znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 392/2015-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54,Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Majcherovou, Mlynské nivy 54,Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenompod sp. zn. 4 Cob 28/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014 a v konaní vedenompod sp. zn. 4 Cob 31/2014 a jeho uznesením z 28. augusta 2014, ako aj postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 4/2015 a jehouznesením z 30. apríla 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 64/2014 a jehouznesením z 30. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Prešovesp. zn. 4 Cob 28/2014 z 28. augusta 2014 a sp. zn. 4 Cob 31/2014 z 28. augusta 2014p o r u š e n é b o l o.

2. Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob 28/2014 z 28. augusta 2014a sp. zn. 4 Cob 31/2014 z 28. augusta 2014 z r u š u j e a veci mu v r a c i a na ďalšiekonanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti FINIMOa. s. trovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyricentov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Zuzany Majcherovej, Mlynské nivy 4962/54,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli24. augusta 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti FINIMO a. s., Mlynské nivy 54,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 12082/2015 a sp. zn.Rvp 12084/2015 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) postupom Krajského súduv Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 28/2014 a jehouznesením z 28. augusta 2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cob 31/2014 a jehouznesením z 28. augusta 2014 (ďalej len „uznesenia krajského súdu“), ako aj postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 5 Obdo 4/2015 a jeho uznesením z 30. apríla 2015 a v konaní vedenompod sp. zn. 5 Obdo 64/2014 a jeho uznesením z 30. apríla 2015 (ďalej len „uznesenianajvyššieho súdu“).

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uviedla, že ako oprávnená si v exekučnýchkonaniach vedených Exekútorským úradom JUDr. Ľubomíra Pekára vymáhala protiobchodnej spoločnosti,(ďalej aj „povinný“),svoje peňažné pohľadávky. Exekúcia bola vykonávaná popri iných spôsoboch aj prikázaníminých peňažných pohľadávok podľa § 105 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

V rámci výkonu exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky bol spoločnostiam(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 12082/2015),a(sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 12084/2015), ako dlžníkompovinného doručený súdnym exekútorom príkaz na začatie exekúcie prikázanímpohľadávky a príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky.

Doručením exekučného príkazu dlžníkom povinného stratil povinný v zmysle § 108Exekučného poriadku právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré súčasne nadobudlasťažovateľka. Z dôvodu nezaplatenia pohľadávky dlžníkmi povinného podala sťažovateľkana Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, predmetomktorého je povinnosť odporcov (dlžníkov povinného) zaplatiť sťažovateľke tietopohľadávky. Na základe týchto návrhov prebieha na okresnom súde sporové konanievedené pod sp. zn. 19 Cb 95/2012, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 196,33 €,a konanie pod sp. zn. 7 Cb 139/2012, predmetom ktorého je zaplatenie sumy 7 595,22 €.Sťažovateľka doručila povinnému oznámenia, že v zmysle § 109 Exekučného poriadkusi uplatňuje nárok na vyplatenie pohľadávok proti jeho dlžníkom prostredníctvomtzv. poddlžníckej žaloby.

Keďže pohľadávka sťažovateľky v exekučnom konaní vedenom proti povinnémubola uspokojená iným spôsobom (na základe osobitnej dohody, v dôsledku ktorej sasťažovateľka stala akcionárom povinného), na návrh sťažovateľky bolo uznesenímOkresného súdu Bratislava II sp. zn. 0 Er 2476/2011 zo 14. novembra 2013 exekučnékonanie zastavené. V dôsledku tejto skutočnosti podľa názoru sťažovateľky prešlo právona zaplatenie pohľadávky proti dlžníkom povinného späť na povinného. Keďže uvedenáskutočnosť nastala po začatí súdneho konania, sťažovateľka so súhlasom povinnéhonavrhla, aby okresný súd pripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa(sťažovateľky) tak, že z konania vystúpi sťažovateľka a na jej miesto vstúpi povinný.

Uzneseniami okresného súdu sp. zn. 19 Cb 95/2012 z 5. februára 2014 a sp. zn.7 Cb 139/2012 zo 17. februára 2014 boli návrhy sťažovateľky na pripustenie zmenyúčastníka konania zamietnuté z dôvodu, že podľa právneho názoru okresného súduzastavenie exekučného konania na Okresnom súde Bratislava II nie je takou právnouskutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod, resp. prechod práv a povinností,o ktorých sa koná.

Proti uvedeným uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka odvolania, ktoréodôvodnila rozsiahlou právnou argumentáciou s poukazom predovšetkým na § 488Občianskeho zákonníka, § 105 až § 109 Exekučného poriadku a § 92 ods. 2 a 3Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdupodporujúce jej právny názor.

Uzneseniami krajského súdu bolo o podaných odvolaniach rozhodnuté tak, žeuznesenia prvostupňového súdu boli potvrdené. Odvolací súd podľa sťažovateľky len„zopakoval tvrdenia odporcu a odôvodnenie súdu prvého stupňa, bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia a vysporiadania sa s rozsiahlou právnou argumentáciou“sťažovateľkyuvedenou v odvolaniach.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutia krajského súdu(sp. zn. 1 Cob 32/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 7 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014,sp. zn. 1 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 2 Cob 27/2014 z 1. augusta 2014,sp. zn. 1 Cob 28/2014 z 1. augusta 2014, sp. zn. 1 Cob 25/2014 z 1. augusta 2014), ktorýv právne totožných veciach sťažovateľky rozhodol vo svojich predchádzajúcichuzneseniach tak, že zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, teda pripustil, aby do konanianamiesto sťažovateľky vstúpil nový navrhovateľ (povinný z exekučného konania –spoločnosť).

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala, že z § 108 Exekučného poriadkujednoznačne vyplýva, že„doručením príkazu na začatie exekúcie sa výrazne zasahuje do hmotnoprávneho vzťahu povinného a dlžníka povinného, a to predovšetkým tým spôsobom, že doručením príkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný právo na vyplatenie pohľadávky (plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu) a toto právo prechádza doručením exekučného príkazu na oprávneného... Konštatovanie prvostupňového a odvolacieho súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádza k žiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného je priamo v rozpore s ustanovením § 108 Exekučného poriadku, ktorý jednoznačne upravuje, že právo na vyplatenie pohľadávky jednoznačne prechádza z povinného na oprávneného... V prípade právoplatného zastavenia exekúcie, právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie, oprávnený stráca právo na vyplatenie pohľadávky podľa exekučného príkazu a právo na zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného prechádza späť na povinného.“. Nazáklade uvedeného potom možno uzavrieť, že právoplatnosťou uznesenia o zastaveníexekúcie sťažovateľka stratila„postavenie oprávneného v exekučnom konaní a akékoľvek právo na vyplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného (odporcovi). Skončením exekúcie zanikli účinky príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. Dňom právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie vstúpila opätovne do všetkých práv a povinností týkajúcich sa súm, ktoré mal dlžník povinného (odporca) vyplatiť sťažovateľovi ako oprávnenému, a ktoré neboli oprávnenému do dňa zastavenia exekúcie vyplatené.“.Sťažovateľka tak v súdnom konaní vedenom proti dlžníkom povinného stratila aktívnulegitimáciu, ktorú nadobudol povinný.

Sťažovateľka ďalej argumentovala, že súdne konanie vedené okresným súdomna základe ňou podanej poddlžníckej žaloby je nepochybne konaním, v ktorom sa konáa rozhoduje o nároku na zaplatenie peňažnej sumy, teda o splnenie povinnosti zaplatiť tútosumu (sporové konanie). Subjektom, ktorý disponoval právom na zaplatenie žalovanejpeňažnej sumy, bola v čase podania návrhu na začatie konania sťažovateľka. Odporca(dlžník povinného) bol v tom čase povinný plniť len sťažovateľke a nebol oprávnený anipovinný plniť povinnému. Keďže pred skončením súdneho konania v dôsledku skončeniaexekučného konania prešlo právo na zaplatenie zo sťažovateľky späť na povinného,sťažovateľka v súlade s § 92 OSP podala návrh na zmenu účastníka na strane žalobcupovažujúc za preukázané, že splnila všetky podmienky, ktoré toto ustanovenie predpokladá.Okresný súd, ako aj krajský súd jej návrh zamietli v rozpore s § 92 OSP a bez dostatočnéhoprávneho odôvodnenia.

Z uznesení okresného súdu, ako aj namietaných uznesení krajského súdu podľasťažovateľky vyplýva, že bola pozbavená práva vystúpiť z konania, predmetom ktorého jeplnenie, ktoré prešlo z nej na povinného, a súčasne povinný bude pozbavený svojho právasa tohto plnenia úspešne domáhať na príslušnom súde, čím je porušené základné právosťažovateľky na súdnu ochranu garantované ústavou.

Krajskýsúdnáslednesamostatnýmiuzneseniamisp. zn.4 Cob 28/2014z 11. septembra 2014 a sp. zn. 4 Cob 31/2014 z 11. septembra 2014 pripustil podaniedovolania proti svojim potvrdzujúcim uzneseniam, pretože bol toho názoru, že ideo rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Sťažovateľka preto podala proti obom uzneseniam krajského súdu dovolania,v ktorých žiadala, aby najvyšší súd ako dovolací súd uznesenia krajského súdu zmenil tak,že pripustí, aby do konania namiesto nej vstúpil povinný. Najvyšší súd dovolaniasťažovateľky odmietol ako dovolania smerujúce proti rozhodnutiam, proti ktorým tentoopravný prostriedok nie je prípustný, poukazujúc na to, že dovolaním napadnuté uznesenianevykazujú znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP, keďžeprípustnosť dovolania bola odvolacím súdom vyslovená v samostatnom uznesení, nie v jehopotvrdzujúcom rozhodnutí. Podľa sťažovateľky najvyšší súd uvedené ustanovenieObčianskeho súdneho poriadku posúdil príliš reštriktívne a formalisticky, nezohľadňujúcjeho zmysel a účel. Dovolací súd podľa sťažovateľky opomenul uvedené ustanovenieposúdiť v kontexte s § 166 OSP. Skutočnosť, že výrok rozhodnutia bol doplnenýsamostatným uznesením, ktorým krajský súd pripustil dovolanie, nemôže byť podľa názorusťažovateľky dôvodom odmietnutia dovolania.

Sťažovateľka sa tiež domnieva, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosťdomáhať sa svojich práv a realizovať svoje procesné práva a povinnosti v súdnom konaní,konkrétne domáhať sa vystúpenia z konania za splnenia zákonných podmienokvyplývajúcich z § 92 OSP.

Najvyšší súd okrem uvedeného v rozpore s požiadavkou na riadne odôvodnenierozhodnutia konštatoval, že rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedajú požiadavkámvyplývajúcim z § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP. Ani s týmto názorom najvyššiehosúdu sťažovateľka nesúhlasí, pretože namietané uznesenia krajského súdu nespĺňajúparametre zákonnosti a ústavnosti a ani minimálne požiadavky kladené na odôvodneniesúdnych rozhodnutí, a vyvolávajú tak účinky nezlučiteľné s obsahom práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v jej veciach rozhodol nálezom, v ktoromvysloví, že postupom a uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniaminajvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, zruší namietané uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu, prizná sťažovateľkeprimerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (v oboch prípadoch), ako aj trovyprávneho zastúpenia.

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 392/2015 zo 16. septembra 2015 sťažnostisťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 12082/2015 a sp. zn. Rvp 12084/2015 spojilna spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12082/2015 a zároveň ich prijal na ďalšiekonanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnostiam podanímsp. zn. Spr/10087/2015 doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2015, v ktorom okreminého uviedol:

„Vo veci vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 4Cob/28/2014 a vo veci sp. zn. 4Cob/31/2014 podľa nás odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Jeho úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 28. 8. 2014 vychádzajú z konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového materiálu. V dôvodoch uznesení sú obsiahnuté také skutočnosti skutkového i právneho posúdenia veci, aké sú žiadané aplikáciou ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.. Opätovne sa žiada poukázať na obsah uznesení krajského súdu vo veci sp. zn. 4Cob/28/2014 a 4Cob/31/2014 i písomné vyjadrenie predsedu senátu k týmto dvom veciam.

Sťažovateľkin prejav nespokojnosti s napadnutými uzneseniami je potrebné hodnotiť aj tak, že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nie je zárukou toho, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Základným atribútom je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

Podľa nášho názoru, v predmetných veciach bol vyššie uvedený predpoklad dodržaný postupom odvolacieho súdu, aj obsah rozhodnutí je zákonný, nearbitrárny a preskúmateľný čo do dôvodov. Preto nie je možné z hľadiska doterajšieho stavu veci konštatovať porušenie základných práv účastníka upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Naviac, rozhodnutia krajského súdu prešli dovolacím konaním na Najvyššom súde SR, kde neboli konštatované porušenia procesných práv sťažovateľa, resp. neboli zistené pochybenia v právnom hodnotení nároku sťažovateľky.

Navrhujeme preto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú zamietnuť. Súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov od ústneho verejného prejednania.“

Predseda senátu krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľkou namietanýmskutočnostiam uviedol:

„Dňa 6. 11. 2012 bol podaný na OS Prešov návrh obchodnej spoločnosti Finimo, a.s., Bratislava, proti odporcovi:, na zaplatenie 196,33 eur, pretože navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní proti povinnému: spoločnosti, vymáha pohľadávku cestou súdneho exekútora JUDr. Ľ. Pekára. Keďže povinný ani po doručení exekučného príkazu nič neplnil, vznikla žalobcovi podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku /zákon č. 233/1995 Z.z./ aktívna legitimácia na podanie žaloby proti dlžníkovi povinného spoločnosti. V dôsledku zastavenia exekučného konania proti povinnému., navrhovateľ podal návrh na zámenu navrhovateľa podľa § 92 ods. 2, 3 OSP, pretože právoplatnosťou uznesenia o zastavení exekúcie stráca oprávnený - Finimo aktívnu legitimáciu a v plnom rozsahu sa obnovuje aktívna legitimácia povinného -. OS Prešov uznesením č.k. 19Cb/95/2012-218 zo dňa 5. 2. 2014 zamietol návrh na zámenu účastníkov na strane žalobcov. Zastavením exekúcie sa neobnovila aktívna legitimácia pre spoločnosť podľa § 92 ods. 2 a OSP, že po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv a povinností. Po odvolaní žalobcu KS v Prešove uznesením zo dňa 28. 8. 2014 č. k. 4Cob/28/2014-247 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Podľa § 109 ods. 1 EP ide o poddlžnícku žalobu v rámci exekučného konania oprávneného Finimo, a.s., proti dlžníkovi povinného spoločnosti a pri takejto žalobe sa nemôže stať žalobcom povinný / /. Žalobcovo oprávnenie podať poddlžnícku žalobu vo vlastnom mene proti dlžníkovi povinného vyplýva z § 109 ods. 1 EP, čo je osobitné procesné oprávnenie. Takéto oprávnenie nezískal prevodom či prechodom, preto spätne stratou takéhoto procesného oprávnenia na podanie žaloby nedochádza k prechodu alebo prevodu práv na povinného z exekučného konania. KS pripustil dovolanie proti uzneseniu, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Na dovolanie navrhovateľa NS SR uznesením zo dňa 30. 4. 2015 č.k. 5Obdo/4/2015-311 dovolanie odmietol. Závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia. Rozhodnutie nie je postihnuté inou vadou taxatívne vymenovanou v § 237 ods. 1 OSP.

Obdobný návrh bol dňa 15. 10. 2012 podaný na OS Prešov proti spoločnosti na zaplatenie 7.595,22 eur, kde odporca je dlžníkom spoločnosti. Exekučné konanie proti povinnému, bolo zastavené a navrhovateľ podal návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu. OS Prešov uznesením zo dňa 17.2.2014 č. k. 7Cb/139/2012-108 zamietol. KS v Prešove uznesením zo dňa 28.8.2014 č. k. 4Cob/31/2014-137 potvrdil uznesenie OS. Pripustil však dovolanie pre otázku zásadného právneho významu. NS SR uznesením zo dňa 30. 4. 2015 č. k. 5Obdo/64/2014 - 166 dovolanie žalobcu odmietol.

V sťažnostiach navrhovateľa Ústavnému súdu SR sa vytýka rozhodnutia KS v Prešove, že nedostatočne sa vyporiadal s otázkou procesného nástupníctva povinného z exekučného konania - spoločnosti, podľa § 92 OSP v náväznosti na § 109 EP. V priebehu konania došlo k prechodu práv na plnenie zo žalobcu na veriteľa žalovanej spoločnosti, t.j. na Nie je preto dôvod na to, aby v dôsledku týchto skutočnosti nebola pripustená zámena na strane navrhovateľa. Ako súd prvého stupňa, tak odvolací súd nedostatočným spôsobom odôvodnili svoje rozhodnutie a nedali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Je to len strohé konštatovanie právneho záveru bez toho, aby sa vyporiadal s argumentáciou sťažovateľa. Nevysvetlil, prečo nedošlo k prechodu práv a povinností, ako to má na mysli § 92 ods. 2 a 3 OSP.

Dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa napriek tomu, že dovolanie bolo pripustené odvolacím súdom. NS príliš reštriktívne a formalisticky posúdil ustanovenie § 239 ods. 2 písm. a/ OSP a neposúdil to v spojení s ostatnými ustanoveniami tohto zákona. OS ani odvolací súd sa nezaoberal ostatnými ustanoveniami EP ako §§ 105-110, na ktoré poukazoval v odvolaní sťažovateľ v náväznosti na iné rozhodnutie NS SR 5Obo/22/2008. Aj keď súdy nie sú povinné dať podrobnú odpoveď na každú otázku, ale ak nejaké tvrdenie zásadne ovplyvní výsledok prípadu, súd sa ním musí osobitne v rozsudku zaoberať.

Postupom a rozhodnutím KS a NS SR boli porušené základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu.

Ako predseda odvolacieho senátu k ústavnej sťažnosti navrhovateľa uvádzam toľko, že nepovažujem rozhodnutie senátu za rozhodnutia, ktoré by nespĺňalo náležitosti dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzal z predpokladu, že navrhovateľ oprávnenie domáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka povinného vyplatenia pohľadávky získal na základe osobitného procesného oprávnenia podľa § 109 ods. 1 EP, nie prevodom alebo prechodom práv. Nie je možné poprieť zmysel poddlžníckej žaloby, v rámci ktorej len oprávnený z exekučného konania má práva domáhať sa vo vlastnom mene od dlžníka povinného na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky.

§ 109 OSP vymedzuje účastníkov súdneho konania v poddlžníckych žalobách a toho, kto vo vlastnom mene je oprávnený od dlžníka povinného vymôcť pohľadávku. Tento názor akceptoval aj dovolací súd vo vyššie uvedených rozhodnutiach, keď aj po pripustení dovolania vo veci, nezistil v rozhodnutiach odvolacieho súdu žiadne pochybenie. Nie je vytknuté ani žiadne procesné pochybenie v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, pričom odvolaciemu súdu neprislúcha hodnotiť rozhodnutie dovolacie nadriadeného súdu. Naviac, analogicky, podľa § 243d ods. 1 OSP, platí viazanosť rozhodnutím dovolacieho súdu a tento je doposiaľ záväzný aj pre odvolací súd.

Otázka procesného nástupníctva súvisí s prevodom alebo prechodom práv pri aplikácii § 92 OSP, ale tu ide o osobitnú zákonom predpokladanú situáciu, kto podľa § 109 EP je oprávnený podať vo vlastnom mene žalobu. Zastavenie exekučného konania proti povinnému nedáva povinnému procesné oprávnenie pokračovať v poddlžníckej žalobe proti jeho dlžníkovi namiesto veriteľa, terajšieho navrhovateľa. Len veriteľ ako oprávnený z exekúcie môže zo zákona /§ 109 ods. 1 EP/ vo vlastnom mene viesť samostatnú žalobu proti dlžníkovi povinného, nesmie ale uzatvárať zmier na úkor povinného či odpustiť dlh, čo sú obmedzenia, ktoré sa netýkajú prípadnej univerzálnej či singulárnej sukcesie.“

Najvyšší súd zaujal k sťažnostiam stanovisko podaním sp. zn. KP 3/2015 doručenýmústavnému súdu 29. októbra 2015, v ktorom okrem iného uviedol:

„Uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 20145(správne mábyť 2015, pozn.)sp. zn. 5 Obdo 64/2014 a 5 Obdo 4/2015 rozhodol odvolaniach spoločnosti FINIMO, a. s., Mlynské Nivy 54, Bratislava. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu spisu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Cob/31/2014 a sp. zn. 4Cob/28/2014. Sťažovateľka namieta v sťažnosti prílišný formalizmus pri aplikácii § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., keďže prípustnosť dovolania bola vyslovená krajským súdom v samotnom uznesení a nie v jeho potvrdzujúcom rozhodnutí a že dovolací súd opomenul uvedené uznesenia posúdiť v kontexte § 166 O. s. p. Podľa nášho názoru uvedené uznesenia nemohli byť posúdené v kontexte § 166 O. s. p., pretože z ich obsahu vyplýva, že neboli vydané podľa § 166 a na použitie tohto paragrafu neboli ani splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení (nešlo o časť predmetu konania, o trovy konania a ani o predbežnú vykonateľnosť). Z toho dôvodu považujeme sťažnosť v tejto časti za neopodstatnenú.

Sťažovateľka ďalej namieta, že rozhodnutia dovolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Po oboznámení sa s uvedenými uzneseniami sme toho názoru, že rozhodnutia dovolacieho súdu spĺňajú náležitosti požadované ust. § 157 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu, vyžaduje, aby sa súd jasným právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Ústavný súd SR judikoval, že ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú alebo sú zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, treba považovať rozhodnutie súdu za riadne neodôvodnené a arbitrárne.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov napadnutého rozhodnutia (II. ÚS 78/05). V prejednávanej veci dovolania neboli prípustné podľa ust. § 239 O. s. p., preto dovolací súd nemohol posúdiť vecnú správnosť napadnutých uznesení odvolacieho súdu, napokon túto skutočnosť dovolací súd uviedol aj vo svojom rozhodnutí, teda riadne zdôvodnil, prečo nereagoval na námietky dovolateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd posúdil vec aj z hľadiska ust. § 237 O. s. p. t. j., či v konaní nedošlo k závažným procesným vadám, čo vo svojich uzneseniach taktiež riadne odôvodnil, keďže nezistil prípustnosť dovolania ani podľa ust. § 237 O. s. p. dovolanie odmietol.

Najvyšší súd preto konštatuje, že postupom dovolacieho súdu nebolo porušené právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi a jeho postupom ani nedošlo k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“

K vyjadreniam konajúcich súdov sťažovateľka prostredníctvom svojej právnejzástupkyne zaujala stanovisko elektronickým podaním doručeným ústavnému súdu16. novembra 2015. K vyjadreniam krajského súdu sťažovateľka uviedla:

„Sťažovateľ sa v rozsiahlej časti podaných ústavných sťažností venuje popisu skutkového stavu predmetných konaní a právneho posúdenia veci, ale tomuto sa venuje práve z dôvodu, aby poukázal na to v čom považuje rozhodnutia za arbitrárne a neodôvodnené.

Sťažovateľ nie je spokojný s tým akým spôsobom odvolací súd (aj prvostupňový súd) predmetnú vec v konaniach posúdil (ako to už uviedol jednoznačne aj v podaných odvolaniach, dovolaniach a aj podaných ústavných sťažnostiach), ale táto nespokojnosť s právnym posúdením veci nie je dôvodom podania ústavných sťažností. Odvolací súd na jednej strane právne posúdil prejednávané veci inak ako sťažovateľ, čo je samozrejme za predpokladu splnenia ústavných princípov a zákonných predpokladov prípustné, ale na druhej strane svoje rozhodnutia dostatočným a právne relevantným spôsobom neodôvodnil, a práve toto nie je možné v právnom štáte akceptovať a tolerovať.

Krajský súd v Prešove sa vo svojich rozhodnutiach nijako nevysporiadal s právnou úpravou Exekučného poriadku, ktorú vzal do úvahy len parciálne (vybral si jediné ustanovenie § 109 EP, ktorým zmätočne odôvodňuje svoje rozhodnutia v rozpore s ďalšími ustanoveniami EP, ako aj ustanoveniami OSP a OZ), nijako sa nevysporiadal s právnou argumentáciou sťažovateľa a vo svojich rozhodnutiach (a aj vyjadreniach k sťažnostiam) bez dostatočného právneho odôvodnenia konštatuje, že nedošlo k prechodu práva, ktoré je predmetom konania a to napriek tomu, že priamo z EP jednoznačne vyplýva opak. Krajský súd v Prešove sa nijako nevysporiadal s predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou a opomenul vziať do úvahy aj sťažovateľom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v právne obdobnej veci.

Ustanovenie § 109 Exekučného poriadku nie je možné vykladať formalisticky reštriktívne bez jeho nadväznosti na jeho predchádzajúce ustanovenia, ktoré len dopĺňa. Aktívna procesná legitimácia oprávneného je daná tým, že právo na plnenie - zaplatenie pohľadávky prešlo doručením exekučného príkazu z povinného na oprávneného (sťažovateľa) a vyplýva už z ustanovení Exekučného poriadku, ktoré predchádzajú ustanoveniu § 109, ktoré túto aktívnu procesnú legitimáciu už len jednoznačne konštatuje a upravuje bez akýchkoľvek pochybností.

Sťažovateľ v bode B. (na strane 5 a 6 a 7 a 8) ústavných sťažností odcitoval ustanovenia právnych predpisov, s ktorými sa odvolací súd vôbec žiadnym spôsobom nevysporiadal a pri odôvodnení svojich rozhodnutí ich úplne opomenul a to napriek tomu, že na ne sťažovateľ poukazoval a zdôrazňoval ich dôležitosť. Z týchto citovaných ustanovení právnych predpisov (§ 488 OZ, § 105 - § 106 EP, § 79 a § 80 OSP, § 92 OSP) jednoznačne vyplýva splnenie podmienky prechodu práva na plnenie, ktoré je predmetom predmetných súdnych konaní.

V bode B. ústavných sťažností je zhrnutá právna argumentácia sťažovateľa, ktorá bola predložená už odvolaciemu súdu; ani s jednou argumentačnou námietkou sťažovateľa sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, a to ani tými pre vec najpodstatnejšími. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Jeho zákonný rámec určuje § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p). Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem opretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.

Krajský súd v Prešove vo svojich rozhodnutiach síce konštatuje, že sťažovateľ získal procesnú aktívnu legitimáciu na základe ustanovenia § 109 ods. 1 Exekučného poriadku a že sa povinný nemôže svojho práva domáhať vstupom do tohto konania nakoľko sťažovateľ nezískal túto pohľadávku prechodom ani prevodom tak ako ho má na mysli § 92 O. s. p., avšak toto svoje konštatovanie žiadnym spôsobom neodôvodňuje, a to napriek tomu, že priamo z ustanovení EP, argumentov sťažovateľa, predchádzajúcej rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Prešove a aj sťažovateľom citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva úplný opak.

Z odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu nie je možné zistiť, a to už vôbec nie jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom, z akého dôvodu považuje súd konania za tak osobitný typ konania (jedná sa o konania, predmetom ktorých je právo na plnenie), že nie je možné v nich pripustiť zmenu účastníka konania a z akého dôvodu nemalo prísť k prechodu práv a povinností, keď zo sťažovateľom citovaných ustanovení právnych predpisov, argumentácie sťažovateľa v podanom odvolaní jednoznačne vyplýva opak. Odvolací súd (aj prvostupňový súd) svoje rozhodnutia nedostatočným spôsobom odôvodnil, odôvodnenie rozhodnutí je nedostatočné a nemá oporu v platnej právnej úprave. Exekučný poriadok jednoznačne upravuje prechod práva na vyplatenie pohľadávky, ktoré je predmetom súdneho konania, ako aj s tým súvisiace práva a povinnosti povinného, oprávneného a dlžníka oprávneného. Konanie o poddlžníckej žalobe (žalobe na plnenie) je klasickým občianskym súdnym konaním upraveným Občianskym súdnym poriadkom a ustanovenie § 92 Občianskeho súdneho poriadku je potrebné aplikovať aj na toto konanie.

Právny názor sťažovateľa (a teda právny názor opačný ako je konštatovaný v sťažovateľom namietaných rozhodnutiach) vyplýva aj z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti Krajského súdu v Prešove a sťažovateľom citovaného a Krajskému súdu v Prešove predloženého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, s ktorými sa Krajský súd v Prešove tiež v odôvodnení svojich rozhodnutí vôbec nezaoberal napriek tomu, že rozhodol inak. V tejto súvislosti sťažovateľ opätovne poukazuje na porušenie princípu právnej istoty...

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove nespĺňajú ani základné parametre predpísané § 157 OSP a nie je ich možné považovať za riadne odôvodnené v súlade splatným právnym poriadkom a ústavnými princípmi.

Závery Krajského súdu v Prešove sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa.“

K stanovisku najvyššieho súdu sťažovateľka uviedla:„Sťažovateľ (aj s poukazom na vyššie uvedené stanovisko v bode A.)) je toho názoru, že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania ako neprípustného, napriek tomu, že boli splnené zákonné podmienky na podanie dovolania, nespĺňajú parametre zákonnosti a ústavnosti a vyvolávajú tak účinky nezlučiteľné s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Rozhodnutia odvolacieho súdu napadnuté sťažovateľom dovolaním, nespĺňajú parametre zákonnosti a ústavnosti a minimálne požiadavky, ktoré sú kladené na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Napriek tomu posúdil dovolací súd tieto rozhodnutia odvolacieho súdu ako rozhodnutia, ktorými nebolo porušené právo sťažovateľa na súdne konanie...

Dovolací súd navyše odmietol dovolania sťažovateľa napriek tomu, že odvolací súd jednoznačne pripustil proti svojim rozhodnutiam dovolanie z dôvodu, že sa jedná o rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu. Nie je možné súhlasiť s názorom dovolacieho súdu, že posúdenie otázky pripustenia dovolania nie je možné posúdiť ako časť predmetu konania. Sťažovateľ v podaných odvolaniach navrhol, aby sa odvolací súd zaoberal aj otázkou pripustenia dovolania a rozhodol o nej, a teda odvolací súd bol povinný sa zaoberať aj touto otázkou a rozhodnúť o nej ako o časti predmetu odvolacieho konania. Odvolací súd jednoznačne rozhodol o tom, že dovolanie proti sťažovateľom namietaným rozhodnutiam v dovolacom konaní pripúšťa, čo odvolací súd potvrdzuje a nespochybňuje ani vo vyjadrení k tejto sťažnosti.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd príliš reštriktívne a formalisticky posúdil ustanovenie § 239 ods. 2 písm. a) O. s. p. a neposúdil ho podľa zmyslu a účelu tohto ustanovenia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde vo veci sťažností sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretožepo oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senátpredmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov,ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (I. ÚS 13/00).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) každý má právona to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnejprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republikyalebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bolivyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jehoveci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd zistil, že v danom prípade sťažovateľka namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu, že uzneseniamiokresnéhosúdupotvrdenýmiuzneseniamikrajskéhosúdubolivkonaniacho tzv. poddlžníckej žalobe, v ktorých vystupuje v procesnom postavení žalobcu, zamietnutéjej návrhy na pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu podané v zmysle § 92ods. 2 OSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučného poriadku. Sťažovateľka v návrhochna pripustenie zmeny účastníka konania, ako aj v odvolaniach proti uzneseniam okresnéhosúdu, ako aj v sťažnostiach argumentovala, že v dôsledku právoplatného skončenia exekúciestratila v konaniach o poddlžníckej žalobe aktívnu legitimáciu (ktorá jej prináležalaako oprávnenej v exekučnom konaní), ako aj postavenie oprávnenej v exekučnom konaní;zanikli účinky príkazu na začatie exekúcie, ako aj exekučného príkazu a povinný opätovnevstúpil do všetkých práv a povinností, ktoré mal voči svojmu dlžníkovi (odporcovi v konanío poddlžníckej žalobe). V odvolaniach proti uzneseniam krajského súdu sťažovateľkanavrhla, aby krajský súd pripustil dovolanie, pretože otázka pripustenia zmeny účastníkakonania na strane žalobcu v dôsledku prechodu práv na vyplatenie peňažnej pohľadávkyna základe právoplatného uznesenia o skončení exekúcie v prípade, ak návrh na začatiekonania, predmetom ktorého je zaplatenie peňažnej pohľadávky, bol podaný oprávnenýmpodľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku, dosiaľ nebola dovolacím súdom riešená, teda ideo rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Krajský súd v samostatnýchuzneseniach rozhodol o pripustení dovolania o tejto právnej otázke, sťažovateľka dovolaniapodala, tieto však boli najvyšším súdom odmietnuté ako neprípustné, keďže o prípustnostidovolaniaboloodvolacímsúdomrozhodnutéažvsamostatnomuznesení,a nie v potvrdzujúcom uznesení a procesné vady v zmysle § 237 OSP neboli dovolacímsúdom zistené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možnolen v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to, aby sa v jehoveci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorámôže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho vecivykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitieústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (IV. ÚS 77/02,III. ÚS 63/06).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklada používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celomrozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základnýchpráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorýchnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohtopráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odrážakolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnejaplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeúlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účelyzistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavnekonformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). V konanío súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril týmto právnym názorom:„Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlades ústavu a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimiv nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgánymajú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“(PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, abyv prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôznevýklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečíplnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzickýchalebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinnév pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiežmedzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami krajského súdu a im predchádzajúcim postupom

Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov a po posúdeníprávneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretožepostupom krajského súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva.

Podstatu predložených sťažností a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázkainterpretácie ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 109 ods. 1 Exekučnéhoporiadku; predovšetkým ide o právne posúdenie, či právoplatné uznesenie o skončeníexekúcie je právnou skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechodpráv a povinností, teda či dochádza k obnoveniu aktívnej legitimácie povinného už v skôrzačatom konaní o poddlžníckej žalobe (na návrh oprávneného). Sťažovateľka je tohonázoru, že z § 108 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že dňom doručeniapríkazu na začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný právo na vyplateniepohľadávky, ktorým od tohto momentu disponuje oprávnený (sťažovateľka). Konštatovanieokresného súdu, ako aj krajského súdu, že doručením exekučného príkazu nedochádzak žiadnemu prevodu alebo prechodu práv na oprávneného, je priamo v rozpore s § 108Exekučného poriadku. V prípade právoplatného zastavenia exekúcie oprávnený zase strácaprávo na vyplatenie pohľadávky, ktoré opätovne prechádza na povinného. Nepripustenímzmeny účastníka konania na strane žalobcu je sťažovateľka stále žalobcom v konanío poddlžníckej žalobe napriek tomu, že zastavením exekučného konania stratila akékoľvekprávo na zaplatenie pohľadávky voči dlžníkovi povinného, pričom povinný toto právozískal.

Podľa § 92 ods. 2 OSP ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorouprávne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná,môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebona koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten,na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa § 92 ods. 3 OSP súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konanianastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiťna miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sanevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajúzachované.

Podľa § 105 ods. 1 Exekučného poriadku exekúcia prikázaním inej peňažnejpohľadávky než pohľadávky z účtu v banke sa vykoná prikázaním tejto pohľadávkyoprávnenému.

Podľa § 106 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie a)prikáže dlžníkovi povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázanímpohľadávky (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) nevyplatil túto pohľadávku povinnému,b) upovedomí o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky oprávneného a povinnéhoa povinnému zakáže, aby po tom, keď sa mu doručí upovedomenie o začatí exekúcie,akokoľvek nakladal so svojou pohľadávkou až do výšky vykonateľnej pohľadávkya jej príslušenstva. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia exekútor doručí príkaz na začatieexekúcie dlžníkovi povinného do vlastných rúk.

Podľa § 108 ods. 1 Exekučného poriadku povinný stráca právo na vyplateniepohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie. Podľaodseku 2 tohto ustanovenia ak nie je pohľadávka povinného splatná po doručeníexekučného príkazu, vyplatí ju dlžník povinného oprávnenému, ak sa oprávnenýs exekútorom písomne nedohodol inak, len čo sa stane splatnou. Podľa odseku 3 uvedenéhoustanovenia výplatou oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodolinak, sa oslobodí dlžník povinného odo svojej povinnosti voči povinnému.

Podľa § 109 ods. 1 Exekučného poriadku ak dlžník povinného nevyplatíoprávnenému alebo exekútorovi, ak sa na tom oprávnený s exekútorom písomne dohodol,pohľadávku bezodkladne po tom, keď sa mu doručil exekučný príkaz alebo keď sa stalapohľadávka splatnou, môže sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinnéhona jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky. Nesmie však s dlžníkom povinného,ak ide o túto pohľadávku, uzavrieť na úkor povinného zmier ani odpustiť jej zaplatenie.Dlžník povinného si v takomto prípade nemôže započítať ani svoju vlastnú pohľadávku,ktorú má voči oprávnenému. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak oprávnený neuplatní včasna súde pohľadávku povinného voči dlžníkovi povinného alebo ak neoznámi povinnému,že ju uplatňuje, zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu tým prípadne vznikla.

Okresný súd, ako aj krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí konštatovali,že tzv. poddlžnícka žaloba je osobitným typom žaloby, pričom konanie o nej je klasickýmsporovým konaním, v ktorom oprávnený vo vlastnom mene uplatňuje právo povinnéhovyplývajúce z hmotnoprávneho vzťahu povinného k jeho dlžníkovi. Všeobecné súdy sanestotožnili s názorom sťažovateľky (oprávnenej v exekučnom konaní, žalobkyne v konanío poddlžníckej žalobe), že zastavením exekučného konania žalobca stráca aktívnulegitimáciu na podanie tzv. poddlžníckej žaloby a v celom rozsahu sa obnovuje aktívnalegitimácia povinného, pretože prechod aktívnej legitimácie v tomto špecifickom typesporového konania nie je vyslovený v žiadnom ustanovení zákona. Sťažovateľka vytýkakrajskému súdu, že sa nedostatočne vysporiadal s otázkou procesného nástupníctvapovinného do konania o poddlžníckej žalobe, najmä nevysvetlil, prečo v dôsledkuprávoplatného zastavenia exekučného konania nedošlo k prechodu práv a povinností,tak ako to ustanovuje § 92 ods. 2 a 3 OSP.

Ústavný súd konštatuje, že v súlade s § 109 ods. 2 Exekučného poriadkuak poddlžník nevyplatí oprávnenému riadne a včas pohľadávku, má oprávnený možnosťvo vlastnom mene a na vlastný účet túto pohľadávku vymáhať, teda využiť tzv. poddlžníckužalobu. Aktívnu legitimáciu na podanie žaloby získava oprávnený doručením exekučnéhopríkazu na vyplatenie splatnej pohľadávky dlžníkovi povinného, pokiaľ k vyplateniunedošlo, resp. v deň nasledujúci po jej splatnosti, ak nastala neskôr. Oprávnenémutak vzniká procesné oprávnenie na prijatie plnenia od poddlžníka na uspokojenie vlastnejpohľadávky. Povinný pritom naďalej zostáva veriteľom tejto pohľadávky, avšak právo južalovať prechádza na oprávneného. Z tohto dôvodu nedochádza z hľadiska hmotného právak zmene veriteľa, teda nevzniká žiadny nový hmotnoprávny vzťah medzi oprávnenýma poddlžníkom.

Konanie o tzv. poddlžníckej žalobe je klasickým sporovým konaním vedeným podľatretej časti Občianskeho súdneho poriadku, z ktorého však pre účastníkov konaniavyplývajú určité obmedzenia, keďže nie sú oprávnení v tomto konaní na všetky právneúkony, ktoré účastníkom konania v riadnom sporovom konaní prináležia, napr. oprávnenýnemôže uzavrieť s dlžníkom taký zmier, ktorý by bol na úkor povinného, odpustiťzaplatenie pohľadávky či uplatniť úroky z omeškania. Zmyslom kladného rozhodnutiao poddlžníckej žalobe je, že oprávnený získa exekučný titul voči poddlžníkovi,proti ktorému nebol v pôvodnom exekučnom konaní v žiadnom právnom vzťahu.Ak je oprávnený v tomto konaní neúspešný, nemá to za následok zánik dlhu povinného.

Ústavný súd pri výklade ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 OSP v spojení s § 109 ods. 1Exekučného poriadku prisvedčuje sťažovateľke, že pokiaľ dôjde k zastaveniu exekučnéhokonania z dôvodu uspokojenia pohľadávky oprávneného iným spôsobom ako splnenímpohľadávky, v konaní o tzv. poddlžníckej žalobe stratí oprávnený aktívnu legitimáciubez ohľadu na to, v akom štádiu sa uvedené konanie nachádza, a obnovuje sa v plnomrozsahu aktívna legitimácia povinného (veriteľa pohľadávky). Právoplatné uznesenieo zastavení exekučného konania tak možno v konaní o poddlžníckej žalobe považovaťza právnu skutočnosť, s ktorou je spojený prechod práv a povinností z oprávneného(žalobcu) na povinného, tak ako to predpokladá § 92 ods. 2 a 3 OSP.

Nepripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu by v danom prípade malov podstate právny následok porovnateľný s neuplatnením práva na zaplatenie pohľadávkyoprávneným prostredníctvom poddlžníckej žaloby v súlade s § 109 ods. 2 Exekučnéhoporiadku, v zmysle ktorého oprávnený zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by mu týmprípadne vznikla.

Uvedený výklad tak podľa názoru ústavného súdu zohľadňuje i ochranu záujmovpovinného, ktorý by v okolnostiach danej veci v dôsledku uplynutia času mohol stratiťoprávnenie úspešne uplatniť svoju pohľadávku proti svojmu dlžníkovi (poddlžníkovi),resp. by sa jeho právo oslabilo. Pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcuv konaní o poddlžníckej žalobe by tak mohlo znamenať jedinú právnu cestu k uplatneniupohľadávky povinného voči poddlžníkovi.

V tejto súvislosti ústavný súd prihliadol aj na účel exekučného konania, ktorýmje ochrana práv povinného, ako aj tretích osôb pri nútenom výkone exekučných titulov,čo je súčasne prejavom právneho štátu a legitímnym produktom toho, že proces exekúcieje predmetom štátnej regulácie. Preto pri výklade procesných (ale aj hmotnoprávnych)inštitútov týkajúcich sa vykonávacieho konania je v prvom rade potrebné posudzovať,či tento výklad umožňuje naplnenie účelu konania. Možnosť zmarenia uplatneniapohľadávky povinného za situácie, že sa mu vstup do skôr začatého konania o poddlžníckejžalobe neumožní, by tento účel naplniť nemohlo.

Námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súduústavný súd nepovažoval za právne relevantnú, keďže krajský súd svoje právne úvahyodôvodnil relatívne podrobne, pri výklade a aplikácii relevantnej procesnoprávnej normyvšak nezohľadnil ústavné požiadavky zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo vzťahu k právnemu názoru krajského súdu sťažovateľka namietala okrem jehonesprávnosti aj jeho rozpor s rozhodovaním iných senátov tohto odvolacieho súdu, ktorýv totožných veciach návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka konania na strane žalobcuv konaní o poddlžníckej žalobe vyhovel, keď zastavenie exekučného konania považovalza právnu skutočnosť, s ktorou sa uvedený právny následok spája. Podľa sťažovateľky tátoskutočnosť len potvrdzuje arbitrárnosť právnych názorov krajského súdu uvedenýchv namietaných uzneseniach. Ústavný súd sa oboznámil s rozhodovacou činnosťou krajskéhosúdu v obdobných veciach, pričom zistil, že tieto sa zásadným spôsobom odchyľujú.Súčasne ústavný súd zistil, že sťažovateľka na tieto odlišné rozhodnutia nepoukázalav odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu, ale až v dovolaniach podanýchna najvyššom súde, a to zrejme z dôvodu ich vydania v krátkom čase pred prijatímnamietaných uznesení krajského súdu (menej ako 1 mesiac). Krajský súd teda objektívnenemohol reagovať na opačné rozhodnutia iných senátov krajského súdu, a preto absenciutejto časti argumentácie v odôvodnení jeho rozhodnutí ústavný súd nemohol posúdiťako nedostatočnú.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že krajský súd z dôvodu prísneformálnej interpretácie aplikovaných ustanovení príslušných právnych predpisov, opomenulvziať do úvahy všetky súvislosti, ako aj dôsledky svojho rozhodnutia, čím zasiaholdo označeného základného práva sťažovateľky, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtorozhodnutia.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami najvyššieho súdu a im predchádzajúcim postupom

Sťažnosti sťažovateľky smerujú aj proti postupu a uzneseniam najvyššieho súdu,ktorými boli dovolania sťažovateľky proti uzneseniam krajského súdu odmietnutéako procesne neprípustné pre nesplnenie podmienok ustanovených v § 239 ods. 1 a 2 OSPa za súčasného konštatovania, že uznesenia krajského súdu nie sú postihnuté žiadnou z vádzmätočnosti uvedených v § 237 ods. 1 OSP. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľkynevysporiadal s jej námietkami uvedenými v dovolaniach, keďže dospel k nesprávnemuzáveru, že odôvodnenie uznesení krajského súdu zodpovedá požiadavkám vyplývajúcimz § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP napriek tomu, že krajský súdsa podľa sťažovateľkyvpredmetnýchuzneseniachnevysporiadalsrozsiahlouargumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaniach a svoje rozhodnutia nedostatočneprávne odôvodnil. Krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď uznesenia okresnéhosúdu, ktorými boli návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka konaniao poddlžníckej žalobe (podanej sťažovateľkou proti dlžníkom povinného) na strane žalobcuzamietnuté, potvrdil.

Postupu najvyššieho súdu sťažovateľka tiež vytýka nesprávne posúdenie splneniapodmienok prípustnosti dovolania, keďže toto bolo podané na základe samostatnéhouznesenia krajského súdu, ktorým pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutiepo právnej stránke zásadného významu. Najvyšší súd však pri posudzovaní prípustnostidovolania podľa sťažovateľky aplikoval príliš formalistický a reštriktívny výklad § 239ods. 1 a 2 OSP, keď uviedol, že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z uvedenýchustanovení Občianskeho súdneho poriadku, keďže tento výrok nebol súčasťoupotvrdzujúceho rozhodnutia krajského súdu.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky najvyšší súd pri skúmaní prípustnostidovolania v daných veciach dospel v oboch uzneseniach k záveru:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Z ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. (v znení účinnom od 01. 01. 2015) vyplýva, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska, dovolanie je tiež prípustné, ak odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky.

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho z uznesení uvedených v § 239 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd síce pripustil dovolanie proti napadnutému uzneseniu, však urobil tak v samostatnom uznesení č. k. 4Cob/31/2014-139 zo dňa 11. 09. 2014 a nie vo svojom potvrdzujúcom uznesení č. k. 4Cob/31/2014-137 zo dňa 28. 08. 2014 ako to ukladá § 239 ods. 1 O. s. p., a preto prípustnosť dovolania v tejto veci nie je možné vyvodiť z ust. § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.“

Najvyšší súd sa ďalej vyslovil aj k otázke existencie prípadných procesných váduvedených v § 237 ods. 1 OSP, keď uviedol, že„Dovolateľ namietol nedostatočné právne odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s argumentáciou žalobcu uvedenou v podanom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa. Z toho možno vyvodiť, že dovolateľ namieta vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Ak by k takémuto nesprávnemu postupu súdu došlo, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Existenciu iných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. dovolateľ netvrdil.

Zároveň dovolateľ namietol aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Túto dovolaciu námietku by však bolo možné dovolacím súdom posúdiť len v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné podľa § 239 O. s. p. Pokiaľ však dovolanie nie je prípustné podľa § 239 O. s. p., nie je možné napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred. súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom odvolacieho súdu alebo či sa tak stalo v dôsledku postupu súdu prvého stupňa a odvolací súd neurobil v tomto smere nápravu... Dovolací súd zistil, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie relevantnými námietkami a tvrdeniami účastníkov konania, a preto dospel k záveru, že namietaná vada konania uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., teda, že postupom súdu bola účastníkovi (žalobcovi) odňatá možnosť konať pred súdom sa v odvolacom konaní nevyskytla.

Vada konania vymedzená v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V spojitosti s § 167 ods. 2 O. s. p. toto ustanovenie primerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu.

Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá jednak základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p. a súčasne odvolací súd v ňom dostatočným spôsobom objasnil dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, preukázané skutočnosti, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. To, že s právnymi závermi odvolacieho súdu žalobca nesúhlasí a sú v rozpore s jeho právnym názorom, nie je možné vyhodnotiť ako vadu uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Vecnú správnosť rozhodnutia je možné skúmať len pri dovolaní prípustnom podľa § 239 O. s. p. (čo sa však v tomto prípade nestalo). Pokiaľ sa aj odvolací súd nevysporiadal s inými rozhodnutiami odvolacieho súdu, na ktoré poukázal dovolateľ v dovolaní, tieto boli vydané len v krátkom čase pred prijatím napadnutého rozhodnutia a neboli pre odvolací súd záväzné. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia tiež nevyplýva, že by odvolací súd neakceptoval alebo že by odlišne, bez riadneho zdôvodnenia riešil vznik aktívnej legitimácie oprávneného (žalobcu) z pohľadávky povinného (spoločnosť ) po doručení exekučného príkazu na prikázanie tejto pohľadávky povinného v exekučnom konaní, ako túto otázku riešil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Obo/22/2008. Odvolací súd právne posudzoval, či po zastavení exekučného konania v priebehu súdneho konania o poddlžníckej žalobe prešli práva a povinnosti žalobcu v poddlžníckej žalobe na povinného, t. j. v danom prípade na spoločnosť

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, že závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd konštatoval, že uznesenie odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a dovolací súd nezistil ani to, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo postihnuté inou vadou taxatívne vymenovanou v § 237 ods. 1 O. s. p. Záverom dovolací súd ešte považuje za potrebné uviesť, že otázka zamedzenia prístupu k súdu by skôr bola aktuálna (pri určitom nesprávnom postupe súdu) zo strany spoločnosti, pretože jej vstup do konania nebol pripustený, avšak táto spoločnosť dovolanie nepodala, a teda sa nedomáha ochrany svojho práva na prístup k súdu.“.

Z citovaného odôvodnenia uznesení najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súdnapadnutými uzneseniami dovolania sťažovateľky odmietol ako neprípustné bez toho,aby sa venoval materiálnej správnosti skutkových alebo právnych záverov napadnutýchuznesení krajského súdu, ktorými boli potvrdené uznesenia okresného súdu o zamietnutínávrhu sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníkov konania na strane žalobcu v konanío poddlžníckej žalobe.

Podľanázoruústavného súdusazákladnéprávo nasúdnuochranuv občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesnépodmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o vecisamej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacíchkonaní. V dovolacom konaní procesné podmienky prípustnosti dovolania upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považujeza potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,a nie do právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 418/2012, IV. ÚS 238/07). Ústavný súddodáva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého samotné nedostatočné zistenieskutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci alebo nepreskúmateľnosť dovolanímnapadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy osebe odňatie možnosti konať pred súdom[podľa § 237 písm. f) OSP] ani iný dôvod prípustnosti dovolania, navyše, ak odôvodneniedovolaním napadnutého rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonnéhoodôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), spĺňa podmienky ústavne konformného výkladuustanovení Občianskeho súdneho poriadku vymedzujúcich podmienky prípustnostidovolania (m. m. I. ÚS 141/2011, II. ÚS 418/2012, III. ÚS 184/2011, III. ÚS 148/2012,IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o nesprávnom posúdení splnenia podmienokprípustnosti dovolania najvyšším súdom ústavný súd konštatuje, že zo sťažnostia z jej príloh vyplýva, že krajský súd uzneseniami z 28. augusta 2014 potvrdil uzneseniaokresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka konania na stranežalobcu (v konaní poddlžníckej žalobe) a následne samostatnými uzneseniamiz 11. septembra 2014 pripustil dovolanie proti týmto potvrdzujúcim uzneseniam z dôvodu,že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (teda dopĺňacím uznesením).V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 42/98z 19. mája 1998, v ktorom najvyšší súd k danej skutočnosti už zaujal stanovisko,keď uviedol:„Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd pri vyhlásení rozsudku na pojednávaní 12. novembra 1997 nevyslovil, že proti nemu pripúšťa dovolanie. Výrok o prípustnosti dovolania proti svojmu rozsudku pojal až do výroku dopĺňacieho rozsudku. Predpokladom doplnenia rozsudku (na návrh alebo bez návrhu) je, že súd v rozsudku nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 166 ods. 1 O. s. p.). Výpočet dôvodov doplnenia rozsudku je taxatívny, doplnenie rozsudku nie je možné z iných, v tomto ustanovení neuvedených dôvodov. Doplnenie rozsudku výrokom o prípustnosti dovolania nie je doplnením rozhodnutia o časti predmetu konania. Ten je vymedzený skutkovým stavom opísaným v žalobe a žalobným návrhom. Napadnutým rozsudkom odvolací súd rozhodol o celom predmete konania, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v celom rozsahu. Z uvedeného dovolací súd vyvodzuje, že dopĺňacím rozsudkom nie je možné vysloviť prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. a/ O. s. p.“

Totožné právne závery vo veci posudzovania prípustnosti dovolania za obdobnýchokolností vyslovil aj prof. Bulín, keď uviedol:«Téměř obecně se soudí, že v § 239 odst. 1 písm. a) jde o „legislativní opomenutí“, neboť každé rozhodnutí soudu, má-li být závazné, musí být vyjádřeno ve výroku. Z toho se dále vyvozuje, že vysloví-li odvolací soud přípustnost dovolání, musí tak učinit vždy ve výroku svého rozhodnutí, což platí nejen o rozsudku, ale i o usnesení, i když to – na rozdíl od § 238 – v § 239 výslovně uvedeno není.... Přípustnost dovolání musí vyslovit odvolací soud ve výroku toho rozhodnutí, o jehož napadatelnost jde. Jde-li o částečný rozsudek odvolacího soudu nebo o jeho mezitímní rozsudek (§ 152 odst. 2), musí být přípustnost dovolání proti takovému rozsudku vyslovena již ve výroku tohoto rozsudku a ne až ve výroku konečného rozsudku. Odvolací soud nemůže totiž dodatečně připustit dovolání proti rozsudkům dříve vydaným (částečným nebo mezitímním). Rovněž nemůže vyslovit přípustnost dovolání tzv. doplňujícím rozsudkem nebo doplňujícím usnesením.»(Bulín, H.: Přípustnost dovolání založená výrokem odvolacíhosoudu, Právní praxe č. 8/1995, s. 482 a nasl.)

Poukazujúc na citované právne názory, s ktorými sa ústavný súd stotožňuje,nemožno preto napadnuté uznesenia najvyššieho súdu považovať za arbitrárnea nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takýtopostup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol viesť k odopretiu prístupu k súdnejochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Ústavný súd s poukazom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd sa ústavneudržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnomna rozhodnutie. V rozsahu potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho,aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov, ku ktorým dospel krajskýsúd, najvyšší súd v napadnutých uzneseniach podľa názoru ústavného súdu dostatočnereagoval na tvrdenia sťažovateľky o prípustnosti dovolania a tiež jej námietkam týkajúcimsa posúdenia naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Na tomtozáklade ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom sú založené napadnutéuznesenia najvyššieho súdu, ktorými boli odmietnuté dovolania sťažovateľky z dôvoduich neprípustnosti, je odôvodnený z ústavného hľadiska akceptovateľným spôsobom,a v okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie základnéhopráva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd tejto časti sťažnostisťažovateľky nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na konštatovanie porušenia práv zaručených dohovorom ústavný súdvyhovel aj návrhu sťažovateľky na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdua vrátenie vecí tomuto súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohtorozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môžesvojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume1 000 € v oboch sťažnostiach z dôvodu, že postupom a rozhodnutiami krajského súdu,ako aj postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právona súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučineniesa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie finančnéhozadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nie je možné dosiahnuť a dovŕšiťochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom,a tiež vtedy, ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobenáreálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľky,ktorej sa týmito sťažnosťami domáhala, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnutéuznesenia krajského súdu zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšeniepostačujú v tomto konaní vyslovené a pre krajský súd záväzné právne názory ústavnéhosúdu. Preto ústavný súd sťažovateľke požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si v každej zo sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 355,73 €za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2015 spolu s režijným paušálom a pripočítaním20 % dane z pridanej hodnoty.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzalz ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015je 139,83 € (§ 11 ods. 3 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu predstavuje 8,39 € (§ 16ods. 3 vyhlášky). Vzhľadom na to, že ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 392/2015-16zo 16. septembra 2015 skonštatoval právnu a skutkovú súvislosť predložených sťažností,a keďže v okolnostiach daného prípadu osobitné písomné vyhotovenie každej zo sťažnostíprávnou zástupkyňou sťažovateľky nebolo nutné ani hospodárne, ústavný súd priznals poukazom na výsledok konania i na sťažovateľkou požadovaný rozsah náhrady trovprávneho zastúpenia (za dva úkony právnej služby) nárok na náhradu trov konaniaza dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia,písomné podanie – sťažnosť) v sume 296,44 € (vrátane paušálu). Ústavný súd k tejto sumenepripočítal daň z pridanej hodnoty, pretože dôkaz o registrácii advokáta pre tento druhdane mu ku dňu rozhodovania o sťažnostiach nebol predložený.

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkynesťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016