znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 391/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., Z., zastúpeného spoločnosťou J., spol. s r. o., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 49/2011 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2011 doručená faxom a 20. septembra 2011 poštou doplnená sťažnosť J. H., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou J., spol. s r. o., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 49/2011   z   31.   mája   2011   (ďalej   len   „rozsudok   najvyššieho   súdu“   alebo   „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „Návrhom na začatie konania zo dňa 24. 11. 2008… žiadal, aby mu odporkyňa vrátila sumu 3.950,08 €, ktorú protiprávne vybrala z jeho podnikateľského účtu“. Sťažovateľ uviedol, že „peňažné prostriedky na jeho podnikateľskom účte nie sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z toho dôvodu s odvolával na ustanovenie § 126 a ust. 143 Občianskeho zákonníka a žiadal, aby súd zaviazal odporkyňu túto sumu vrátiť s príslušným úrokom z omeškania.“. Sťažovateľ ako navrhovateľ a odporkyňa uzavreli manželstvo 11. novembra 1999. Dňa 8. augusta 2008 došlo k výberu peňažných prostriedkov odporkyňou z podnikateľského účtu sťažovateľa. V tom čase ich manželstvo trvalo a trvalo aj ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ktoré nebolo zrušené ani nebol zmenený jeho rozsah). V čase konania o návrhu sťažovateľa vedeného Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) boli sťažovateľ a odporkyňa v rozvodovom konaní.

Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C 110/2008-136 z 8. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok   okresného súdu“)   návrhu sťažovateľa   vyhovel   a   zaviazal odporkyňu   zaplatiť sumu 3 250,08 € s príslušenstvom v prospech sťažovateľa.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie odporkyne rozsudkom sp. zn. 6 Co 256/2010 z 29. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   v   ktorom   namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom. Najvyšší súd stotožniac sa s právnymi závermi krajského súdu dovolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom zamietol.

Sťažovateľ   videl   porušenie   ním   označených   základných   práv   v   nesprávnych právnych záveroch najvyššieho súdu (ako i krajského súdu) v tom, že peňažné prostriedky na   podnikateľskom   účte   sťažovateľa   tvorili   bezpodielové   spoluvlastníctvo   manželov (sťažovateľa a odporkyne), a preto výber peňažných prostriedkov odporkyňou z tohto účtu nie je možné posudzovať ako neoprávnený zásah do výlučného vlastníctva sťažovateľa. Sťažovateľ zastával v priebehu konania, ako aj vo svojej sťažnosti názor, že predmetné peňažné prostriedky netvorili bezpodielové spoluvlastníctvo jeho a odporkyne, ale súčasť jeho podniku ako podnikateľa a jeho výlučné vlastníctvo.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a základné právo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 49/2011 zo dňa 31. 05. 2011 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 49/2011 zo dňa 31. 05. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu J., spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku, na základe ktorých najvyšší súd zamietol jeho dovolanie proti rozsudku   krajského   súdu   (ktorým   bol   zmenený   rozsudok   okresného   súdu   tak,   že   bol zamietnutý návrh sťažovateľa).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, najvyšší súd svoje právne závery podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keď uviedol:

„Posúdiť,   či   je   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   so   zreteľom   na   uplatnený dovolací dôvod… obsahovo konkretizovanému dovolacími námietkami správny… znamená v danom   prípade   preskúmať   opodstatnenosť   odvolacím   súdom   vysloveného   právneho názoru, že peniaze (t. j. veci) nachádzajúce sa na účte žalobcu boli príjmom (výnosom) z nehnuteľnosti, ktorá slúžila obom účastníkom konania ako manželom. Nepovažoval pritom za   rozhodujúce,   či   predmetná   nehnuteľnosť   bola   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve manželov alebo v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania. Žalovaná naviac mala k účtu aj dispozičné oprávnenie, ktoré mohla získať iba so súhlasom žalobcu. Za daného stavu nemožno vylúčiť sumu…, ktorú vybrala žalovaná z účtu žalobcu za trvania manželstva z bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   a   to   aj   v   prípade,   že   sa   nachádzali   na podnikateľskom účte žalobcu.   Dovolací súd takýto záver odvolacieho súdu považuje za správny…

Podnikanie jedného z manželov ako fyzickej osoby sa považuje za výkon povolania a je   jedným   zo   spôsobov   ekonomického   zabezpečenia   manželov.   Výnosy   z   oddeleného majetku jedného z manželov patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a rovnako ako mzda z pracovného pomeru vyplácaná jednému z manželov sú najčastejším zdrojom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z ktorého je potom vytváraný spoločný majetok manželov. Z ustanovení Občianskeho zákonníka nevyplýva, že spoločným majetkom by mal byť   iba   zisk,   ktorý   predstavuje   rozdiel   medzi   výnosmi   z   podnikania   a   nákladmi   na podnikanie v súvislosti s ním vynaložené. Nejestvuje žiaden zákonný dôvod, aby akýkoľvek výnos z podnikania manželov bol vylúčený z režimu bezpodielového spoluvlastníctva. Tento záver   sa   uplatní   bez   ohľadu   na   to,   či   výnosy   dosiahnuté   podnikateľskou   činnosťou podnikateľa, spočívajúce v peňažnom príjme sú podnikateľovi vyplatené v hotovosti alebo sú mu poukázané na účet v bankovom ústave. Napokon aj výnosy z oddeleného majetku jedného z manželov patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.“

Ústavný   súd nezistil,   že   by napadnutý rozsudok   najvyššieho súdu   bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základným právom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom   porušení   označeného   základného   práva   hmotnoprávneho   charakteru   by   bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. V dôsledku uvedeného je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011