znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 391/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   F.,   B., ktorou   namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 20/2011 z 22. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012 doručená sťažnosť F. (ďalej aj „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej len,,najvyšší   súd“)   sp. zn. 8 Sžo 20/2011 z 22.   marca   2012   (ďalej   len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v   postavení   žalovaného   [ako nástupca   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,colné   riaditeľstvo“)] účastníkom   súdneho   konania   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku,   teda   konania,   v   ktorom   správne   súdy   preskúmavali   zákonnosť   rozhodnutia a postupu a colného riaditeľstva. Žalobkyňa sa v tomto konaní domáhala, aby správny súd zrušil rozhodnutie colného riaditeľstva, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho   orgánu   (riaditeľa   Colného   úradu   v B.),   ktorým   jej   bola   uložená   povinnosť uhradiť náklady vynaložené na zvýšenie vzdelania prostredníctvom externého bakalárskeho a magisterského štúdia na P. v celkovej výške 2 617 €. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len,,krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 23 S 99/2010 zo 16. februára 2011 žalobu zamietol a na odvolanie žalobkyne najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou zmenil rozsudok   krajského súdu   tak,   že preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil   a konanie zastavil podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.  

3.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   napadnutým   uznesením   došlo   k   porušeniu   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   z   dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci najvyšším   súdom   a   k   porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   tým,   že mu najvyšší   súd   odňal   možnosť   konať   pred   súdom.   V   ďalšom   sťažovateľ   polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu, predkladá svoj pohľad na interpretáciu a aplikáciu príslušných   ustanovení   zákona   č.   200/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   colníkov   a   o   zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Občianskeho súdneho poriadku. Rozsudku najvyššieho súdu vytýka, že je v rozpore s princípmi právnej logiky (pokiaľ ide o určenie okruhu účastníkov správneho konania) a že ním najvyšší súd prekročil   svoje   právomoci,   keď   podľa   názoru   sťažovateľa   nemohol   konanie   zastaviť, pretože takúto právomoc má iba prvostupňový správny súd.

4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa takto ústavný súd okrem iného zaoberal aj otázkou, či návrh je podaný oprávnenou osobou, in concreto, či F. ako sťažovateľ je v tomto prípade oprávnený podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Otázka spôsobilosti orgánov verejnej moci byť sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom už v minulosti bola opakovane predmetom rozhodovania ústavného súdu. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány   verejnej   moci   (štátne   orgány)   podali   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   (napr.   vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd ( II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Rovnako ústavný súd v minulosti uviedol, že v takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo   podľa   §   247   a   nasl.   OSP,   je pojmovo   vylúčené,   aby   orgán verejnej správy mohol uplatňovať a realizovať základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru uviedol, že sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré   boli   vynesené   v   procesnom   postupe,   kde   sťažovateľ   mal   nadradené,   mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (IV. ÚS 149/04).

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   sťažovateľa   ústavný súd nezistil   žiaden dôvod   na   odklon   od   právnych   názorov   ústavného   súdu   vyslovených   v   uvedených uzneseniach,   ktorý   by   mohol   viesť   k   predloženiu   návrhu   na   zjednotenie   odchylných právnych   názorov   senátov   plénu   ústavného   súdu   (§   6   zákona   o   ústavnom   súde). V konkrétnom   súdnom   konaní,   ktorého   výsledkom   bol   rozsudok   najvyššieho   súdu, vystupoval sťažovateľ ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, ktorého rozhodnutie a postup preskúmavali všeobecné správne súdy z hľadiska jeho   zákonnosti.   Sťažovateľ   bol   síce   účastníkom   tohto   súdneho   konania,   avšak   bez možnosti   iniciovať   jeho   začatie,   keďže   toto   právo   je zverené   len   fyzickej   osobe   alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho   orgánu,   a   žiada,   aby   súd   preskúmal   zákonnosť   tohto   rozhodnutia   a   postupu (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Najvyšší súd takto preskúmaval zákonnosť rozhodnutia   a   postupu   sťažovateľa   pri   výkone   jeho   právomoci   orgánu   štátnej   správy (reprezentanta štátu) vo vymedzenom úseku štátnej správy.

9.   Za   tohto   stavu,   vychádzajúc   z   charakteru   správneho   súdnictva   ako   verejného súdnictva, dospel ústavný súd (v zhode s už uvedenými skoršími názormi ústavného súdu) k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení žalovaného, ktorého rozhodnutie a postup preskúmaval najvyšší súd, z podstaty veci nemohol byť nositeľom (adresátom) základných práv a slobôd podľa ústavy. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   túto   odmietol   ako   podanú   zjavne   neoprávnenou osobou.

10. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie neprichádzali do úvahy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012