znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 394/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., V., a M. K., V., zastúpených advokátom JUDr. T. S., K., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 12 C/306/95-388 z 19. decembra 2007 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/95/2008-417z 25. júna 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K. a M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. septembra 2008 doručená sťažnosť Ing. M. K. a M. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C/306/95-388 z 19. decembra 2007 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 15 Co/95/2008-417z 25. júna 2008.

2. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že: ,,Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 19. 12. 2007 č. k. 12 C/306/95-388 po viacerých predchádzajúcich rozhodnutiach súdov v tomto konaní, zmene okruhu účastníkov konania aj predmetu konania, vyhovel žalobe žalobcov A. H. a J. P. na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 338 kat. územia L. parc. č. 864 zastavaná plocha o výmere 375 m2 vytvorená z pôvodnej pzkn. parcely č. 322 zapísanej v pzkn. vl. č. 180 geom. plánom č. 234-311-57-89 z 26.   6.   1989   v   skutočnosti   len   s   odkazom   na   stanovisko   odvolacieho   súdu   v   konaní   a stanovisko   dovolacieho   súdu,   hoci   tieto   stanoviska   sa   netýkali   všetkých   podstatných skutočností a právnych záverov. Žalobe vyhovel fakticky so zdôvodnením, že všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu a rozhodnutie podľa § 9 ods.4 zák. č. 229/1991 Zb. má konštitutívny charakter, ktorý má za následok absolútny zánik predchádzajúceho vlastníctva...

Opakovane žalovaní v odvolaní poukázali na skutočnosť, že parcela č. 864 zastavaná plocha s výmerou 375 m2 zapísaná na LV č. 338 kat. územia L. ako samostatný pozemok, samostatná parcela, samostatná vec existovala v roku 1990 odčlenením a zároveň v tom roku Hospodárskou zmluvou č. 177/1990-140/M-2120/KO Spr. 3255/90 zo dňa 23. 7. 1990 bola   prevedená   zo   správy   V.   š.   p.   K.   do   správy   K.,   išlo   o prevod   správy   majetku   vo vlastníctve štátu. Súd v konaní právoplatne zamietol žalobu o neplatnosť tejto hospodárskej zmluvy. Štát v správe K. následne ani netušiac, že údajne na takúto, už vtedy zastavanú nehnuteľnosť, by niekto mohol uplatňovať reštitučný nárok podľa zákona č. 229/1991 Zb., previedol kúpnou zmluvou zo dňa 13. 7. 1992 registrovanou ŠN v P. dňa 1. 10. 1992 pod R I 1747/92 k tejto samostatnej nehnuteľnosti parc. č. 864 vlastnícke právo na M. K. a Ľ. K., rodičov   sťažovateľov,   a títo   nehnuteľnosť   darovali   svojim   deťom   –   sťažovateľom,   na základe darovacej zmluvy, vklad ktorej do katastra bol povolený pod V 287/93.“

Ďalej sťažovatelia v sťažnosti vo vzťahu k namietaným rozsudkom okresného súdu aj krajského súdu uviedli, že «... v rozhodnutí Pozemkového úradu v P. zo dňa 21. 1. 1994 č. 2356/92-Buj./150, od ktorého žalobcovia odvodzovali vlastnícke právo, bolo konané ako s povinnou osobou s P. L., ktoré ku tejto nehnuteľnosti nemalo absolútne žiaden právny vzťah, súdy nevyvodili žiaden právny záver, nielen čo do neurčitosti, nejasnosti, nepresnosti označenia   predmetu   vydania,   dokonca   proti   osobe,   ktorá   nespĺňa   podmienky   povinnej osoby, ale neprihliadali na to, že ide o nulitný individuálny správny akt, ktorým ani súd podľa   §   135   O.   s.   p.   nebol   viazaný   a navyše   ktorým   žalobcovia   nemohli   preukázať nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej parcele...

Namietali, že Najvyšší súd SR v dovolacom konaní 4 Cdo 57/2006 vrátane rozsudku zo dňa 29. 3. 2007, názorom ktorého sa cítili byť odvolací súd aj prvostupňový súd viazaný, bol   oprávnený   preskúmať   a zaujať   stanovisko   ku   jedinej   otázke   po   právnej   stránky zásadného významu, či predmetom reštitučného rozhodnutia pozemkového úradu, ktorým bolo žalobcom priznané vlastnícke právo, bol celý pozemok označený pozemnoknižnými údajmi, alebo iba jeho časť... Je zarážajúce, aký právny názor dovolací súd zaujíma nad rámec otázky, ktorá bola na dovolacie konanie vymedzená odvolacím súdom, iniciatívne a účelovo nad rozsah preskúmavania, ak tvrdí o právoplatnosti a záväznosti rozhodnutia v správnom   konaní.   Absolútne   sa   pritom   nezaoberal   skutočnou   nulitou   individuálneho správneho aktu a jeho účinnosťou vo vzťahu ku vlastníkovi, ktorý mal byť jeho účastníkom konania ako povinná osoba no v skutočnosti účastníkom a povinnou osobou nebol a takouto povinnou osobou bol subjekt, ktorému vôbec takýto postavenie zo zákona ani zo skutkového stavu nevyplývalo...

Podľa   názoru   sťažovateľov   postupom   súdov   bolo   porušené   ich   základné   ľudské právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na súdnu ochranu a zákonný postup súdov (I. ÚS 26/1994) a to tým, že súdy rozhodovali v rozpore so zákonom v neprospech sťažovateľov. Takýmto postupom súdov bolo porušené aj ich základné ľudské právo podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy   SR   ak   v   rozpore   so   zákonom   obmedzili   vlastnícke   právo   sťažovateľov,   ktorým vlastnícke právo obmedzili nie vo verejnom záujme, na základe zákona ale len na základe neúčinného   a   neurčitého,   dokonca   protizákonného   rozhodnutia   správneho   orgánu,   bez posúdenia jeho záväznosti vo vzťahu k sťažovateľom.

V rozpore s ust. § 132 a nasl. O. s. p. hodnotili dôkazy a nesprávne skutkový stav právne kvalifikovali.

Predovšetkým   ide   o   tieto   nezákonné   konštatovania   najmä   odvolacieho   súdu a nesprávne právne posúdenie:

1.   Konštatovanie   súdu,   že   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   predmetnej nehnuteľnosti predchodcami žalobcov na základe kúpnej zmluvy... je neplatné z dôvodov, že povinná osoba teda K. nemohol previesť a takýto úkon je neplatný, nie je v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb.. Povinnou osobou v zmysle citovaného zákona je tá osoba, ktorá vec   ku   dňu   účinnosti   drží,   ale   len   za   predpokladu,   že   proti   takejto   osobe   a k tejto nehnuteľnosti je uplatňovaný reštitučný nárok. SR – K. ako správca, nikdy nebol vyzvaný oprávnenými   osobami   na   vydanie   nehnuteľnosti.   Nehnuteľnosť,   samostatná   a nezameniteľná vec, parcela č. 864 zastavanú plochu, ktorú mal v správe, nikdy nebola predmetom reštitučného konania ani v rozhodnutí pozemkového úradu. Nemohlo preto ísť o neplatnosť   takého   prevodu,   ak   nešlo   o   povinnú   osobu.   Podľa   reštituentmi   uplatneného nároku na vydanie nesprávne označenej pozemnoknižnej parcely mala byť povinnou osobou SR – L. š. p... Ani následný prevod na sťažovateľov nemôže byť neplatný.

2.   Trváme   na   stanovisku,   že   rozhodnutie   pozemkového   úradu   trpí   neurčitosťou, nejasnosťou,   nepresnosťou   označenia   predmetu   vydania   (nejestvujúcej   parcely)...   Súd svojim rozsudkom nemôže nahrádzať neurčitosť a nevykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu...

3.   Nesúhlasíme   s nesprávnym   záverom   odvolacieho   súdu,   že   jediným   spôsobom nápravy bolo podať proti rozhodnutiu správneho orgánu žalobu a postupovať podľa § 247 a nasl., § 250 ods. 2 a § 250b O. s. p. Odvolací súd odkazoval na citované ustanovenia bez ozrejmenia si ich novelizácie, bez zistenia textu v roku 1992. SR – K., ktorý mal predmetný zastavaný   pozemok   s rekreačnou   chatou   v správe,   nemal   ani   tušenia,   že   vôbec   niekto uplatňuje reštitučný nárok ohľadne tohto pozemku, nebol na vydanie pozemku vyzvaný, nebol preto ani povinnou osobou... Pozemkový úrad rozhodoval o reštitučnom nároku proti P. L. až 21. 6. 2004 (správne má byť zrejme 1994, pozn.), teda dva roky po tom, čo SR – K. konkrétny pozemok previedol zmluvou zo dňa 13. 7. 1992 na rodičov sťažovateľov...

4. Absolútne nesúhlasíme s právnym názorom súdov, že rozhodnutie pozemkového orgánu v konaní proti povinnej osobe, ktorá povinnou osobou podľa zákona nemala byť, ktorým   sa   súd   cíti   zaviazaný   aj   vo   vzťahu   k subjektom,   ktorí   mali   byť   podľa   zákona povinnou   osobou   a v skutočnosti   ňou   neboli,   neboli   účastníkmi   správneho   reštitučného konania, že takéto rozhodnutie je záväzné a má vplyv aj na vlastníctvo osoby, ktorá nebola účastníkom správneho konania.

Práve opačný názor prejudikuje aj súdna prax, napr. NS ČR, kde je rovnaká právna úprava   a to   rozsudkom   zo   dňa   14.   4.   2003   sp.   zn.   22   Cdo   89/2002,   podľa   ktorého: „Rozhodnutie správneho orgánu o reštitúcii pozemku nemôže mať vplyv na vlastnícke právo osoby, ktorá nebola účastníkom tohto správneho konania.“»

3. Zásah do ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu sťažovatelia odôvodnili tak, že: ,,Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení či bránení práva na súde, ale i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94)...“

Zásah do ústavou garantovaného práva na ochranu vlastníckeho práva sťažovatelia odôvodnili tak, že:,,Citované ustanovenie (čl. 20 ods. 1 ústavy ) priznáva vlastníkovi len ochranu   majetku,   ktorú   nadobudol   v   súlade   s právnym   poriadkom.   (PL.   ÚS   33/1995.., PL. ÚS 30/1995...).

Tieto   základné   ľudské   práva   sťažovateľov   obsiahnuté   v   ústave   boli   postupom a rozhodovaním súdov v rozpore so zákonom hrubo porušené v dôsledku toho sťažovatelia boli ako vlastníci pozbavení vlastníckych práv nezákonným spôsobom oproti zvýhodnenia tých,   ktorí   mali   svoje   vlastnícke   právo   nezákonne   nadobudnúť   na   základe   neúčinného a neurčitého rozhodnutia správneho orgánu.“

4.   Sťažovatelia   v petite   svojej   sťažnosti   navrhli,,,...aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky rozhodol nálezom takto:

Základné   právo sťažovateľov   podľa čl.   46   ods.   1   a čl.   20 ods.   1 Ústavy   SR   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a na ochranu vlastníckeho práva, bolo rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 12. 2007 č. k. 12 C/306/95-388 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 6. 2008 č. k. 15 Co/95/2008-417 porušené.

Rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 12. 2007 č. k. 12 C/306/95- 388 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 6. 2008 č. k. 15 Co/95/2008- 417 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súd v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   nahradiť   sťažovateľom   náhradu   trov konania z právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu JUDr. T. S. do 3 dní od doručenia nálezu (v sume, ktorá bude dodatočne vyčíslená).“

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľov   na   neverejnom   zasadnutí   senátu,   a keďže zistil, že na jej prerokovanie v časti (vo vzťahu k namietanému rozsudku okresného súdu) nemá právomoc a v prevyšujúcej časti (vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu) je táto zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyjadrený   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý umožňuje   ústavnému   súdu   rozhodovať   o individuálnych   sťažnostiach   pre   porušenie základných práv a slobôd len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať z tohto pohľadu namietaný rozsudok okresného súdu, ktorý na podklade odvolania sťažovateľov v riadnom odvolacom konaní preskúmaval   krajský   súd.   Po   tomto   konštatovaní   ostalo   ústavnému   súdu   v rámci predbežného   prerokovania   sťažnosti   posúdenie   namietaného   rozsudku   krajského   súdu. Pokiaľ ide   o medze zasahovania ústavného súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej   republike   rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva   oddiely   -   prvý   upravuje   ústavné súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo).   K organizácii   súdnej   moci   ústavný   súd   okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01), ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

8. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľov by teda bola možná len v tých prípadoch, keď by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru), resp. práva vlastniť majetok a práva na ochranu vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 1 ústavy). V prípade rozsudku krajského súdu namietaného sťažovateľmi však to tak nie je.

9. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku   popísal procesný   stav v čase pred   jeho   rozhodovaním,   najmä   v súvislosti   s predchádzajúcimi   rozhodnutiami prvostupňového súdu, odvolacieho súdu, ale aj dovolacieho súdu a uviedol: „Okresný súd návrh na určenie vlastníckeho práva pôvodne rozsudkom č. k. 12 C/306/95-197 zo dňa 16. 05. 2003 zamietol na základe toho právneho názoru, že sporná nehnuteľnosť existuje ako samostatná najmenej od roku 1990, kedy bola zapísaná na LV pre K. (pôvodne odporcu 1/)   a   nemohla   byť   predmetom   vydania   nehnuteľnosti   v   rámci   reštitúcie   rozhodnutím pozemkového úradu...

Krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   po   podaní   odvolania   v   časti   o   zamietnutí návrhu na určenie   vlastníctva   proti odporcom   4/,   5/ (teraz označeným   v   rozsudku ako odporcovia 1/, 2/) zmenil a určil, že navrhovatelia 1/, 2/ sú podieloví spoluvlastníci každý v 1/2 k pozemku zapísanému na LV č. 338, parcela KN č.864 (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/374/04-290 zo dňa 26.01. 2005). Odvolací súd nepovažoval za správne zistenie okresného súdu, že v čase vydania rozhodnutia Pozemkového úradu v P. (21. 06. 1994) parcela č. KN 864 vo výmere 375 m2 už nebola súčasťou pozemkovoknižnej parcely č. 322, pretože predtým bola odčlenená. Podľa právneho stavu zisteného odvolacím súdom bol v pozemkovej knihe zapísaný ako posledný vlastník parcely č. 322, pasienok vo výmere   4.517m2 Československý   štát   –   K.   K.   v 1/1.   Dňa   31.   07.   1990   bola   uzavretá hospodárska zmluva o prevode práva hospodárenia s národným majetkom podľa § 347 Hospodárskeho   zákonníka,   ktorým bolo   prevedené právo   hospodárenia na   K.   (pôvodne odporca 1/)... Ak vtedy označený odporca 1/ takúto hospodársku zmluvu uzavrel, mohol na jej základe nadobudnúť len právo hospodárenia, nie však vlastnícke právo k označenému pozemku. Aj keď následne bol K. zapísaný na list vlastníctva ako vlastník, nešlo o zápis v súlade   so skutočným   právnym   stavom.   K.   nepreukázal   titul,   na   základe   ktorého   by   bol platne   nadobudol   ku   dňu   uzavretia   kúpnopredajnej   zmluvy   s   pôvodne   označenými odporcami 2/, 3/ (M. K., nar... a Ľ. K., nar...) vlastníctvo k prevádzanému pozemku, parcele č. KN 864. Len samotným vyhotovením geometrického plánu z 26. 06. 1989 č. 243-311-57- 89 na oddelenie parcely EN č. 864 z pozemkovoknižnej parcely č. 322 nemohlo dôjsť k zmene vlastníctva k uvedenému pozemku. Pôvodne označený odporca 1/ ako nevlastník pozemku nemohol prevádzať vlastníctvo k predmetnému pozemku na pôvodne označených odporcov 2/, 3/. Ak napriek tomu takúto zmluvu uzavrel, hoci v skutočnosti vlastníkom nebol, nemohlo ísť o platnú zmluvu. Následne z rovnakého dôvodu bola neplatným právnym úkonom aj darovacia zmluva uzavretá medzi M. K, a Ľ. K. (pôvodne odporcovia 2/, 3/) ako darcami a terajšími odporcami 1/, 2/ (pôvodne označenými ako odporcovia 4/, 5/), ako obdarovanými.   Aj   keď bol   povolený vklad darovacej zmluvy   do katastra   nehnuteľností, nebránilo to, aby súd ako predbežnú otázku v tomto konaní preskúmal aj platnosť uvedenej darovacej zmluvy.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd rozsudkom 3 Cdo/138/2005 zo dňa 29. 09. 2005 predmetný výrok rozsudku krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že odvolací súd v dovolaním napadnutej časti z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery ako súd prvého stupňa. Ak   sa   však   chcel   odchýliť   od   skutkových   zistení   súdu   prvého   stupňa   na   základe bezprostredne   pred   ním   vykonaných   dôkazov,   mal   dokazovanie   v   zmysle   §   213   ods.   2 a § 220   ods.   2   O.   s.   p.   sám   opakovať   alebo   ho   i   doplniť.   Rozsudok   bol   teda   zrušený z procesnoprávnych dôvodov v napadnutej časti.

Krajský súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, keďže účastníci konania nevzniesli návrh na doplnenie dokazovania, rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením a doplňujúcom rozsudkom v napadnutej časti o zamietnutí návrhu na určenie vlastníckeho práva proti odporcom 4/, 5/ (teraz 1/, 2/) potvrdil. Proti rozsudku pripustil dovolanie. Podľa názoru krajského súdu navrhovatelia 1/, 2/ právoplatným rozhodnutím pozemkového úradu preukázali, že nadobudli vlastníctvo k celej pozemkovoknižnej parcele č. 322 (rozsudok 15 Co/337/05-334 zo dňa 07. 12. 2005). Krajský súd rozhodnutie vo veci považoval za rozhodnutie po právnej stránke za rozhodnutie zásadného významu, pretože existovali dva právne názory na tú skutočnosť, či predmetom rozhodnutia pozemkového úradu podľa zákona č. 229/1991 Zb. bola celá pozemkovoknižná nehnuteľnosť označená parcelou kultúrou a výmerou alebo len jej časť, ktorá ostala po odčlenení inej časti tohto pozemku geometrickým plánom ešte pred vydaním rozhodnutia pozemkového orgánu. V dôsledku dovolania podaného vo veci Najvyšší súd SR ako dovolací súd rozsudkom 4   Cdo/57/2006-355   zo   dňa   29.   03.   2007   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici zo 07. 12. 2005 sp. zn. 15 Co/337/05 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru dovolacieho súdu je výrok právoplatného rozhodnutia pozemkového úradu, ktorým bolo navrhovateľom priznané vlastnícke právo k pozemku v kat. úz. L. zapísanému v pozemkovej knihe vo vložke č. 120 ako parcela č. 322 pasienok vo výmere 4.517 m2, dostatočne určitý a spôsobilý byť predmetom zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v prospech navrhovateľov.   Označením   pozemku   údajmi   z   evidencie   v pozemkovej   knihe   bol   totiž pozemok dostatočne identifikovaný takým spôsobom, že je možné jeho reálne vymedzenie ako   časti   zemského   povrchu,   ku   ktorej   bolo   navrhovateľom   priznané   vlastnícke   právo. Nemôžu preto vznikať pochybnosti o tom, že navrhovateľom bolo priznané vlastnícke právo k   celému   pozemku   označenému   ako   pozemnoknižná   parcela   č. 322.   Na   tento   dôsledok právoplatného rozhodnutia pozemkového úradu nemá vplyv okolnosť, že parcela č. 322 bola z vložky č. 120 pozemkovej knihy vedenej pre kat. úz. L. odpísaná do vložky č. 180, a že časť   pozemku   bola   v   roku   1990   ako   samostatný   pozemok   zapísaná   do   evidencie nehnuteľností pre kat. úz. L. na LV č. 338 ako parcela č. 864 - zastavaná plocha vo výmere 375   m2.   V   súvislosti   so   spochybňovaním   správnosti   právoplatného   rozhodnutia pozemkového   úradu   dovolací   súd   považoval   za   opodstatnenú   námietku   dovolateľov poukazujúcu na právny názor, podľa ktorého mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu. Nadobudnutie vlastníctva právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   patrí   medzi   tzv.   originárne   spôsoby nadobudnutia vlastníctva. Tak tomu je i v prípadoch nadobudnutia vlastníctva oprávnenými osobami podľa reštitučných zákonov, teda aj v prípade rozhodnutia pozemkového úradu o určení   vlastníctva   podľa   ustanovenia   §   9   ods.4   zákona   č.   229/1991   Zb.,   ktoré   má konštitutívny charakter. Takéto právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré konštituuje vlastníctvo, má nutne ako každý originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva za následok absolútny zánik vlastníctva predchádzajúceho vlastníka a vylučuje ho, pokiaľ však takéto rozhodnutia štátneho orgánu nebolo zákonným spôsobom zrušené.

V dôsledku tohto právneho názoru dovolacieho súdu krajský súd rozsudok okresného súdu   v   spojení   s   opravným   uznesením   a   dopĺňacím   rozsudkom   v   napadnutej   časti o zamietnutí   návrhu   na určenie vlastníckeho právo   voči   odporcom   4/,   5/ (teraz   1/, 21) a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. O veci následne okresný súd rozhodol teraz odvolaním napadnutým rozsudkom a viazaný právnym názorom vysloveným, či už v rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co/374/04-290 zo dňa 26. 01. 2005, alebo právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudku č. k. 4 Cdo/57/2006-355 zo dňa 29. 03. 2007, rozhodol tak, že určil, že navrhovateľka 1/ a navrhovateľ 2/ sú podieloví spoluvlastníci, každí v 1/2 k predmetnému pozemku a uložil odporcom 1/, 2/ povinnosť zaplatiť navrhovateľom náhradu trov prvostupňového konania.“

10. Na vlastné odôvodnenie rozsudku, ktorým krajský súd vo veci samej potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 12 C/306/95-388 z 19. decembra 2007, krajský súd uviedol: „V ustanovení § 135 ods.   1 O.   s.   p.   je zakotvené,   ktorými rozhodnutiami Ústavného   súdu   alebo   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   prípadne   rozhodnutiami príslušných   orgánov   je   súd   viazaný.   V   ods.   2   tohto   ustanovenia   je   upravená   otázka viazanosti súdu rozhodnutím iného orgánu... Okresný súd bol viazaný vo veci právoplatným rozhodnutím Pozemkového úradu v P. zo dňa 21. 06. 2004 č. j. 2356/92-Buj./150, ktorým bolo priznané navrhovateľom vlastnícke právo aj k predmetnému pozemku, okresný súd bol viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu ako aj dovolacieho súdu, nebolo možné prihliadnuť na námietku odvolateľov, že rozhodnutie pozemkového úradu bolo vydané voči osobe, ktorá nebola   povinnou   osobou   (P.   L.),   pretože   vlastníkom   predmetného   pozemku   už   v   čase vydania rozhodnutia pozemkového úradu bol K. Aj keď je tvrdenie odporcov 1/, 2/ pravdivé, že povinnou osobou v čase vydania rozhodnutia pozemkového úradu už bol K. a nie P. L., ktoré povinnou osobou nikdy ani nebolo, zákon umožňuje fyzickej alebo právnickej osobe, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci s ňou ako s účastníkom konať malo, podať žalobu na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu (§ 250 ods.2 O. s. p.). Pokiaľ zákon takejto dotknutej osobe priznáva právo podať žalobu na okresnom súde, výkladom opaku tohto ustanovenia vyplýva, že rozhodnutie, ktoré bolo vydané voči osobe, ktorá povinnou osobou nebola a nebolo vydané voči osobe, ktorá bola povinnou osobou, nie je nulitný správny akt. Ako nulitný správny akt by sa na takéto rozhodnutie nemohlo vôbec prihliadnuť a nebol by dôvod osobe, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo, priznať jej právo na podanie žaloby na súde. Keďže krajský súd   považuje   rozsudok   okresného   súdu   v   tejto   časti   výroku   za   zákonný   a   spravodlivý, rozsudok ako vecne správny v tejto časti potvrdil.

Krajský   súd   dovolanie   proti   svojmu   rozhodnutiu   nepripustil,   posúdenie   nulity právneho aktu z dôvodu nekonania v správnom konaní s tým, s kým sa ako s účastníkom konať   malo,   nepovažoval   za   otázku   zásadného   právneho   významu,   o   ktorej   by   musel rozhodovať Najvyšší súd SR, vzhľadom k tomu, že táto otázka je riešená v ustanoveniach § 247 a nasl. O. s. p., najmä v ustanovení § 250 ods. 2 a ustanovení § 250b O. s. p... Povinnou osobou v súdenej veci bol K., ktorý nemohol predmetný pozemok previesť na iného s poukazom na ustanovenie § 5 zákona č. 229/1991 Zb. a pokiaľ pozemok previedol, ide   o   neplatnú   kúpnu   zmluvu,   a   keď   je   neplatná   kúpna   zmluva,   ktorou   bol   predmetný pozemok   prevedený   na   iného,   je   neplatná   aj   darovacia   zmluva,   ktorou   bol   následne predmetný pozemok darovaný odporcom 1/, 2/.“

11.   Zhrnúc   dôvody   uvedené   v odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu   teda   možno konštatovať,   že   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   bolo   určené vlastnícke právo navrhovateľov 1) a 2) na úkor sťažovateľov, z dôvodov, že:

v prospech určenia vlastníckeho práva navrhovateľov svedčí právoplatné reštitučné rozhodnutie Pozemkového úradu v P. z 21. júna 2004 č. 2356/92-Buj./150 (ďalej len „reštitučné   rozhodnutie“),   ktoré   nie   je   nulitným   aktom,   zahŕňa   pozemok   určený v žalobe, nebolo zrušené a súd je ním podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (§ 135 ods. 2) viazaný.

v neprospech   vlastníckeho   práva   odporcov   1)   a 2)   (pred   ústavným   súdom sťažovateľov,   pozn.) svedčí   neplatná kúpna zmluva, ktorou   nadobudli predmetný pozemok ich rodičia, a teda neplatnou je aj následná darovacia zmluva, ktorou ich rodičia previedli vlastnícke právo na sťažovateľov.

12.   Podstata   sporu   o ochranu   vlastníckeho   práva   v posudzovanom   prípade   teda spočívala v strete vlastníckeho práva k jednej nehnuteľnosti (parcele), ktorej vlastníkom sa podľa práva cítia dve skupiny osôb.

Prvú skupinu tvoria navrhovatelia v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi, ktorí nadobudnutie (vznik) svojho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti odvodzujú od právoplatného   reštitučného   rozhodnutia,   ktorým   im   bolo   priznané   vlastnícke   právo   aj k predmetnému pozemku, pričom podľa skôr vysloveného právneho názoru dovolacieho súdu   nejde o nulitný akt,   ale naopak, ide   o originárny spôsob   nadobudnutia vlastníctva navrhovateľov,   ktorý   má   za   následok   absolútny   zánik   vlastníctva   predchádzajúceho vlastníka a vylučuje ho. Toto právoplatné reštitučné rozhodnutie pritom nebolo žiadnym príslušným   správnym   ani   súdnym   orgánom   zmenené   ani   zrušené.   Rešpektujúc   potom viazanosť   súdu   týmto   právoplatným   rozhodnutím   správneho   orgánu,   všeobecné   súdy (okresný   súd   aj   krajský   súd)   právoplatne   určili   vlastnícke   právo   navrhovateľov k predmetnému pozemku.

Druhú   skupinu   tvoria   sťažovatelia,   ktorí   svoje   vlastnícke   právo   k predmetnému pozemku   odvodzujú   od   zmluvy,   konkrétne   od   darovacej   zmluvy,   ktorou   ich   rodičia previedli na nich vlastnícke právo k pozemku, pričom ich právni predchodcovia (rodičia) mali nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému pozemku kúpnou zmluvou od K., ktorý však nebol vlastníkom predmetného pozemku, len jeho správcom na základe hospodárskej zmluvy, ktorým bola na neho prevedená správa pozemku vo vlastníctve štátu.

Okresný súd a následne na podklade odvolania odporcov   1) a 2) (pred ústavným súdom sťažovateľov, pozn.) aj krajský súd z dôvodov uvedených v odôvodneniach svojich rozsudkov priznali súdnu ochranu vlastníckeho práva prvej skupine, teda navrhovateľom v riadnom   súdnom   konaní,   v prospech   ktorých   určili   vlastnícke   právo.   Krajský   súd v odôvodnení   rozsudku   navyše   dodal,   že   takéto   určenie   vlastníckeho   práva   je   nielen zákonné, ale aj spravodlivé. K tomu ústavný súd len na okraj dodáva, že takéto rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu sleduje predovšetkým záujem na spravodlivej   ochrane   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania   podľa   §   1   OSP. Nevyhnutnosť   spravodlivého   usporiadania   vzťahov   vyplynula   v okolnostiach   prípadu z nezrovnalostí v katastrálnej evidencii konkrétneho pozemku a zápisu vlastníckeho práva k tomuto   pozemku   v prospech   sťažovateľov,   ktorí   však,   ako   uviedol   krajský   súd,   tento nadobudli neplatnou zmluvou, keďže aj zmluva, ktorou tento pozemok nadobudli ich právni predchodcovia bola neplatná.

13. Takéto rozhodnutie krajského súdu je vnútorne logické, nie je svojvoľné, nie je prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   nie   je arbitrárne   a zrozumiteľným   a vyčerpávajúcim   spôsobom   reagujúc   na   všetky   relevantné námietky   sťažovateľov   v odvolaní   dáva   odpoveď   na   otázku,   prečo   okresný   súd   určil vlastnícke   právo   v prospech   navrhovateľov   a krajský   súd   toto   rozhodnutie   ako   vecne správne   potvrdil.   Neprislúcha   ústavnému   súdu   ďalším   výkladom   príslušných   právnych noriem podporovať takúto interpretáciu a aplikáciu zákona všeobecným súdom. Na okraj ústavný   súd   ešte   dodáva   (reagujúc   na   námietky   sťažovateľov   v sťažnosti):   Reštitučné rozhodnutie bolo podľa sťažovateľov vydané 21. júna 1994. V tom čase účinný Občiansky súdny   poriadok   ako   procesnoprávny   predpis   upravujúci   preskúmavanie   rozhodnutí správnych orgánov súdmi upravoval aj situáciu, na ktorú v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje krajský súd, teda možnosť fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá tvrdí, že sa s ňou   v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci   sa   s ňou   konať malo, podať žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu. V tomto smere je teda námietka sťažovateľov, že krajský súd,,...odkazoval na citované ustanovenia bez ozrejmenia si ich novelizácie, bez zistenia textu v roku 1992.“, právne irelevantná. Ďalej ústavný súd uvádza, že z platnej právnej   úpravy   vymedzenej   tak v ústave   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   ako   aj   v Občianskom súdnom poriadku (§ 7) je zrejmé, že právomoc všeobecného súdu nie je neobmedzená. Ak potom zákon [napr. aj zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“)]   zveruje   rozhodovanie   o určitej   otázke,   vrátane   rozhodovania   o uplatnených reštitučných nárokoch, inému než súdnemu orgánu, a tento iný – správny orgán o takejto otázke právoplatne rozhodne, súd pri svojom rozhodovaní z takéhoto rozhodnutia vychádza (§ 135 ods. 2 OSP).

14. Podľa   čl.   46   ods.   l   ústavy sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu   ochranu,   resp.   analogického   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   dohovoru   by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (napr.   III.   ÚS   264/05).   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľov nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, na základe ktorej   by   rozsudok   krajského   súdu   bol   ústavne   neakceptovateľný,   a teda   vyžadujúci ústavno-súdnu korekciu. Preto ústavný súd nemal žiaden dôvod zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu v prípade sťažovateľov.

15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú popri porušení práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivý proces) aj porušenie ich ,,práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva“,   pričom   sa   odvolávajú   okrem   iného   aj   na judikatúru ústavného súdu, ktorá priznáva vlastníkovi len ochranu majetku, ktorý nadobudol v súlade s právnym poriadkom. Krajský súd z dôvodov uvedených v odôvodnení svojho rozsudku dospel k záveru, že kúpna zmluva, ktorou nadobudli predmetný pozemok rodičia sťažovateľov, je neplatná s odkazom na § 5 zákona č. 229/1991 Zb., a teda neplatnou je aj následná   darovacia   zmluva,   ktorou   rodičia   previedli   vlastnícke   právo   na   sťažovateľov. Neprislúcha ústavnému súdu zasahovať do takejto interpretácie príslušnej právnej normy a skúmať platnosť kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy. To prislúcha všeobecnému súdu, ktorý však musí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne posúdil (§ 157 ods. 1 OSP). Vzhľadom na námietky sťažovateľov v sťažnosti   však   ústavný   súd   dodáva,   že   neplatnosť   právneho   úkonu   (kúpnej   zmluvy) nenastáva   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom   č.   229/1991   Zb.,   ale   aj   v prípadoch vyplývajúcich z iných právnych predpisov, najmä z Občianskeho zákonníka. Ak K. ako nevlastník previedol kúpnou zmluvou na právnych predchodcov sťažovateľov vlastníctvo veci (nehnuteľnosti), ktorej nebol vlastníkom, prevádzal to, čo sám nevlastnil, a teda prevod viac práv, než mal sám prevodca v čase prevodu, nie je podľa práva spravidla možný, a to už od čias rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse haberet). Krajský súd (a rovnako tak okresný súd) rozhodovali o ochrane vlastníckeho práva navrhovateľov 1) a 2), ktorí sa na základe právoplatného reštitučného rozhodnutia domáhali súdneho určenia svojho vlastníckeho práva k predmetnému pozemku. O určení vlastníckeho práva navrhovateľov 1) a 2) teda rozhodovali a rozhodli všeobecné súdy, pričom v rámci tohto konania boli poskytnuté relevantné zákonné procesné záruky na ochranu tvrdeného vlastníckeho práva aj sťažovateľom. Uvedené je relevantné z hľadiska možných zásahov všeobecného súdu do vlastníckeho práva ako práva hmotnej povahy. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj vlastnícke právo), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu   vyplývajúce   z čl.   46   až   čl.   48   ústavy   (II.   ÚS   78/05).   Vzhľadom   na   uvedené skutočnosti ústavný súd ani v tomto smere nezistil také skutočnosti v rozsudku krajského súdu, ktoré by mali za následok zásah do označeného práva sťažovateľov.

16.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   101/03   alebo IV. ÚS 136/05).

17.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej   už   pri   jej predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nemohol   rozhodovať   o ďalších   návrhoch sťažovateľov, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. novembra 2008