SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 390/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom Ševčovičom, Jégého 16999/10, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republikyOkresným súdom Bratislava III a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Bratislava III (ďalej len„okresný súd“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania vo veci vedenejna okresnom súde pod sp. zn. 6 C 19/2001, pričom uvádza, že okresný súd «21. 01. 2015 uznesením sp. zn. 6 C 19/2001-763 a 6 C 19/2001-765 nariadil znalecké dokazovanie... „Uznesenia“ neboli... doručené... jej právnemu zástupcovi na adresu sídla advokátskej kancelárie... Sťažovateľka po zistení uvedeného podala... sťažnosť... Odpoveďou na sťažnosť bolo dňa 11. 6. 2015 doručenie „Uznesení“ už na adresu sídla advokátskej kancelárie právneho zástupcu sťažovateľky, ale so spätne vyznačenou... právoplatnosťou... a vykonateľnosťou... Týmto postupom znemožnil „OS“ sťažovateľke realizáciu procesných práv... nemohla oznámiť námietky voči osobe znalca i napriek skutočnosti ich existencie.».
V závere sťažnosti sťažovateľka uviedla, že sa domáha:«...vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky Okresným súdom Bratislava III podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR...
uloženia povinnosti Okresnému súdu Bratislava III zdržania sa vykonávania nesprávne vyznačených právoplatných „Uznesení“
uloženia povinnosti Okresnému súdu Bratislava III zrušenia vyznačených dátumov právoplatností a vykonateľností „Uznesení“ a po takto opravených ich doručenia sťažovateľke
priznania povinnosti „OS“ zaplatiť...(sťažovateľke)... trovy konania...»
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania.
Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorýobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde.
Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 3zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konaniaokrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhomna začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorejsťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavkyna poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktoréhooznačil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľzastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že text uvedený mimo petitu pokladáza súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011,II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade konštatuje, žesťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý je v súlade § 18ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinnýdôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmyklienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnejslužby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilévyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnenézákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovenénáležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05,III. ÚS 236/07, IV. ÚS 267/08).
Sťažovateľka sa v petite sťažnosti domáha vyslovenia porušenia označenýchzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy okresným súdom, avšak neuvádza, akýmrozhodnutím, postupom alebo opatrením okresného súdu k namietanému porušeniuoznačených práv malo dôjsť. Pokiaľ sťažovateľka v ďalšej časti petitu požaduje, aby ústavnýsúd uložil okresnému súdu povinnosť zdržať sa vykonávania nesprávne vyznačenýchprávoplatných uznesení a povinnosť zrušiť vyznačené právoplatnosti a vykonateľnostiuznesení, nešpecifikuje, o aké uznesenia ide (spisová značka a dátum rozhodnutia). Taktoformulovaný petit sťažnosti ústavný súd považuje za neurčitý a nekonkrétny, neumožňujúcijednoznačne určiť predmet konania o sťažnosti.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľkyv predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, ktorú by ústavný súdmohol prijať po jej predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie. Neobsahuje jasnýa zrozumiteľný petit ako východisko pre rozhodnutie ústavného súdu, čo je jednouzo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20ods. 1 zákona o ústavnom súde. Je koncipovaná neprofesionálne a s elementárnouneznalosťou podmienok konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom opakovanezdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplývaz podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postupslúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04). Aj v tomto ohľadenaďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo,a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Ústavný súd zdôrazňuje, že pre posúdenie návrhu na začatie konania je rozhodujúce,ako sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca vymedzí predmet konania v návrhuna rozhodnutie, t. j. v petite. Tvrdenia uvedené mimo petit pokladá ústavný súd za súčasťodôvodnenia sťažnosti, ktoré nemôžu doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011,II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011), a preto ústavný súd v rámcipredbežného prerokovania sťažnosti pri posudzovaní, či návrh obsahuje zákonompredpísané náležitosti, mohol vychádzať iba zo sťažovateľkou formulovaného petitu.
Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje takýnedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci lenprocesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvoduodmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že uznesenie o pribratí znalca jeprocesným uznesením, proti ktorému nie je možné podať odvolanie, avšak sú prípustnénámietky proti osobe znalca. Doručenie uznesenia s už vyznačenou doložkou právoplatnostia vykonateľnosti nebránilo sťažovateľke, aby na okresnom súde namietala tvrdenúnesprávne vyznačenú právoplatnosť a vykonateľnosť uznesení, dožadovala sa zrušeniavyznačenej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti a vzniesla námietky proti osobe znalca.S týmto tvrdeniami sťažovateľky by sa okresný súd musel vysporiadať. Tieto skutočnostisťažovateľka môže tiež namietať v rámci prípadného odvolania proti meritórnemurozhodnutiu okresného súdu v jej veci. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, žez čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomociústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, žesťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jejdostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej moci,odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatismutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietanýmporušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémutoprávu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnejochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorýmá fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu aleboslobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidíporušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľkyby ústavný súd aj v prípade správne formulovaného petitu odmietol pre nedostatok svojejprávomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015