znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 392/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., B., zastúpeného JUDr. S. K., PhD., B., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE/38/2008-101 z 26. mája 2008 a uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 14 Er/1649/2006-84 zo 6. marca 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2008 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   14 CoE/38/2008-101 z 26. mája 2008 (ďalej len „krajský súd“) a uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 14 Er/1649/2006-84 zo 6. marca 2008.

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že: ,,Uznesením   č.   k. 14 Er/1649/2006-84 Okresný súd v Žiari nad Hronom opravil výrok pôvodného uznesenia č. k. 14 Er 1649/2006-75 zo dňa 15. 11. 2007 tak, že na parcely 186 a 187 určil podiely, pričom pôvodným uznesením bolo rozhodnuté o predmetných parcelách v celosti. Súd svoje opravné uznesenie (chýbalo v uznesení, že ide o opravné uznesenie) odôvodnil s odvolaním sa na § 164 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.

Pôvodné uznesenie 14 Er 1649/2006-75, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 11. 2007, sa týkalo schválenia príklepu na dražbe konanej dňa 16.4.2007, ktorý bol udelený mne   ako   vydražiteľovi.   Podľa   zápisnice   o   udelení   príklepu   pri   dražbe   nehnuteľností EX 711/2006 som vzhľadom na najvyššie podanie vydražil aj parcely E-KN č. 186 o výmere 13 340 m2 - ttp a č. 187 o výmere 23 099 m2 - ttp. Nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o schválení príklepu som sa stal vlastníkom vydražených nehnuteľností.

Ako vyplýva zo zápisnice z dražby bol v prospech mňa udelený aj príklep na parc. č. 204 m2 o výmere 37 456 m2 - ttp v celosti, avšak vzhľadom na podanie súdneho exekútora zo   dňa   14.   11.   2007   adresovaného   súdu   s   odvolaním   sa   na   rozsudok,   ktorým   podiel 771/1240-tín bol vylúčený z dražby, bol príklep upravený a v uznesení č. 14Er/1649/2006- 75 táto skutočnosť bola zohľadnená.

V súlade s tým bola aj upravená cena vydražených nehnuteľností na sumu 872 985,- Sk, pričom pôvodná cena vo výške 898 586,- Sk bola aj mnou uhradená. Rozdiel mi mal byť vrátený, doteraz však vrátený nebol....

Vydaním uznesenia 14Er/1649/2006-75 som sa stal vlastníkom nehnuteľností, pričom proti uzneseniu nebolo prípustné odvolanie.

Napriek uvedenému prvostupňový súd vydal uznesenie 14Er/1649/2006-84. ktorým opravil chyby (pričom vôbec nešlo o chyby pôvodného uznesenia) pričom sa domnievam, že vydaním   tohto   opravného   uznesenia   zneužil   ustanovenia   týkajúce   sa   možnosti   opraviť zrejmé chyby v prospech získania vlastníckych práv pre iného.

Voči   tomuto   uzneseniu   som   podal   odvolanie   s   tým,   že   výťažok   z   dražby   už   bol rozdelený medzi veriteľov v súlade s rozvrhom a uznesením, ktorým bol schválený rozvrh výťažku č. 14 Er/1649/2006-79 (6406208040), ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. 2. 2008. Tiež   som   argumentoval,   že   s   poukazom   na   ust.   §   150   ods.   2   zákona   č.   233/1995 Zb. Exekučného   poriadku,   ak   vydražiteľ   zaplatil   najvyššie   podanie   a   súd   udelenie   príklepu schválil,   stáva   sa   vydražiteľ   vlastníkom   nehnuteľnosti   ku   dňu   udelenia   príklepu.   Podľa § 140 cit. zákona dražobná vyhláška musí obsahovať okrem iného podľa písm. 1) výzvu, aby uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu (§ 55 ods. 1) sa preukázalo pred začatím dražby s upozornením, že inak by sa také práva nemohli uplatniť na ujmu vydražiteľa, ktorý bol dobromyseľný.

Krajský súd v Banskej Bystrici napriek mnou uvedeným dôvodom uznesenie č. k. 14 Er/1649/2006-84 potvrdil.

V   odôvodnení   sa   uvádza,   že   J.   B.   sa   ako   jeden   z   reštituentov   a   podielový spoluvlastník vydražených nehnuteľností, ktoré boli predmetom dražby konanej dňa 16. 4. 2007 v exekučnom konaní, domáhal určenia, že nehnuteľnosti vedené na LV č. 46 ako EKN parc. č. 186 o výmere 13430 m2, EKN parc. č. 187 vo výmere 23099 m2, a EKN parc. č. 204 vo výmere 37 456 m2 sú vylúčené z exekúcie v exekučnom konaní... Z rozsudku však vyplýva, že žalobe bolo vyhovené ale ohľadne vylúčenia z dražby parciel č. 186/3 a 186/4 a 186/5, 187/1 a 187/201 a 187/202 a 187/203 a parc. 204.

Okresný sud v Žiari nad Hronom predmetnej určovacej žalobe vyhovel rozsudkom č. k. 13 C 102/2007-28 zo dňa 20. 9. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 15. 11. 2007 a určil, že predmetné nehnuteľnosti špecifikované vo výroku rozsudku sú vylúčené z exekúcie v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 711/2006 a to v podiele 771/1240- tín. Na základe uvedeného súdny exekútor adresoval podanie a žiadal opravu, ale len ohľadne parc. č. 204 a s takouto úpravou som aj súhlasil, nakoľko aj v dražobnej vyhláške sa uvádzala parc. č. 204.

Nie je pravdou, ako ďalej uvádza odvolací súd, že mi bola vrátená suma 872 985,- Sk, pretože táto suma bola suma konečná po oprave návrhu a túto som aj zaplatil. Odvolací súd v uznesení č k 14CoE/38/2008-101 uvádza, že žiadosť o opravu bola doručená pred vydaním uznesenia č. k. 14Er 1649/2006-75, ktorým súd schválil príklep a z toho   vyvodil,   že   oprava   chýb   bola   namieste   a   konštatuje,   že   nepresnosť   ohľadne podielov možno považovať za zrejmú chybu. S uvedeným možno súhlasiť, ale len pokiaľ ide o parcelu č. 204. Zdôrazňujem preto, že návrh podaný exekútorom na opravu sa týkal len a len   parc.   č.   204,   čo   súd   v   prvom   uznesení   č.   14Er   1649/2006-75   o   príklepe   riadne zohľadnil.

Preto ostatné zmeny nie sú a nemožno ich v žiadnom prípade považovať za zrejmé chyby,   pretože   v   týchto   prípadoch   ide   o   iné   rozhodnutie,   nakoľko   opravné   uznesenie č. 14 Er/1649/2006-84 s odvolaním sa na opravu návrhu podanú exekútorom opravilo aj výmery ďalších parciel a to parc. č. 186 a 187, ktorých sa oprava návrhu na schválenie príklepu udeleného pri dražbe nehnuteľností podaná súdnym exekútorom vôbec nedotýkala. A práve na to sme poukazovali v podanom odvolaní.

Predpokladám,   že   odvolací   súd   zrejme   povrchne   preštudoval   celý   spis   -   nezistil riadne skutkový stav veci, a len preto mohol takto rozhodnúť s tým, že dokonca mňa ako vydražiteľa nepovažuje za dobromyselného pri nadobudnutí parc. č. 186 a 187. Za tieto parcely som zaplatil cenu za celú výmeru - čo vyplýva opäť zo spisu - návrh na rozvrh č. l. 78 a uznesenie č. 14 Er/1649/2006-79. Cena bola exekútorom upravená len u jednej parcely a to u parc. č. 204 vzhľadom na požadovanú opravu návrhu na schválenie príklepu. Preto považujem   uznesenie 14   Er/1649/2006-84   Okresného   súdu   v Žiari nad   Hronom   ako   aj potvrdzujúce uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE/38/2008-101 vydané v   rozpore   so   zákonom,   pretože   prvostupňový   súd   pod   rúškom   opravy   chýb   zmenil predchádzajúce   uznesenie   14Er/l649/2006-75   o   schválení   príklepu   bez   relevantných právnych skutočností Odvolací súd podľa môjho názoru vec riadne nepreskúmal, čo vidno i z odôvodnenia.

Vzhľadom na skutočnosť, že moje vlastnícke právo získané dobromyselne príklepom na dražbe bolo predmetným uznesením 14Er/1649/2006-84 Okresného súdu v Žiari nad Hronom   a   následne   potvrdzujúcim   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č.   k. 14 CoE/38/2008-101 bolo narušené, pričom ochranu vlastníckeho práva zaručuje aj Ústava Slovenskej republiky, a ochranu môjho vlastníckeho práva nie je možné dosiahnuť inými právnymi   prostriedkami   zdvorilé   žiadam   Ústavný   súd,   aby   prejednal   podanú   ústavnú sťažnosť a následne rozhodol.“

3. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, v ktorom   vysloví,   že   základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   vyplývajúce   z čl.   20 ústavy   uzneseniami   krajského   súdu   a   okresného   súdu   porušené   bolo,   žiadal   obidve uznesenia zrušiť a priznať finančné zadosťučinenie 100 000 Sk, ktoré odôvodňoval tým, že ,,…   uplatňovaním   môjho   vlastníckeho   práva   z regulérnej   držby   mi   vznikajú   vysoké náklady…“.

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri jej predbežnom prerokovaní zistil, že na jej prerokovanie a rozhodnutie v časti nemá právomoc, a z časti je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné súdy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemohol pre nedostatok právomoci preskúmavať namietané uznesenie okresného   súdu,   keďže   jeho   preskúmanie   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu,   ktorý rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu prvostupňového súdu v rámci riadneho inštančného postupu. Na základe toho ústavný súd v súlade s ústavným obmedzením svojho zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov mohol posudzovať len uznesenie krajského súdu.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   vlastníckeho   práva,   o ktorom rozhodovali všeobecné súdy (najskôr okresný súd a na základe jeho odvolania aj krajský súd),   pričom   namieta   zneužitie   procesnoprávneho   inštitútu   opravného   uznesenia   podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku v prospech získania vlastníckych práv iného. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že ochranu vlastníckeho práva v prípade jeho narušenia (ale aj ohrozenia) poskytujú v zásade všeobecné súdy, kde platná právna úprava upravuje viaceré druhy konaní pred všeobecným súdom, kde sa dotknutá osoba ako účastník konania môže   domáhať   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva,   ale   aj   jeho   určenia,   ak   je   na   tom naliehavý právny záujem. Konanie pred exekučným súdom, kde exekučný súd na návrh súdneho exekútora schvaľuje príklep udelený na dražbe, má charakter konania, v ktorom všeobecný   súd   poskytuje   ochranu   vlastníckemu   právu.   Ústavný   súd   však   nie   je   treťou (vyššou)   inštanciou,   kde   sa   môže   účastník   konania   domáhať   preskúmania   rozhodnutia všeobecného súdu.

8.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely,   prvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo).   K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva,   pre   každý   z nich s osobitne vymedzeným poslaním   a osobitnou   rozhodovacou   právomocou   (II.   ÚS   1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ak teda v konkrétnom prípade opravné uznesenie o schválení príklepu a jeho preskúmanie odvolacím súdom patrilo do právomoci všeobecných súdov, ústavný súd v zásade nemá právomoc   o   ochrane   práv   sťažovateľa   rozhodovať.   Rovnako   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj vlastnícke právo), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy (II. ÚS 78/05).

9.   Sťažovateľ   sa   v petite   svojej   sťažnosti   domáha   len   vyslovenia   porušenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy. Ani z odôvodnenia sťažnosti pritom nevyplýva, že by sa sťažovateľ domáhal popritom aj vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. obdobného práva podľa relevantnej medzinárodnej zmluvy. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť adresovaná ústavnému súdu musí okrem iného obsahovať aj výslovné označenie základných práv a slobôd, ktoré sa podľa   sťažovateľa   porušili,   pričom   v súlade   s   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je ústavný súd v zásade viazaný návrhom na začatie konania (teda aj sťažnosťou). V kontexte už   uvedeného   odôvodnenia   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   namietané porušenie vlastníckeho práva (čl. 20 ústavy) rozhodnutím všeobecného súdu bez súčasného namietania porušenia práva na súdnu ochranu nemá právomoc na rozhodnutie o sťažnosti, pretože o ochrane vlastníckeho práva sťažovateľa rozhodovali a rozhodli všeobecné súdy.

10.   Keďže však sťažovateľ v sťažnosti   (bez výslovného uvedenia, že malo dôjsť k porušeniu práva na súdnu ochranu) vytýka uzneseniu krajského súdu aj také skutočnosti, ako   je   nedostatočné   preskúmanie   veci,   nedostatočné   odôvodnenie,   resp.   neposkytnutie ochrany pred (podľa slov sťažovateľa) nezákonným rozhodnutím okresného súdu, čo by mohlo zakladať porušenie práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd preskúmal v záujme ochrany práv sťažovateľa sťažnosť aj z tohto pohľadu. V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05,   I.   ÚS   241/07).   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v konaní o sťažnosti sťažovateľa nad rámec petitu sťažnosti preskúmal, či účinky výkonu právomoci krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa   sú   zlučiteľné s ústavou.

11.   Krajský   súd   v uznesení,   ktorým   potvrdil   opravné   uznesenie   okresného   súdu, okrem iného: «Opraviť rozhodnutie súdu (a to tak rozsudok, uznesenie i platobný rozkaz) postupom upraveným v ustanovení § 164 O. s. p. je možné len v prípade, ak ide celkom zjavne o zrejmú chybu v písaní alebo v počítaní; a ďalej o také chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti   obsiahnuté   v   rozhodnutí   súdu,   pričom zrejmosť   takejto   nesprávnosti   pri vyhotovení   rozhodnutia vyplýva   z iných   súvislostí   vyplývajúcich   zo   spisového   materiálu a priebehu konania....

Podaním   doručeným   exekučnému   súdu   dňa   20.   02.   2008   jeden   z   podielových spoluvlastníkov   dražených   nehnuteľností   požiadal   exekučný   súd   o   vydanie   opravného uznesenia ktorým súd schválil príklep o dražbe nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. K. vedených na LV č. 46 s tým, že vo výroku uznesenia chýba v texte pri parc. č. 186 a 187 uvedenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu, ktorý bol vydražený a to v podiele 469/1240 a súčasne   pri   parc.   č.   204   je   nesprávne   uvedená   výmera,   pričom   správna   výmera   tejto parcely je 37460 m2, a to s poukazom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 13C 102/2007-28 zo dňa 20. 09. 2007.

Z   obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   jeden   z   podielových   spoluvlastníkov   dražených nehnuteľností   J.   B.,   narodený...,   bytom   B.,   sa   ako   jeden   z   reštituentov   a   podielový spoluvlastník vydražených nehnuteľností domáhal v súdnom konaní návrhom datovaným dňa 26.   04.   2007 určenia, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom dražby konanej dňa 16. 04. 2007 v predmetnom exekučnom konaní, vedené na LV č. 46 ako EKN parc. č. 186 vo výmere 13340 m2, EKN parc. č. 187 vo výmere 23099 m2; a EKN parc. č. 204 vo výmere 37 456 m2 sú vylúčené z exekúcie v exekučnom konaní EX 711/2006. Okresný súd Žiar nad Hronom o predmetnej určovacej žalobe právoplatne rozhodol rozsudkom číslo konania 13C 102/2007-28 zo dňa 20. 09. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 15. 11. 2007 keď určil, že predmetné nehnuteľnosti špecifikované vo výroku rozsudku sú vylúčené z exekúcie v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 711/2006 a to v podiele 771/1240-tín. Na základe   právoplatného   a   vykonateľného   rozsudku   následne   súdny   exekútor   adresoval exekučnému súdu procesné podanie označené ako „Oprava návrhu na schválenie príklepu udeleného na dražbe nehnuteľností“, datované dňa 14. 11. 2007 a doručené súdu dňa 15. 11.   2007,   ktorým   exekútor   na   základe   predmetného   rozsudku   a   na   základe   súhlasu vydražiteľa M. B. zo dňa 14. 11. 2007 (ktorý bol v prílohe súdu predložený) opravil návrh na   schválenie   príklepu   vydražených   nehnuteľností   čo   do   výšky   podielu   a   výmery nehnuteľností,   s   vylúčením   podielu   771/1240-tín,   čo   zodpovedá   vydraženému   podielu 469/1240-tín....

Z uvedeného je zrejmé, že oprava návrhu na schválenie príklepu bola exekučnému súdu   doručená   pred   vydaním   uznesenia,   ktorým   súd   schválil   príklep   uznesením   číslo konania 14 Er 1649/2006-75 zo dňa 15. 11. 2007 a pokiaľ vo výroku tohto uznesenia neboli obsiahnuté údaje v súlade s opraveným návrhom na schválenie príklepu datovaným dňa 14. 11. 2007 tak, ako to vyplývalo z právoplatného a vykonateľného rozsudku, ktorým bol v prospech spoluvlastníka J. B. vylúčený z exekúcie podiel vydražených nehnuteľností vo výške 771/1240-tin, uvedený nedostatok, respektíve nepresnosť výroku možno považovať za zrejmú chybu v písaní. V čase vydania uznesenia číslo konania 14 Er 1649/2006-75 zo dňa 15. 11. 2007 súd mal vedomosť o právnej skutočnosti, ktorá mala za následok vylúčenie určitého   podielu   dražených   nehnuteľností   z   exekúcie   a   bol   tak   povinný,   pri   viazanosti právoplatným rozsudkom sp. zn. 13 C 102/2007-28 zo dňa 20. 09. 2007, túto skutočnosť zohľadniť pri následnom rozhodnutí o schválení príklepu. Už len okrajovo odvolací súd poukazuje na to, že vydražiteľ nielenže mal vedomosť o tom, že bol iniciovaný spor, ktorým sa oprávnená osoba domáhala vylúčenia určitého spoluvlastníckeho podielu vydražených nehnuteľností z exekúcie a o úspešnosti tohto uplatneného nároku, ale výslovne písomne súhlasil,   aby súdny   exekútor   predložil   exekučnému   súdu   opravený návrh na schválenie príklepu na dražbe nehnuteľností konanej dňa 16. 04. 2007, pričom si nesporne bol na základe týchto skutočností vedomý, že mu patria vydražené nehnuteľnosti len v určitom podiele a nie v celosti, ako sa snaží dôvodiť v odvolaní; obzvlášť, pokiaľ mu bola vrátená i alikvotná   peňažná   čiastka   zodpovedajúca   vylúčenému   podielu.   Všetky   skutočnosti nasvedčujú,   že   vydražiteľ   si   bol   vedomý,   že   na   základe   udeleného   príklepu   vydražil nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom dražby len v určitom podiele, a aj napriek skutočnosti, že súd pochybil   pri písomnom vyhotovení   uznesenia   ktorým schválil   príklep a   neurčito vo výroku uviedol, že schválený príklep sa týka nehnuteľností parc. č. 186 o výmere 13 340 m2, parc. č. 187 o výmere 23 099 m2 a podiel 469/1240-tín bol výslovne uvedený len ohľadom prac. č. 204 v chybne uvedenej výmere 14167 m2, nemohol byť dobromyseľný a cítiť sa vlastníkom vydražených nehnuteľností v celosti. Pokiaľ potom súd vydal opravné uznesenie,   ktorým upresnil svoj   výrok o určenie spoluvlastníckeho podielu,   ktorý   nebol vylúčený   z   exekúcie   a   správne   uviedol   výmeru   ohľadom   nehnuteľnosti   parc.   č.   204, postupoval správne a v súlade s ustanovením § 164 O. s. p. keď zosúladil výrok svojho rozhodnutia   s   právnymi   skutočnosťami,   ktoré   sú   nesporné   vzhľadom   na   právoplatný a vykonateľný rozsudok sp. zn. 13 C 102/2007. Námietky vydražiteľa, že sa opravou chýb vo výroku uznesenia obchádzal zákon, tak nemajú opodstatnenie.»

12.   Takéto   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nie   je svojvoľné,   krajský   súd v jeho rámci reaguje na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní a vyrovnáva sa s nimi spôsobom tam uvedeným. Vo svojej podstate ide pri právnom posúdení veci o riešenie spornej situácie, ktorá nastala v dôsledku vylúčenia veci (resp. spoluvlastníckeho podielu na veci) z exekúcie v dôsledku úspešnej určovacej žaloby. Skutočnosť, že účastník konania (sťažovateľ) má na vec iný právny názor ako všeobecný súd,   neznamená, že dochádza k ústavne   nekonformnej   súdnej   interpretácii   a aplikácii   príslušného   právneho   predpisu, ktorá by mala za následok zásah do ústavou garantovaných práv sťažovateľa. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (III.   ÚS   264/05).   Takto   však   krajský   súd nepostupoval. Je zrejmé a právne nesporné, že výrok právoplatného rozsudku o vylúčení veci (spoluvlastníckeho podielu na veci) z exekúcie je záväzný pre účastníkov konania a pre všetky   orgány,   teda   aj   súdy   (§   159   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Vo   veci sťažovateľa išlo o jeden a ten istý všeobecný súd (Okresný súd Žiar nad Hronom), ktorý rozhodol   právoplatne   o vylúčení   veci   z exekúcie   a zároveň   v konaní vedenom   pod   inou spisovou značkou uznesením schválil príklep nerešpektujúc výrok právoplatného rozsudku toho istého súdu o vylúčení veci z exekúcie. Rovnako je nesporné, že rozsudok o vylúčení veci (spoluvlastníckeho podielu na veci) bol právoplatný v deň vydania uznesenia súdu o schválení   príklepu.   Následné   takéto   pochybenie   exekučný   súd   napravil   vydaním opravného   uznesenia,   ktoré   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   bolo   vecne   správne a preto   bolo   potvrdené.   Na   rozdiel   od   sťažovateľa,   ktorý   vidí   vo   vydaní   opravného uznesenia obchádzanie zákona, krajský súd uviedol, že okresný súd postupoval správne a v súlade s ustanovením § 164 Občianskeho súdneho poriadku, keď zosúladil výrok svojho rozhodnutia   s   právnymi   skutočnosťami,   ktoré   sú   nesporné   vzhľadom   na   právoplatný a vykonateľný   rozsudok   o vylúčení   z exekúcie.   Ústavný   súd   len   dodáva,   že   takéto rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu sleduje predovšetkým záujem o spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, a to tak účastníkov exekučného konania (sťažovateľ), ako aj účastníkov konania o vylúčení veci z exekúcie (J. B.) podľa § 1 Občianskeho súdneho poriadku. Nevyhnutnosť spravodlivého usporiadania vzťahov vyplynula z toho, že exekučný súd nerešpektoval pri schvaľovaní príklepu právoplatný rozsudok o vylúčení veci z exekúcie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemal žiaden dôvod zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu v prípade sťažovateľa,   pretože   nezistil   možnosť   prípadného   porušenia   práv   sťažovateľa   na   súdnu ochranu, aj keď, ako už bolo uvedené, v tomto smere išiel ústavný súd nad rámec výslovne formulovaného petitu sťažnosti.

13.   Z uvedených   dôvodov   vo   vzťahu   k prípadnému   porušeniu   práva   na   súdnu ochranu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,   keďže   pri   jej predbežnom prerokovaní nezistil možnosť porušenia tohto práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch a nárokoch sťažovateľa, ktoré sú podľa čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy viazané na to, že sťažnosti bolo vyhovené (zrušenie uznesení všeobecných súdov a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2008