znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 391/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., B., toho času vo výkone trestu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva rovnosti strán podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   verejný   a spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   účinný   opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 37/07 z 10. mája 2007 a konaním a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 19/2008 z 25. júna 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 20. augusta 2008 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva rovnosti strán podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na verejný a spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   práva   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   dohovoru   konaním a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 37/07 z 10. mája 2007 a konaním a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 19/2008 z 25. júna 2008.

2. Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol, že: «Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T   205/02   zo   dňa   09.   06.   2003,   ktorý   nadobudol právoplatnosť v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 154/03 zo dňa 20. 08. 2003 bol uznaný vinným pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona   účinného   do   31.   12.   2005   na   skutkovom   základe   uvedenom   vo   výrokovej   časti predmetného   rozhodnutia   a   bol   mu   uložený   za   použitia   §   42   ods.   1   Trestného   zákona účinného do 31. 12. 2005 trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do III. NVS. Dňa 20. 2. 2007 v konaní sp. zn. 2 Nt 9/2006 povolil okresný súd obnovu   konania,   v celom   rozsahu   zrušil   odsudzujúci   rozsudok   a obsahovo   nadväzujúce rozhodnutia, a vrátil vec prokurátorovi na došetrenie. Hlavným dôvodom povolenia obnovy konania   boli   nové   skutočnosti   a nové   rozpory   zistené   z výsluchu   svedka   M.   N.,   ktorý v pôvodnom konaní nebol zákonným spôsobom vypočutý, lebo jeho predvolaniu zabránil poškodený L. Č. tvrdiaci, že svedok N. sa zdržiava na neznámom mieste v P. Proti uzneseniu okresného súdu podal včas sťažnosť okresný prokurátor a k tejto sťažnosti zaslal sťažovateľ obsiahle písomné vyjadrenie. Dňa 10. 5. 2005 (správne má byť 2007, pozn.) krajský súd v konaní   sp.   zn.   2   To   37/07   na   neverejnom   zasadnutí   zrušil   uznesenie   okresného   súdu v celom rozsahu a sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania zamietol. Krajský súd zohľadnil   argumenty   prokurátora   ale   vôbec   si   podľa   sťažovateľa   nevšimol   argumenty sťažovateľa zaslané v osobitnom vyjadrení, čím porušil zásadu rovnosti a kontradiktórnosti. Ďalej krajský súd porušil zásadu verejnosti upresnenú v § 402 trestného poriadku keď zvrátil rozhodnutie okresného súdu a zamietol sťažovateľovi obnovu konania na neverejnom zasadnutí. A napokon krajský súd došiel k predčasnému a nepodloženému záveru, že nová výpoveď   svedka   N.  ,,pri   porovnaní   výpovede   a vyjadrení   poškodeného   nie   je   takým dôkazom, ktorý by znevierohodňoval výpoveď poškodeného do tej miery, aby bolo potrebné vec otvoriť a vracať až do prípravného konania.“ Krajský súd nezohľadnil všetky dôkazy komplexne ale účelovo vyhodnotil vybrané dôkazy spôsobom, ktorý je nezákonný, a zabránil tak   riadnemu   zákonnému   procesu.   Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažovateľ   podal prostredníctvom zvolenej advokátky dňa 3. 3. 2008 dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) trestného poriadku. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd v konaní sp. zn. 3 Tdo 19/2008 dňa 25. 6. 2008 odmietol, s poukazom na § 368 ods. 1 a § 566 ods. 3 trestného poriadku.   Podstatou   tohto   uznesenia   je   podľa   sťažovateľa   svojvoľný   zužujúci   výklad ustanovenia § 368 ods. 1 trestného poriadku. Výklad najvyššieho súdu, že pojmom vec právoplatné skončená sa myslí iba meritórne rozhodnutie vo veci viny alebo trestu je jasne chybný, lebo keby chcel zákonodarca takto zúžiť výklad predmetného pojmu, tak by to isto jasne urobil, a taktiež z obligatórnych dôvodov dovolania podľa § 371 trestného poriadku. Vec obnovy konania je podľa sťažovateľa samostatným súdnym konaním a táto vec bola právoplatne skončená uznesením krajského súdu, preto je presvedčený, že trestný poriadok nevylučuje   dovolanie   v takejto   veci.   Tým   podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   odmietol sťažovateľovi prístup k súdu a inštitútu dovolania a znemožnil tak jeho práva na riadnu obhajobu   v riadnom   spravodlivom   súdnom   konaní.   Ďalej   sťažovateľ   vytkol   najvyššiemu súdu, že nenapravil chyby v konaní krajského súdu hoci mal na to zákonné oprávnenie, a taktiež tým, že si prisvojil ústavné kompetencie zákonodarcu a pojmy trestného poriadku vykladá tak zužujúco a len v neprospech odsúdeného, že tým vlastne významne mení obsah a účel ustanovení trestného poriadku o dovolaní.»

3. Sťažovateľ namieta, že krajský súd a najvyšší súd porušili jeho práva, pričom konkrétne uvádza, že malo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva rovnosti strán podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na verejný a spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru. Keďže porušenia dôležitých práv sú podľa sťažovateľa „veľmi masívne“, žiada   aj   o primerané   finančné   zadosťučinenie.   Vo   veci   samej   sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vysloví,   že   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru a právo na účinný opravný prostriedok   podľa   čl.   13   dohovoru   boli   porušené   krajským   súdom   a najvyšším   súdom. Sťažovateľ navrhol uznesenie krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a žiadal priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk.   Zároveň   požiadal o ustanovenie obhajcu.

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia zákonov. Sú to   teda   všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd   už opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01),   že ochrana ústavou, prípadne dohovorom   garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

7.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na spravodlivý   proces   (a   súvisiacich   práv)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Z týchto hľadísk potom   ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým bol návrh na povolenie obnovy   konania zamietnutý. Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   ústavný súd nezistil žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   poukazovala   na   svojvoľný   postup   súdu   spočívajúci v sťažovateľom namietanom zužujúcom výklade ustanovení Trestného poriadku, čím mu mal   byť   odopretý   prístup   k súdu   a znemožnené   právo   na   riadnu   obhajobu   v riadnom spravodlivom súdnom konaní.

8.   Dovolanie,   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   je   vymedzené   zákonom taxatívne určenými dôvodmi. Ústavný súd nie je oprávnený v konaní o ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní preskúmavať celé trestné konanie, v ktorom bolo rozhodované o vine sťažovateľa tak, ako sa toho domáhal aj sťažovateľ. Toto pravidlo vyplýva   z § 53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   o poslednom   procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Ak toto svoje právo sťažovateľ nevyužil v pôvodnom konaní, v konaní o obnove tak urobiť už nemôže, lebo by tak   neprípustne   reparoval pôvodné   konanie   v rámci   konania   o ústavnej   sťažnosti   proti rozhodnutiu o dovolaní ohľadne nepovolenej obnovy konania.

9. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na posudzovanie prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v trestnom konaní je zásadne príslušný všeobecný –   dovolací   súd.   Dovolací   súd   v prípade   sťažovateľa   v súlade   so   svojou   konštantnou judikatúrou   (napr.   uznesenie   najvyššieho   súdu   zo   14.   júna   2006   sp.   zn.   3   Tdo   5/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 19, ročník 2007) dospel k záveru, že proti rozhodnutiu dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) TP, ktoré napáda, tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný nie je.   Nie   je   úlohou   ústavného   súdu   v konaní   o sťažnosti   rozvíjať,   prípadne   potvrdzovať správnosť právneho záveru najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v konaní a uznesení najvyššieho súdu nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   mala   alebo   mohla   mať   za   následok   porušenie označených   práv   sťažovateľa.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   náležite odôvodnené,   jeho   záverom   nechýba   predchádzajúca   logická   interpretácia   príslušných právnych   noriem   a nemožno   ho   považovať   za   zjavne   arbitrárne.   Už   zo   štrukturálneho zaradenia dovolania do ôsmej hlavy Trestného poriadku, upravujúcej mimoriadne opravné prostriedky, vyplýva, že ide o taký opravný prostriedok, ktorý nie je generálne použiteľný a zákonodarca jeho uplatnenie pripúšťa len vo vzťahu k rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Výklad tohto zákonného slovného spojenia zo strany najvyššieho súdu podľa ústavného súdu napĺňa znaky logického výkladu, ktorý rešpektuje nielen textové znenie zákona, ale aj širšie súvislosti spojené so zmyslom a účelom zakotvenia dovolania medzi   mimoriadne   opravné   prostriedky.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   domnieva,   že zo strany najvyššieho súdu ide o natoľko zužujúci výklad, ktorým mu bolo vlastne odopreté právo na prístup k súdu, pričom sám zastáva opačný právny názor, nemôže viesť k záveru o porušení označených práv. Ako už uviedol aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), právo na súd, ktorého zložkou je aj právo na prístup k súdu nie je absolútne právo a môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam,   ktorými   však   nemožno   obmedziť   prístup jednotlivca k súdu, takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté vo svojej podstate. Takéto obmedzenia sú zlučiteľné s dohovorom vtedy, ak sledujú legitímny cieľ   a ak   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto   cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko).

10.   Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   najvyšší   súd   si   v napadnutom   rozhodnutí prisvojuje   ústavné   kompetencie   zákonodarcu   pri   zužujúcom   výklade   pojmov   Trestného poriadku. K tomu ústavný súd dodáva, že výklad práva spojený s hľadaním obsahu, ale aj účelu   konkrétnych   pojmov   právneho   predpisu   je aj   s ohľadom   na princípy   deľby   moci v demokratickom štáte pri rozhodovaní o vine a treste zverený výlučne súdom ako orgánom aplikácie práva. Takto postupoval aj najvyšší súd, keď rozhodol o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa, pričom nesúhlas sťažovateľa s takýmto výkladom právneho predpisu nemôže viesť k tomu, že by ústavný súd tento záver korigoval, prípadne nahrádzal vlastným právnym   názorom.   Ústavný   súd   len   na   doplnenie   dôvodov   tohto   uznesenia   vo   vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že aj judikatúra ESĽP vykladá čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, že z práva na súdnu ochranu možno vyselektovať tie rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o vine a treste, napr. rozhodnutia v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, pretože čl. 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (bližšie Svák, J.: Ochrana ľudských   práv   z pohľadu   judikatúry   a doktríny   štrasburských   orgánov   ochrany   práva. Poradca podnikateľa, Žilina, 2003, s. 369-370). Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru a práva podľa čl. 13 dohovoru v konaní a rozhodnutí najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že tieto porušené byť nemohli už len s ohľadom na to, že najvyšší súd sa po zistení neprípustnosti dovolania ďalej meritom veci nezaoberal.

11. Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných slobôd, len ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Uvedené vyjadruje   ústavný   princíp   subsidiarity   konania   a rozhodovania   ústavného   súdu.   Keďže najvyšší súd v dôsledku vyslovenej neprípustnosti dovolania nerozhodoval o ochrane práv sťažovateľa vo vzťahu ku konaniu a rozhodnutiu krajského súdu a sťažovateľ ich porušenie v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   namietal,   ústavný   súd   poskytujúc   ústavno-súdnu ochranu týchto práv preskúmal aj možnosť ich porušenia v konaní a rozhodnutí krajského súdu. Vo vzťahu k možnosti hodnotiť správnosť právnych a skutkových záverov krajského súdu ústavný súd uvádza, že platia rovnaké princípy, ako uviedol vo vzťahu k najvyššiemu súdu v bode 7 odôvodnenia tohto uznesenia.

12. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu, ktorým bola povolená obnova konania, a sám rozhodol tak, že návrh na povolenie obnovy konania zamietol, v podstatnom uviedol tieto skutočnosti:

,,Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočností alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine...

Z uvedených ustanovení vyplýva, že konanie a povolenie obnovy sa obmedzuje len na riešenie   otázky,   či   vyšli   najavo   skutočnosti   alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   takého charakteru, ktoré by mali samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi súdu skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a následne aj treste. Neuplatňuje sa tu revízny princíp.

Súd povoľujúci obnovu musí dospieť k určitému dôvodnému predpokladu, že nové skutočnosti alebo dôkazy by mohli viesť k inému než k pôvodnému rozhodnutiu.

Okresný súd sa pri hodnotení návrhu odsúdeného a po vykonaní výsluchu svedka M. N. a zadovážení ostatných listinných vyjadrení vyššie citovanými ustanoveniami dôsledne neriadil.

O existencii osoby menom M. N. súd v čase rozhodovania vedel. Sám L. Č. súdu dňa 10. 1. 2003 osobne oznámil, že svedok M. N. sa zdržuje v P., nevída ho a informáciu získal od matky.

Dňa 10. 4. 2003 poškodený L. Č. osobne predsedovi senátu veci sp. zn. 3 T 205/02 oznámil, že v inkriminovaný deň 5. 11. 2002 išiel s kamarátom na oslavu do domu na Námestí hraničiarov, kam ich pozval M. N. Nevedel, či byt bol N. alebo či aj on tam bol iba na návšteve.

Uvedený   spísaný   úradný   záznam   s   poškodeným   bol   oboznámený   na   hlavnom pojednávaní dňa 7. 5. 2003.

Ďalej zo spisu vyplýva, že samotná obhajkyňa obžalovaného súdu dňa 7. 5. 2003 oznámila, že sa pokúsila zistiť, či sa archivujú záznamy z kamier, ktoré snímajú verejné priestranstvá.   Z   Magistrátu   hlavného   mesta   SR   jej   oznámili,   že   záznamy   nearchivujú, hlavne nie tak dlhé obdobie.

Pri hodnotení výpovedí svedkov M. N. možno konštatovať, že tento potvrdil výpoveď poškodeného Č. v tom smere, že sa poznali, sporadicky sa stretávali, pripustil že v byte na ulici robil party. Jeho výpoveď pri porovnaní výpovede a vyjadrení poškodeného nie je takým dôkazom, ktorý by znevierohodňovaľ výpoveď poškodeného do tej miery, aby bolo potrebné vec otvoriť a vracať až do prípravného konania, tak ako to vyhodnotil súd I. stupňa.

Z takto vykonaného dokazovania a zhodnotenia všetkých okolností dôležitých pre povolenie obnovy konania dospel krajský súd k záveru, že dôvody pre ktoré odsúdený M. B. žiadal o povolenie obnovy konania nie sú novými skutočnosťami tak významnými, ktoré by v spojitosti   s   predchádzajúcimi   dôkazmi   mali   podstatný   vplyv   a   viedli   by   k   zmene právoplatného rozhodnutia o vine a treste.“

13. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že aj obnova konania, o ktorej rozhodoval a rozhodol   krajský   súd   tak,   že   návrh   na   jej   povolenie   zamietol,   patrí   do   systému mimoriadnych   opravných   prostriedkov   v trestnom   konaní.   Toto   postavenie   potom determinuje   aj   rozsah   a predmet   konania   súdu   pri   rozhodovaní   o tomto   opravnom prostriedku. Nemožno opomenúť fakt, že zo samotnej podstaty mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva, že pripúšťajú zmenu alebo zrušenie rozhodnutí už právoplatných, čo je   s ohľadom   na   právnu   istotu   adresáta   tohto   rozhodnutia   možné   len   výnimočne. V súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa na súdnu ochranu, práva rovnosti strán,   práva   na   verejný   a spravodlivý   súdny   proces,   práva   na   obhajobu   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   ústavný   súd   uvádza,   že   tieto   mal   sťažovateľ   garantované predovšetkým   v riadnom   (pôvodnom)   trestnom   konaní,   ktoré   sa   skončilo   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 205/02 z 9. júna 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 154/03 z 20. augusta 2003. Ako uviedol krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania je činnosť súdu výrazne obmedzená a zameraná len na zisťovanie, či sú naplnené dôvody, pri   ktorých   súd   môže   obnovu   konania   povoliť.   Preto   aj   uplatnenie   tých   práv,   ktorých porušenie   sťažovateľ   namieta   v konaní   o návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   treba vnímať v užšom rozsahu ako v riadnom trestnom konaní, ktoré sa v prípade sťažovateľa skončilo   právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom.   Ak   príslušná   zákonná   úprava   potom modifikuje rozsah a spôsob uplatňovania práv spojených s právom na súdnu ochranu (resp. právom na spravodlivý proces) v konaní o obnove konania, takéto obmedzenie nemožno považovať za nezlučiteľné s ústavou, resp. dohovorom. Ústavný súd už opakovane uviedol, že všeobecný súd v zásade nemôže porušiť právo na súdnu ochranu vyplývajúce z ústavy vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v príslušnom právnom procese, ktorým je v trestnom konaní najmä Trestný poriadok.

14. Vychádzajúc z týchto princípov a zásad preskúmavania rozhodnutia krajského súdu   ústavný   súd   v jeho   konaní   a rozhodnutí   nezistil,   že   by   sa   tento   dopustil   zjavnej interpretačnej   svojvôle,   resp.   že by jeho rozhodnutie bolo nenáležite odôvodnené   alebo arbitrárne, a nezistil ani žiadne porušenie sťažovateľom označených práv.

15.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05).

16.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej   už   pri   jej predbežnom   prerokovaní   rozhodovanie   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia, ustanovenie právneho zástupcu) nemá právny význam, a preto sa nimi ústavný súd zaoberať nemohol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2008