znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 393/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť Slovenského odborového zväzu slobodných povolaní,Jakubovo námestie 14, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Slovíkovou,Advokátska   kancelária   Mestická,   Slovíková,   s. r. o.,   Hviezdoslavova   6,   Žilina,vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   46   a   čl.   48   ods.   2   ÚstavySlovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenompod sp. zn. 60 Er 1266/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Slovenského odborového zväzu slobodných povolaní o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta2015 doručená sťažnosť Slovenského odborového zväzu slobodných povolaní, Jakubovonámestie   14,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušeniazákladných práv   podľa   čl.   46   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 60 Er 1266/2014 (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že ako povinný v exekučnom konaní vedenomExekútorským úradom a okresným súdom podáva sťažnosť z týchtodôvodov:

„Uznesením zo dňa 16. 06. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 01. 07. 2015, exekučný súd zamietol námietky povinného proti exekúcii.

Rozhodnutie   súdu   považujem   za   nesprávne,   nakoľko   súd   námietky   zamietol s poukazom na ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Exekučný súd nepovažoval započítací prejav povinného voči oprávnenému za zákonný a zánik vymáhanej pohľadávky neakceptoval.

Takýto názor súdu nie je správny. Ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku oprávňuje povinného vzniesť námietky proti exekúcii okrem iného aj vtedy, ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Z   tohto   ustanovenia   je   zrejmé,   že   povinný   v   námietkach   vzniesol   argumenty,   z ktorých vyplýva, že vymáhaná pohľadávka zanikla zápočtom.

Vzhľadom   na   to,   že   samotný   oprávnený   vo   vyjadrení   k   námietkam   povinného potvrdil, že započítací prejav mu bol doručený, možno vymáhanú pohľadávku považovať za zaniknutú.

Povinný priložil k námietkam listiny, z ktorých jednoznačne vyplýva nasledovné :

- oprávnený a povinný majú voči sebe vzájomne započítateľné pohľadávky,

- povinný zaslal oprávnenému započítací prejav,

- oprávnený riadne prevzal započítací prejav povinného,

- vymáhaná pohľadávka doručením započítacieho prejavu zanikla,

- exekúcia v tomto prípade voči povinnému je absolútne neprípustná. Sťažovateľ v predmetnom exekučnom konaní podal námietky proti exekúcii, o ktorých exekučný súd rozhodol uznesením, voči ktorému odvolanie nie je prípustné. Súd námietky povinného proti exekúcii zamietol.“

Uvedeným postupom okresného súdu bolo podľa sťažovateľa porušené jeho základnéprávo „na spravodlivé súdne konanie, a to konkrétne podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...“.

Sťažovateľ tiež uviedol, že v namietanom konaní nemal možnosť predložiť okresnémusúdu dôkazy o zániku nároku vymáhaného v namietanom konaní, pretože okresný súd voveci   nenariadil   pojednávanie,   na   ktorom   by   bola   vec   sťažovateľa   prerokovaná   v   jehoprítomnosti.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:„1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod spisovou zn. 60 Er 1266/2014 porušil právo sťažovateľa, zaručené v čl. 46 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spisovou zn. 60 Er 1266/2014 vec   vracia   na   ďalšie   konanie   a   prikazuje   konať   vo   veci   nariadením   pojednávania a prejednaním veci verejne a bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,72 EUR, ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   vyplatiť   právnemu   zástupcovi...   do   jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ   súčasne   navrhol,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   rozhodolo odložení vykonateľnosti uznesenia sp. zn. 60 Er 1266/2014 zo 16. júna 2015 (ďalej len„uznesenie okresného súdu“) do rozhodnutia vo veci samej, pretože v danom momentenemá sťažovateľ žiadnu inú možnosť zabrániť vykonaniu exekúcie a uspokojeniu vymáhanejpohľadávky z jeho majetku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánomverejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tentoorgán   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takútomožnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05,   IV. ÚS 50/05,IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ sa domáha ochrany základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavypostupom okresného súdu a jeho uznesením, ktorým okresný súd námietky sťažovateľa akopovinného proti exekúcii zamietol. Z argumentácie sťažovateľa a petitu sťažnosti vyplýva, žesťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy.

Porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavysťažovateľ   vidí   v   tom,   že   o   jeho   námietke   proti   začatiu   exekúcie   nebolo   rozhodnutézákonným spôsobom. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so započítacímprejavom   sťažovateľa   ako   povinného   proti   oprávnenému,   ktorého   dôsledkom   bol   podľanázoru sťažovateľa zánik vymáhanej pohľadávky, a teda neprípustnosť exekúcie. Okresnýsúd tiež postupoval v rozpore so zákonom, pokiaľ vo veci nenariadil pojednávanie, čímznemožnil sťažovateľovi vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam v jeho prítomnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Ústavný   súd   z   príloh   k   sťažnosti   zistil,   že   okresný   súd   rozhodol   uznesenímo námietke sťažovateľa tak, že jeho námietky zamietol.

V odôvodnení uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:„Povinný   v   námietkach   proti   exekúcii   namietal,   že   dňa   27. 06. 2014   zaslali oprávnenému   započítací   prejav   voči   vymáhanej   pohľadávke,   ktorého   kópiou   doručenky priložil   a   oprávnený   prevzal   započítací   prejav   dňa   30. 06. 2014.   Povinný   uviedol,   že na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava 1 č. k. 8 C 403/97 bol oprávnený zaviazaný zaplatiť povinnému istinu 100.665,59 € s úrokom z omeškania 17,6 % ročne odo dňa 04. 06. 2001 do zaplatenia. Na základe uvedených skutočností povinný započítal v zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka ich pohľadávku proti pohľadávke oprávneného, a to vo výške 39.388,06 € a okamihom doručenia započítacieho prejavu došlo k zániku vzájomne započítateľných pohľadávok....

Oprávnený   vo   vyjadrení   k   predmetným   námietkam   povinného,   ktoré   bolo   súdu doručené   dňa   24.   04.   2015   uviedol,   že   započítací   prejav   povinného   voči   vymáhanej pohľadávke im bol doručený dňa 30. 06. 2014. Na tento jednostranný započítací prejav povinného reagovali podaním zo dňa 07. 07. 2014, ktorým upovedomili povinného o tmo, že predmetná   pohľadávka,   ktorá   mala   byť   predmetom   započítania   voči   pohľadávke oprávneného,   je   predmetom   začatého   exekučného   konania   zo   strany   oprávneného rozporovaná,   nie   je   právoplatne   priznaná   a   rozsudok   prvého   stupňa   bol   napadnutý odvolaním. Oprávnený uviedol, že povinnému oznámili, že jednostranný zápočet oprávnený neuznáva,   keďže   nie   je   možné   započítať   neexistujúcu   pohľadávku   povinného   voči   už právoplatnej a vykonateľnej pohľadávke oprávneného. Podanie námietok v uvedenej veci oprávnený pokladá za účelové konanie povinného s cieľom zmariť exekučné konanie začaté v tejto veci.

Podľa ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie   sú   právnymi   nástupcami   osoby   uvedenej   v   exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť odôvodnené   a   na   dodatočne   uvedené   dôvody   sa   neprihliadne.   Ak   po   podaní   námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie /§ 46/, o námietkach netreba rozhodnúť.

Súd zo spisu sp. zn. 60 Er 1266/2014 zistil, že exekučné konanie prebieha na základe exekučného titulu - vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k.   22 C   152/200-203   zo   dňa   22. 04. 2013   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 5 Co 544/2013 zo dňa 29. 04. 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 06. 2014 vykonateľnosť dňa 17. 06. 2014. Na základe predmetného exekučného titulu súd   zaviazal   povinného   zaplatiť   oprávnenému   sumu   11.670,22   €   spolu   s   úrokom z omeškania   vo   výške   17,6   %   ročne   z   dlžnej   sumy   11.670,22   €   od   22.   12.   2000 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd má za preukázané na základe zisťovania v súdnom oddelení 8 C tunajšieho súdu, že   o   odvolaní   voči   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   8   C   403/97   zo   dňa 03. 11. 2011 nie je ku dňu vydania rozhodnutiu o námietkach rozhodnuté, teda predmetné rozhodnutie nie je právoplatné a vykonateľné.

Podľa   ust.   §   580   Občianskeho   zákonníka   ak   veriteľ   a   dlžník   majú   vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Nakoľko súd považuje uvedenú pohľadávku povinného voči oprávnenému vo výške 100.665,59 € s príslušenstvom priznanú neprávoplatným a nevykonateľným rozhodnutím súdu   za   spornú,   má   súd   za   to,   že   táto   nie   je   vhodná   na   započítanie   s   nespornou vykonateľnou pohľadávkou oprávneného určenú exekučným titulom. Podporne tomu svedčí rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 0bo 45/2004 zo dňa 26. 01. 2005 vychádzajúc   z   ktorého   nezrelá   (sporná)   pohľadávka   nie   je   vhodná   na   započítanie s pohľadávkou   zrelou   (nespornou)   a   odporca   by   túto   pohľadávku   musel   uplatniť v osobitnom konaní a len po jej priznaní súdom by túto mohol jednostranne započítať. Iný postup by bol možný, len ak by oprávnený pohľadávku povinného uznal.

Aktuálny   je   právoplatný   a   vykonateľný   exekučný   titul,   vykonateľné   rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 22 C 152/200-203 zo dna 22. 04. 2013 v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   5   Co   544/2013-225   zo   dňa 29. 04. 2014, právoplatné a vykonateľné dňa 01. 12. 2014, na základe ktorého sa vedie exekučné konanie.

Námietky   sú   procesnou   obranou   povinného   proti   neprípustnej   exekúcii,   ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie. Námietky povinného proti exekúcii musia byť odôvodnené v súlade s ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Účastník konania na strane povinného nesie dôkazné bremeno, to znamená je povinný preukázať,   že   po   vzniku   exekučného   titulu   nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo je povinný preukázať, že sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Po preskúmaní námietok povinného proti exekúcii, súd dospel k záveru, že povinný neuviedol   žiadne   zákonné   dôvody,   ktoré   by   umožnili   súdu   námietkam   povinného   proti exekúcii vyhovieť. Z vyjadrenia oprávneného je zrejmé, že vymáhaná pohľadávka nebola do dnešného dňa uhradená a oprávnený na exekúcii naďalej trvá.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutiavšeobecných   súdov   z   hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jehoodôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovaťlen v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovením, že byzásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces(IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   preto preskúmal dôvody sťažnosti   v naznačenom smere   a zistil,   žeuznesenie   okresného   súdu   spĺňa   všetky   zákonné   náležitosti,   zrozumiteľne   a   jasne   dávaodpoveď na všetky otázky dôležité pre rozhodnutie.

V súvislosti s ťažiskovou námietkou sťažovateľa   ústavný súd konštatuje,   že jehotvrdenie,   podľa   ktorého   doručením   započítacieho   prejavu   splnil   svoju   povinnosťpreukázať existenciu   svojej   pohľadávky   voči   oprávnenému,   nemôže   byť   považovanéza akceptovateľné.   Uplatnenie   započítacej   námietky   samo   osebe   môže   byť   dostačujúcevtedy,   ak   pohľadávka,   ktorá   sa   má   započítať,   bola   právoplatne   prisúdená   (judikovaná),prípadne vtedy, ak protistrana pohľadávku uznáva, resp. ju nepopiera (m. m. II. ÚS 228/09).V danej exekučnej veci je pohľadávka sťažovateľa ako povinného v exekučnom konaní protioprávnenému vzhľadom na prebiehajúce súdne konanie na okresnom súde stále spornou,pričom oprávnený ju neuznáva.

Vo   vzťahu   k   uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základných   práv   sťažovateľaústavný   súd   pripomína,   že   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky(dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody(II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   za   zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.neudržateľné do tej miery, aby malo za následok porušenie označených ústavnoprocesnýchpráv sťažovateľov. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s rozhodnutím okresného súdunestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jehopostupu.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II. ÚS 218/02,resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení prejednacieho princípu exekučnéhokonania z dôvodu, že okresný súd vo veci nenariadil pojednávanie, na ktorom by bolosťažovateľovi umožnené vyjadriť sa ku všetkých skutočnostiam, ústavný súd dodáva, ževo vykonávacom   štádiu   konania   všeobecný   súd   nevykonáva   dokazovanie,   keďže   jepostačujúce,   ak   sú   rozhodujúce   skutočnosti   dostatočne   osvedčené   okolnosťamivyplývajúcimi zo spisu, najmä zo založených listín. Vzhľadom na uvedené sa v tejto fázesúdneho konania pojednávanie za prítomnosti účastníkov spravidla nenariaďuje, to platínajmä v prípade, ak povinný neuviedol vo svojich námietkach také skutkové tvrdenia, ktoréje   potrebné   na   pojednávaní   overiť.   Ako   zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   tvrdeniepovinného o doručení započítacieho prejavu oprávnenému nebolo sporným, okresný súd savo   veci   sťažovateľa   zameral   preto   na   právne   posúdenie   účinkov   započítacieho   prejavuv prípade, ak pohľadávka povinného nebola priznaná právoplatným rozhodnutím (konaniestále prebieha) a oprávnený ju rozporuje.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil aj námietku sťažovateľa, ktorou namietalporušenie   svojho   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   skutočnostiam   a   v   jehoprítomnosti, za neodôvodnenú a aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavneneopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľ bližšie nezdôvodnil, akým konaním malodôjsť k namietanému porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy, napriek tomu, že v petite sťažnosti navrhol, abyústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   v   namietanom   konaní   konať   bez zbytočnýchprieťahov. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom nazačatie konania, a to nielen v označení základného práva a slobody, ktorého porušenie sanamieta,   ale   aj pri   predložení   príslušných   dôkazov   (zdôvodnené   námietky),   tak   ako   topožaduje pre návrh na začatie konania ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže   k   takémuto   zdôvodneniu   námietky   nedošlo,   bolo   bez   ďalšieho   právnehovýznamu sa s námietkou predloženou sťažovateľom zaoberať. Ústavný súd nemohol nahradiťvôľu   sťažovateľa   a   jeho   námietku   o   porušení   označeného   základného   práva   zdôvodniť,keďže by konal v rozpore s čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože sťažnosť môžu podať fyzické aprávnické osoby, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

V   nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorousťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí,pretože vo vzťahu k tomuto právu absentuje v sťažnosti akékoľvek odôvodnenie v zmysle§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní pred ústavnýmsúdom   zastúpený   advokátkou.   Uvedený   nedostatok   preto   nie   je   ústavný   súd   povinnýodstraňovať z úradnej povinnosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   nebolo   už   potrebné   osobitne   sa   zaoberaťžiadosťou sťažovateľa o vydanie dočasného opatrenia odložením vykonateľnosti uzneseniaokresného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015