znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 393/2012-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Mgr.   O.   K.,   B., správkyne   úpadcu   J.,   s.   r.   o.,   B., zastúpenej V., s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. J. V., LL.M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva pokojne vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   spojení   s   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 9/2012 z 29. marca 2012, a takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. O. K., správkyne úpadcu J., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 9/2012 z 29. marca 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 9/2012 z 29. marca 2012   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Mgr. O. K., správkyni úpadcu J., s. r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 323,50   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiat   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   V.,   s.   r.   o.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 393/2012-21 z 22. augusta 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť Mgr. O. K. (ďalej len,,sťažovateľka“), správkyne úpadcu J., s. r. o. (ďalej len,,úpadca“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“), základného práva pokojne vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru   (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl.   2 ods.   2 ústavy postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 9/2012 z 29. marca 2012 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva základná sťažnostná argumentácia založená na tvrdení sťažovateľky, že najvyšší súd, hoci viazaný ústavným imperatívom obsiahnutým v čl. 2 ods. 2 ústavy, v rozpore so zákonným príkazom uvedeným v § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), neskúmal účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu ku 14. marcu 2012 a neprerušil dovolacie konanie,   ale   v   jeho   majetkovej   veci   ďalej   konal   a   29.   marca   2012   vydal   napadnuté uznesenie.   Týmto   uznesením   najvyšší   súd   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 2 Cob 362/2010 z 11. októbra 2011 (ďalej len,,krajský súd“ a,,rozsudok krajského súdu“) v spojení s opravným uznesením   zo 6. februára 2012 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Rozsudkom krajského súdu bol pritom zmenený rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 31 Cb 26/07 zo 14. júla 2010 (ďalej len,,okresný súd“ a,,rozsudok okresného   súdu“)   tak,   že   žalovaný   (S.,   a.   s.)   bol   zaviazaný   zaplatiť   úpadcovi   sumu 242 929,70 € s príslušenstvom a náhradu trov konania v sume 38 264,50 € na účet právneho zástupcu úpadcu.

3.   V   čase   vyhlásenia   ani   nadobudnutia   právoplatnosti   zmeňujúceho   rozsudku krajského súdu pritom spoločnosť J., s. r. o., ako úspešný účastník tohto súdneho konania ešte nebola ako dlžník účastníkom konkurzného konania, ktoré sa na jej majetok začalo na návrh jej veriteľa až uznesením okresného súdu sp. zn. 3 K 86/2011 z 9. januára 2012. Uznesením okresného súdu ako konkurzného súdu sp. zn. 3 K 86/2011 zo 7. marca 2012, ktoré   bolo   zverejnené v   Obchodnom   vestníku   14.   marca   2012,   bol   na   majetok   úpadcu vyhlásený konkurz.

4. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bola zmarená účinná ochrana nielen procesných a vecných práv a úpadcu, ale aj tretích dotknutých osôb. Sťažovateľka na odôvodnenie sťažnosti uvádza:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v označenom dovolacom konaní úplne   odignoroval   zmenu   v   právnom   postavení   žalobcu,   spoločnosti   J.,   s.r.o.,   keď   bol na majetok žalobcu vyhlásený konkurz, čím uprel oprávneným subjektom možnosť v súlade s právnou   úpravou   konkurzu   a   reštrukturalizácie   uplatňovať   ich   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu a práva nerušene vlastni majetok prostredníctvom právnych prostriedkov a postupov osobitne ustanovených pre oblasť konkurzu a reštrukturalizácie.

Vyhlásenie konkurzu spôsobuje celý rad právne významných účinkov vrátane účinkov na niektoré prebiehajúce súdne konania, ktorých účastníkom je úpadca.

Podľa § 47 ods. 1 ZoKR ak tento zákon neustanovuje inak, vyhlásením konkurzu sa prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi. Lehoty v týchto konaniach ustanovené alebo určené počas prerušenia týchto konaní neplynú.

Podľa   §   47   ods.   3   a   4   ZoKR   v   konaniach   prerušených   podľa   odseku   1   možno pokračovať na návrh správcu; správca sa podaním návrhu na pokračovanie v konaní stáva účastníkom   konania   namiesto   úpadcu.   Súdne   a   iné   konania,   ktoré   sa   týkajú   majetku podliehajúceho   konkurzu   patriaceho   úpadcovi,   možno   po   vyhlásení   konkurzu   začať   len na návrh   správcu,   návrhom   podaným   voči   správcovi   v   súlade   s   týmto   zákonom   alebo z podnetu orgánu príslušného na konanie, pričom účastníkom konania namiesto úpadcu je správca....  

Účinky   prerušenia   konania   nastávajú   momentom   vyhlásenia   konkurzu,   priamo zo zákona, nie je naň potrebné žiadne procesné rozhodnutie súdu, ktorý vedie konanie, vyhlásenie   konkurzu   sa   súdom,   ktoré   vedú   uvedené   konania,   konkurzným   súdom neoznamuje   a   súd,   ktorý   vedie   konanie   je   povinný   prihliadať   na   prerušenie   konania   z úradnej povinnosti... Z podstaty veci je vylúčené, aby súd v ktorejkoľvek etape konania, ktoré je prerušené, vydal rozhodnutie vo veci samej, okrem rozhodnutia, ktorým sa konanie zastavuje z procesných dôvodov.

Predmetom prvostupňového, odvolacieho aj dovolacieho konania je majetkové právo úpadcu,   pohľadávka   na   zaplatenie   istiny   242   929,69   €   s   príslušenstvom   voči   dlžníkovi S., a. s. Predmetná pohľadávka je majetkom, ktorý podlieha konkurzu, pričom tento účinok nastal vyhlásením konkurzu...

S ohľadom   na uvedené   skutočnosti   nastali   procesné   účinky vyhlásenia   konkurzu, a teda aj účinky prerušenia konania v zmysle § 47 ods. 1 ZoKR aj na dovolacie konanie vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd však v rozpore so zákonným príkazom obsiahnutým v ustanovení § 47 ods. 1 ZoKR konal v dovolacom konaní... ďalej a dokonca vydal aj rozhodnutie vo veci samej. Porušovateľovou povinnosťou bolo prerušiť konanie a vo veci ďalej nevykonávať procesné úkony. Uvádzame, že účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu..., teda aj účinok prerušenia konania, nastali dňa 14. marca 2012 a dovolací súd vydal uznesenie o dovolaní   dňa   29.   marca   2012,   teda   v čase,   kedy   bolo   dovolacie   konanie   zo   zákona prerušené.   Správca   úpadcu   nepodal návrh   na   pokračovanie   v dovolacom   konaní,   čo   je v zmysle § 47 ods. 3 ZKR podmienkou pre pokračovanie v konaní, ktoré je podľa § 47 ods. 1 ZKR prerušené.

Právo úpadcu, tretích osôb ako aj práva veriteľov či dlžníkov úpadcu na súdnu a inú právnu   ochranu   sa   v   prípade,   ak   je   predmetom   súdneho   konania   majetkové   právo podliehajúce   konkurzu,   napĺňa   výlučne   prostredníctvom   osobitných   konaní   upravených v ZoKR ako spory vyvolané, resp. súvisiace s konkurzným a reštrukturalizačným konaním. Súd   nerešpektujúci   prednosť   týchto   právnych   prostriedkov   zmaril   možnosť   úpadcu, resp. nepriamo aj dotknutých osôb, teda veriteľov   účinne uplatňovať svoje práva. Ak má oprávnený subjekt,   v tomto prípade správca úpadcu za to, že na naplnenie práv úpadcu a účelu konkurzného konania je potrebné v prerušenom konaní pokračovať, z vlastnej vôle podá návrh na pokračovanie v konaní..., k čomu však v prejednávanom prípade nedošlo. Postupom súdu, kedy tento po vyhlásení konkurzu konal nezákonne v konaní ďalej teda nerešpektoval   stav   prerušenia   konania,   vznikla   situácia,   že   súd   konal   ako s oprávneným subjektom s úpadcom a jeho štatutárnym orgánom, pričom však procesné práva úpadcu mohol v tom čase vykonávať výlučne správca...

Je   legitímne   od   súdu   ako   štátneho   orgánu   očakávať,   že   bude   sledovať   verejne prístupné informácie zverejňované o účastníkoch konania v Obchodnom vestníku. Nakoľko právna úprava zverejňovania uznesení v konkurznom konaní vyžaduje jeho sledovanie aj od veriteľov – fyzických a právnických osôb, pokiaľ chcú mať zabezpečený výkon svojich práv   v   konkurze,   nebolo   by   ničím   odôvodnené,   ak   by   sa   táto   činnosť   nevyžadovala od štátnych orgánov, ktorým je aj súd.“II.

5. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení z 22. októbra 2012 uviedol:

,,Najvyšší súd, ako súd dovolací sťažnosťou napadnutým uznesením zrušil rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. Takto rozhodol s odkazom na ustanovenie § 243b ods. 1 OSP a svoje rozhodnutie odôvodnil tým,   že   rozsudok   odvolacieho   súdu...   je   nepreskúmateľný   a   účastníkovi   je   týmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom...

Na margo námietok sťažovateľky najvyšší súd uvádza, že s dôvodmi, ktoré viedli k zrušujúcemu rozhodnutiu sa dovolací súd podrobne vysporiadal...

Navyše, v zmysle ustanovenia § 243d ods. 1 OSP, krajský súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, vec opätovne prejedná a rozhodne meritórnym rozhodnutím...

Ďalej   je   potrebné   uviesť,   že   dovolacie   konanie   nebolo   prerušené   z   dôvodu,   že uznesenie okresného súdu   o vyhlásení konkurzu sp. zn. 3 K 86/2011 zo 7. marca 2012 nadobudlo právoplatnosť 31. marca 2012, teda až po rozhodnutí dovolacieho súdu a táto skutočnosť   bola   do   obchodného   registra   okresného   súdu   zapísaná   18.   apríla   2012. Dovolaciemu súdu nebolo doručené uznesenie okresného súdu v súlade s § 22 ods. 2 ZoKR. Predmetný konkurz bol vyhlásený 31. marca 2012 a funkcia správcu konkurznej podstaty Mgr. O. K. vznikla 23. júna 2012.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najvyšší súd má za to, že napadnutým uznesením k   porušeniu   sťažovateľkou   namietaných   práv   nedošlo...   Oznamujeme,   že   najvyšší   súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“  

6. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom z 10. septembra 2012 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.   Po   posúdení   sťažnosti   a   jej   príloh,   uznesenia   najvyššieho   súdu   a   vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je čiastočne dôvodná.

8. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o   sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd (napr. I. ÚS 19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Z   judikatúry   ústavného   súdu   možno in concreto poukázať aj na prípady, keď tento vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu a zrušil rozhodnutie všeobecného súdu vydané v takej procesnej situácii, ktorá vzhľadom   na   relevantné   podústavné   normy   takýto   postup   vylučovala   (napr.   nález sp. zn. I. ÚS   390/2008,   kde   ústavný   súd   zrušil   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho   súdu   potvrdzujúce   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o   zastavení   konania pri nerešpektovaní   zákonného   zákazu   zastavenia   odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku).  

11. V posudzovanej veci bolo súčasne nevyhnutné posúdiť, či najvyšší súd konal tak, ako mu ukladá ústavný imperatív obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, teda na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Procesná situácia, v ktorej sa ocitol   úpadca,   síce   nepatrí   medzi   frekventované   v   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov, nemožno ju však považovať ani za výnimočnú. Zjednodušene možno povedať, že v prípade úpadcu išlo v určitom konkrétnom okamihu priebehu súdneho konania v bežnom obchodno-právnom spore o konkurenciu právomoci dovolacieho súdu a konkurzného súdu. Dovolací súd pritom rozhodol o dovolaní až potom, ako nastali účinky vyhlásenia konkurzu a predmetom   konania bolo   zaplatenie pohľadávky   úpadcu   voči   jeho dlžníkovi,   o   ktorej v tom čase existovalo právoplatné rozhodnutie krajského súdu.

12. Ústavný súd už mal možnosť vo veci iného sťažovateľa vyjadriť sa k účinkom vyhlásenia   konkurzu   na   prebiehajúce   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Aj napriek tomu, že nešlo   o   totožnú   situáciu,   závery   ústavného   súdu   v   tejto   inej   veci   sú   analogicky aplikovateľné aj vo veci sťažovateľky. V náleze sp. zn. I. ÚS 368/08 ústavný súd nevyhovel sťažnosti   sťažovateľa,   ktorý   navrhoval   vysloviť   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   sťažnosť odôvodnil tým, že najvyšší súd nekonal o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor na jeho podnet potom, ako bol vyhlásený konkurz na druhého účastníka súdneho konania. Ústavný súd uzavrel, že dôsledkom vyhlásenia konkurzu bolo prerušenie konania v jeho   veci   na najvyššom   súde,   pričom   k   prerušeniu   konania   došlo   zo zákona   (ex   lege) Výraz,,sa prerušujú“ ústavný súd interpretoval ako zákonný imperatív, ktorým je každý konajúci súd (vrátane najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, alt. mimoriadnom dovolaní) viazaný a nemôže sa od neho odchýliť tak, ako to požadoval sťažovateľ. Sťažovateľ vo veci sp. zn. I. ÚS 368/08 argumentoval aj tým, že konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora   je   novo   začatým   konaním   s   právne   relevantným   začiatkom   (podanie mimoriadneho   dovolania   na   najvyššom   súde)   a   právne   relevantným   koncom   v   podobe rozhodnutia najvyššieho súdu o ňom. S týmto názorom sa však ústavný súd nestotožnil. Občianske súdne konanie v obchodno-právnej veci sa začalo na okresnom súde a na základe podaného odvolania pokračovalo na krajskom   súde.   Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti právoplatnému rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu sa týkalo tej istej právnej veci, ktorá bola predmetom konania na okresnom súde a krajskom súde a v konaní na strane žalobcu a žalovaného vystupovali tí istí účastníci. Totožnosť   predmetu   konania   a totožnosť   jeho   účastníkov   neumožňujú urobiť radikálny záver prezentovaný sťažovateľom, že konanie na najvyššom súde sa neprerušuje. Konanie na najvyššom súde   po podaní mimoriadneho dovolania bolo súčasťou   konania (etapou, štádiom) v obchodno-právnej veci sťažovateľa, ktoré sa začalo na okresnom súde. Ústavný súd bol preto názoru, že konanie pred najvyšším súdom vo veci sťažovateľa bolo v dôsledku vyhlásenia konkurzu na druhého účastníka tohto konania ex lege prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb.] a existencia tejto zákonnej prekážky bránila najvyššiemu súdu konať. Ak najvyšší súd podľa účinnej zákonnej úpravy konať nemohol, nemohol ani porušiť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

13. Aj napriek tomu, že zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   už   bol   v   čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu   zrušený,   úprava prerušenia   súdnych   konaní   v   rámci   účinkov   vyhlásenia   konkurzu   ostala   obdobná. Vychádzajúc z § 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tento zákon upravuje riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov. Kolektívne   uspokojenie   veriteľov   speňažením   majetku   dlžníka   vylučuje   individuálne postupy, a práve z tohto dôvodu § 47 ods. 1 a 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ustanovujú, že vyhlásením konkurzu sa   prerušujú všetky súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi,   a že v takto prerušených konaniach možno pokračovať na návrh správcu, ktorý sa podaním takéhoto návrhu stáva účastníkom konania namiesto úpadcu. Dikcia zákona o konkurze a reštrukturalizácii pritom nerozlišuje, či úpadca vystupoval na strane žalobcu alebo žalovaného, a nie je relevantné ani to,   v   akom   štádiu   sa   nachádza   prebiehajúce   súdne   konanie   (prvostupňové,   odvolacie, dovolacie).   Jediným   referenčným   kritériom   prerušenia   súdneho   konania   je,   že   sa   týka majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi.

14.   V   tejto   veci   ústavný   súd   považoval   za   nespornú   skutočnosť,   že   pohľadávka úpadcu,   ktorá   bola   predmetom   súdneho   konania,   patrí   pod   obsah   pojmu   majetok podliehajúci konkurzu (§ 67 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), pričom pre nedostatok právomoci mu neprislúchalo skúmať jej existenciu alebo výšku a už vôbec nie revidovať závery, ktoré v zmeňujúcom rozsudku vyslovil krajský súd. Ústavný súd sa preto obmedzil na   skúmanie   podstatnej   právnej   otázky,   ktorou   ostala   právomoc   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu   zrušiť zmeňujúci rozsudok   krajského súdu   potom, ako nastali účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu.

15. Podľa § 23 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyhlásením konkurzu sa začína   konkurz.   Konkurz   sa   považuje za   vyhlásený zverejnením   uznesenia   o   vyhlásení konkurzu   v   Obchodnom   vestníku.   Vyhlásením   konkurzu   sa   dlžník   stáva   úpadcom. V prípade úpadcu bol konkurz vyhlásený uznesením okresného súdu zo 7. marca 2012, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 14. marca 2012. Týmto dňom nastali účinky vyhlásenia konkurzu predpokladané v ustanoveniach prvého oddielu piatej hlavy zákona o konkurze a reštrukturalizácii, vrátane prerušenia súdneho konania v spore o zaplatenie sumy   242   929,70   €   s   príslušenstvom,   ktorej   sa   domáhal   úpadca   ako   žalobca   proti spoločnosti S., a. s., ako žalovanému. Súdne konanie sa v tomto momente (14. marca 2012) nachádzalo   v   štádiu   dovolacieho   konania,   keď   najvyšší   súd   mal   rozhodnúť   o   dovolaní žalovaného proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu, ktorým ho tento zaviazal zaplatiť úpadcovi žalovanú sumu s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Týmto dňom však zároveň   došlo   k prerušeniu   dovolacieho   konania,   a   to   ex   lege   bez   toho,   aby   sa   na   to vyžadovala   akákoľvek   forma   procesnej   iniciatívy   dovolacieho   súdu.   Pokiaľ   zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 47 ods. 1 ustanovuje, že súdne konanie sa prerušuje, táto procesná   norma   je   prekážkou   ďalšieho   konania   dovolacieho   súdu,   ktorý   v dôsledku zákonného prerušenia konania nemôže vo veci ďalej konať a už vôbec nemôže vo veci meritórne rozhodnúť, a to ani vtedy, ak zistí, že dovolanie je dôvodné a je na mieste zrušiť rozhodnutie   odvolacieho   súdu.   Subjektívna   ne/vedomosť   dovolacieho   súdu   o prerušení konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu je pritom rovnako právne irelevantná, keď účinok prerušenia konania nastáva objektívne nezávisle na poznaní tejto skutočnosti konajúcim dovolacím súdom. De lege lata pritom platí, že súd môže v prerušenom konaní pokračovať iba na návrh správcu, ktorý sa takto stáva dominus litis a jedine od jeho iniciatívy závisí prípadné pokračovanie v prerušenom konaní.

16. V súdenej veci nie je sporné, že najvyšší súd rozhodol o dovolaní potom, ako bolo konanie ex lege prerušené, a nie je sporné ani to, že najvyšší súd nerozhodol na návrh správcu. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sa javí, že najvyšší súd jednoducho v čase rozhodnutia (29. marca 2012) nemal vedomosť o tom, že konanie bolo prerušené, pričom tento predpoklad ústavného súdu umocňuje aj vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu k prijatej sťažnosti. Argumentácia najvyššieho súdu, v zmysle ktorej uznesenie o vyhlásení konkurzu   nadobudlo   právoplatnosť   až   31.   marca   2012,   a   táto   skutočnosť   bola do obchodného registra zapísaná až 18. apríla 2012, neobstojí, keďže platná práva úprava spája účinky vyhlásenia konkurzu so zverejnením uznesenia o jeho vyhlásení v Obchodnom vestníku   a   táto   skutočnosť   nastala   14.   marca   2012.   Rovnako   neobstojí   argumentácia najvyššieho súdu, že mu konkurzný súd nedoručil uznesenie o vyhlásení konkurzu. Je síce pravdou, že § 22 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ukladá konkurznému súdu povinnosť doručiť uznesenie o vyhlásení konkurzu aj súdu známym orgánom, ktoré vedú s dlžníkom konanie, ktoré sa v dôsledku vyhlásenia konkurzu prerušuje, táto povinnosť má však len informačný charakter   a ani jej   prípadné nesplnenie nemôže   zmariť objektívne nastané účinky vyhlásenia konkurzu tak, ako ich predpokladá § 47 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Bez ohľadu na uvedené však ústavný súd z uznesenia okresného súdu zistil, že tento s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nemal vedomosť o prebiehajúcom konaní, ktorého predmetom bola žalovaná pohľadávka úpadcu voči žalovanému. Túto totiž v rámci vyjadrenia o svojich majetkových pomeroch neidentifikoval ani samotný úpadca (vtedy ešte ako dlžník) vo vyjadrení k návrhu na vyhlásenie konkurzu a ani predbežný správca ustanovený uznesením konkurzného súdu z 31. januára 2012.  

17.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   uzatvára,   že   najvyšší   súd   v   rozpore s ústavným imperatívom konať iba na základe zákona a v jeho medziach v súdenej právnej veci konal a rozhodol vtedy, keď už vzhľadom na účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu   bolo   dovolacie   konanie   prerušené   (z   čoho   implicitne   vyplývala   nemožnosť meritórneho rozhodnutia o dovolaní), a to bez toho, aby pokračovanie v konaní inicioval správca.   Najvyšší   súd   tak   poskytol   súdnu   ochranu   žalovanému   účastníkovi   konania, ktorému v danom čase už túto ochranu poskytnúť nemohol, a naopak, neposkytol zákonnú a spravodlivú súdnu ochranu ani úpadcovi (v rovine prerušeného konania) a ani správcovi, ktorý   ako   dominus   litis   mohol   jediný   iniciovať   pokračovanie   v   konaní   a   stať   sa   tým účastníkom   konania   namiesto   úpadcu.   Tým   porušil   základné   právo   správcu   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 nálezu). Z hľadiska ochrany ústavnosti je pritom irelevantné, že v čase rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bol správcom úpadcu Ing. E. H., PhD., a sťažovateľka   sa   stala   správcom   až   po   uznesení   konkurzného   súdu   z 18. júna   2012. Prerušenie konania totiž nastáva ex lege a právo iniciovať pokračovanie v konaní zákona o konkurze a reštrukturalizácii spája s osobou správcu bez ohľadu na to, kto túto funkciu zastáva.

18. Na výrok o porušení označených práv sťažovateľky nadväzoval výrok o zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a o vrátení veci na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde (výrok 2 nálezu). Pod vrátením veci na ďalšie konanie je potrebné rozumieť vrátenie veci najvyššiemu súdu do   štádia   prerušeného   konania   o   dovolaní   žalovaného,   pričom   ďalší   osud   dovolacieho konania   závisí   od   naplnenia   predpokladov   ustanovených   v   príslušných   ustanoveniach zákona o konkurze a reštrukturalizácii (napr. správca môže iniciovať pokračovanie v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   alebo   účinky   vyhlásenia   konkurzu   môžu   zaniknúť   zverejnením oznámenia o právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu v Obchodnom vestníku podľa § 102 ods. 5).

19.   Pokiaľ   sťažovateľka   súčasne   namietala   porušenie   svojich   majetkových   práv uznesením najvyššieho súdu (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu), v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel. Správca síce môže byť účastníkom konkurzného konania v tej jeho časti, kde sa má rozhodovať o jeho právach a povinnostiach (§ 24 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), najvyšší súd však napadnutým uznesením nemohol zasiahnuť do jej pohľadávok či majetkovo-právneho postavenia. Absentuje tu teda príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením a označenými právami správcu, a preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (výrok 4 nálezu).

III.

20. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania pred ústavným súdom   v sume 323,50 €, a to za 2 úkony právnej pomoci po 127,16 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,63 € a 20 % DPH v sume 53,92 €, ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012