znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 393/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   8   Co   158/2009   z   21. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2010 doručená sťažnosť MUDr. J. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 158/2009 z 21. januára 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania vedeného Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 112/2005 v postavení   žalovaného.   Predmetné   konanie   začalo   na   základe   návrhu   žalobcov zo 14. septembra 2009, ktorým sa domáhali ochrany osobnosti, pričom „uplatňovali také prostriedky ochrany, ktoré z časti na pojednávaní dňa 28. 05. 2009 vzali späť a z časti ich súd   zamietol.   Vo   svojom   rozsudku   zo   dňa   17.   06.   2009   Okresný   súd   Humenné   uložil sťažovateľovi, aby upustil od fotografovania a zhotovovania zvukových alebo akýkoľvek iných   záznamov   týkajúcich   sa   žalobcov.“. Súčasne   okresný   súd   rozhodol,   že   žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Na odvolanie sťažovateľa, ktorý okrem iného navrhoval zmeniť rozsudok okresného súdu   sp.   zn.   9   C   112/2005   z   28.   mája   2009   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“) vo výroku o trovách konania poukazujúc na svoj úspech vo veci, krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 158/2009 z 21. januára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Proti   výroku   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   výrok   rozsudku okresného   súdu   o   trovách   konania,   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Cdo 117/2010 z 21. júla 2010 odmietol ako neprípustné.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   tvrdil,   že   využil   všetky   dostupné   prostriedky nápravy   a „je   presvedčený   o   tom,   že   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 8 Co 158/2008 zo dňa 21. 01. 2010 došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivé súdne konanie a práva domáhať sa svojho práva na súde zákonom ustanoveným spôsobom“.

V tejto súvislosti sťažovateľ tiež poukázal na súčasnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Lehota   na   podanie   sťažnosti   bude   pritom   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (II. ÚS 195/2010).

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vzťahujúcich sa na trovy konania vyplýva, že «mu patrí náhrada trov konania keďže pomer úspechu a neúspechu jeho a odporcov bol výrazne v jeho prospech. Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku zo dňa 21. 01. 2010 uviedol: „pokiaľ bola predmetom odvolania žalovaného aj námietka voči trovám prvostupňového konania, javí sa, že táto by mala opodstatnenie, avšak vzhľadom na to, že právna zástupkyňa žalovaného si trovy konania vyčíslila až po lehote ustanovenej v § 151 ods. 1 O. s. p., preto rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne z iných dôvodov“.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd považoval odvolanie sťažovateľa proti rozsudku súdu   prvého   stupňa   za   opodstatnené   („táto   by   mala   opodstatnenie“),   ale   odvolaniu nevyhovel a nepriznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodov, že jeho právna zástupkyňa nevyčíslila trovy, ako uvádza odvolací súd v lehote ustanovenej v ustanovení § 151 ods. 1 O. s.   p.   Je   teda   zrejmé,   že   odvolací   súd...   nevyjadril   svoj   právny   názor   obsiahnutý v odôvodnení rozsudku o dôvodnosti sťažovateľovho odvolania vo výroku rozsudku.».

Poukazujúc na ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 OSP sťažovateľ taktiež argumentoval, že „povinnosť   vyčísliť   trovy   konania   v   lehote   3   pracovných   dní   zaťažuje   toho   účastníka, ktorému bola rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, prisúdená náhrada trov konania. Niet však sporu, že v predmetnej veci o takýto prípad nešlo. Súd prvého stupňa na pojednávaní, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým sa konanie končilo, o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V predmetnej veci teda nedošlo k situácii, kedy by súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania a on by trovy právneho zastúpenia nevyčíslil. Je teda zrejmé, že odvolací súd sankcionoval nepriznaním náhrady trov konania sťažovateľa za nesplnenie povinnosti, ktorú sťažovateľovi O. s. p., ani žiaden iný právny predpis neukladá...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:„základné právo sťažovateľa MUDr. J. K. na postup súdu zákonom ustanoveným spôsobom   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   na   spravodlivé   súdne   konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 158/2009 zo dňa 21. 01. 2010 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 158/2009 zo dňa 21. 01. 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 117/2010 zo dňa 11. 07. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu.   Okresný   súd   uvedeným   rozsudkom   uložil sťažovateľovi povinnosť poskytnúť žalobcom písomné ospravedlnenie. V časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali, aby bol sťažovateľ povinný upustiť od fotografovania a zhotovovania zvukových, ale aj akýchkoľvek iných záznamov týkajúcich sa žalobcov žalobu zamietol. Vo zvyšnej časti   konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania aplikujúc § 142 ods.   2 OSP (zásada   úspechu   v konaní).   K porušeniu   označených práv sťažovateľa   malo   dôjsť   v   dôsledku   nesprávneho   a   arbitrárneho   záveru   krajského   súdu týkajúceho sa náhrady trov prvostupňového konania.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   sťažnosti   je   oddelený   petit   od   jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Sťažovateľ sa v návrhu na rozhodnutie sťažnosti (ale tiež v rámci sťažnosti ako takej, pozn.) nedomáhal vyslovenia porušenia v sťažnosti označených práv aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 117/2010 z 21. júla 2010. Ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa uvedeným uznesením najvyššieho súdu nemohol zaoberať. V ďalšom posudzoval už iba (v sťažnosti a jej petite) namietaný rozsudok krajského súdu.

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na podanie tejto sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

V súlade s už uvedenou   judikatúrou a vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že najvyšší súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním rozsudku krajského súdu na základe sťažovateľom podaného dovolania smerujúceho len proti výroku o trovách konania, ktoré bolo   odmietnuté   ako   procesne   neprípustné,   považoval   ústavný   súd   v   tomto   prípade   za zachovanú aj lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu. S prihliadnutím na uvedené   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   námietok   sťažovateľa   vo   vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv výrokom rozsudku krajského súdu o náhrade trov konania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   ústavne nekonformným spôsobom   aplikoval § 151 ods.   1 OSP, keď pri   posudzovaní odvolania sťažovateľa k jeho námietke smerujúcej proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách konania uviedol,   že   sa   táto   javí ako   opodstatnená,   ale z   dôvodu   nesplnenia   povinnosti právnej zástupkyne sťažovateľa vyčísliť trovy konania v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia   rozhodnutia,   ktorým   sa   konanie   končí,   rozsudok   okresného   súdu   aj   v   časti náhrady trov konania potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 151 ods. 1 OSP povinnosť vyčíslenia trov právneho zastúpenia v zákonom ustanovenej lehote však zaťažuje len toho účastníka konania, ktorému bola náhrada trov konania rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, prisúdená. V posudzovanej veci okresný súd   rozhodol   o   náhrade   trov   konania   v   súlade   so   zásadou   zodpovednosti   za   výsledok konania (zásada úspechu) tak, že vzhľadom na približne rovnaký úspech účastníkov konania im náhradu trov konania nepriznal.

Ústavný súd poukazuje na to, že námietky sťažovateľa týkajúce sa rozhodovania krajského   súdu   o   trovách   konania,   resp.   ich   sumy   smerujú   proti   porušeniu   práva   na spravodlivý   proces,   čo   sa   mohlo   negatívne   dotknúť   sťažovateľa.   Z   hľadiska   kritérií spravodlivého procesu ich však podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň   a   pripisovať   im   rovnakú   relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému   postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej. Preto, aj keď je napadnutý rozsudok v tejto časti z hľadiska   kritérií   zákonnosti   spochybniteľný,   viedlo   by   prípadné   vyslovenie   porušenia práva,   resp.   zrušenie   tohto   rozsudku   len   vo   vzťahu   k   časti   týkajúcej   sa   trov   konania v konečnom dôsledku k uloženiu povinnosti krajskému súdu vysporiadať sa s rozdielnymi právnymi názormi sťažovateľa a prvostupňového súdu, iba pokiaľ ide o pomer úspešnosti sťažovateľa v porovnaní s úspešnosťou žalobcov v konaní o ochranu osobnosti a od tejto skutočnosti sa odvíjajúce rozdelenie náhrady trov konania, resp. ich nepriznanie žiadnemu účastníkovi.   V   spojitosti   s   tým   ústavný   súd   poukazuje na   ústavnoprávny   rozmer,   resp. ústavnoprávnu intenzitu namietaného pochybenia krajského súdu v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 358/09).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným rozhodnutím   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy),   resp.   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   a   preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010