znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 392/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra pod sp. zn. 4 T 149/2009 z 21. júla 2010   a uznesením   Krajského súdu   v Nitre   sp.   zn. 3 Tos 37/2010   z 24.   augusta   2010   v súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie z 25. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2010 doručená sťažnosť D. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 149/2009 z 21. júla 2010 (ďalej len „uznesenie z 21. júla 2010“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 37/2010 z 24. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie z 24. augusta 2010“) v súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie z 25. júna 2010 (ďalej aj „žiadosť z 25. júna 2010“).

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Tp 18/2009 zo 6. februára 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 5/2009 z 13. februára 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. V predmetnej veci bola proti sťažovateľovi 17. septembra 2009 podaná okresnému súdu obžaloba pre pokus zločinu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 14 ods. 1 a § 20 k § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 25. júna 2010 žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorú okresný súd uznesením z 21. júla 2010 zamietol. Proti uzneseniu z 21. júla 2010 podal sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   následne   písomne   odôvodnil.   V rámci   odôvodnenia   svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na nezákonnosť väzby, porušovanie jeho práv zaručených ústavou i medzinárodnými zmluvami, ako aj na skutočnosť, že vedľajšie trestné stíhania sú zneužívané pre podporu jeho ďalšieho zotrvania vo výkone väzby.

Krajský   súd   uznesením   z   24.   augusta   2010   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol. Od podania   žiadosti   o   prepustenie   na   slobodu   až   do   nadobudnutia   právoplatnosti rozhodnutia o nej uplynulo 57 dní, čo svedčí o tom, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci rozhodovali o jeho žiadosti z 25. júna 2010 neprimerane dlhý čas.

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: «1. Okresný súd v konaní pod sp. zn. 4 T/149/2009 zo dňa 21. 7. 2009 v spojení s Krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/37/2010 zo dňa 24. 8. 2010 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 5 ods. 3 ods. 4 „Dohovoru“, čl. 17 ods. 2 a čl. 8 ods. 2 listiny v súvislosti s právom na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby.

2. OS Nr v konaní pod sp. zn. 4T/149/2009 zo dňa 21. 7. 2009 v spojení s KS NR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/37/2010 zo dňa 24. 8. 2010 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a s čl. 152   ods.   4   Ú   SR   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety „Dohovoru“.

3. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tos/37/2010 zo dňa 24. 8. 2010 zrušuje a Krajskému súdu Nitra prikazuje, aby sťažovateľa D. P. ihneď prepustil z väzby, pričom ďalšie trvanie väzby nie je ústavne akceptovateľné.»

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   neperfektnej   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 21. júla 2010 a uznesením krajského súdu z 24. augusta 2010 v súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie z 25. júna 2010. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd a krajský súd rozhodovali o jeho žiadosti z 25. júna 2010 neprimerane dlhý čas, ako aj tým, že uznesenie okresného súdu z 21. júla 2010 a uznesenie krajského súdu z 24. augusta 2010 sú arbitrárne, resp. sa „nejavia byť objektívnymi a nestrannými“.

A. K namietanému porušeniu práv uznesením okresného súdu z 21. júla 2010

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V   prvostupňovom   konaní   vedenom   okresným   súdom   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195 Trestného poriadku) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádané uznesenie okresného súdu z 21. júla 2010 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť   [§   194   ods.   1   písm.   a)   a   b)   Trestného   poriadku].   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať postup   a   rozhodnutie   okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu okresného súdu z 21. júla 2010. Z tohto dôvodu bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietnuť podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie.

B.   K namietanému   porušeniu   práv uznesením   krajského súdu   z 24. augusta 2010

Sťažovateľ namietal v sťažnosti arbitrárnosť záverov uznesenia krajského súdu z 24. júna 2010, ktorým zamietol ako nedôvodnú jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 21. júla 2010, ako aj preto, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nekonali v súlade s jeho právom na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   z   24.   júna   2010.   Uznesením okresného súdu z 21. júla 2010 sa ústavný súd zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil   krajský   súd.   V   rámci   odôvodnenia   uznesenia   z 24.   augusta   2010   krajský   súd uviedol: «Súd prvého stupňa konštatoval existenciu všetkých formálnych i materiálnych podmienok   výkonu   preventívnej   väzby.   Zdôraznil,   že   na   obžalovaného   boli   Okresným prokurátorom   v   Nitre   podané   ďalšie   obžaloby,   najmä   z   majetkovej   trestnej   činností. Zároveň z takéhoto druhu trestnej činnosti sú vedené proti nemu trestné stíhania v štádiu prípravného   konania.   Opierajúc   sa   o   tieto   závery   súd   prvého   stupňa   mal   za   to,   že obžalovaný vlastným konaním vytvoril existenciu konkrétnych skutočností, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   ihneď   po   jeho   vyhlásení   sťažnosť   obžalovaný. V dôvodoch svojej sťažnosti neakceptoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože podľa neho rovnakými dôvodmi pre jeho zotrvanie vo väzbe bolo argumentované takmer 18 mesiacov.   Mal   za   to,   že   voči   nemu   je   porušovaná   zásada   prezumpcie   neviny,   ak   jeho vedľajšie trestné stíhania sú zneužívané pre podporu jeho ďalšieho zachovania vo výkone väzby. Požiadal, aby Krajský súd v Nitre preskúmal zákonnosť zotrvania jeho osoby vo väzbe, resp. nahradil dôvodnosť väzby prostriedkami, ktoré ponúkol súdu prvého stupňa. Krajský   súd   v   Nitre   ako   nadriadený   orgán   na   podklade   riadne   a   včas   podanej sťažnosti oprávnenou osobou preskúmal podľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/ Trestného poriadku napadnuté uznesenie, správnosť všetkých jeho výrokov a konanie predchádzajúce týmto výrokom a dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.

Predovšetkým je nutné zdôrazniť,   že vlastným konaním obžalovaného malo dôjsť k vzniku dôvodnosti trestného stíhania vedeného proti nemu, nielen v tejto veci, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 4T/149/2009, ale i v ďalších, ktoré bližšie konkretizuje súd prvého   stupňa   vo   svojom   odôvodnení.   Súd   prvého   stupňa   plne   rešpektoval   zásadu prezumpcie   neviny,   pretože   neuvádzal,   že   obžalovaný   bol   za   konkrétne   prípady   vedené vedľa tejto trestnej vecí aj uznaný vinným, resp. že tieto činy aj spáchal. Konštatoval iba, že je proti nemu vedené trestné stíhanie. Tento fakt je možné vyhodnotiť pozitívne v prospech ďalšieho výkonu preventívnej väzby. V rozpore so zásadou prezumpcie neviny by však bolo použiť   tieto   údaje   pri   rozhodovaní   v   merite   veci,   napr.   ako   priťažujúcu   okolnosť. K takémuto stavu však nedošlo. Obžalovaný na jednej strane argumentuje nedôvodnosťou väzby,   dokonca   jej   nezákonnosťou   a   na   druhej   strane   navrhuje   použitie   inštitútov   - písomného sľubu, dohľad probačného a mediačného úradníka a prijatie peňažnej záruky, ktoré je možné aplikovať iba v tom prípade, ako to uvádza ustanovenie § 80 ods. 1 Tr. por.: „Ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ alebo c/, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu...“

Súd   prvého   stupňa   nepochybil   ani   v   konaní,   ktoré   predchádzalo   napadnutému uzneseniu,   pretože   jeho   postup   bol   súladný   so   základnými   zásadami   trestného   konania z v zmysle konkrétnych ustanovení Trestného poriadku.

Z týchto dôvodov nebolo možné akceptovať argumentáciu obžalovaného uvedenú v dôvodoch jeho sťažnosti a zrušiť, či zmeniť napadnuté uznesenie.»

Okresný súd v rámci odôvodnenia uznesenia z 21. júla 2010 poukázal na viaceré konania vedené proti sťažovateľovi okresným súdom, ako aj orgánmi činnými v trestnom konaní   a   následne   uviedol: „Vo   všetkých   prípadoch   ide   o   majetkové   trestné   činy,   zo spáchania ktorých je podozrivý obžalovaný D. P.

Na základe týchto konkrétnych skutočností je súd toho názoru, že u obžalovaného D. P., napriek tomu, že v prejednávanej veci bol vyhlásený rozsudok, voči ktorému zahlásil obžalovaný odvolanie, existujú konkrétne skutočnosti, ktoré ani v terajšom štádiu konania nepominuli, a ktoré naďalej odôvodňujú dôvody preventívnej väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno   c/   Trestného   poriadku,   nakoľko   prepustením   obžalovaného   na   slobodu   hrozí dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, pričom súd poukazuje už na vyššie citované obžaloby podané na Okresný súd v Nitre a uznesenia o vznesení obvinenia. U obžalovaného   naďalej   trvá   obava,   že   bude   pokračovať   v   páchaní   majetkovej   alebo obdobnej trestnej činnosti, pretože je trestne stíhaný v ďalších trestných veciach v ktorých už boli podané obžaloby a v ďalších v ktorých prebieha vyšetrovanie v prípravnom konaní. Súd skúmal aj ďalší prostriedok na prepustenie obžalovaného z väzby a to podľa § 80 odsek 1 písmeno b/, c/ Trestného poriadku a § 81 Trestného poriadku, tak ako to navrhol vo svojej žiadosti obžalovaný.

Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, súd nevyužil ani alternatívne prostriedky na nahradenie väzby, keďže sľub, dohľad probačného a mediačného úradníka a peňažnú záruku nepovažoval za dostatočné prostriedky na to, aby nahradili väzbu u obžalovaného a to vzhľadom na jeho osobu a povahu prejednávaného prípadu.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti a okolnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a žiadosť obžalovaného D. P. a o prepustenie z väzby na slobodu   zamietol,   a   u   obžalovaných   väzbu   nenahradil   písomným   sľubom,   dohľadom probačného a mediačného úradníka a ani peňažnou zárukou.“

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 24. augusta 2010, ako aj s obsahom uznesenia okresného súdu z 21. júla 2010 dospel ústavný súd k záveru, že oba súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili. V rámci odôvodnenia uvedených uznesení súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   k   dôvodom   väzby   sťažovateľa   konštatovali skutočnosti,   na   základe   ktorých   dospeli   k   záveru,   že   tento   je   dôvodne   podozrivý zo spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu. Vo vzťahu k svojmu záveru o obave pred pokračovaním v trestnej činnosti poukázali na viaceré trestné konania vedené okresným súdom proti sťažovateľovi pre majetkovú trestnú činnosť spáchanú v rôznom čase, ako aj orgánmi činnými v trestnom konaní. Samotné konštatovanie existencie uvedených konaní vedených proti sťažovateľovi okresným súdom o spáchaní majetkových trestných činov sťažovateľom nie sú zásahom do prezumpcie neviny, pretože boli vyslovené s výhradami vyjadrujúcimi len stav podozrenia zo spáchania trestného činu takej intenzity, resp. stupňa, ktorý zodpovedá postaveniu jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež štádiu trestného konania (okresný súd v rámci odôvodnenia jasne uviedol, že uvedené konania pred okresným súdom „nie sú skončené“, ako aj dôsledne popísal stav konaní vedených proti sťažovateľovi pred orgánmi v činnom konaní). Z uvedeného vyplýva, že krajský súd sa v uznesení z 24. augusta 2010 zaoberal argumentáciou sťažovateľa predloženou v jeho sťažnosti a jeho závery nemožno označiť za arbitrárne.

Vzhľadom   na   uvedené   a   s   prihliadnutím   na   ďalšie   okolnosti   tohto   prípadu, predovšetkým   na   skutočnosť,   že   dôvody   väzby   sťažovateľa   boli   v   predmetnom   konaní v dôsledku   aktívneho   prístupu   sťažovateľa   k   využívaniu   jeho   práv   (o   predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 149/2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 25/2010 z 20. mája 2010)   preskúmavané   zo   strany   všeobecných   súdov   pravidelne   v   krátkych   časových intervaloch, odôvodnenie krajského súdu v tej istej veci možno považovať za ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia.

Vo vzťahu k námietke porušenia sťažovateľovho práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti   jeho väzby ústavný   súd   poukazuje na svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už vyslovil, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú   podľa   všetkých   okolností   prípadu.   V   zásade   však   požiadavke   neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Vzhľadom   na   uvedené   podľa   ústavného   súdu   čas,   ktorý   súdy   zúčastnené   na rozhodovaní   v   tejto   veci   potrebovali   na   vydanie   rozhodnutia,   trvajúci   57   dní   nemožno považovať   za   neprimeraný,   a   preto   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   urýchlené rozhodovanie o zákonnosti jeho väzby v uvedenom konaní nedošlo.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala všetky náležitosti predpísané zákonom, avšak vzhľadom na to, že bola pri predbežnom prerokovaní odmietnutá, bolo už bezpredmetné, aby ústavný súd pristúpil k zaslaniu výzvy sťažovateľovi na jej doplnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010