znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 393/08-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka v konaní   o   sťažnosti Mgr.   R.   G.,   B., zastúpenej   advokátom   Mgr.   V.   Š.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 17 CoE 52/2007 z 30. mája 2007 a porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 39/2008 z 19. júna 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo Mgr.   R.   G. na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 39/2008 z 19. júna 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 39/2008 z 19. júna 2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Mgr. R. G. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v sume   223,46 €   (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov), ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   zaplatiť na účet jej advokáta Mgr. V. Š. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Mgr. R. G. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 393/08-17 z 26. novembra 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. R. G. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 52/2007 z 30.   mája   2007   a   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len,,najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 39/2008 z 19. júna 2008.

2. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom uviedla: «Dňa 17. 7. 2006 v súlade s § 45 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. (ďalej len,,EP“) ako oprávnená využila svoje dispozičné oprávnenie a navrhla zmenu exekútora. K tomuto kroku ju viedla nespokojnosť s doterajšou činnosťou exekútora.

Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len  ,,OS BA   I“)   uznesením zo dňa   30.   8.   2006 na základe návrhu sťažovateľky poveril vykonaním exekúcie nového exekútora a následne uznesením zo dňa 1. 12. 2006 sp. zn. Er 1842/2002 zaviazal sťažovateľku k náhrade trov exekučného konania, čo odôvodnil analogickou aplikáciou ust. § 203 ods. 1 a 2 EP. Proti   uzneseniu   OS   BA   I   podala   sťažovateľka   včas   odvolanie,   ktoré   odôvodnila v prvom rade nesprávnym právnym posúdením veci. Krajský súd v Bratislave (ďalej len,,KS BA“) o odvolaní rozhodol uznesením zo dňa 30. 5. 2007 sp. zn. 17 CoE 52/2007 tak, že prvostupňové uznesenie čiastočne zmenil a to tak, že náhradu trov konania znížil. Ohľadom námietok nesprávneho právneho posúdenia veci KS BA iba stručne uviedol:,,Odvolací súd považoval   za správny   postup   súdu prvého stupňa,   keď   pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie použil ustanovenie § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z., keď z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že dôvodom ukončenia vykonávania exekúcie pôvodným exekútorom bol   dispozičný   úkon   oprávnenej,   pričom   žiadosť   oprávnenej   o zámenu   exekútora neobsahovala žiaden z dôvodov uvádzaných oprávnenou v odvolaní. V žiadosti o zámenu exekútora neuviedla žiaden dôvod, pre ktorý žiadosť podala“. KS BA akoby chcel naznačiť, že aplikoval princíp zavinenia trov, či zavinenia zastavenia konania, na základe čoho mala byť   zaviazaná   k náhrade   trov   konania   sťažovateľka.   Už   OS   BA   I   zrejme   vychádzal z rovnakého právneho názoru, vo svojom uznesení to však ani len nenaznačil. Takýto záver má   však   logické   vady,   pretože   sťažovateľka   nezavinila   ani   vznik   trov,   ani   zastavenie exekúcie.   Trovy   exekúcie   vznikli   činnosťou   exekútora,   pričom   aj   po   zmene   v osobe exekútora   exekúcia   pokračuje   bez   potreby   opakovania   úkonov.   KS   BA   posudzované zavinenie   teda   nemá   absolútne   žiadnu   súvislosť   so   vznikom   trov,   ani   povinnosťou   ich náhrady.

Proti   uzneseniu   KS   BA   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktorým   predovšetkým napadla nesprávne právne posúdenie veci..., išlo o rozhodnutie, ktoré nepatrí do právomoci súdov (ust. § 237 písm. a) OSP)... podaním dala do pozornosti Najvyššiemu súdu SR..., publikovaný judikát týkajúci sa rovnakej veci (2 M-Cdo 12/2004 z 22. 12. 2004), v ktorom sa výslovne konštatovalo:,,Využitie, resp. uplatnenie práva na zmenu v osobe exekútora nemožno považovať za zavinenie oprávneného, a teda ani za dôvod, pre ktorý by oprávnený mal znášať trovy exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.“ Ďalej namietala   vadu   rozhodnutia   v zmysle   §   237   písm.   f)   OSP   a súčasne   poukazovala   na skutočnosť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tiež tým, že ani OS BA I ani KS BA vec neprejednali na verejnom pojednávaní, napriek tomu, že skutková zložitosť a povaha veci to vyžadovali.

NS SR napriek tomu uznesením zo dňa 19. 6. 2008 sp. zn. 2 Cdo 39/2008 dovolanie sťažovateľky odmietol, pričom... na niektoré zo zásadných námietok sťažovateľky vôbec nereagoval.»

3. Zásah   do   ústavou   garantovaných   práv   odôvodnila   sťažovateľka   vo   vzťahu k uzneseniu krajského súdu absenciou takého odôvodnenia, z ktorého logicky a presvedčivo vyplývajú   jeho   právne   závery,   pričom   v jeho   postupe   možno ,,vybadať   zreteľné   znaky nepredvídateľnosti a arbitrárnosti predstavujúce v konečnom dôsledku zásah do základného práva   garantovaného   v čl.   46   ods.   1   ústavy.   V konkrétnej   situácii   bol   KS   BA   povinný zohľadniť   zmysel   a účel   náhrady   trov   konania   a použiť   taký   výklad   zákona,   ktorý   by neporušoval základné právo oprávnenej podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. KS BA sa však odchýlil nielen od zmyslu EP,   ale aj od jeho výslovného znenia   a rozhodol   spôsobom,   ktorý   je zjavným   vybočením   z medzí   zákona.   Rozhodnutie   KS   BA   je   tak   arbitrárne a neodôvodnené.“.

Podľa   sťažovateľky   uvedené   pochybenia   krajského   súdu   mali   za   následok   vadu v zmysle   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj  ,,OSP“),   na   ktorú je dovolací súd v zmysle § 242 ods. 1 OSP povinný prihliadať ex offo. Najvyšší súd však podľa sťažovateľky označenú judikatúru vyložil účelovo a vyslovil názor, že k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia by došlo «napr. vtedy, ak by sa odvolacie súdne rozhodnutie   obmedzilo   len   na arbitrárne odôvodnenie,   že sa,,stotožňuje   so skutkovými a právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa“,   ale   bez   toho,   že   by   sa   čo   len   zmienilo o námietkach odvolateľa, ktorými tento brojil prvostupňovému rozhodnutiu, a nezaujal by k nim svoj názor, o ktorý prípad však v preskúmavanej veci nejde».

Podľa   sťažovateľky   odhliadnuc   od   toho,   že ,,v preskúmavanej   veci   ide   presne o takýto   prípad   nedostatočného   lakonického   odôvodnenia,   najvyšší   súd   doslova dezinterpretuje   príslušnú   judikatúru,   z ktorej   jasne   vyplýva   povinnosť   zaoberať   sa relevantnými   námietkami   a návrhmi   účastníka   konania   a s týmito   sa   v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať. Porušiť právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia tak možno aj veľmi obsiahlym, priam až grafomanským odôvodnením, ktoré sa však nebude vyjadrovať k podstate veci,   nebude reagovať na námietky odvolateľa alebo jeho závery budú   svojvoľné   a založené   na   zjavne   mylnej   aplikácii   právnych   noriem.   Odôvodnenie uznesenia KS   BA   bolo   lakonické,   ignorovalo námietky   sťažovateľky   a bolo založené na svojvoľnom   právnom   posúdení   veci,   ktoré   však   nebolo   ani   v náznakoch   v odôvodnení vysvetlené. Uznesenie KS BA tak jednoznačne trpelo vadou v zmysle § 237 písm. f) OSP, vďaka čomu malo byť NS SR na základe dovolania sťažovateľky zrušené, a nie dovolanie odmietnuté.“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že jej ,,nebola daná možnosť vyjadriť sa na pojednávaní k exekútorom uplatneným trovám konania a ním predloženým listinným dôkazom, pričom nemohla ani len tušiť, že súd sa ju chystá zaviazať k náhrade trov konania. Až v odvolaní sa sťažovateľka   mala   možnosť   k trovám   vyjadriť,   avšak   vzhľadom   na   veľké   množstvo jednotlivých položiek a ich spornosť bolo potrebné nariadiť pojednávanie, na ktorom by sa jednotlivé   položky   podrobne   preskúmali   za   účasti   exekútora   a sťažovateľky.   V prípade uznesenia KS BA išlo o vec skutkovo zložitú, ktorú bolo nutné prejednať na pojednávaní a vykonať dokazovanie. Túto vadu, ktorou bolo postihnuté už konanie pred OS BA I mohol KS BA odstrániť, avšak neurobil tak, čím sťažovateľke odňal možnosť konať pred súdom. NS SR mal preto uznesenie KS BA zrušiť a nie dovolanie sťažovateľky odmietnuť.

Pokiaľ   napriek   uvedenému   NS   SR   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   a vecou   sa nezaberal, odoprel jej právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy SR.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že krajský súd svojím postupom a uznesením porušil jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom navrhla toto uznesenie zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že aj najvyšší súd svojím postupom a uznesením porušil jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré tiež navrhla zrušiť a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Napokon žiadala priznať náhradu trov konania.

II.

5. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo   svojom   vyjadrení   z   13.   februára   2009   uviedla: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky rozsudkom (správne uznesením - pozn.) sp. zn. 2 Cdo 39/2008 z 19. júna 2008 odmietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2007 sp. zn. 17 CoE 52/2007, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že uložil sťažovateľke ako oprávnenej povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie 22 977 Sk s poukazom na § 203 Exekučného poriadku, pretože smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 239 O. s. p. prípustné nie je a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p. (§ 218 ods. 1 písm. c / ) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 veta prvá O. s. p.). Dovolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal sťažovateľkou namietaným porušením   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   a   svoj   záver   náležité   právne vyargumentoval.   Osobitne   sa   zaoberal   aj   otázkou   preskúmateľnosti   rozhodnutia odvolacieho   súdu   z   hľadiska   dostatku   dôvodov,   poukázal   pritom   aj   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu Slovenskej republiky. Skutočnosť, že sťažovateľka   sa   s   vyslovenými   závermi   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k úsudku   o   arbitrárnom   prístupe.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uskutočnil   výklad ustanovení   zákona   o   prípustnosti   dovolania   v   súlade   s   doteraz   zaužívanou   praxou. Nesprávne právne posúdenie veci, na ktoré poukázala sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu je spôsobilým dovolacím dôvodom iba za predpokladu,   že dovolanie je prípustné a j   z iného dôvodu, nielen pre zmätočnosť podľa § 237 O. s. p., čo v danom prípade splnené nebolo. Nešlo v žiadnom prípade o prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu,   pretože   sa   plne   stotožnil   s   právnym   záverom   súdu   prvého   stupňa   a   zmenu   jeho rozhodnutia   vykonal   iba   v   znížení   výšky   prisúdených   trov   exekútora,   teda   v   prospech sťažovateľky. Pokiaľ sťažovateľka argumentuje judikatúrou najvyššieho súdu vo vzťahu k interpretácii ustanovenia § 203 a § 44 Exekučného poriadku, ide o dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., teda nesprávne právne posúdenie. Tento dôvod mohla použiť a preskúmania   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   aj   z   vecného   hľadiska   sa   mohla   domôcť   v prípade, ak by využila mimoriadne dovolanie v zmysle § 243e a nasl. O. s. p. Skutočnosť, že tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužila nemôže viesť k záveru, že bolo porušené jej ústavné právo na spravodlivé súdne konanie. Z   uvedených   dôvodov   navrhujem   sťažnosť   sťažovateľky   posúdiť   ako   nedôvodnú. Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

6. Keďže sťažnosť smerovala aj proti postupu a uzneseniu krajského súdu, ústavný súd   vyzval   aj   krajský   súd,   aby   sa   vyjadril   k prijatej   sťažnosti   a k vhodnosti   ústneho pojednávania. Zároveň ho vyzval na predloženie spisového materiálu okresného súdu sp. zn. 1 Er 1842/2002 a spisového materiálu krajského súdu sp. zn. 17 CoE 52/2007. Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 23. februára 2009 uviedla: «Vašu výzvu a sťažnosť predložil vyšší súdny úradník dňa 16. 02. 2009 na vyjadrenie predsedníčke senátu 17 CoE, ktorá k veci podala vyjadrenie, doručené dňa 20. 02. 2009.

Uviedla,   že tunajší   súd vo veci sp.   zn.   17 CoE 52/2007   rozhodol 30.   05. 2007. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že rozhodol podľa relevantnej právnej normy, t. j. podľa zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z.

S   tvrdením   sťažovateľky,   že   všeobecné   súdy   musia   rešpektovať   základné   práva účastníkov   na   súdnu   ochranu   je   možné   len   súhlasiť,   ale   v   tejto   súvislosti   poukázala predsedníčka senátu na to, že jedinou účastníčkou exekučného konania nie je iba oprávnený (sťažovateľka), ale ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je i súdny exekútor,   ktorého   základné   právo   zakotvené   v ustanovení   §   196   Exekučného   poriadku (ďalej len „EP“) tiež musí súd rešpektovať...

Exekučný   poriadok vo   vzťahu   k Občianskemu   súdnemu   poriadku   (ďalej len „O. s. p.“) je   špeciálnym   zákonom,   preto   ak EP neustanovuje   inak,   i   pre   exekučné konanie sa použijú primerane ustanovenia O. s. p. EP stanovuje, že oprávnený má možnosť požiadať o zmenu súdneho exekútora; toto svoje dispozičné právo sťažovateľka využila a súd jej návrhu vyhovel.

Logicky   po   tejto   zmene   pre   dovtedajšieho   súdneho   exekútora   exekučné   konanie vo veci končí a je potrebné rozhodnúť o jeho trovách exekúcie. Teda svojím dispozičným úkonom   oprávnená   (sťažovateľka)   zavinila   situáciu,   že   pre   predchádzajúceho   súdneho exekútora bolo konanie vo veci skončené (primerane - zastavené).

Rozhodovanie   o   trovách   exekúcie   podľa EP nie   je   možné   vyložiť   bez   súvislosti s úpravou o náhrade trov výkonu rozhodnutia podľa ustanovenia § 270 a 271 O. s. p. Z úpravy náhrady trov v EP celkom zjavne vyplýva, že sa týkajú len osobitostí, ktoré sú vlastné exekučnému konaniu, preto v zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p., sa použijú v prípade, ktorý nie je upravený v EP, ustanovenia O. s. p., primerane.

Konštrukcia ustanovenia § 203 EP je obdobná ako ustanovenie § 271 O. s. p., ktorý dovoľuje pri zastavení výkonu rozhodnutia uložiť povinnosť nahradiť trovy i oprávnenému. Z   dôvodu,   že   žiadny   výklad   zákona   nemôže   stáť   nad   spravodlivým   a   logickým výkladom, i v exekučnom konaní, rovnako ako pri súdnom výkone rozhodnutia, musia platiť rovnaké zásady.

Bolo by porušením týchto zásad, aby v prípade, ak oprávnený dospeje k záveru, že využije svoje dispozičné oprávnenie a podá návrh na zmenu exekútora, súvisiace trovy znášal povinný, pretože výsledok exekučného konania ešte nie je zrejmý. Na   základe   uvedených   skutočností,   Vám,   vážený   pán   sudca   spravodajca,   súčasne oznamujem, že krajský súd podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Vyhovujem Vašej požiadavke a v prílohe tohto vyjadrenia predkladám pre potreby Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   súdny   spis   sp.   zn. 1   Er   1842/2002   (sp.   zn. 17 CoE 52/2007).»

7. Na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky podaním z 13. februára 2009 oznámil, že sťažovateľka súhlasí s prerokovaním a rozhodnutím jej ústavnej sťažnosti bez nariadenia pojednávania.

8. Po   podrobnom   posúdení   sťažnosti,   uznesenia   najvyššieho   súdu,   uznesenia krajského   súdu   a   vyjadrení   k sťažnosti,   dospel   ústavný   súd   na   neverejnom   zasadnutí k záveru, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu uznesením najvyššieho súdu porušené bolo.

III.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je   teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci,   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci   právo   je   v konkrétnej   veci   povinný   uprednostniť   ústavne   konformný   výklad (napr. I. ÚS 241/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   a mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely   -   prvý   upravuje ústavné súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo).   K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva,   pre   každý   z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95).

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný   súd   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené a či nie   sú   arbitrárne   alebo   svojvoľné   s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11. Vo   svojej   judikatúre   sa   už   ústavný   súd   vyjadril   aj   k   otázke   rozdielnej interpretácie   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   v rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08).

12. Základnou   právnou   otázkou,   ktorou   sa   ústavný   súd   vo   veci   sťažovateľky zaoberal,   bolo   posúdenie   prípustnosti   dovolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 17 CoE   52/2007   z 30.   mája   2007   a tomu   zodpovedajúcej   právomoci   najvyššieho   súdu ako dovolacieho súdu (§ 10a ods. 1 OSP) o dovolaní v rámci svojej právomoci meritórne rozhodnúť (§ 243b ods. 1, 2 a 3 OSP) rešpektujúc základný ústavný princíp konania len na základe   ústavy,   v jej   medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   (čl.   2 ods. 2 ústavy).

Formovanie   doktríny   v otázke   posudzovania   splnenia   podmienok   prípustnosti dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   smerujúceho   proti   právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu leží v rozhodujúcej miere na pleciach všeobecných súdov. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok smerujúci proti právoplatnému rozhodnutiu súdu   je   spôsobilé   vyvolať   zrušenie   alebo   zmenu   takéhoto   rozhodnutia,   čo   predstavuje zákonom pripustenú výnimku z požiadavky na záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí. Dovolanie preto nie je generálne použiteľné a možno ho s úspechom uplatniť len   vo   výnimočných   prípadoch.   Základná   idea   mimoriadnych   opravných   prostriedkov vychádza   z toho,   že   právna   istota   a stabilita   nastolené   právoplatným   rozhodnutím sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Najvyšší súd,   ktorý   stojí   na   vrchole   sústavy   všeobecných   súdov   spravidla   rešpektujúc   takto vymedzený   charakter   dovolania   posudzuje   otázku   prípustnosti   dovolania   v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.

13. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak toto trpí jednou z vád uvedených v ustanovení § 237 OSP, pričom na tieto procesné vady prihliada dovolací súd z úradnej moci, či už to dovolateľ ako účastník konania namieta, alebo nie (§ 242 ods. 1 veta druhá OSP). Skúmanie prípustnosti dovolania v prípade, že toto smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bola účastníkovi podľa jeho tvrdení postupom súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   (§   237   písm.   f)   OSP)   je   založené   vždy na individuálnom prístupe k prejednávanej veci. Judikatúra najvyššieho súdu k prípustnosti dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pre súdom je bohatá a zahŕňa rôzne situácie procesného charakteru.

Najvyšší   súd   v   právnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4   Cdo   171/2005   v rozsudku z 27. apríla   2006   okrem   iného   uviedol: „Vady   konania   vymedzené   v zhora   citovaných častiach ustanovenia § 237 O. s. p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Ruiz   Torija   c/a   Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E. R. T. c/a Španielsko   z roku   1993,   sťažnosť   č.   18390/91)   a   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie   považovať   aj   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia...

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležité skutkovo   aj   právne   argumentovať   proti   rozhodnutiu   súdu   (v   rovine   polemiky   s   jeho dôvodmi)   v   rámci   využitia   prípadných   riadnych   alebo   mimoriadnych   opravných prostriedkov.

Ak   potom   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. I s prihliadnutím na obsah vyššie zmienenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu Slovenskej republiky to však znamená, že za prekonaný treba považovať názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/98).“

Tento   právny   názor   najvyššieho   súdu,   ktorý   založil   prípustnosť   dovolania   (proti potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu)   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu bol predmetom posudzovania aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Na ústavnom súde bola podaná sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   týmto rozhodnutím najvyššieho súdu okrem iného aj z dôvodu, že dovolací súd zreteľne prekročil prísny   zákonom   ustanovený   procesný   režim   dovolacieho   konania   a   možného   zásahu do právoplatného   a vykonateľného   súdneho   rozhodnutia. Ústavný   súd   k tomu   uviedol: «Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   najvyššieho   súdu   v namietanej   veci,   keď   sa „zmocnil“   preskúmania   rozhodnutí   rozhodujúcich   súdov   práve   z hľadiska   namietania kvality obsahu ich odôvodnenia, rešpektoval na jednej strane obmedzené zákonom dovolené dôvody na dovolacie konanie v tejto veci, na druhej strane založil individuálne posúdenie veci.» Ústavný   súd   teda   takéto   posúdenie   prípustnosti   dovolania   najvyšším   súdom z hľadiska   ústavnosti   väčšinovým   názorom   senátu   akceptoval   a v   závere   odôvodnenia nálezu   sp.   zn.   II. ÚS   261/06   z 13.   decembra   2007   uviedol:   „Zohľadňujúc   uvedené skutočnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave   z 8. decembra   2004   sp.   zn.   2   Co   200/04   a rozsudok   okresného   súdu zo 14. apríla 2004 č. k. 46 Coch 2/2003-72 na základe dovolania žalovanej, neprekročil limity ústavnosti garantovanej čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.   1 ústavy a nie je ani v rozpore   s čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a preto   rozhodol,   že   najvyšší   súd   týmto   svojím rozhodnutím neporušil sťažovateľom označené základné práva, ktorých porušenie namieta.“

IV.

14. Podstata sporu v exekučnej veci sťažovateľky spočíva v právnej otázke, či zmena v osobe súdneho exekútora vyvolaná žiadosťou oprávneného môže viesť k tomu, že súd zaviaže oprávneného na náhradu trov exekúcie s poukazom na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. V zmysle účinnej právnej úpravy v exekučnom konaní platí, že náklady spojené s výkonom exekučnej činnosti uhrádza v zásade povinný (§ 197 ods. 1 a § 196 Exekučného poriadku). Uloženie náhrady nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému teda predstavuje výnimku   zo   všeobecnej   zásady   o úhrade   trov   exekúcie   povinným   a   je   možné   len v prípadoch, keď to zákonná úprava výslovne umožňuje.

Okresný súd uznesením uložil oprávnenej povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 35 062 Sk do 3 dní od právoplatnosti uznesenia s poukazom na § 44 ods. 7 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Krajský súd v odôvodnení uznesenia, ktorým na podklade odvolania sťažovateľky zmenil uznesenie okresného súdu tak, že znížil výšku náhrady trov exekúcie na sumu 22 977 Sk, uviedol, že: „Odvolací súd považoval za správny postup súdu prvého stupňa, keď pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie použil ustanovenie   §   203   ods.   1   zák.   233/95   Z.   z.,   keď   z   obsahu   spisu   nepochybne   vyplýva, že dôvodom ukončenia vykonávania exekúcie pôvodným exekútorom bol dispozičný úkon oprávnenej, pričom žiadosť oprávnenej o zámenu exekútora neobsahovala žiaden z dôvodov uvádzaných oprávnenou v odvolaní. V žiadosti o zámenu exekútora neuviedla žiadny dôvod, pre ktorý žiadosť podala.

Podľa § 196 zák. 233/95 Z. z. za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty...“

15. Takýto právny názor krajského súdu považuje ústavný súd (v podstate zhodne so sťažovateľkou) za extrémne nesúladný so zmyslom a účelom ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa tohto zákonného ustanovenia ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Toto ustanovenie   však   podľa   ústavného   súdu   nemožno   aplikovať   v prípade   zmeny   v osobe súdneho exekútora podľa ustanovenia § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, a to z dôvodu, že /1/ pri zmene exekútora sa exekúcia nezastavuje (pokračuje ďalej), ako aj preto, že /2/ využitie dispozičného práva oprávneného podať na súd kedykoľvek aj bez uvedenia dôvodu návrh   na   zmenu   exekútora   nemožno   považovať   za   zavinenie   oprávneného.   Napokon uvedený   názor   ústavného   súdu   korešponduje   so   stabilizovanou   judikatúrou   najvyššieho súdu (2 M-Cdo 12/2004), ktorá bola publikovaná aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   zošit   1/2007,   s.   15   a nasl.   Publikovanie   tohto rozhodnutia   je   prejavom   toho,   že   nejde   o   názor   jednotlivca,   resp.   jedného   zo   senátov najvyššieho súdu, ale ide o výsledok kolektívneho prerokovania a kolektívneho rozhodnutia o vhodnosti jeho uverejnenia príslušného kolégia najvyššieho súdu. Keďže ústavný súd toto publikované rozhodnutie najvyššieho súdu považuje za plne ústavne konformné a zároveň rešpektujúce   zmysel   a účel   príslušného   zákonného   ustanovenia,   nepovažuje za   potrebné v tomto náleze sa touto právnou otázkou ďalej bližšie zaoberať.

16. Slovenská   republika   historicky   patrí   do   tej   skupiny   štátov,   kde   sa   uplatňuje kontinentálny typ právnej kultúry, ktorého základom je písané právo (lex scripta), a právne normy ako všeobecne záväzné pravidlá správania sa sú obsiahnuté vo všeobecne záväzných právnych   predpisoch.   Ak   však   všeobecný   súd   aplikuje   určité   ustanovenie   zákona   bez relevantných   dôvodov   v rozpore   s konštantnou   rozhodovacou   praxou,   treba   považovať takýto postup za arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy (I. ÚS 335/06). Krajský súd v uznesení z 30. mája 2007 nijako relevantne nezdôvodnil svoj odklon od konštantnej rozhodovacej praxe   všeobecných   súdov   v otázke   náhrady   trov   exekúcie   pri   zmene   exekútora. Nerešpektoval   zákonom   povolené   podanie   návrhu   na   zmenu   exekútora   bez   uvedenia dôvodu,   nereagoval   ústavne   konformným   spôsobom   na   odvolacie   námietky   oprávnenej a svoje uznesenie neodôvodnil v súlade s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie uznesenia stanovujú príslušné zákonné ustanovenia (§ 169 ods. 1, § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 OSP). Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale   aj   účastníkovi   konania,   keďže   súd   rozhoduje   o jeho   právnej   veci   (I.   ÚS   241/07). V posudzovanom prípade sťažovateľky to tak nebolo, a preto možno uzavrieť, že uznesenie krajského súdu vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti. Právne závery uznesenia krajského súdu   sú   svojvoľné,   pričom   zásadne   popierajú   účel   a význam   príslušných   zákonných ustanovení (III. ÚS 264/05). Tým došlo zo strany krajského súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01), ochrana garantovaných práv a slobôd ústavou, prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj   všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

17.   K vyjadreniu   krajského   súdu   ústavný   súd   iba   stručne   udáva,   že   až   v rámci vyjadrenia k sťažnosti rozvíja krajský súd dôvody svojho rozhodnutia, čím sa však nič nemení   na   závere,   že   odôvodnenie   jeho   uznesenia   z 30.   mája   2007   je   ústavne neakceptovateľné.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   ústavnosti   a zákonnosti   odôvodnenia uznesenia   v zásade   nemôže   prihliadať   na   iné   dôvody,   ktoré   v ňom   neboli   uvedené a objavujú   sa   až   dodatočne   vo   vyjadrení   k prijatej   sťažnosti.   Nad   rámec   potreby odôvodnenia   tohto   nálezu   ústavný   súd   uvádza,   že   argumentácia   krajského   súdu, že „Logicky po tejto zmene pre dovtedajšieho súdneho exekútora exekučné konanie vo veci končí a je potrebné rozhodnúť o jeho trovách exekúcie. Teda svojím dispozičným úkonom oprávnená (sťažovateľka) zavinila situáciu, že pre predchádzajúceho súdneho exekútora bolo   konanie   vo   veci   skončené   (primerane   -   zastavené)“, vzhľadom   na   už   uvedené (bod 14. a   15. odôvodnenia   tohto   nálezu)   neobstojí.   Rovnako   neobstojí poukaz na primeranú aplikáciu Občianskeho súdneho poriadku, pretože /1/ táto prichádza do úvahy len vtedy, ak Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu, pričom však Exekučný poriadok má   vlastnú   úpravu   o náhrade   trov   exekúcie   (§   200   až   §   203   Exekučného   poriadku), čo vylučuje aplikáciu všeobecného predpisu (§ 270 a § 271 Občianskeho súdneho poriadku) a zároveň   /2/   primeraná   aplikácia   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorú umožňuje § 251 ods. 4 OSP, odkazuje len na použitie predchádzajúcich časti Občianskeho súdneho   poriadku   (prvá   až   piata   časť   OSP),   pričom   však   krajským   súdom   uvádzané ustanovenie § 271 OSP nie je súčasťou týchto častí všeobecného predpisu upravujúceho občianske súdne konanie.

18. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd uznesením sp.   zn.   17   CoE   52/2007   z 30.   mája 2007,   tým   že   /1/   rozhodol   v extrémnom   nesúlade so zmyslom a účelom ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a /2/ svoje uznesenie, ktoré   predstavovalo   odklon   od   konštantnej   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, fakticky odňal sťažovateľke možnosť konať pred   súdom.   Tým   bola   naplnená   skutková   podstata   prípustnosti   dovolania   proti   tomuto rozhodnutiu   v zmysle   §   237   písm.   f)   OSP   a zároveň   naplnená   aj   dôvodnosť   podaného dovolania.   Bolo   preto   povinnosťou   najvyššieho   súdu   v rámci   svojej   zákonom   zverenej právomoci o podanom dovolaní meritórne rozhodnúť.

19. Najvyšší súd však uznesením sp. zn. 2 Cdo 39/2008 z 19. júna 2008 dovolanie odmietol v súlade s ustanovením § 243b ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je tento   opravný   prostriedok neprípustný.   V odôvodnení   uznesenia   okrem   iného   uviedol,   že: „Prípustnosť   dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľka tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O. s. p. ale   nastáva   až   vtedy,   ak   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vadou   uvedenou   v   citovanou zákonnom ustanovení skutočne trpí. So zreteľom na oprávnenou tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdení   dovolateľky, že v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f) O. s. p.), pričom naplnenie tejto skutkovej podstaty videla v neprejednaní vecí verejne   na   pojednávaní   a   v   neodôvodnení,   resp.   neúplnom   odôvodnení   dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu... Oprávnená   tvrdila,   že   uznesenie   odvolacieho   súdu   je   neodôvodneným. Neodôvodnené   a   tým   nepreskúmateľné   súdne   rozhodnutia   zakladajú   protiústavný   stav, pretože   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   sa   ukladá   súdom   zákonom ustanoveným postupom – teda v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. poskytovať ochranu právam, ktoré sú predmetom občianskeho súdneho konania. Vždy však musí byť predmetom veľmi starostlivej úvahy, kedy o taký prípad pôjde; oň by išlo napr. vtedy, ak by sa odvolacie súdne   rozhodnutie   obmedzilo   len   na   arbitrárne   odôvodnenie,   že   sa   „stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa", ale bez toho, že by sa čo len zmienilo o námietkach odvolateľa, ktorými tento brojil proti prvostupňovému rozhodnutiu, a nezaujal by k nim svoj názor, o ktorý prípad však v preskúmavanej veci nejde...

Odvolací súd pri zmene uznesenia súdu prvého stupňa, ktorého predmetom sú trovy exekučného   konania,   ktoré   zmenil   v   prisúdenej   výške   znížením   (čiastočne   v   prospech oprávnenej), súhlasil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že účastníčkou povinnou zaplatiť   náhradu   trov   konania   súdnemu   exekútorovi   je   oprávnená   vzhľadom   k   jej procesnému   zavineniu   spôsobenému   jej   dispozičným   úkonom   -   návrhom   na   zmenu exekútora bez uvedenia dôvodu navrhovanej zmeny, v zmysle § 203 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. a nesúhlasil len s výškou prisúdených trov, ktorý nesúhlas aj odôvodnil právne ust. § 196 cit. zák. a vecne tým, že o daň z pridanej hodnoty sa zvyšuje len odmena súdneho exekútora, nie aj iné zložky jeho trov...

Z   práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne)majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (porov. Krasko v. Švajčiarsko, 1993).

S poukazom na vyššie uvedené preto nedošlo v danej veci k vade konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“

20. Podľa názoru ústavného súdu (body 15 až 18 odôvodnenia tohto nálezu) však rozhodnutie krajského súdu trpelo práve takou vadou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania proti   nemu.   Ak   za   tohto   stavu   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   odmietol bez meritórneho prerokovania a rozhodnutia, porušil tým jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu). Preto ústavný súd toto rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení uznesenia najvyššieho   súdu   bude   tento   povinný   dovolanie   sťažovateľky   znova   prerokovať a rozhodnúť   pri   rešpektovaní   požiadavky   ústavne   konformného   výkladu   príslušných zákonných   ustanovení   (čl.   152   ods.   4   ústavy),   pričom   bude   viazaný   v tomto   náleze vysloveným   právnym   názorom   ústavného   súdu   [§   56   ods.   6 zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“)].

21. K vyjadreniu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   stručne   dodáva:   Odkaz   na   to, že sťažovateľka mala využiť mimoriadne dovolanie v zmysle § 243e a nasl. OSP, pričom nevyužitie   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nemôže   viesť   k záveru,   že   bolo porušené jej ústavné právo na spravodlivé súdne konanie, neobstojí. Podľa stabilizovanej judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   sťažovateľ   nemôže uplatniť osobne (mimoriadne dovolanie), nie je potrebné vyčerpať pred podaním ústavnej sťažnosti, okrem iného aj z dôvodu, že tieto nie sú sťažovateľovi priamo dostupné (mutatis mutandis II. ÚS 42/2001).

22. Aj napriek už uvedeným záverom ústavného súdu o vadách uznesenia krajského súdu, nebolo možné vyhovieť sťažnosti sťažovateľky v tej časti, kde požadovala vyslovenie porušenia svojich práv uznesením krajského súdu a jeho zrušenie. Je to tak preto, že ústavný súd spolu so zrušením uznesenia najvyššieho súdu vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, v ktorom tento meritórne posúdi namietané uznesenie krajského súdu a rozhodne o dovolaní   sťažovateľky.   Preto   sťažnosti   v   tejto   časti   nebolo   vyhovené   (bod   4   výroku nálezu).   Rovnako   ústavný   súd   vzhľadom   na dôvody   svojho   rozhodnutia   nepovažoval za potrebné   bližšie   sa   zaoberať   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky na verejné   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom a uznesením krajského súdu. Samotné vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu totiž napĺňa účel, ktorý sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti ústavnému súdu.

23. Napokon   ústavný   súd   rozhodol   o náhrade   trov   konania úspešnej   sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2008 po 3 176 Sk, t. j.   prevzatie   a príprava   zastúpenia,   spísanie   ústavnej   sťažnosti,   2   x   paušálna   náhrada hotových výdavkov po 190 Sk, spolu 6 732 Sk, čo po prepočítaní na euro predstavuje sumu 223,46 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a zákona   o ústavnom   súde   v spojení s § 149 OSP).   Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009