SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 393/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť Slovenského odborového zväzu slobodných povolaní,Jakubovo námestie 14, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Slovíkovou,Advokátska kancelária Mestická, Slovíková, s. r. o., Hviezdoslavova 6, Žilina,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenompod sp. zn. 60 Er 1266/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Slovenského odborového zväzu slobodných povolaní o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta2015 doručená sťažnosť Slovenského odborového zväzu slobodných povolaní, Jakubovonámestie 14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 60 Er 1266/2014 (ďalej len „namietané konanie“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že ako povinný v exekučnom konaní vedenomExekútorským úradom a okresným súdom podáva sťažnosť z týchtodôvodov:
„Uznesením zo dňa 16. 06. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 01. 07. 2015, exekučný súd zamietol námietky povinného proti exekúcii.
Rozhodnutie súdu považujem za nesprávne, nakoľko súd námietky zamietol s poukazom na ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Exekučný súd nepovažoval započítací prejav povinného voči oprávnenému za zákonný a zánik vymáhanej pohľadávky neakceptoval.
Takýto názor súdu nie je správny. Ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku oprávňuje povinného vzniesť námietky proti exekúcii okrem iného aj vtedy, ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.
Z tohto ustanovenia je zrejmé, že povinný v námietkach vzniesol argumenty, z ktorých vyplýva, že vymáhaná pohľadávka zanikla zápočtom.
Vzhľadom na to, že samotný oprávnený vo vyjadrení k námietkam povinného potvrdil, že započítací prejav mu bol doručený, možno vymáhanú pohľadávku považovať za zaniknutú.
Povinný priložil k námietkam listiny, z ktorých jednoznačne vyplýva nasledovné :
- oprávnený a povinný majú voči sebe vzájomne započítateľné pohľadávky,
- povinný zaslal oprávnenému započítací prejav,
- oprávnený riadne prevzal započítací prejav povinného,
- vymáhaná pohľadávka doručením započítacieho prejavu zanikla,
- exekúcia v tomto prípade voči povinnému je absolútne neprípustná. Sťažovateľ v predmetnom exekučnom konaní podal námietky proti exekúcii, o ktorých exekučný súd rozhodol uznesením, voči ktorému odvolanie nie je prípustné. Súd námietky povinného proti exekúcii zamietol.“
Uvedeným postupom okresného súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základnéprávo „na spravodlivé súdne konanie, a to konkrétne podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...“.
Sťažovateľ tiež uviedol, že v namietanom konaní nemal možnosť predložiť okresnémusúdu dôkazy o zániku nároku vymáhaného v namietanom konaní, pretože okresný súd voveci nenariadil pojednávanie, na ktorom by bola vec sťažovateľa prerokovaná v jehoprítomnosti.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:„1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod spisovou zn. 60 Er 1266/2014 porušil právo sťažovateľa, zaručené v čl. 46 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spisovou zn. 60 Er 1266/2014 vec vracia na ďalšie konanie a prikazuje konať vo veci nariadením pojednávania a prejednaním veci verejne a bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 EUR, ktorú je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť právnemu zástupcovi... do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“
Sťažovateľ súčasne navrhol, aby ústavný súd dočasným opatrením rozhodolo odložení vykonateľnosti uznesenia sp. zn. 60 Er 1266/2014 zo 16. júna 2015 (ďalej len„uznesenie okresného súdu“) do rozhodnutia vo veci samej, pretože v danom momentenemá sťažovateľ žiadnu inú možnosť zabrániť vykonaniu exekúcie a uspokojeniu vymáhanejpohľadávky z jeho majetku.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánomverejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tentoorgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takútomožnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05,IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ sa domáha ochrany základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavypostupom okresného súdu a jeho uznesením, ktorým okresný súd námietky sťažovateľa akopovinného proti exekúcii zamietol. Z argumentácie sťažovateľa a petitu sťažnosti vyplýva, žesťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy.
Porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavysťažovateľ vidí v tom, že o jeho námietke proti začatiu exekúcie nebolo rozhodnutézákonným spôsobom. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so započítacímprejavom sťažovateľa ako povinného proti oprávnenému, ktorého dôsledkom bol podľanázoru sťažovateľa zánik vymáhanej pohľadávky, a teda neprípustnosť exekúcie. Okresnýsúd tiež postupoval v rozpore so zákonom, pokiaľ vo veci nenariadil pojednávanie, čímznemožnil sťažovateľovi vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam v jeho prítomnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Ústavný súd z príloh k sťažnosti zistil, že okresný súd rozhodol uznesenímo námietke sťažovateľa tak, že jeho námietky zamietol.
V odôvodnení uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:„Povinný v námietkach proti exekúcii namietal, že dňa 27. 06. 2014 zaslali oprávnenému započítací prejav voči vymáhanej pohľadávke, ktorého kópiou doručenky priložil a oprávnený prevzal započítací prejav dňa 30. 06. 2014. Povinný uviedol, že na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava 1 č. k. 8 C 403/97 bol oprávnený zaviazaný zaplatiť povinnému istinu 100.665,59 € s úrokom z omeškania 17,6 % ročne odo dňa 04. 06. 2001 do zaplatenia. Na základe uvedených skutočností povinný započítal v zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka ich pohľadávku proti pohľadávke oprávneného, a to vo výške 39.388,06 € a okamihom doručenia započítacieho prejavu došlo k zániku vzájomne započítateľných pohľadávok....
Oprávnený vo vyjadrení k predmetným námietkam povinného, ktoré bolo súdu doručené dňa 24. 04. 2015 uviedol, že započítací prejav povinného voči vymáhanej pohľadávke im bol doručený dňa 30. 06. 2014. Na tento jednostranný započítací prejav povinného reagovali podaním zo dňa 07. 07. 2014, ktorým upovedomili povinného o tmo, že predmetná pohľadávka, ktorá mala byť predmetom započítania voči pohľadávke oprávneného, je predmetom začatého exekučného konania zo strany oprávneného rozporovaná, nie je právoplatne priznaná a rozsudok prvého stupňa bol napadnutý odvolaním. Oprávnený uviedol, že povinnému oznámili, že jednostranný zápočet oprávnený neuznáva, keďže nie je možné započítať neexistujúcu pohľadávku povinného voči už právoplatnej a vykonateľnej pohľadávke oprávneného. Podanie námietok v uvedenej veci oprávnený pokladá za účelové konanie povinného s cieľom zmariť exekučné konanie začaté v tejto veci.
Podľa ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie /§ 46/, o námietkach netreba rozhodnúť.
Súd zo spisu sp. zn. 60 Er 1266/2014 zistil, že exekučné konanie prebieha na základe exekučného titulu - vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 22 C 152/200-203 zo dňa 22. 04. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 544/2013 zo dňa 29. 04. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 06. 2014 vykonateľnosť dňa 17. 06. 2014. Na základe predmetného exekučného titulu súd zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu 11.670,22 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne z dlžnej sumy 11.670,22 € od 22. 12. 2000 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd má za preukázané na základe zisťovania v súdnom oddelení 8 C tunajšieho súdu, že o odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 8 C 403/97 zo dňa 03. 11. 2011 nie je ku dňu vydania rozhodnutiu o námietkach rozhodnuté, teda predmetné rozhodnutie nie je právoplatné a vykonateľné.
Podľa ust. § 580 Občianskeho zákonníka ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
Nakoľko súd považuje uvedenú pohľadávku povinného voči oprávnenému vo výške 100.665,59 € s príslušenstvom priznanú neprávoplatným a nevykonateľným rozhodnutím súdu za spornú, má súd za to, že táto nie je vhodná na započítanie s nespornou vykonateľnou pohľadávkou oprávneného určenú exekučným titulom. Podporne tomu svedčí rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 0bo 45/2004 zo dňa 26. 01. 2005 vychádzajúc z ktorého nezrelá (sporná) pohľadávka nie je vhodná na započítanie s pohľadávkou zrelou (nespornou) a odporca by túto pohľadávku musel uplatniť v osobitnom konaní a len po jej priznaní súdom by túto mohol jednostranne započítať. Iný postup by bol možný, len ak by oprávnený pohľadávku povinného uznal.
Aktuálny je právoplatný a vykonateľný exekučný titul, vykonateľné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 22 C 152/200-203 zo dna 22. 04. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 544/2013-225 zo dňa 29. 04. 2014, právoplatné a vykonateľné dňa 01. 12. 2014, na základe ktorého sa vedie exekučné konanie.
Námietky sú procesnou obranou povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie. Námietky povinného proti exekúcii musia byť odôvodnené v súlade s ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Účastník konania na strane povinného nesie dôkazné bremeno, to znamená je povinný preukázať, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo je povinný preukázať, že sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.
Po preskúmaní námietok povinného proti exekúcii, súd dospel k záveru, že povinný neuviedol žiadne zákonné dôvody, ktoré by umožnili súdu námietkam povinného proti exekúcii vyhovieť. Z vyjadrenia oprávneného je zrejmé, že vymáhaná pohľadávka nebola do dnešného dňa uhradená a oprávnený na exekúcii naďalej trvá.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutiavšeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jehoodôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovaťlen v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovením, že byzásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces(IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd preto preskúmal dôvody sťažnosti v naznačenom smere a zistil, žeuznesenie okresného súdu spĺňa všetky zákonné náležitosti, zrozumiteľne a jasne dávaodpoveď na všetky otázky dôležité pre rozhodnutie.
V súvislosti s ťažiskovou námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že jehotvrdenie, podľa ktorého doručením započítacieho prejavu splnil svoju povinnosťpreukázať existenciu svojej pohľadávky voči oprávnenému, nemôže byť považovanéza akceptovateľné. Uplatnenie započítacej námietky samo osebe môže byť dostačujúcevtedy, ak pohľadávka, ktorá sa má započítať, bola právoplatne prisúdená (judikovaná),prípadne vtedy, ak protistrana pohľadávku uznáva, resp. ju nepopiera (m. m. II. ÚS 228/09).V danej exekučnej veci je pohľadávka sťažovateľa ako povinného v exekučnom konaní protioprávnenému vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie na okresnom súde stále spornou,pričom oprávnený ju neuznáva.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľaústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody(II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).
Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie uznesenia okresného súdu za zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp.neudržateľné do tej miery, aby malo za následok porušenie označených ústavnoprocesnýchpráv sťažovateľov. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s rozhodnutím okresného súdunestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jehopostupu.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení prejednacieho princípu exekučnéhokonania z dôvodu, že okresný súd vo veci nenariadil pojednávanie, na ktorom by bolosťažovateľovi umožnené vyjadriť sa ku všetkých skutočnostiam, ústavný súd dodáva, ževo vykonávacom štádiu konania všeobecný súd nevykonáva dokazovanie, keďže jepostačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťamivyplývajúcimi zo spisu, najmä zo založených listín. Vzhľadom na uvedené sa v tejto fázesúdneho konania pojednávanie za prítomnosti účastníkov spravidla nenariaďuje, to platínajmä v prípade, ak povinný neuviedol vo svojich námietkach také skutkové tvrdenia, ktoréje potrebné na pojednávaní overiť. Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, tvrdeniepovinného o doručení započítacieho prejavu oprávnenému nebolo sporným, okresný súd savo veci sťažovateľa zameral preto na právne posúdenie účinkov započítacieho prejavuv prípade, ak pohľadávka povinného nebola priznaná právoplatným rozhodnutím (konaniestále prebieha) a oprávnený ju rozporuje.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil aj námietku sťažovateľa, ktorou namietalporušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a v jehoprítomnosti, za neodôvodnenú a aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavneneopodstatnenú.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľ bližšie nezdôvodnil, akým konaním malodôjsť k namietanému porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, napriek tomu, že v petite sťažnosti navrhol, abyústavný súd prikázal okresnému súdu v namietanom konaní konať bez zbytočnýchprieťahov. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom nazačatie konania, a to nielen v označení základného práva a slobody, ktorého porušenie sanamieta, ale aj pri predložení príslušných dôkazov (zdôvodnené námietky), tak ako topožaduje pre návrh na začatie konania ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Keďže k takémuto zdôvodneniu námietky nedošlo, bolo bez ďalšieho právnehovýznamu sa s námietkou predloženou sťažovateľom zaoberať. Ústavný súd nemohol nahradiťvôľu sťažovateľa a jeho námietku o porušení označeného základného práva zdôvodniť,keďže by konal v rozpore s čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože sťažnosť môžu podať fyzické aprávnické osoby, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.
V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorousťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí,pretože vo vzťahu k tomuto právu absentuje v sťažnosti akékoľvek odôvodnenie v zmysle§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní pred ústavnýmsúdom zastúpený advokátkou. Uvedený nedostatok preto nie je ústavný súd povinnýodstraňovať z úradnej povinnosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberaťžiadosťou sťažovateľa o vydanie dočasného opatrenia odložením vykonateľnosti uzneseniaokresného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015