znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 394/2014-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M. A.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Augustínom Tomášom, Advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 4. novembra 2013 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľ) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva   na obhajobu podľa   čl.   50 ods.   3 ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 3   písm.   d)   dohovoru   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho   súdu“),   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 7 To 78/2012   z 13.   novembra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu“)   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 45/2012 z 12. júla 2012 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   látok   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov,   ich   držania   a   obchodovania   s   nimi   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20 k § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   za   čo   mu   bol   uložený   trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia   slobody   s   maximálnym   stupňom   stráženia.   Krajský   súd   v odvolacom   konaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 tak, že zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu vo výrokoch o trestoch a spôsoboch ich výkonu a zároveň rozhodol   o odsúdení   sťažovateľa   pri   nezmenenom   skutkovom   základe   na trest   odňatia slobody   v trvaní   16   rokov   a   8   mesiacov   nepodmienečne   so   zaradením   do   ústavu s maximálnym   stupňom   stráženia.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   42/2013 z 24. júla 2013 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom podaného dovolania. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu do niekoľkých rovín.

3.1   V prvej   rovine   svojej   argumentácie   namieta „...   svojvoľné   nedodržanie zákonných podmienok pri vykonávaní dôkazu“, pričom poukazuje na to, že „Sťažovateľ i jeho obhajca v priebehu konania navrhovali vykonanie dôkazu výsluchom svedka D. D. (podľa   obhajoby   hlavného   svedka),   ktorý   svojou   výpoveďou   mohol   potvrdiť,   že   sa sťažovateľ   nezúčastnil   žiadnych   jednaní,   ktoré   predchádzali   realizácii   predstieraného obchodu a ani v deň realizácie sa nezúčastnil žiadnych jednaní a nebol o tomto obchode informovaný až do doby tesne pred zatknutím. Prvostupňový súd tento dôkaz nevykonal a návrh na vykonanie výsluchu svedka D. D. zamietol ako nedôvodný, nakoľko tento úkon bol vykonaný podľa § 263 ods. 3 písm. a/ TP. Ďalej súd argumentuje, že podľa záznamu OO PZ   Košice-Dargovských   hrdinov,   jeho   pobyt   nie   je   známy   a   pre   súd   sa   stal   tak nedosiahnuteľným.“.   Zároveň   sťažovateľ   zvýraznil,   že „Obtiažnosť   zabezpečenia prítomnosti svedka na hlavnom pojednávaní nemôže nahradiť uvedenú zákonnú podmienku na prečítanie zápisnice o jeho svedeckej výpovedi.“.

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie „... namieta svojvoľnú aplikáciu právnej normy na zistený skutkový stav“, keď dôvodí, že „... prvostupňový súd svojvoľne aplikoval na   zistený skutkový   stav ustanovenie   §   172   ods.   3   písm.   c/   TZ   a to   tak,   že k rozsahu trestného   činu   pristúpil   z   pohľadu   výpočtu   na   jednotlivé   dávky   nerešpektujúc   zistený skutkový stav a to, že cena predávanej drogy bola jednoznačne stanovená na sumu 13 500 € o čom nie sú žiadne pochybnosti (na strane 6 prvostupňového rozsudku je uvedené, že z výpovede svedkov-agentov PZ, ktoré súd vyhodnotil ako priame dôkazy vyplýva aj to, že obžalovaným vyplatili dohodnutú sumu a to 75,- eur za gram drogy).Vychádzajúc z vyššie uvedených   skutočností,   je   možné   konštatovať,   že   postupom   súdu   došlo   k   svojvoľnému posúdeniu rozsahu spáchaného trestného činu a teda aj k svojvoľnej kvalifikácii skutku, nakoľko dohodnutá suma 13 500 €, za ktorú bola droga predávaná nesvedčí naplneniu skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu v zmysle § 172 ods. 3 písm. c/ TZ, ale skutok mal byť kvalifikovaný ako trestný čin podľa § 172 ods. 2 písm. e / TZ.“.

3.3 V tretej rovine svojej argumentácie zvýrazňuje „... nepreskúmateľnosť rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o jeho vine a treste“, k čomu tvrdí, že „Odvolací súd vo svojom rozsudku   na   str.   16   konštatuje,   že   okresný   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   s   pomermi obžalovaného... dostatočným spôsobom nevysporiadal, pričom len konštatoval, že uloženie zákonom   stanoveného   trestu   by   bolo   pre   obžalovaného   neprimerane   prísne.   Táto   časť rozsudku je preto nepreskúmateľná a odporuje ustanoveniu § 168 ods.   2 TP   (súd mal zrejme na mysli § 168 ods. 1 TP). Napriek tomuto konštatovaniu o nepreskúmateľnosti tejto časti rozsudku, ho odvolací súd nezrušil a vec nevrátil na nové prejednanie veci, ale sám bez akýchkoľvek ďalších dôkazov dospel k záveru, že podmienky pre postup podľa § 39 ods. 1 TZ nie sú splnené. Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou odvolacieho súdu, ak vyslovil   z   časti   nepreskúmateľnosť   prvostupňového   rozhodnutia   vrátiť   mu   vec   na   nové konanie a rozhodnutie.“.

3.4 Ďalej sťažovateľ konštatuje porušenie „... zákonných podmienok, za ktorých bolo vykonané   hlavné   pojednávanie“,   ktorého   nezákonnosť   mala   spočívať   v neakceptovaní ustanovenia § 2 ods. 20 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   v tom,   že «Spoluobžalovaný   N. H.   v priebehu konania sa opakovane domáhal ustanovenia tlmočníka v jeho materinskom jazyku, ktorým je jazyk „pastu“, nakoľko nedokázal reagovať na dokazovanie na hlavnom pojednávaní, čo ho   nakoniec   viedlo   k   tomu,   že   sa   odmietol   aj   vyjadrovať   k   vykonávaným   dôkazom. Prvostupňový súd jeho žiadosti o ustanovenie tlmočníka nevyhovel s odôvodnením, že zistil dvoch tlmočníkov z tohto jazyka, ale obaja odmietli tlmočiť v tejto trestnej veci. Súd mal potom za to, že i zabezpečením tlmočníka z jazyka perzského bolo obžalovanému dostatočne zabezpečené   právo   podľa   §   2   ods.   20   TP.». Zároveň   s touto   argumentáciou   sťažovateľ predkladá ústavnému súdu aj úvahu, podľa ktorej „Vzhľadom na výpoveď odsúdeného N. H. z prípravného konania, kde vypovedal, že obvinený A. nevedel o pripravovanom obchode s drogami a na jeho príprave sa nijako nepodieľal, dá sa opodstatnene predpokladať, že ak by bolo právo na konanie v jeho materinskom jazyku zabezpečené, jeho výpoveď by mohla preukázať   nevinu   sťažovateľa.“. Následne   sťažovateľ   namietol   aj   nedodržanie   zásady nestrannosti   v trestnom   konaní,   pretože „...   zo   zápisnice   o   verejnom   zasadnutí   zo   dňa 13. 11.   2012...,   na   ktorom   bolo   prejednané   odvolanie   obžalovaných   i   okresného prokurátora,   Krajskú   prokuratúru   Košice   na   tomto   verejnom   zasadnutí   zastupoval prokurátor B. B.. Ako bolo neskôr zistené, uvedený prokurátor je zaradený na Okresnej prokuratúre Košice I, ale v danom období bol na stáži na Krajskej prokuratúre v Košiciach. B. B. je synom predsedu senátu L. B., ktorý v tejto veci rozhodoval na súde prvého stupňa. Je teda zrejmé, že pokiaľ prokurátorom účastným v odvolacom konaní bol preukázateľne syn predsedu senátu, ktorý rozhodoval ako prvostupňový orgán, niet žiadnym pochybností o dôvodnosti aplikácie § 31 ods.1 Trestného poriadku.“.

3.5 V závere sťažovateľ „... namieta svojvoľný výklad a aplikáciu ustanovenia § 34 ods. 1, ods. 4, ods. 5 písm. a/ a § 38 ods.4 Trestného zákona“, k čomu dôvodí, že je „uloženie   trestu   vo   výmere   16   rokov   a   8   mesiacov   neprimerane   prísne   k   spáchanému skutku, hlavne k jeho následku, k miere akou sa podieľal na spáchaní trestného činu, k jeho osobe a pomerom a taktiež k možnostiam jeho nápravy.... odvolací súd vo svojom rozsudku vyslovil,   že   súd   prvého   stupňa   sa   v   napadnutom   rozsudku   s   pomermi   sťažovateľa dostatočným spôsobom nevysporiadal. Odvolací súd sa napriek uvedenému konštatovaniu ani sám bližšie nevysporiadal s pomermi sťažovateľa, ktoré zohrávajú významnú úlohu pri určovaní výmery trestu a predsa pristúpil k navýšeniu trestu o 6 rokov a 8 mesiacov.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ „... navrhuje, aby Ústavný súd SR vydal toto rozhodnutie:

1. Základné právo M. A., nar. 11. 09. 1983 na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   SR,   základné   právo   M. A.,   na spravodlivé   prerokovanie   jeho   veci zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na obhajobu zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, právo na obhajobu zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a právo vypočúvať a dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie   na   vypočúvanie   svedkov   vo   svoj   prospech   za   rovnakých   podmienok,   ako v prípade svedkov proti nemu zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru bolo porušené Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn 1 Tdo 42/2013 zo dňa 24. 07. 2013 v   spojení   s   Rozsudkom   Krajského   súdu   Košice,   sp. zn.   7   To   78/2012-806   zo   dňa 13. 11. 2012 a v spojení s Rozsudkom Okresného súdu Košice I, sp. zn. 4 T 45/2012 zo dňa 12. 07. 2012 a postupom súdov, ktoré im predchádzalo.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods.3 písm. b/ zákona č.38/1993 Z. z., zrušuje Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn   1   Tdo   42/2013   zo   dňa 24. 07. 2013,   Rozsudok   Krajského   súdu   Košice,   sp.   zn.   7   To   78/2012-806   zo   dňa 13. 11. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 4 T 45/2012 zo dňa 12. 07. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Košice je povinný zaplatiť M. A. trovy právneho zastúpenia v sume 165,56 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Augustína Tomáša...“

II.

5.   Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   požiadal   predsedu okresného   súdu,   predsedu   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   o   vyjadrenie   k   podanej sťažnosti.

5.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 28. januára 2014 zaujal toto stanovisko:

„Som toho názoru, že ako predstaviteľ správy súdu nie som oprávnený uvádzať Vám svoje   stanoviská   a názory   k opodstatnenosti   tejto   sťažnosti,   nakoľko   hmotnoprávnu kvalifikáciu,   ako   aj   procesné   postupy   zákonného   sudcu   podľa   môjho   názoru   môže posudzovať len odvolací, resp. dovolací súd a v prípade porušenia ústavných práv a slobôd toto posúdenie prislúcha výlučne Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Na základe týchto okolností preto ponechávam   na Vašu   úvahu,   či predmetnú   sťažnosť   prijmete na   ďalšie konanie v zmysle príslušných ustanovení zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších zmien a dodatkov.“

5.2 Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu z 27.   januára 2014 vyplýva: „Vzhľadom   na   to,   že   právna   argumentácia   prezentovaná   v ústavnej   sťažnosti   je v esenciálnych tvrdeniach z vecného hľadiska zhodná s dovolacími námietkami uvedenými v jeho   dovolaní,   v tomto   smere   poukazujeme   na   podrobnejšiu   interpretáciu   rozhodnutia senátu najvyššieho súdu z 24. júla 2013, sp. zn. 1 Tdo 42/2013. Z obsahu... citovaného uznesenia Najvyššieho súdu... explicitne vyplýva, že porušenie zákona pri preskúmaní veci dovolacím súdom, zistené nebolo. Právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí vo vzťahu k dovolacím námietkam obvineného považujeme za správny. Navrhujeme preto sťažnosť M. A. ako neopodstatnenú neprijať na ďalšie konanie.“

5.3 Z vyjadrenia predsedu krajského súdu z 20. januára 2014 vyplýva:«K   námietke   sťažovateľa   uvedenej   pod   písm.   A)...   prvostupňový   súd   bezvýsledne vyčerpal všetky reálne možnosti zistenia miesta pobytu svedka D. D. a jeho predvolania na hlavné   pojednávanie,   z   čoho   vyplýva,   že   svedok   bol   pre   súd   nedosiahnuteľný   a   preto okresný súd mohol urobiť záver, že svedok sa zdržiava na neznámom mieste, je osobou nedosiahnuteľnou v zmysle § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. a tým bol splnený aj zákonný predpoklad uvedený v § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. na návrh prokurátora prečítať výpoveď svedka D. D..

V tejto súvislosti je dôležité aj zistenie, že sťažovateľ po prečítaní výpovede svedka D. D. uviedol, že s takto vykonaným dôkazom súhlasí (č. l. 730 trestného spisu).

Pre úplnosť je ale dôležité zdôrazniť, že svedok D. D. v uvedenej trestnej veci vlastne ani nevypovedal, ako už bolo vyššie konštatované, keďže využil právo odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 2 veta prvá Tr. por. V tejto súvislosti treba poukázať aj na tú skutočnosť, že sťažovateľ podanou sťažnosťou sa domáha ochrany jeho práva na obhajobu a na druhej strane   nerešpektuje   právo   svedka   D. D.   odoprieť   výpoveď,   ak   by   ňou   spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo blízkej osobe, ktoré je dôsledkom ústavnej ochrany pred takouto povinnosťou (čl. 47 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 37 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd). Uvedená zásada má pritom prednosť pred dosiahnutím účelu trestného konania v zmysle § 1 Tr. por., a to aj vtedy, ak by v konkrétnej veci mohla viesť k dôkaznej núdzi, to ale nebol právny stav v posudzovanej trestnej veci.

Obhajca sťažovateľa bol pritom prítomný pri výsluchu svedka D. D. dňa 29. 2. 2012, keď svedok využil právo odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 2 Tr. por.

V   nadväznosti   na   uvedené   poznamenávame,   že   odôvodnenie   práva   odoprieť vypovedať   z   dôvodu   nebezpečenstva   trestného   stíhania   je   však   výlučne   na   svedkovi samotnom a nemožno ho viesť, či dokonca nútiť k svedeckej výpovedi, alebo k ohrozeniu jeho ústavného práva neprivodiť si nebezpečenstvo trestného stíhania vlastnou výpoveďou. K námietke sťažovateľa uvedenej pod písm. B) Sám sťažovateľ v podanej sťažnosti na základe judikatúry Ústavného súdu SR tvrdí, že Ústavný súd SR do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie a rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné, alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého základného práva alebo slobody a napriek tomu na druhej strane sťažovateľ v podanej   sťažnosti   uvádza,   že   rozsudkom   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   bolo porušené jeho právo na súdnu a inú ochranu, ktoré mu vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd len na základe jeho vlastného názoru na konkrétnu právnu otázku, ktorú súdy právne posúdili nie zhodne s jeho predstavou.

... v posudzovanej trestnej veci bol uplatnený štandardný postup aplikačnej praxe súdov   v   „drogových   trestných   činoch“,   ktorý   vyžaduje   zistenie,   či   zaistená   látka   je omamnou (psychotropnou) látkou, bol určený jej druh, hmotnosť, koncentrácia látky, počet obvykle jednorázových dávok a stanovená cena omamnej látky, za ktorú sa táto droga predáva v čase a na mieste činu „na ulici“.

Súdy svoje rozhodnutie v tomto smere jasne a zrozumiteľne odôvodnili a na vyššie uvedenú   otázku   dali   primeranú   odpoveď   a   preto   ich   postupom   nedošlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj jeho práva uvedeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Stanovisko k námietkam sťažovateľa uvedeným pod písmenom „C a E“ Odvolací súd vo svojom rozsudku na strane 15 a 16 uviedol, aké konkrétne pomery páchateľa   sú   významné   a   dôvodné   z   hľadiska   použitia   mimoriadneho   zmierňovacieho ustanovenia § 39 Tr. zák.

Odvolací súd na základe vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom ale nezistil také pomery sťažovateľa - rodinné alebo osobné a taktiež ani žiadnu poľahčujúcu okolnosť, ktoré   charakterizujú   páchateľa   ako   objekt   trestu   a   ktorých   existencia   by   odôvodnila zákonné použitie ustanovenia § 39 Tr. por.

V nadväznosti na uvedené poukazujeme na tú skutočnosť, že pokiaľ odvolací súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa ustanovenia § 39 Tr. zák. a sťažovateľovi vymeral trest   v   nezníženej   trestnej   sadzbe   a   uviedol   vo   svojom   rozhodnutí   konkrétne   dôvody pre tento postup, nemožno tvrdiť, že bol uložený nezákonný a neprimeraný trest. Krajský súd postupoval za situácie, že zníženie trestu sťažovateľovi prvostupňovým súdom nebolo opreté o žiadnu skutočnosť, ktorá by zákonný dôvod pre takýto postup mala zakladať. K námietke sťažovateľa uvedenej pod písm. D)... právo na tlmočníka patrí medzi základné práva osôb uvedených v § 2 ods. 20 Tr. por., garantované Ústavou SR - čl. 47 ods. 4 Ústavy SR.

V tejto súvislosti je ale potrebné uviesť, že ak si takáto osoba zvolí jazyk, na ktorý nie je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník alebo vec neznesie odklad a zapísaný tlmočník nie je   dostupný priberie   orgán činný   v trestnom konaní,   alebo súd   tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie (§ 28 ods. 2 Tr. por.).

Tento procesný postup bol uplatnený aj v predmetnej trestnej veci. Vzhľadom k tomu, že   spoluobžalovaný   sťažovateľa   mal   počas   celého   konania   zabezpečené   tlmočenie do jazyka, ktorému rozumie, a ktorý je používaným jazykom jeho rodnej krajiny.

V konaní na okresnom súde dňa 19. 4. 2012 spoluobžalovaný sťažovateľa výslovne trval na prítomnosti pribratého tlmočníka. V priebehu hlavného pojednávania konaného dňa 30.   4.   2012 a 5.   6.   2012 spoluobžalovaný sťažovateľa rovnako nenamietal spôsob tlmočenia. Až dňa 19. 6. 2012 doručil prostredníctvom obhajkyne okresnému súdu žiadosť o pribratie tlmočníka do materinského jazyka „pašto“, ktorý je jedným z úradných jazykov Afgánskej Islamskej republiky, ktorej národnosť má spoluobžalovaný sťažovateľa. S   prihliadnutím   na   uvedené   máme   zato,   že   povinnosť   zabezpečiť   tlmočenie   bola splnená použitím perzkého jazyka na tento účel a pri nemožnosti tlmočiť do jazyka „pašto“. Napokon   sťažovateľ namietal   prítomnosť   osoby prokurátora krajskej prokuratúry účastného   v   odvolacom   konaní,   ktorým   bol   syn   predsedu   senátu,   ktorý   rozhodoval v predmetnej trestnej veci na Okresnom súde Košice I a tvrdil, že uvedeným postupom došlo k porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré mu vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

S   takto   uplatnenou   námietkou   sťažovateľa   nesúhlasíme.   K   uvedenej   námietke sťažovateľa treba uviesť, že krajský súd konajúci o odvolaniach obvinených a prokurátora nemohol rozhodovať o otázke zaujatosti intervenujúceho prokurátora, pretože z ustanovenia § 32 ods. 1 piata veta vyplýva, že ak z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por. oznámi svoju zaujatosť prokurátor o vylúčení rozhodne bezprostredne nadriadený prokurátor. Pre úplnosť treba poznamenať, že zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu konaného dňa 13. 11. 2012 nevyplýva, aby niektorá zo strán vzniesla námietku na osobu prokurátora   krajskej   prokuratúry,   ktorý   sa   zúčastnil   na   tomto   verejnom   zasadnutí, na ktorom sa konalo o odvolaní prokurátora a obvinených.»

Na   podklade   tvrdených   skutočností   predseda   krajského   súdu   navrhol   neprijať sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

6.   Ústavný   súd   zaslal   už   citované   vyjadrenia   jednotlivých   súdov   na   vedomie právnemu zástupcovi sťažovateľa listom zo 27. mája 2014, ktorý na tieto reagoval listom z 26. júna 2014.

II.A

7.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Sťažovateľ v podanej sťažnosti konštatuje, že „... Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Tdo 42/2013 zo dňa 24. 07. 2013 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu Košice,   sp.   zn.   7   To   78/2012-806   zo   dňa   13.   11.   2012   a   Rozsudkom   Okresného   súdu Košice I, sp. zn. 4 T 45/2012 zo dňa 12. 07. 2012 došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré mu vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, taktiež že bolo porušené jeho právo na obhajobu zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR. Taktiež je sťažovateľ názoru, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prerokovanie jeho veci zakotvené v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   na   obhajobu zakotvené v čl. 6 ods. 3 písm. c) predmetného dohovoru a právo vypočúvať a dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu zakotvené v čl.6 ods.3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

II. B

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu

10.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

11. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II. C K namietanému porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu

12.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   ani   zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas   a možnosť   na   prípravu   obhajoby   a aby   sa   mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:  ...   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru   obhajovať sa   osobne   alebo s pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu...   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a dosiahnuť   predvolanie   a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne   interpretovanej   platnej   a   účinnej   normy   na   zistený   stav   veci.   V   zmysle   svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

15. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o organizáciu   a zloženie súdu   a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   niet   zásadných   odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

16.   K sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   obhajobu garantovaného čl. 50 ods. 3 ústavy a   práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru ústavný   súd   predostiera,   že   zásada   „právo   na obhajobu“   vyjadruje   požiadavku,   aby v trestnom   procese   bola   zaručená   ochrana   práv   a záujmov   osoby,   proti   ktorej   sa   vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane   základných   práv   a slobôd.   Jej   legislatívne   vyjadrenie   a reálne   zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru ústavného súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 34/99), a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

17. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

18. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013 v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd, ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.), primárne skúmal, či má podané dovolanie   všetky   obsahové   a   formálne   náležitosti,   či   je   prípustné   a   či   bolo   podané oprávnenou osobou a pritom dospel k nasledujúcim záverom:

Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne   skončená.   V   posudzovanom   prípade   je   napadnutým rozhodnutím   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach,   ako   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I a ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu   uložený   trest.   Proti   takémuto   druhu   rozhodnutia   je   dovolanie   prípustné.   Dovolanie podal obvinený prostredníctvom obhajcu,   bolo preto podané osobou oprávnenou podľa § 369 ods. 2 písm. b/Tr. por. a § 373 Tr. por. K podaniu dovolania došlo na Okresnom súde Košice I, t. j. v mieste podľa § 370 Tr. por.

V dovolaní musí byť ďalej uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napadané tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo.

Obvinený vo svojom dovolaní uplatnil dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/, písm. e/ a písm. g/ Tr. por., teda, že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ako aj, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Obvinený   M. A.   dovolacími   námietkami   poukazuje   na   nedostatky   vo vykonanom dokazovaní v štádiu súdneho konania, najmä na skutočnosť, že súdy neakceptovali jeho návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom konkrétnych svedkov, pri zisťovaní jeho účasti na   spáchaní   trestnej   činnosti,   ako   aj   pri   zisťovaní   a   ustálení   jej   rozsahu,   v   tlmočení prednesov   spoluobvineného   (vtedy   spoluobžalovaného)   N. H.,   nedostatočne   vykonané dokazovanie za účelom stanovenia predpokladaného počtu dávok omamnej látky, ako aj jej ceny a v konečnom dôsledku spochybňuje svoju účasť na prechovávaní a predaji omamnej látky, ktorá bola dňa 20. októbra 2011 nájdená a zadržaná.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. c/ Tr. por. je, že v konaní, ktoré odsudzujúcemu   rozhodnutiu   predchádzalo   bolo   zásadným   spôsobom   porušené   právo obvineného na obhajobu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky primárne poznamenáva, že ak Trestný poriadok stanovuje podmienky vykonávania dôkazov, je treba tieto chápať v ich materiálnom pojatí. To znamená, že súdne konanie je treba viesť takým spôsobom, aby došlo k naplneniu účelu obhajoby a tým aj k zabezpečeniu základných práv obvineného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto časti dovolacej argumentácie obvineného konštatuje, že postup vyšetrovateľa bol v súlade s požiadavkou zákona na rešpektovanie práva obvineného na obhajobu. V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že zachovanie práv obvineného   sa   v   konkrétnej   veci   musí   vždy   posudzovať   v   kontexte   s   priebehom   celého trestného konania a nie len selektívne vo vzťahu k niektorým úkonom.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obvinený (a rovnako aj spoluobvinený N. H.) mal dostatok času a možností, aby sa mohol opakovane vyjadriť ku všetkým vo veci vykonaným dôkazom a rovnako aj predniesť svoje návrhy (spoluobvinený vždy aj v jazyku, ktorému rozumel za prítomnosti tlmočníka). Preto dovolacie námietky obvineného M. A. v tomto smere sú irelevantné.

Pokiaľ ide o nevykonanie niektorých ním, resp. obhajcom, navrhovaných dôkazov v priebehu   trestného   konania,   konkrétne,   že   nebol   vykonaný   výsluch   svedka   D. D.   a riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky treba uviesť nasledovné:

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený   skutkový   stav   veci,   o   ktorom   nie   sú   dôvodné   pochybnosti,   a   to   v   rozsahu nevyhnutnom   na   ich   rozhodnutie.   Dôkazy   obstarávajú   z   úradnej   povinnosti.   Právo obstarávať   dôkazy   majú   aj   strany.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   s   rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti   svedčiace   proti obvinenému,   ako   aj   okolnosti,   ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané   zákonným   spôsobom   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia   založeného na starostlivom   uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo   i   v   ich   súhrne   nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Proces   dokazovania   (a   to   nie   len   z   hľadiska   hodnotenia   obsahu   jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy   po vykonaní   logických   úsudkov   v   kontexte   všetkých   vo   veci   vykonaných   dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu   dokazovania   alebo   pri   hodnotení   obsahu   dôkazov,   pripadne   ich   vzájomnej súvislosti.   Jediným   všeobecným   pravidlom   určujúcim   rozsah   dokazovania   je   zásada vyjadrená   vo vyššie   citovanom   ustanovení   §   2   ods.   10   Tr.   por.,   podľa   ktorej   orgány postupujú   tak,   aby   bol   zistený   skutkový   stav   veci,   a   to   v   rozsahu   nevyhnutnom   na rozhodnutie.

Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov,   vybudovaná   na   vnútornom   presvedčení orgánov   činných   v   trestnom   konaní   znamená   teda   myšlienkovú   činnosť,   ktorá   vytvára pre súd možnosť   dostatočného   priestoru v rámci vlastnej úvahy   k tomu,   aby   sám určil rozsah   dokazovania   a   vykonal   prípadnú   selekciu   navrhovaných   dôkazov   procesnými stranami v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán v porovnaní s množstvom: kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané.

Z uvedených dôvodov dovolaciu námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že súd odmietol vykonať niektorý z navrhovaných dôkazov, je preto treba považovať z hľadiska naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. za irelevantnú. V danej súvislosti najvyšší súd konštatuje, že v postupe orgánov činných v trestnom konaní nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk spravodlivého procesu. Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci prípravného konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní úkonov súdneho konania postupovali v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, ako aj, že by vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.

Opierajúc o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. obvinený namietal nezákonnosť   vykonania   dôkazov   preukazujúcich   rozsah   trestnej   činnosti,   konkrétne stanovenie ceny drogy na danom mieste.

Pokiaľ obvinený spochybňoval zákonnosť vykonania dôkazu v súvislosti s hodnotou zaistenej   omamnej   látky,   je   potrebné   uviesť,   že   súdny   znalec   L. H.   je   pracovníkom Kriminalisticko   -   expertízneho   ústavu   KR   PZ   v   Košiciach   a   práve   preto   bol   poverený poskytnúť   stanovisko   k   počtu   obvyklých   jednorázových   dávok   zo   zaisteného   množstva omamnej   látky   v   predmetnom   prípade.   Z   monitorovania   čierneho   trhu   pracovníkmi Národnej protidrogovej jednotky vyplýva približná cena za jednu dávku kokaínu pri predaji konečnému spotrebiteľovi v Košickom kraji v štvrtom štvrťroku 2011 (stanovisko riaditeľa Národnej   protidrogovej   jednotky   úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia policajného zboru zo dňa 24. novembra 2011 - č. l. 224 vyšetrovacieho spisu). Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá pochybnosti o tom, že išlo o dôkazy získané zákonným spôsobom a že vykonanie týchto dôkazov bolo plne v súlade so zákonom.

V súvislosti s týmito dovolacími námietkami obvineného však treba zdôrazniť, že ak obvinený namietal obsah viacerých dôkazov vo vzťahu k spôsobu určenia ceny kokaínu a v tomto rozsahu sa jedná o námietky v skutkových zisteniach ustálených vo veci skôr činnými   súdmi   a   v   nimi   vykonanom   hodnotení   dôkazov,   pričom   správnosť   a   úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.). I keď obvinený M. A. svoje dovolanie neoprel aj o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.   i/   Tr.   por.   len marginálne treba   pripomenúť,   že dovolacím dôvodom podľa tohto ustanovenia je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k náprave   výslovne uvedených   procesných   a   hmotnoprávnych   vád,   ale   nie   na   revíziu   skutkových   zistení ustálených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani   k   preskúmavaniu   nimi   vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých   rozhodnutí   súdov   druhého   stupňa   a   samotnú   správnosť   a   úplnosť   skutkových zistení   nemôže   posudzovať   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho prehodnocovať   vykonané   dôkazy,   bez   toho,   aby   ich   mohol   podľa   zásad   ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne   potrebných   na   rozhodnutie   o   dovolaní   môže   vykonať   dovolací   súd   len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia   byť   obmedzené,   aby   sa   širokým   uplatnením   tohto   mimoriadneho   opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Dovolací súd je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy   prvého   a   druhého   stupňa.   V   trestnej   veci   obvineného   M. A.   to   znamená,   že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak,   ako   je   uvedené   v   rozsudku   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu.   Tieto   skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých   zákonných   znakov   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov   a   obchodovania   s   nimi spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., zo spáchania ktorého trestného činu bol obvinený uznaný vinným.

Najvyšší   súd   v danej   súvislosti   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že výrok   o   vine obvineného   bol   založený   a   opretý   na   celom   rade   dôkazov   podrobne   rozvedených v odôvodnení   rozsudku   Okresného   súdu   Košice   I   i   dovolaním   napadnutého   rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktoré boli vykonané v potrebnom rozsahu, správne a v súlade so zákonom.

Pokiaľ   obvinený   namietal   prítomnosť   osoby   prokurátora   Krajskej   prokuratúry v Košiciach I, ktorý mal byť podľa jeho názoru pre príbuzenský pomer k sudcovi činnému v danej veci na Okresnom súde Košice I   vylúčený,   Najvyšší súd konštatuje,   že nedošlo k žiadnemu porušeniu zákona a ani v tomto smere nezistil dôvodnosť dovolacej námietky obvineného. Prítomnosť menovaného prokurátora na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Košiciach, ako druhostupňového súdu, nemôže zakladať prekážku vykonania odvolacieho konania o rozsudku Okresného súdu Košice I, o ktorom rozhodoval sudca, s ktorým má údajne príbuzenský vzťah. K tejto námietke dovolateľa treba tiež uviesť, že krajský súd konajúci   o   odvolaniach   obvinených   a   prokurátora   otázku   prítomnosti   intervenujúceho prokurátora na verejnom zasadnutí tohto súdu nemohol nijako ovplyvniť, resp. ani nemohol rozhodovať o otázke jeho prípadnej zaujatosti.

V   danej   súvislosti   treba   tiež   zdôrazniť,   že   z   obsahu   zápisnice   Krajského   súdu v Košiciach zo dňa 13. novembra 2012 je zrejmé, že počas odvolacieho konania prítomnosť konkrétneho prokurátora krajskej prokuratúry zo strany obvineného, resp. jeho obhajcu žiadnym spôsobom namietaná nebola.

Pokiaľ ide o dovolaciu námietku obvineného založenú na tvrdení, že krajský súd, ako súd odvolací, konal v rozpore so základnými zásadami trestného konania, keď prvostupňový rozsudok na základe odvolania krajského prokurátora nezrušil, ale rozhodol vo veci sám, túto nie je možné akceptovať.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného   môže odvolací súd   zmeniť   napadnutý   rozsudok   len   na základe   odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného: vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody. Podľa § 322 ods. 4 Tr. por. odvolací súd nemôže sám a/ uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený,

b/ uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.

Krajskému súdu v Košiciach nič nebránilo, aby na základe odvolania prokurátora podaného   v   neprospech   obvineného   M. A.,   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu Košice I vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a nezistiac zákonné dôvody pre použitie zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu uložil mu prísnejší trest odňatia slobody v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby, bez toho, aby vec vracal súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V   danej   súvislosti   treba   uviesť,   že   Trestný   poriadok   účinný   po   1.   januári   2006 obmedzil možnosti vrátenia veci prvostupňovému súdu, čo v konečnom dôsledku zrýchľuje konanie a dáva odvolaciemu súdu väčšie možnosti zmeny prvostupňového rozsudku. Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného M. A., nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.“

19. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 uviedol: „Krajský   súd   ako   súd   odvolací   predtým   ako   začal   plniť   svoju   preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zistil, že odvolania obžalovaných a prokurátora boli podané   oprávnenými   osobami   a   včas   v   lehote   stanovenej   v   §   309   Tr.   por.   V   zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr.   por.   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.3   Tr.   por.,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním   vytýkané   prihliadne   len   vtedy,   ak   by   odôvodňovali   podanie   dovolania podľa § 371 ods. 3 Tr. por.

Po splnení preskúmavacej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por., odvolací súd zistil, že odvolania obžalovaných neboli dôvodné a odvolanie prokurátora u obžalovaného M. A. bolo dôvodné.

Krajský súd v Košiciach v konaní o odvolaniach obžalovaných a prokurátora nezistil také   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   pochybnosti   o   správnosti   skutkových   zistení uvedených   v   napadnutom   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.   Obžalovaní   boli   zo   spáchania trestnej činnosti usvedčení procesne správne zabezpečenými a vykonanými dôkazmi, medzi ktoré patria výpovede zainteresovaných svedkov, listiny dôležité pre trestné konanie, ako i výsledky znaleckého dokazovania. Predmetné dôkazy, ktorý podrobný opis je súčasťou napadnutého rozhodnutia okresný súd vyhodnotil v súlade so základnou zásadou trestného konania   uvedenou   v   §   2   ods.   12   Tr.   por.   Krajský   súd   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil s postupom prvostupňového súdu pri hodnotení dôkazov a tieto sám na základe vnútorného presvedčenia vyhodnotil s totožným výsledkom.

Pokiaľ sa týka dôvodov podaných odvolaní, krajský súd zistil, že obžalovaný N. H. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 5. 6. 2012 sa k spáchaniu žalovaného trestného činu čiastočne priznal, avšak nie v rozsahu, ako sa mu tento kládol za vinu. V konaní následne využil svoje právo podľa § 34 Tr. por a vo veci ďalej odmietol vypovedať (č. l. 644). Prvostupňový súd preto prečítal jeho výpoveď z prípravného konania z 21. 10. 2011, podľa obsahu ktorej bol k spáchaniu stíhaného trestného činu donútený občanom Srbska M. V. - pravým menom M. V. Obžalovaný opísal spôsob akým sa mu V. vyhrážal a fakticky ho aj prostredníctvom ďalších osôb naviedol a prinútil zaistené drogy predať. Obžalovaný M. A. mu robil len šoféra a o predaji drog nevedel.

Vo svojej výpovedi pred sudcom pre prípravné konanie z 24. 10. 2011 (č. l. 102) naopak   uviedol,   že   to   bol   práve   obžalovaný   A.,   ktorý   agentom   polície   drogu   predal a zároveň aj zinkasoval dohodnutú sumu peňazí ako protihodnotu.

V pokračovaní svojho výsluchu dňa 11. 11. 2011 (č. l. 107) obžalovaný H. s rozpormi udal, že o prítomnosti predávanej drogy nemal vedomosť a bol uzrozumený v tom zmysle, že sa   jedná   o   legálny   mix   kokaínu   povolený   v   Holandskom   kráľovstve.   K prepisom zaznamenaných hovorov a zvukových záznamov odmietol vypovedať.

Krajský   súd   z   predloženého   súvisiaceho   spisového   materiálu   ďalej   zistil,   že obžalovaný H. v predmetnom trestnom stíhaní vypovedal pred orgánmi činnými v trestnom konaní   a   súdom   v   jedenástich   prípadoch.   V   prípravnom   konaní   po   zákonom   poučení v 3 prípadoch (20. 10. 2011 č. l. 21, 21. 10. 2011 č. l. 94 a 24. 10. 2011 č. l. 100) vyhlásil, že slovenský jazyk ovláda slovom a písmom a tlmočníka do iného jazyka nepotrebuje. Pri   nasledujúcich   3   výsluchoch   v   prípravnom   konaní   (11.   11.   2011   č.   l.   107, 5. 3. 2011 č. l. 112 a 2. 12. 2011) vyhlásil, že slovenskému jazyku rozumie čiastočne a trvá pri týchto úkonoch na prítomnosti tlmočníka do jazyka perzského. Tlmočník bol do konania pribratý opatrením vyšetrovateľky policajného zboru dňa 11. 11. 2011 a jeho osoba nebola do   konania   verejného   zasadnutia   krajského   súdu   zmenená.   Obžalovaný   pri   označených úkonoch nenamietal spôsob ani obsah tlmočenia.

Pri   vyšetrení   jeho   duševného   stavu   v   prípravnom   konaní   znalcami   z   odboru zdravotníctva 1. 3. 2012 (č. l. 260) s týmito komunikoval v slovenskom jazyku všestranne správne orientovaný a s adekvátnymi odpoveďami.

V   konaní   pred   okresným   súdom   vypovedal   v   zostávajúcich   4   prípadoch,   pričom na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. 4. 2012 (č. l. 633) výslovne trval na prítomnosti pribratého tlmočníka a pre jeho neprítomnosť súd o úkone podľa § 238 Tr. por. nekonal a verejné zasadnutie odročil.

Pri výsluchoch pred súdom 30.   4.   2012 (č.   l.   644) a 5.   6.   2012 (č.   l.   640)   bol prítomný pribratý tlmočník, pričom obžalovaný spôsob tlmočenia ani v týchto prípadoch nenamietal.   Na   hlavnom   pojednávaní   dňa   5.   6.   2012   obhajkyňa   obžalovaného JUDr. Adriana   Krajníková   súd žiadala   o preloženie zápisnice z tohto   úkonu do jazyka perzského, ktorému obžalovaný H. rozumel (č. l. 649).

Dňa 19. 6. 2012 bola okresnému súdu prostredníctvom obhajkyne doručená žiadosť obžalovaného o pribratie tlmočníka v prebiehajúcom konaní do jeho materinského jazyka t. j. jazyka pašto, ktorý je jedným z úradných jazykov Afgánskej islamskej republiky. Na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. 7. 2012 (č. l. 679) obžalovaný na položenú otázku obhajkyne prehlásil, že tlmočenému prekladu nerozumie vo všetkých jeho častiach. Pred   vynesením   rozsudku   na   hlavnom   pojednávaní   dňa   12.   7.   2012   (č.   l.   730) obžalovaný prednesenej verbálnej komunikácií zo strany súdu resp. prokurátora nerozumel v celom rozsahu a to napriek aktívnej účasti tlmočníka.

Zo spisového materiálu vyplýva, že uvedené úkony trestného stíhania obžalovaného boli vykonané za prítomnosti jeho obhajcov, okrem úkonu z 20. 10. 2011, kedy vypovedal bezprostredne po jeho zadržaní orgánmi polície.

Potrebu   tlmočenia   obžalovanému   do   jazyka   pašto   predniesla   jeho   obhajkyňa   aj v konaní pred Krajským súdom v Košiciach 24. 7. 2012 (č. l. 752), ktorý rozhodoval o jeho väzbe. Podľa vyjadrenia obžalovaného komunikácií na súde rozumel zhruba. Obhajkyňa ďalej dodala, že pokiaľ bude obžalovaný z väzby krajským súdom prepustený na slobodu so svojim   klientom   nebudú   namietať   priebeh   verejného   zasadnutia,   v   opačnom   prípade žiadajú o pribratie tlmočníka do jeho materinského jazyka.

Z predložených spisov, ktoré sa vzťahujú na predchádzajúce právoplatne skončené trestné stíhania obžalovaného krajský súd zistil nasledovné skutočnosti:

-   obžalovaný   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Rožňave   sp.   zn.   1   T   97/2004 z 29. 9. 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 To 211/2004 z 5. 13. 2004 odsúdený pre pokračujúci trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005.

V tomto trestnom konaní v štádiu prípravného konania obžalovaný dňa 9. 3. 2004 (č. l. 93) po zákonnom poučení a prítomnosti obhajcu prehlásil, že jeho rodným jazykom je perzština. Z uvedeného dôvodu boli do konania pribratí 9. 3. 2004 (č. 1.44) a 29. 4. 2004 (č.1. 46) dvaja tlmočníci z jazyka perzského do jazyka slovenského. Pribratý tlmočník bol v konaní prítomný až do právoplatného odsúdenia N. H., pričom aktívne prekladal písomné podania   odsúdeného,   súdu   a   tlmočil   do   perzského   jazyka   vykonávané   úkony   trestného konania.

-   v   trestnom   stíhaní   vedenom   na   Okresnej   prokuratúre   Košice   I   pod   sp.   zn. 1 Pv 1431/2006   pre trestný   čin   poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods.   1   Tr.   zák prokurátor okresnej prokuratúry dňa 10. 9. 2007 podľa § 220 ods. 1 Tr. por. schválil zmier a   zároveň   podľa   §   215   ods.   1   písm.   f/   Tr.   por.   zastavil   trestné   stíhanie   vedené proti obžalovanému H.

Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 15. 6. 2007 (č. l. 6) po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola pretlmočená.

- rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 4 T 23/2006 z 8. 9. 2010 bol N. H. uznaný vinným z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 Tr. zák.

Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 20. 3. 2006 (č. l. 5) po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola pretlmočená. Hlavné pojednávanie na okresnom súde sa za prítomnosti jeho obhajkyne dňa 8. 9. 2010 vykonalo taktiež bez prítomnosti tlmočníka.

- rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 2 T 243/2009 zo 6. 9. 2010 bol obžalovaný N. H. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/Tr.zák.

V   prípravnom   konaní   dňa   4.   5.   2009   (č.   l.   11)   pri   výsluchu   žiadal   prítomnosť tlmočníka. Opatrením vyšetrovateľa policajného zboru z 5. 5. 2009 (č. l. 18) bol do konania pribratý tlmočník z jazyka slovenského do jazyka perzského. Tlmočník bol pri výsluchu obžalovaného prítomný toho istého dňa bez prednesených námietok. Osoba tlmočníka bola totožná s tlmočníkom pribratým vo veci sp. zn. 1 T 97/2004. Obžalovaný na prítomnosti tlmočníka   netrval   pri   svojom   ďalšom   výsluchu   v   prípravnom   konaní   dňa   11.   6.   2009 (č. l. 23) ako i na verejnom zasadnutí 6. 9. 2009 (č. l. 218) konanom o návrhu na schválenie dohody   o   vine   a   treste.   V   zastúpení   svojho   obhajcu   prehlásil,   že   slovenskému   jazyku rozumie slovom aj písmom (č. l. 218).

Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný N. H. vzhľadom na dĺžku pobytu v Slovenskej republiky, ako i miesto svojho pôvodu rozumie pre účely trestného konania slovenskému jazyku,   ako i jazyku perzskému,   v ktorom bol pribratý tlmočník. Žiadosti obžalovaného s tým, aby sa konanie v jeho trestnom stíhaní viedlo   v   jazyku   pašto,   druhostupňový   súd   považoval   za   obštrukcie,   ktoré   mali   za   účel spôsobiť   neodôvodnené   prieťahy   v   trestnom   konaní.   Obžalovaný   aj   v   čase   konania verejného   zasadnutia   na   krajskom   súde   komunikoval   so   svojou   obhajobou   a   súdom v slovenskom jazyku a týmto dal najavo, že jeho požiadavky na konanie v jazyku pašto sú neodôvodnené. O tejto skutočnosti svedčí zápisnica o verejnom zasadnutí z 13. 11. 2012. V   tejto   súvislosti   krajský   súd   obžalovaného   so   svojou   obhajobou   odkazuje na základnú   zásadu   trestného   konania   uvedenú   v   §   2   ods.20   Tr.   por.,   podľa   ktorej   ak obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa. N. H. opakovane pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ako i súdom uviedol, že slovenskému jazyku, ako i svojmu rodnému perzskému jazyku rozumie, a preto krajský súd nezistil žiadny dôvod, v zmysle ktorého, by sa konanie v jeho trestnom stíhaní malo viesť v jazyku pašto. Pre   uvedené   dôvody   nie   je   v   predmetnom   procese   nutné   aplikovať   ani   závery   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 39/2001 zo 4. 7. 2001, tak ako sa o to obžalovaný odvolaním domáhal. Súčasná právna úprava ust. § 2 ods. 20 Tr. por. neukladá orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu povinnosť tlmočiť úkony trestného konania obžalovanému do jazyka materinského, ale do jazyka o ktorom vyhlási, že mu rozumie. V   prípade   obžalovaného   M. A.   krajský   súd   zistil,   že   ten   vo   svojich   výpovediach v podstate zotrval na tvrdeniach, ktoré prezentoval v obsahu podaného odvolania. Vyhlásil, že   je   nevinný   a   N. H.   robil   len   vodiča,   nakoľko   tento   mal   súdom   uložený   zákaz   viesť motorové vozidlá. O predaji drogy nevedel a všetky činnosti vykonával na jeho pokyn. Do auta, v ktorom odovzdali agentom polície drogy, nastúpil na výslovný pokyn jedného z nich. O zložení zaistenej látky v jednotlivých baleniach nemal vedomosť.

Obidvoch obžalovaných v trestnom stíhaní zo spáchania trestného činu usvedčovali vypočutí agenti polície M. L. a I. S., ktorí opísali spôsob stretnutia a následného odkúpenia drogy od   obžalovaných.   Vedúcu úlohu   v uskutočnenom obchode zohral   obžalovaný H., ktorý ho organizoval s tým, že M. A. v podstate vykonával jeho pokyny, pričom v určitých fázach   sám   aktívne   vystupoval.   Jednalo   sa   najmä   o   dovoz   drogy   na   miesto   zadržania obžalovaných, ako aj aktivity spojené s jej predajom.

Výpovede uvedených svedkov podľa zistenia krajského súdu korešpondujú s obsahom správ o sledovaní osôb, prepismi odpočúvaných hovorov a zvukových záznamov, z ktorých je zrejmé, že obžalovaní v inkriminovanom čase boli v kontakte s agentmi polície a týmto spoločným konaním odovzdali zaistenú látku.

K jej zloženiu bol vypracovaný 15. 11. 2011 znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho   ústavu   Policajného   zboru   v   Košiciach,   podľa   ktorého   v   predložených obaloch   sa   v   konkrétne   uvedených   pomeroch   nachádzal   čistý   kokaín   o   hmotnosti 81,433 gramu s ďalšími prímesami na jeho riedenie. Kokaín je zaradený v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny omamných látok. Z   výsluchu   znalca   Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu   Policajného   zboru v Košiciach L. H., ako i jeho podaného posudku vyplynulo, že zo zaisteného množstva drogy by bolo možné vyrobiť od 2 713 do 8 145 obvykle jednorázových dávok. Cena obvykle jednorázovej   dávky   tejto   drogy   v   Košickom   kraji   bola   na   základe   vyjadrenia   národnej protidrogovej jednotky určená na sumu 20 Eur, teda celková hodnota drogy sa nachádzala v rozmedzí od 54.260,- Eur až po 162.900,- Eur.

V trestnom konaní boli k veci vypočutí aj ďalší svedkovia medzi ktorých patrila R. F., N. F., M. S., J. K., I. B., D. S., A. S., a to bez zistenia relevantných údajov z ich výpovedí pre prejednávaný trestný čin. Svedkovia M. K. a R. K. sa vo svojich výpovediach vyjadrili k pôvodu   automobilu   obžalovaného   H.   Svedok   D. D.   a   po   zákonom   poučení   odmietol v trestnom stíhaní vypovedať s odôvodnením, že by si privodil trestné stíhanie. Požiadavku zo strany obžalovaného A. na jeho vypočutie teda okresný súd správne vyhodnotil ako nezrealizovateľnú.

Zo   znaleckých   posudkov   znalcov   z   odboru   psychiatrie   bolo   zrejmé,   že   obidvaja obžalovaní v čase spáchania činu netrpeli žiadnou duševnou chorobou alebo inou poruchou a vedeli rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť. Svoje konanie mohli ovládať, pričom obaja chápali zmysel trestného konania. U obžalovaného H. bola zistená začínajúca   závislosť   od   užívania   kokaínu   a   v   tejto   súvislosti   znalci   navrhli   uložiť   mu ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Zo znaleckého posudku z odvetvia toxikológie vyplynulo, že obidvaja obžalovaní mali v odobratých telesných vzorkách zistenú prítomnosť omamných a psychotropných látok. U obžalovaného H. kokaín, benzodiazepín a THC a u obžalovaného A. kokaín, arnfetamín a metamfetamín s pseudoefedrínom.

Tieto   dôkazy   v   súhrne   odôvodňujú   záver,   že   obžalovaný   M. A.   taktiež   aktívne vystupoval pri predaji zaistenej drogy. Svedčí o tom jeho činnosť pri jej prevoze k agentom polície, odovzdávaní, ako aj spôsobu uskutočnenia samotného obchodu. Z trestnej činnosti ho   čiastočne   usvedčil   obžalovaný   N. H.,   ale   i   vykonané   odposluchy,   záznamy z predstieraného prevodu, sledovania a vyhotovenia obrazových a zvukových záznamov. Obžalovaný H. a A. bol v kontakte so zakázanými látkami, čo vyplynulo zo znaleckého posudku, ktorý ustálil, že po zadržaní sa nachádzali pod ich vplyvom. Spáchanie trestného činu dokumentovala taktiež zápisnica o prehliadke vozidla z miesta činu a doklady o použití finančných prostriedkov agentmi polície.

Obsah   obchodovanej   drogy   zo   strany   obžalovaných   bol   podrobený   procesne správnym   spôsobom   znaleckému   dokazovaniu   a   z   tohto   bez   akýchkoľvek   pochybností vyplynulo, že sa jednalo o zakázanú látku a v rozsahu, ktorý je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Námietky obžalovaného ohľadom množstva predávanej drogy sú z trestnoprávneho   hľadiska   irelevantné,   nakoľko   jej   množstvo   bolo   určené   vykonaným znaleckým dokazovaním. Cena bola stanovená podľa vyjadrenia Národnej protidrogovej jednotky SR. V prípade obidvoch obžalovaných sa z hľadiska ich právnej kvalifikácie brali do úvahy obvyklé jednorázové dávky, ktoré by bolo možné pripraviť, a to po vyhodnotení koncentrácie a množstva zaistenej drogy. Rozsah spáchaného činu bol súdom stanovený v zmysle ustanovenia § 125 ods. 1 Tr. zák. a tento vychádzal z minimálneho počtu dávok, ktoré bolo možné z drogy vyrobiť.

Odvolací   súd   tieto   zabezpečené   a   vykonané   dôkazy   vyhodnotil   ako   svedčiace v neprospech   obžalovaných   potvrdzujúce   ich   vinu.   Krajský súd   po   starostlivom   uvážení všetkých   získaných   a   vykonaných   dôkazov   ustálil,   že   obžalovaní   sa   trestnej   činnosti dopustili tak, ako to vo svojom rozhodnutí uviedol prvostupňový súd. Zo zabezpečených dôkazov nevyplývajú relevantné skutočnosti spochybňujúce, že to boli práve obžalovaní, ktorí   v inkriminovanom   čase   predávali   spoločným   konaním   zadováženú   drogu   agentom polície. Výpovede obžalovaných sa javili rozporné, nevierohodné a druhostupňový súd ich vyhodnotil ako účelové a vykonané so snahou zbaviť sa trestnej zodpovednosti.

Vzhľadom   na   tieto   okolnosti   krajský   súd   zaujal   právny   názor,   v   zmysle   ktorého obžalovaní naplnili všetky zákonné znaky trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, d/, ods.3 písm. c/ Tr. zák. spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.

Pokiaľ sa týka uložených trestov krajský súd vo svojom rozsudku odstránil formálne pochybenie prvostupňového súdu, ktorý obžalovaným ukladal trest podľa ustanovenia § 172 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. Správny postup okresného súdu mal spočívať v uložení trestov obžalovaným v zmysle ustanovenia § 172 ods.3 Tr. zák., v ktorom je uvedená zákonom stanovená trestná sadzba.

Na   základe   odvolania   prokurátora   zrušil   krajský   súd   napadnutý   rozsudok   súdu prvého stupňa vo výroku o treste a obžalovanému M. A. uložil trest vo výmere 16 rokov a 8 mesiacov so zaradením pre jeho výkon podľa § 48 ods.3 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. V zmysle ustanovenia § 172 ods.3 Tr. zák. je možné podľa zákonom stanovenej trestnej sadzby páchateľovi takéhoto trestného činu uložiť trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov až 20 rokov. Okresný súd obžalovanému   M. A.   za   použitia   ustanovenia   §   39   ods. 1   Tr.   zák.   uložil   pri   zistenom prevažujúcom pomere priťažujúcich okolností (§ 37 písm. m/ Tr. zák.) trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov nepodmienečne so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 39 ods.1 Tr. zák., ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery   páchateľa   má   za   to,   že   by   použitie   trestnej   sadzby   ustanovenej   Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačí aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného Trestným zákonom.

Pomery   páchateľa   sa   podľa   platnej   legislatívy   týkajú   jeho   osobnostného ohodnotenia. Z hľadiska ustanovenia § 39 ods.1 Tr. zák. sa vyžaduje, aby sa jednalo o také pomery, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V tejto súvislosti mal súd   hodnotiť   rodinné   a   osobné   pomery   existujúce   už   v   čase   rozhodovania   o   treste. Okolnosťami   prípadu   sú   všetky   skutočnosti,   ktoré   majú   vplyv   na   posúdenie   povahy charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa.

Okresný súd sa v napadnutom rozsudku s pomermi obžalovaného M. A. dostatočným spôsobom nevyporiadal, pričom len konštatoval, že uloženie zákonom stanoveného trestu by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne. Táto časť rozsudku je preto nepreskúmateľná a odporuje ustanoveniu § 168 ods.2 Tr. por., podľa ktorého treba odôvodniť všetky výroky rozsudku.   V   tejto   súvislosti   krajský   súd   uvádza,   že   z   doposiaľ   zabezpečených   dôkazov nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by u osoby obžalovaného M. A. odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Takýto záver je odôvodnení absenciou pomerov páchateľa a   okolností   prípadu   v   zmysle   požadovanej   a citovanej   právnej   úpravy.   Obžalovaný   bol v minulosti 3-krát súdne trestaný, naposledy rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 2 T 158/2010 z 26. 10. 2010 pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák., za čo mu súd uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace nepodmienečne so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uložený trest vykonal 1. 7. 2011.

V zmysle týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že obžalovaný i napriek uloženému   nepodmienečnému   trestu   odňatia   slobody   má   neustále   sklony   k   páchaniu úmyselnej trestnej činnosti. Závažnosť páchanej trestnej činnosti má vzostupnú tendenciu a preto nie je možné prihliadnuť na jeho pomery podľa ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. Druhostupňový súd nezistil ani okolnosti prípadu, ktoré by významom, alebo intenzitou boli naplnené   tak,   že   výraznejšie   vybočujú   z   obvyklých   prípadov   stíhaných   trestných   činov. Stíhaný trestný čin bol spáchaný zo zištných dôvodov a jednalo sa obzvlášť závažný zločin podľa § 11 ods.3 Tr. zák.

Pre uvedené dôvody za situácie, že pri prevažujúcom pomere priťažujúcich okolností v zmysle § 38 ods. 4 Tr. zák. obžalovanému bolo možné uložiť trest v rozpätí od 16 rokov a 8 mesiacov do 20 rokov krajský súd tomuto uložil trest odňatia slobody v trvaní 16 rokov a 8 mesiacov t.j. na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Takýto trest odňatia slobody zohľadňuje všeobecné zásady pre ukladanie trestov uvedené v § 34 Tr. zák., podľa ktorých pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

U   obžalovaného   H.   pri   ukladaní   trestu   odvolací   súd   zohľadnil   jeho   prevažujúcu aktivitu pri páchaní trestného činu, pomer priťažujúcich okolností (§ 37 písm. m/ Tr. zák), ako i skutočnosti týkajúce sa jeho osoby a predchádzajúcej kriminálnej minulosti. Trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov nepodmienečne zohľadňuje citované všeobecné zásady platné pre ukladanie trestov.

Krajský súd obidvoch obžalovaných podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a to aj z dôvodu, že iný postup pri uložení trestu prevyšujúceho 15 rokov je vylúčený ust. § 48 ods. 4 Tr. zák. Na základe týchto   dôvodov   krajský súd   zároveň podané   odvolania   obžalovaných podľa § 319 Tr. por. zamietol ako nedôvodné.“

20. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu,   ani jeho posúdenie skutkovej   otázky.   Ústavný súd teda   pripomína už spomenutý obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov,   Trestný   poriadok   a Trestný   zákon nevynímajúc,   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej.   K tomu   dodáva,   že   nepatrí   do   jeho právomoci   zaoberať   sa   rozhodnutím   o vine   a treste   (II.   ÚS   31/94)   ani otázkou   právnej kvalifikácie   skutku,   ktorý   je   predmetom   trestného   stíhania   a o ktorom   sa   s konečnou platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02).

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd, ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné   a ústavne   konformné.   Vzhľadom na aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych zákonných   ustanovení   sú   napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   aj náležite   odôvodnené.   Tak krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   vo   svojich   napadnutých rozhodnutiach   primerane   rozumným   a v okolnostiach   veci   postačujúcim   spôsobom reflektovali   na   sťažovateľom   vznesené   obhajobné   tvrdenia   a   ním   udané   pochybenia, ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery.

22.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných   práv   (obdobne   napr.   I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

23.   Na   podporu   svojich   záverov   ústavný   súd   zvýrazňuje,   že   súčasťou   práva na spravodlivé   konanie   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces   zahŕňa aj právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je preto vždy   posudzované so zreteľom   na konkrétny prípad“   (napr.   Georgidias c.   Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument   (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   konania   považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,   č.   303-B).   Aj   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

24.   Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   sa   osobitne   vyjadriť   k nasledujúcim sťažovateľom   predostretým   námietkam,   ktoré   potencionálne   dosahovali   ústavnoprávny rozmer.

24.1 K namietanému nevypočutiu svedka D. D. v konaní pred súdom sa ústavný súd stotožňuje s postupom predovšetkým okresného súdu, ktorý vynaložil potrebné, zákonom predpokladané úsilie na zabezpečenie prítomnosti tohto svedka. Toho sa aj napriek snahe okresného súdu zabezpečiť nepodarilo, a preto postup okresného súdu (hodnotený krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku bol nielen v súlade so zákonom, ale práve „nedosiahnuteľnosť tohto svedka“ aj napriek snahe súdu je jedným zo zákonom predpokladaným dôvodom na takýto postup. Tomuto záveru ústavného súdu zodpovedá nielen znenie § 263 Trestného poriadku, ale aj výklad dohovoru v jeho komentovanom znení, z ktorého v širších súvislostiach aj vo vzťahu k meritu tejto veci vyplýva, že „[z]a normálních okolností je na vnítrostátních soudech, aby rozhodly, zda je nezbytné nebo vhodné předvolat svědka. Pouze za vyjimečných okolností může ESLP dospět k závěru, že odmítnutí vyslechnout určitou osobu jako svědka bylo neslučitelné s čl. 6 EÚLP (Bricmont, § 89). Pokud se soud rozhodne návrhu obviněného na provedení výslechu svědka či svědků nevyhovět, měl by toto odmítnutí zároveň řádně odůvodnit. Nezdá se, že by ESLP vyžadoval nějaká sofistikovaná zdůvodnění, minimálně by však mělo být zřejmé, že príslušný soud tyto návrhy zaregistroval a odmítl je proto, že je nepovažoval za nezbytné [(srov. Např. Sgrabi proti Itálii, rozhodnutí, 21. 10. 2008, č. 37115/06, oddíl 1,... ). (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J. Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.   Praha   :[C.H.Beck,   2012)].“.   V neposlednom   rade   taktiež   neuniklo   pozornosti ústavného súdu, že tento svedok v prípravnom konaní nevypovedal, a teda z jeho výpovede nevyplynuli ani priťažujúce, ani poľahčujúce okolnosti pre osobu sťažovateľa, resp. jeho výpoveď   nijako   neprispela   k objasneniu   samotných   okolností   skutku,   kladeného sťažovateľovi za vinu. [„Návrh na výslech svědka má být posuzován měřítkem užitečnosti tohto důkazu k rozhodnutí a soudy nejsou povinny tomuto návrhu bez dalšího vyhovět (viz Vidal   proti   Belgii,   rozsudek   z 22.   4.   1992,   č.   12351/86,   §   33)   (Kmec,   J.,   Kosař,   D., Kratochvíl, J. Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech)].“.

24.2   K namietanému   porušeniu „zákonných   podmienok   pre   vedenie   hlavného pojednávania“ spočívajúceho   v porušení   §   2   ods.   20   Trestného   poriadku,   keď spoluobžalovanému H. nebolo umožnené vypovedať v jeho rodnom jazyku pašto, ústavný súd   konštatuje,   že   z   čl.   47   ods.   4   ústavy   vyplýva,   že   kto   vyhlási,   že   neovláda   jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka. Ústavné právo na tlmočníka v zmysle čl. 47 ods. 4 ústavy toho, „kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie“, treba vykladať v prípade osoby trestne stíhanej v spojení s právom obvineného... na tlmočníka, ak vyhlási,   že   „neovláda   jazyk,   v ktorom   sa   konanie vedie“   podľa   §   2   ods.   20   Trestného poriadku. Pokiaľ trestne stíhaná osoba, ktorej materinským jazykom nie je jazyk slovenský, vyhlási, že slovenský jazyk neovláda, už orgány činné v trestnom konaní sú povinné pribrať tlmočníka a umožniť jej používať v konaní pred nimi svoj materinský jazyk. Inými slovami, obsahom základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy u osoby, ktorá vyhlási, že neovláda jazyk,   v ktorom   sa   trestné   konanie   vedie,   sú   právo   na   tlmočníka   a právo   používať pred orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   svoj   materinský   jazyk.   Vysloviť   porušenie obhajobných práv sťažovateľa, resp. porušenie čl. 47 ods. 4 ústavy by bolo v okolnostiach veci   možné,   ak   by   spoluobžalovanému   H.   orgány   činné   v trestnom   konaní   alebo   súd tlmočníka   vôbec   nepribral.   K takejto   situácii   v predmetnej   veci   však   nedošlo.   Navyše, krajský   súd   veľmi podrobne   analyzoval znalosti   slovenského   jazyka u obžalovaného H. predostretím   výpočtu   celého   radu   trestných   vecí   vedených   pred   slovenskými   orgánmi verejnej   moci,   kde   spoluobžalovaný   H.   nežiadal   tlmočníka   z dôvodu   práve   znalosti slovenského   jazyka, a teda   jazyka, v ktorom   sa   konanie viedlo.   Tak to bolo   aj pri jeho celkovo troch vypočutiach (ako zadržaného podozrivého 20. októbra 2011 a obvineného 21. októbra 2011 pred vyšetrovateľom, ako obvineného pred sudcom pri vzatí do väzby 24. októbra 2011, pozn.), v dôsledku   čoho sa minimálne naskytá otázka, prečo v týchto počiatočných   fázach   vyšetrovania   obžalovaný   H.   nežiadal   prítomnosť   tlmočníka,   kde naproti tomu v konaní pred súdom už nevystačil ani s tlmočníkom v jazyku podobnom jeho rodnému jazyku, tak ako to vyplynulo zo zistení ústavného súdu vychádzajúcich z obsahu trestného   spisu.   V dôsledku   uvedeného   ústavný   súd   hodnotí   sťažovateľom   tvrdené skutočnosti   za   skôr   hypotetické,   resp.   nekorešpondujúce   s reálne   existujúcim   stavom. V neposlednom rade ústavný súd pripomína, že uvedené skutočnosti mal/má namietať práve osoba, u ktorej malo dôjsť k porušeniu práva na tlmočníka a práva používať svoj materinský jazyk, a nie sťažovateľ, ktorý touto osobou nie je.

24.3 K namietanému porušeniu § 31 Trestného poriadku vychádzajúceho z dôvodu prítomnosti B. B. zastupujúceho Krajskú prokuratúru v Košiciach   na verejnom zasadnutí krajského   súdu   v odvolacom   konaní   z dôvodu   jeho   príbuzenského   pomeru   k predsedovi senátu okresného súdu L. B., ktorý mal byť činný ako sudca v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 4 T 45/2012, sa ústavný súd plne stotožňuje so závermi najvyššieho súdu vyjadrenými v jeho uznesení sp. zn. 1 Tdo 42/2013 z 24. júla 2013, podľa ktorých „... Prítomnosť   menovaného   prokurátora   na   verejnom   zasadnutí   Krajského   súdu...   nemôže zakladať prekážku vykonania odvolacieho konania o rozsudku Okresného súdu... o ktorom rozhodoval   sudca,   s   ktorým   má   údajne   príbuzenský   vzťah...   krajský   súd   konajúci o odvolaniach obvinených a prokurátora otázku prítomnosti intervenujúceho prokurátora na verejnom zasadnutí tohto súdu nemohol nijako ovplyvniť, resp. ani nemohol rozhodovať o otázke jeho prípadnej zaujatosti... V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že z obsahu zápisnice Krajského súdu...   zo dňa 13. novembra 2012 je zrejmé,   že počas odvolacieho konania prítomnosť konkrétneho prokurátora krajskej prokuratúry zo strany obvineného, resp.   jeho   obhajcu   žiadnym   spôsobom   namietaná   nebola.“.   Kritériom   rozhodovania ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol   k obmedzeniu,   resp.   odopretiu   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   (m.   m. II. ÚS 193/06,   II.   ÚS   210/06,   IV. ÚS 238/07),   resp.   dôsledné   dodržiavanie   princípu subsidiarity,   ktorý   v okolnostiach   posudzovanej   veci   znamená   uplatnenie   namietanej skutočnosti v priebehu súdneho konania.

24.4 K stanoveniu hodnoty zaistenej drogy, ktorá mala byť podľa sťažovateľa určená v hodnote,   ktorá   zodpovedá   právnej   kvalifikácii   skutku   podľa   §   172   ods.   2   písm.   e) Trestného   zákona   a nesúhlasí   so   spôsobom   určenia   jej   hodnoty   podľa   záverov Kriminalistického   a expertízneho   ústavu   Policajného   zboru   v Košiciach   v spojení s vyjadrením Národnej protidrogovej jednotky stanovená na sumu v rozmedzí od 54 260 € až   162   900   €,   čo   zodpovedá   právnej   kvalifikácii   skutku   podľa   §   172   ods.   3   písm.   c) Trestného zákona (bližšie pozri bod 3.2, pozn.), ústavný súd poukazuje na svoju už ustálenú judikatúru týkajúcu sa určenia hodnoty drogy (II. ÚS 228/2012, II. ÚS 240/2012). Podľa už judikovaného   názoru   ústavného   súdu   práve   z potreby   zachovania   identického a transparentného prístupu ku všetkým páchateľom skutku kvalifikovaného podľa § 172 Trestného   zákona   pre   účely   hodnotenia   dokazovania   a   objektivizovania   výsledkov dokazovania je potrebné vychádzať z výdatnosti zaistenej drogy, na základe čoho sa potom, samozrejme vzhľadom na druh zaistenej drogy, určí obvyklé množstvo vo forme, v ktorej je tá-ktorá určitá droga distribuovaná konečným spotrebiteľom na čiernom trhu, a napokon sa určí aj cena, za ktorú sa predmetná droga v danej forme a v určitej oblasti najčastejšie (v priemere,   resp.   „odhadom“,   pozn.)   predáva   na   čiernom   trhu.   Ústavný   súd   súčasne podotýka, že keďže v danom prípade ide   o tovar (drogy),   ktorý   je obchodovateľný iba na čiernom   trhu,   je   pochopiteľné,   že   pri   určovaní   formy   predávanej   drogy   a   s   tým súvisiacim aj jej obvyklým množstvom a cenou súdy nepostupujú svojvoľne, ale v záujme jednotného prístupu ku všetkým páchateľom daného skutku v neurčitom množstve prípadov (z   hľadiska   charakteru   skutku,   miesta   spáchania   a   pod.,   pozn.)   vychádzajú z objektivizovaných   údajov   získaných   z   praxe   špecializovaných   policajných   jednotiek. Taktiež ústavný súd poukazuje a zároveň aj v okolnostiach posudzovanej veci vychádza zo záverov   vyplývajúcich   z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Tdo   32/2012 z 27. novembra   2012,   podľa   ktorého   v prípade   posudzovania   trestnosti   trestného   činu podľa § 172 Trestného zákona je nutné postupovať pri stanovení rozsahu trestného činu v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona a vychádzať z „... minimálnej výšky ceny, za ktorú bolo   možné   zaistenú   omamnú   látku,   psychotropnú   látku,   jed   alebo   prekurzor   predať na čiernom   trhu   v období   spáchania   trestného   činu   a v mieste,   kde   bol   trestný   čin spáchaný, pričom   je   potrebné   zohľadniť   špecifiká   čierneho   trhu   a prax   koncových konzumentov návykových   látok,   ako   to   ustanovuje   §   126   ods.   1   veta   prvá   Tr.   zák.“ (m. m. I. ÚS 235/2013).

25.   Ústavný   súd   uzatvára,   že   právne   závery   krajského   a najvyššieho   súdu   nie   je možné   považovať   za   arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené,   v dôsledku   čoho   nezistil príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu   a sťažovateľom namietaným   porušením   označeného   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

26. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru),   rozhodol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

27. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na obhajobu podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   a d)   dohovoru,   a to   v rovine obdobnej argumentačnej línie ako pri namietaní už spomenutých práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. od porušenia   týchto   práv   odvodzoval   aj   porušenie   týchto   citovaných   práv.   Po   ústavnom prieskume   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ako   aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že sťažovateľ v systéme všeobecného súdnictva účinne využil   aj   všetky   jemu   dostupné   opravné   prostriedky   slúžiace   na   revidovanie   postupu a rozhodnutí súdov nižšej inštancie súdmi vyššej inštancie, a to za aktívnej právnej pomoci ustanovených a zvolených obhajcov a za situácie, keď sa nielen najvyšší súd, ale v spojitosti svojich právnych záverov aj súdy nižšej inštancie ústavne súladným spôsobom vysporiadali s obhajobnou   argumentáciou   sťažovateľa,   nezistil   ani   porušenie   ním   udaného   práva   na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru, a preto jeho sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

28.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   rozhodovanie   o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014