakoľko podľa neho nadobudol práva veriteľa a je čiastočným vlastníkom vymáhanej pohľadávky. Vo vyššie uvedenom odôvodnení súd riešil otázku nadobudnutia práv z ručiteľského záväzku. Keďže podľa názoru súdu povinný v 1/ rade nenadobudol postavenie   veriteľa   voči   povinnému   v 2/   rade   a   z   tohto   dôvodu   súd   ani   nepripustil povinného v 1/ rade ako ďalšieho účastníka konania na strane oprávneného súd má teda za to,   že   oprávneným   je   výlučne   spoločnosť   Chemkostav   HSV   akciová   spoločnosť.   Keďže oprávnený   navrhol   zastavenie   exekúcie   voči   povinnému   v 2/   rade,   súd   v   zmysle horecitovaného ustanovenia exekúciu v navrhovanom rozsahu zastavil.“

14.   Ústavný   súd   sa   takto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zaoberal   tým,či uznesenie   okresného   súdu   je   ústavne   udržateľné,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle,arbitrárnosti, či je náležite odôvodnené a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľavšeobecného súdu by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do základnéhopráva   na   súdnu   ochranu,   v   prípade   sťažovateľky   však   takýto   záver   zistený   nebol.Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu podľa názoru ústavnéhosúdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré (i) zamietol návrh sťažovateľkyna jej pristúpenie ako ďalšieho účastníka konania na strane oprávneného a pre ktoré (ii)zastavil exekúciu proti povinnému v 2. rade.

15. Ako je z uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého uznesenia dal okresnýsúd sťažovateľke podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveďna to, prečo nenadobudla práva veriteľa vo vzťahu k inému ručiteľovi pôvodného dlžníka,teda   vo   vzťahu   k   povinnému   v   2.   rade.   Okresný   súd   pritom   v   napadnutom   uzneseníprimerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľky a svoje uznesenie zákonnýmspôsobom (§ 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.Úvahy okresného súdu o aplikácii § 308 Obchodného zákonníka vo vzťahu ručiteľ – dlžníka   taktiež   jeho   úvahy   o   neaplikovateľnosti   tohto   ustanovenia   vo   vzťahu   medzi   dvomaručiteľmi   tohto   istého   dlžníka   sú   racionálne,   konzistentné   a   zjavne   vychádzajú   nielenz doslovného gramatického výkladu citovaného ustanovenia (,,Ručiteľ, ktorý splní záväzok,za ktorý ručí, nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa...“), ale aj z kogentného charakterutohto zákonného ustanovenia (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). Citované zákonnéustanovenie   totiž   explicitne   upravuje   subrogáciu   po   splnení   ručiteľského   záväzkuiba vo vzťahu medzi ručiteľom a dlžníkom, teda nie medzi viacerými ručiteľmi dlžníkanavzájom. Navyše, ide o kogentnú normu, od ktorej sa nemožno odchýliť ani dohodou strán.

16.   V   okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   považuje   postup   okresného   súduza ústavne akceptovateľný, výkladovo konzistentný a primerane argumentačne zdôvodnený.Následne potom platí, že za situácie, keď okresný súd ústavne akceptovateľným postupomdospel k záveru, že na sťažovateľku neprešlo právo z exekučného titulu, a teda nebolisplnené zákonné podmienky pre pripustenie zmeny účastníkov konania, nemožno uvažovaťo   zásahu   do   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   druhým   výrokom   napadnutéhouznesenia,   ktorým   súd   rešpektujúc   návrh   jediného   oprávneného   zastavil   exekúciuproti povinnému v 2. rade.

17. Napadnuté uznesenie preto v žiadnom výroku nemožno považovať za ústavneneakceptovateľné.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   okresného   súdunestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právnynázor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V uznesení okresného súduteda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavneneakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ideo   namietaný   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ústavný   súd   uzatvára,že uznesenie   okresného   súdu   je   vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej   ainterpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky naodôvodnenie uznesenia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď navšetky vo veci podstatné skutkové a právne otázky. Inak povedané, v sťažnosti absentujeústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s namietanýmuznesením okresného súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkakonania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavneakceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvodzasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosťodmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených právsťažovateľky, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavnýsúd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané   na   to,že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia okresného súdu, vrátenie veci na ďalšiekonanie, priznanie náhrady trov konania). Pre úplnosť však ústavný súd dodáva, že aniv prípade   úspechu   by   nemohol   priznať   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   v   ňoupožadovanej výške vychádzajúcej z výšky pohľadávky   ̶vymáhaného nároku, ktorý podľajej názoru nadobudla zákonnou cesiou. Predmetom konania pred ústavným súdom je totižochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi (m. m. II. ÚS 299/04).Ústavný súd vzhľadom na to pri rozhodovaní o náhrade trov konania nemôže vychádzaťz hodnoty veci, ktorá je predmetom konania pred všeobecným súdom, ako to požadovalasťažovateľka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015