znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 391/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   T.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sž 4/2009 z 10. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu sp. zn. RP/37/2009 z 8. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   T.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2010 faxom a následne 14. septembra 2010 poštou doručená sťažnosť spoločnosti M. T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   8   Sž   4/2009   z   10.   júna   2010   v   spojení   s rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) sp. zn. RP/37/2009 z 8. septembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom správneho konania vedeného Radou pod sp. zn. 215-PgO/O-2924/2009 v súvislosti s odvysielaním príspevkov „Docent obťažoval študentky“ z 21. mája 2009 a „Ak sú študentky zneužívané“ z 23. mája 2009 v programe „Noviny“, ktoré „mohli spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahnuť do základných práv a slobôd v nich zobrazeného obžalovaného vysokoškolského pedagóga“. V predmetnom konaní Rada oznámením o začatí správneho konania z 15. júla 2009 a opätovnou výzvou na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní z 20.   augusta   2009   vyzvala   sťažovateľa,   aby   zaslal   svoje   stanovisko,   prípadne   navrhol dôkazy   a   vyjadril   sa   k   podkladom   pre   rozhodnutie   v   uvedenom   správnom   konaní. Vyjadrenie sťažovateľa bolo Rade doručené 4. septembra 2009.

Rada sa oboznámila so skutkovým stavom veci a rozhodnutím sp. zn. RZK/79/2009 správne konanie vedené pod sp. zn. 215-PgO/O-2924/2009 v časti týkajúcej sa príspevku „Ak sú študentky zneužívané“ odvysielaného sťažovateľom v rámci programu „Noviny“ 23. mája   2009   o   cca   19.30   h   zastavila,   súčasne   rozhodnutím   sp.   zn.   RP/37/2009 z 8. septembra   2009   (ďalej   len   „rozhodnutie   Rady“)   rozhodla,   že   sťažovateľ „porušil povinnosť stanovenú v § 19 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 21. 5. 2009 cca o 19.30 hod.   odvysielal   v rámci   programu Noviny   príspevok   Docent obťažoval študentky,   ktorý spôsobom   svojho   spracovania   a   svojím   obsahom   zasiahol   do   práva   na   ochranu   mena a práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti v ňom zobrazeného vysokoškolského pedagóga“, a uložila mu pokutu vo výške 3 500 €.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Rady odvolanie, v ktorom poukázal najmä na jej nesprávny a nezákonný postup, pretože sa v uvedenom rozhodnutí nevysporiadala s jeho tvrdeniami a návrhmi, ktoré jej boli doručené pred oboznámením sa so skutkovým stavom veci. Na základe uvedeného postupu bolo podľa sťažovateľa v jeho veci vydané rozhodnutie Rady,   ktoré   nevychádza   zo   spoľahlivo   zisteného   stavu   veci,   a   preto   je   nezákonné a nepreskúmateľné.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sž 4/2009 z 10. júna 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho   súdu“)   potvrdil   rozhodnutie   Rady,   pričom   v   odôvodnení   uviedol: „Súd   sa stotožnil   s   obranou   odporcu,   že   išlo   o   zrejmú   nesprávnosť   v   písomnom   vyhotovení rozhodnutia,   pokiaľ   je   v   ňom   uvedené,   že   navrhovateľ   nevyužil   svoje   procesné   právo vyjadriť   sa   k   podkladom   pre   rozhodnutie   a   že   táto   skutočnosť   nemala   za   následok nezákonnosť   a   nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   tvrdí   navrhovateľ.“ Citované   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľ   za „absurdné a úplné   popretie   princípu   právneho   štátu“,   keďže   rozhodnutie   Rady   neobsahuje vysporiadanie   sa   s   námietkami   a   návrhmi   sťažovateľa   predloženými   Rade   pred   jej rozhodovaním.

Sťažovateľ   tiež   poukázal,   že   jeho   zásadnou   námietkou   uplatnenou   v   správnom konaní pred Radou a tiež v konaní pred najvyšším súdom bola „námietka vo veci údajného zásahu do práva na ochranu mena, pričom tak z vyjadrenia sťažovateľa v rámci správneho konania ako aj z prednesov právneho zástupcu sťažovateľa priamo na pojednávaní vo veci odvolania   proti   rozhodnutiu   uskutočnenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   je zrejmé, že v predmetnom príspevku vôbec nemohlo dôjsť k zásahu do práva na ochranu mena, ktorý bol konštatovaný správnym orgánom a tiež súdom. V predmetnom príspevku bolo   zverejnené   krstné   meno   osoby   a   prvé   písmeno   priezviska   osoby,   pričom   iným spôsobom nebola osoba identifikovaná...“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd svojím rozsudkom, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady,   akceptoval   nezákonný   procesný   postup   Rady,   ako   aj   vydanie   rozhodnutia   Rady v rozpore s právnym poriadkom, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a iným orgánom a zasiahol do jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Najvyšší súd SR v konaní o odvolaní pod sp. zn. 8 Sž/4/2009 rozsudkom zo dňa 10. 06.   2010,   sp.   zn.:   8   Sž/4/2009-21,   v   spojení   s   konaním   pred   Radou   pre   vysielanie a retransmisiu   č.   k.   215-Pgo/O-2924/2009   a   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie a retransmisiu č. RP/37/2009 zo dňa 08.09. 2009, porušil základné právo spoločnosti M. T. s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 06. 2010, sp. zn.: 8 Sž/4/2009-21, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti M. T. s. r. o... trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške 56,66 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatu tvorí námietka sťažovateľa, v zmysle ktorej je napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   Rady,   arbitrárny, pretože najvyšší súd sa   v ňom bez odôvodnenia   stotožnil   s tvrdením   Rady   o „zrejmej nesprávnosti“ v   písomnom   vyhotovení jej   rozhodnutia,   pokiaľ v ňom   bolo uvedené, že sťažovateľ napriek opätovnej výzve nevyužil svoje procesné práva vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie Rady. Najvyšší súd však podľa názoru sťažovateľa nezohľadnil skutočnosť, že Rada sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadala s tvrdeniami obsiahnutými v jeho vyjadrení   z 3. septembra 2009,   ktoré   jej bolo doručené   pred   jej rozhodovaním   vo   veci, a preto je jej rozhodnutie nezákonné a nepreskúmateľné.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   ústavného postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že môže   preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, prostredníctvom   ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, a prípadne tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa posúdiť, či boli skutkové a právne závery, o ktoré sa opieral napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Rady, z ústavného hľadiska akceptovateľné a či v dôsledku toho možno uvažovať o tom, že ním bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

S   tvrdením   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   neodôvodnil skutočnosti   tvrdené   sťažovateľom   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   Rady,   sa   ústavný   súd s poukazom na už uvedené nestotožňuje.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Súd sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 215-PgO/O- 2924/2009, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov založených v spise, z ktorých je zrejmé, že v prejednávanej veci skutkový stav sporný nebol. Vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vypočul účastníkov konania. Navrhovateľ v správnom konaní, ani v konaní pred súdom nepoprel odvysielanie horeuvedeného príspevku, ani jeho obsah a znenie.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že v konaní pred správnym orgánom, v ktorom mu bola odňatá možnosť konať, bolo vydané rozhodnutie, ktoré nie je v súlade so zákonom, nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov, nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tento jeho záver vyvodzuje zo skutočnosti, že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastník konania (t. j. navrhovateľ) ani napriek opakovanej výzve nevyužil v správnom konaní svoje procesné práva   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   č.   71/1967   Zb.,   hoci   navrhovateľ   sa k podkladom   pre   rozhodnutie   v   správnom   konaní   č.   215-PgO/O-2924/2009   vyjadril písomným   podaním   zo   dňa   03.   septembra   2009,   ktoré   bolo   odporcovi   doručené 04. septembra 2009 a je súčasťou administratívneho spisu. I keď toto vyjadrenie bolo Rade predložené oneskorene (Radou stanovená lehota na vyjadrenie v opakovanej výzve uplynula dňa 31. augusta 2009), Rada ho mala k dispozícii na svojom zasadnutí dňa 08. septembra 2009, kedy rozhodla aj o uložení sankcie. Súd sa stotožnil s obranou odporcu, že išlo o zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení rozhodnutia, pokiaľ je v ňom uvedené, že navrhovateľ nevyužil svoje procesné právo vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie a že táto   skutočnosť   nemala   za   následok   nezákonnosť   a   nepreskúmateľnosť   napadnutého rozhodnutia, ako tvrdí navrhovateľ. Vydané rozhodnutie podľa názoru súdu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, obsahuje predpísané náležitosti, je zrozumiteľné a   obsahuje   dostatok   dôvodov,   aby   mohlo   byť   preskúmané   súdom.   Súd   bol   však   pri preskúmavaní   napadnutého   rozhodnutia   odporcu   viazaný   rozsahom   dôvodov   uvedených v opravnom prostriedku, v ktorom navrhovateľ iné námietky neuplatnil.

Aj   výšku   uloženej   pokuty   3   500   €   považuje   senát   najvyššieho   súdu   za   náležite zdôvodnenú. Sankcia bola uložená v dolnej hranici zákonného rozpätia, pričom je súdu z jeho   rozhodovacej   činnosti   známy   aj   iný   prípad,   keď   navrhovateľ   bol   sankcionovaný rovnako za porušenie povinnosti vyplývajúcej jej z ustanovenia § 19 zákona č. 308/2000 Z. z., a preto dospel k záveru, že je potrebné v súlade s § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie odporcu v celom rozsahu potvrdiť.“

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho   súdneho   poriadku)   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom   na podanie odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu Rady, nerozhodol svojvoľne a arbitrárne. Odôvodnenie   najvyššieho   súdu   je   ústavne   akceptovateľné   a   nesignalizuje   možnosť vyslovenia   porušenia   sťažovateľom   označených   práv.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery Rady, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok sťažovateľa predmetom preskúmania v odvolacom konaní. Vzhľadom na jedinú námietku sťažovateľa uplatnenú v odvolaní proti rozhodnutiu Rady, s ktorou sa najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   primeraným   spôsobom   vysporiadal, podľa   názoru   ústavného   súdu   z   pohľadu   materiálnej   ochrany   práv   k   dotknutiu   práv sťažovateľa dôjsť nemohlo, pretože jeho argumentácia bola najvyšším súdom v plnej miere preskúmaná.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia Rady bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj primerane odôvodnené,   a   preto   týmto   rozhodnutím   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   s   ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010