znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 390/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., N., zastúpeného advokátom Mgr. D. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky, Okresnej prokuratúry Nitra, Krajskej prokuratúry v Nitre, Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nitre a jeho vyšetrovateľa vo veci trestného oznámenia sťažovateľa z 1. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   vnútra“),   Okresnej   prokuratúry   Nitra   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“), Krajskej   prokuratúry   v   Nitre   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“),   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru v Nitre (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) a jeho vyšetrovateľa vo veci trestného oznámenia sťažovateľa z 1. júna 2011.

2.   Sťažovateľ   uviedol,   že   bol   poškodený   spolu   s ďalšími   osobami   rozsiahlou majetkovou trestnou činnosťou, pre ktorú sa vedie na okresnom   riaditeľstve PZ   trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona, z ktorého je obvinený R. O. Trestné stíhanie v tejto veci sa vedie na okresnom riaditeľstve PZ pod ČVS: ORP – 167/3-OVK-NR-2011. Okrem toho, ako zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, sa v súvislosti s uvedeným trestným činom na okresnom riaditeľstve PZ vedú ďalšie trestné konania pre závažnú, prevažne majetkovú trestnú činnosť. Sťažovateľ podal 6. júna 2011 na okresnom riaditeľstve PZ trestné oznámenie z 1. júna 2011 označené ako „Oznámenie o skutočnostiach odôvodňujúcich obavu zo spáchania trestných činov“, pretože podľa jeho názoru konaním obvineného R. O. a jeho manželky došlo k spáchaniu trestného   činu   poškodzovania   veriteľa   podľa   § 239   Trestného   zákona,   zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona, resp. podielnictva podľa § 231 Trestného zákona. Sťažovateľ podal uvedené trestné oznámenie k ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011, pod ktorým je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 5 písm. a) Trestného zákona, pretože podľa neho došlo k „... spáchaniu týchto trestných činov v súbehu“. V trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011 je poškodeným v zmysle § 46 a nasl. Trestného poriadku P., a. s. (ďalej len „P.“).

Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ ignoroval jeho trestné oznámenie z 1. júna 2011, nepreveroval skutočnosti v ňom uvádzané, sťažovateľa na ten účel nevypočul a «... nezačal konanie   v štádiu   „vo   veci“   podľa   ustanovení   §   199   TP». Sťažovateľ   sa   preto   spolu s ostatnými osobami poškodenými trestnou činnosťou R. O. obrátil spoločným podaním označeným   ako „...   sťažnosť   a zároveň   podnet“ z 19.   augusta   2011   na Generálnu prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“),   ako aj na sekciu kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, v ktorom poukázal na neefektívnu činnosť a zdĺhavý   postup   vyšetrovateľa,   ako   aj   okresnej   prokuratúry   pri objasňovaní   trestnej činnosti   R.   O.   Okrem   iných   nedostatkov   bola   v tomto   spoločnom   podaní   vyjadrená nespokojnosť s postupom vyšetrovateľa, pretože nezačal na základe trestného oznámenia sťažovateľa z 1. júna 2011 trestné stíhanie pre trestné činy v ňom uvedené. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra dospela k záveru, že v tejto veci nie je oprávnená konať, lebo podanie sa týkalo nedostatkov v činnosti vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry, ktorých vybavenie je upravené inými právnymi predpismi. Preto bolo spoločné podanie podľa   §   4   ods.   3   zákona   č.   9/2010   Z.   z.   o sťažnostiach   vrátené.   Spoločné   podanie adresované generálnej prokuratúre bolo posúdené z hľadiska jeho obsahu ako podnet podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a následne predložené krajskej prokuratúre z dôvodu jej príslušnosti. Krajská prokuratúra preskúmala postup   vyšetrovateľa   aj   v súvislosti   s trestným   oznámením   sťažovateľa   z   1.   júna   2011. V upovedomení o spôsobe vybavenia podnetu č. k. Kv 31/2011-21 z 29. novembra 2011 bolo konštatované, že zo spisového materiálu v trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011   nie   je   možné   zistiť,   či   a akým   spôsobom   vyšetrovateľ   konal a rozhodol   o trestnom   oznámení   sťažovateľa   z   1.   júna   2011.   Z toho   dôvodu   bude „... vyšetrovateľovi   PZ   uložené,   aby   o podanom   trestnom   oznámení   JUDr.   M.   M. bezodkladne konal a rozhodol“.

3. Pretože bol vyšetrovateľ aj naďalej nečinný, podal sťažovateľ krajskej prokuratúre 27. februára 2012 podanie označené ako „Žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa a Žiadosť o odňatie veci a jej pridelenie vyšetrovateľovi v pôsobnosti iného kraja“. Ďalej sťažovateľ svoj postup popísal takto:

„... JUDr. M. využil a vyčerpal všetky zákonom dostupné možnosti na dosiahnutie nápravy a ako obeť trestného činu sa domáhal svojich ústavou garantovaných základných ľudských práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy SR, čo po dobu viac ako 10 mesiacov nemalo žiadny efekt, pretože zákon ani samotný zákonodarca nepredpokladá stav, že OČTK budú na všetkých stupňoch nečinné v takomto rozsahu, ktorý podľa názoru JUDr. M. možno označiť dokonca za určitý spôsob spolupráce OČTK s páchateľom trestného činu, na úkor obetí tohto páchateľa, poškodených jeho trestnou činnosťou, pretože týmto páchateľovi R. O. poskytovali neoprávnenú výhodu/prospech v podobe nestíhania jeho osoby a umožnenia mu   pokračovať   v   páchaní   trestnej   činnosti   voči   obetiam   jeho   skoršej   trestnej   činnosti (páchanie t. č. marenia konkurzného konania § 242 a 243 TZ, viď nižšie).

Z dôvodu neustálej nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní JUDr. M. podal dňa 9.3.2012 podnet zo dňa 9.3.2012 a dňa 20.3.2012 na KP NR Opakovaný podnet zo dňa 17.3.2012, v ktorom JUDr. M. oznamuje prokuratúre, že do dňa spísania, t. j. 17.3.2012 vo veci vyšetrovateľ nekonal a nerozhodol.“

Opísaná   situácia   vyvoláva   u sťažovateľa „...   stav   bezmocnosti   voči   páchateľovi trestnej   činnosti   aj   voči   OČTK,   stav   stresu,   strachu   o   svoj   život   a   zdravie,   ktorých následkom je pretrvávajúca nervozita, bolesti žalúdka, nespavosť, poruchy koncentrácie, pričom toto všetko malo za následok aj narušenie vzťahu medzi JUDr. M. a jeho družkou, ako aj medzi JUDr. M. a jeho rodičmi“.

4.   Sťažovateľ preto   navrhol, aby ústavný   súd o jeho sťažnosti   rozhodol   nálezom v tomto znení:

„Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a vyšetrovateľ Ing. J. S. nečinnosťou vo veci trestného oznámenia zo dňa 1.6.2011, doručeného ORPZ Nitra dňa 6.6.2011 porušil základné právo JUDr. M. M. na súdnu a inú právnu ochranu, zaručené čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základné   právo   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.

JUDr.   M.   M.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   6.000,-   €,   ktoré   sú Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a vyšetrovateľ PZ v Nitre Ing. J. S.   spoločne   a nerozdielne povinní JUDr.   M.   vyplatiť   do   15 dní   od právoplatnosti   toho nálezu.

Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Okresné riaditeľstvo PZ v Nitre, Okresná prokuratúra v Nitre, Krajská prokuratúra v Nitre a Ing. J. S. sú spoločne a nerozdielne povinní JUDr. M. M. zaplatiť náhradu trov konania pred ústavným súdom Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05).   Preto   ďalšie   sťažovateľom   uvádzané   skutočnosti, ktorými poukazuje na nedostatky v činnosti príslušných orgánov činných v trestnom konaní, považoval ústavný súd iba za súčasť argumentácie sťažovateľa.

7. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v trestnom   konaní   vedenom   na   okresnom   riaditeľstve   PZ pod ČVS: ORP   – 294/3-OVK-NR-2011   vo veci   obzvlášť závažného zločinu   úverového podvodu   podľa   §   222   ods.   1   a   5   písm.   a)   Trestného   zákona.   K porušeniu   týchto   práv sťažovateľa   malo   dôjsť   tým,   že   príslušné   orgány   činné   v trestnom   konaní   nekonali o trestnom   oznámení sťažovateľa z 1.   júna 2011. Sťažovateľ označil   ako porušovateľov svojich   práv   okresnú   prokuratúru,   krajskú   prokuratúru,   okresné   riaditeľstvo   PZ   a jej konkrétneho vyšetrovateľa Ing. J. S. (ďalej len „porušovatelia práv“), ktorých právomoc konať a rozhodnúť o trestnom oznámení sťažovateľa z 1. júna 2011 vyplýva z Trestného poriadku ako relevantnej procesno-právnej normy.

Sťažovateľ   však   označil   ako   porušovateľa   svojich   práv   aj   Slovenskú   republiku, zastúpenú   ministerstvom   vnútra.   Sťažovateľ   však   sťažnosť   v tejto   časti   bližšie neodôvodňuje,   uvádza   iba   svoj   nesúhlas   s vybavením   svojho   podania   a ostatných poškodených označeným ako „... sťažnosť a zároveň podnet“ z 19. augusta 2011, ktoré bolo podané aj na sekciu kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra. Toto podanie však bolo   poškodeným   vrátené,   pretože   o námietkach   voči   postupu   vyšetrovateľa   či okresnej prokuratúry nebolo oprávnené konať ministerstvo vnútra a jeho sekcia kontroly a inšpekčnej služby.   Sťažovateľ   preto   následne   realizoval   svoje   námietky   týkajúce   sa   rozhodovania o jeho trestnom oznámení z 1. júna 2011 už iba v systéme príslušných orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokuratúra). Preto postupom ministerstva vnútra nemohlo v napadnutom   trestnom   konaní   dôjsť   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej smeruje proti ministerstvu vnútra, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému   porušeniu základného   práva podľa čl. 46 ústavy nekonaním porušovateľov práv o trestnom oznámení sťažovateľa z 1. júna 2011

8. Sťažovateľ podal 6. júna 2011 na okresnom riaditeľstve PZ trestné oznámenie z 1. júna 2011 pre podozrenie zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239   Trestného   zákona,   zvýhodňovania   veriteľa   podľa   §   240   Trestného   zákona, resp. podielnictva   podľa   §   231   Trestného   zákona.   Sťažovateľ   podal   uvedené   trestné oznámenie k ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011, pod ktorým je už vedené trestné stíhanie vo veci obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 5 písm. a) Trestného   zákona,   pretože   podľa   neho   došlo   k spáchaniu   uvedených   trestných   činov v súbehu.   Poškodenou   osobou   je   v zmysle   §   46   a nasl.   Trestného   poriadku   v tomto   už prebiehajúcom trestnom konaní P., sťažovateľ je preto v pozícii oznamovateľa trestného činu.   Jadrom   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľa   s postupom   porušovateľov   práv pri rozhodovaní   o jeho   trestnom   oznámení   z   1.   júna   2012.   Sťažovateľ   vyčíta,   že o oznámených trestných činoch sa nezačalo ani trestné stíhanie vydaním uznesenia v zmysle § 199 Trestného zákona, čo u sťažovateľa vzbudzuje dojem o ignorovaní jeho trestného oznámenia.

Základnou a nevyhnutnou podmienkou práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je existencia tvrdeného alebo namietaného porušenia práva, ktorého ochrany   sa fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   domáha   na   orgáne   verejnej   moci v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Ústavný súd preto skúmal, či je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní na základe trestného oznámenia začať trestné stíhanie v konkrétnej veci.

9. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy o ktorých sa dozvedel (výnimky sú prípustné len podľa zákona, vyhlásenej medzinárodnej zmluvy alebo rozhodnutia medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná), posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností   zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne   v právomoci   orgánov činných v trestnom konaní (policajt, vyšetrovateľ, prokurátor). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká procesné právo na začatie trestného stíhania.

Sťažovateľ   preto   nemá   subjektívne   právo   na   to,   aby   na   základe   jeho   trestného oznámenia   bolo   začaté   trestné   stíhanie   pre   trestné   činy   uvedené   v trestnom   oznámení, prípadne na vznesenie obvinenia konkrétnej osobe. Sťažovateľ má len oprávnenie na to, aby orgány činné v trestnom konaní venovali jeho trestnému oznámeniu primeranú pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam. Je pravdou, že od podania trestného oznámenia z 1. júna 2011 uplynul už rok bez toho, aby vo veci bolo rozhodnuté aspoň v zmysle § 197 Trestného poriadku. Ako však vyplýva priamo zo sťažnosti aj jej príloh, v konkrétnom prípade   ide   o rozsiahlu   a závažnú   trestnú   činnosť,   pre   ktorú   sa   vedie   trestné   stíhanie pre viacero   trestných   činov.   Objasňovanie   skutočností   významných   pre   vyšetrovanie   je ovplyvnené   množstvom   poškodených   a náročnosťou   potrebného   dokazovania predovšetkým   z oblasti   účtovníctva   a ekonómie.   Trestné   stíhanie vo   veci   obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 5 písm. a) Trestného zákona vedené pod ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011, ku ktorému sťažovateľ podal svoje trestné oznámenie   z 1. júna   2011   pre   ďalšie   trestné   činy,   začalo   tiež   na   základe   trestného oznámenia sťažovateľa z 24. augusta 2010 doplneného 27. augusta 2010 a 28. septembra 2010. Navyše, ako z predložených príloh sťažnosti vyplýva, vyšetrovateľ PZ v správe z 9. marca 2012, ktorú predložil krajskej prokuratúre, uviedol, že trestné oznámenie sťažovateľa z 1. júna 2011 považoval za duplicitné oznámenie. Preto možno dospieť k stanovisku, že sťažovateľ čiastočne sám prispel k istej neprehľadnosti pri vyšetrovaní ním oznamovanej trestnej činnosti. Ústavný súd však nezistil v postupe porušovateľov práv také nedostatky, ktoré by poukazovali na to, že trestnému oznámeniu sťažovateľa z 1. júna 2011 nebola venovaná   náležitá   pozornosť,   prípadne   že   neboli   prešetrované   všetky   okolnosti   daného prípadu.

10. Ústavný súd preto dospel k názoru, že sťažnosť je v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha   ochrany   základného   práva   podľa   čl.   46   ústavy,   zjavne   neopodstatnená,   čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy nekonaním porušovateľov práv o trestnom oznámení sťažovateľa z 1. júna 2011

11.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v   rozhodnutí   Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pretože   takéto   konanie možno   považovať za   rozhodujúce   pre   určenie   ich   „občianskych práv“.   Je   potrebné   poznamenať,   že   ESĽP   sa   v   danom   prípade   z   hľadiska   porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Z uvedeného vyplýva, že možnosť domáhať sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného   konania   je   podmienená   skutočnosťou   uplatnenia   nároku   na   náhradu   škody v trestnom   konaní,   čo   možno   za   určitých   podmienok   považovať   za   konanie   vo   veci poškodeného (v jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným   činom,   je tiež   oprávnený   navrhnúť,   aby súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

12.   Doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06, III. ÚS 254/2010) týkajúca sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy subjektom   majúcim   v rámci trestného konania status poškodeného sa ustálila v tom, že poškodený v trestnom konaní, ktoré nedospelo do štádia vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, nedisponuje možnosťou domáhať   sa   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   (napr.   I.   ÚS   212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia považuje ústavný súd za moment, ktorý   poskytuje   poškodenému   v trestnom   konaní   možnosť   uplatňovať   si   ochranu   proti konkrétnemu   možnému   pôvodcovi   svojho   poškodenia,   a   teda   z   neho   robí   „vec“, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Sťažovateľ podal trestné oznámenie na okresnom riaditeľstve PZ k ČVS: ORP –294/3-OVK-NR-2011,   v ktorom   je   vedené   trestné   stíhanie   vo   veci   obzvlášť   závažného zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 5 písm. a) Trestného zákona a kde je poškodeným subjektom P. Sťažovateľ podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestných   činov   poškodzovania   veriteľa   podľa   §   239   Trestného   zákona,   zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona, resp. podielnictva podľa § 231 Trestného zákona, pretože podľa neho k spáchaniu týchto trestných činov došlo v súbehu. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa považuje za jedného z poškodených týmito trestnými činmi.   V uvedenom   trestnom   konaní   však   nebolo   vznesené   obvinenie   proti   konkrétnej osobe.   Vychádzajúc   z uvedenej   judikatúry   a súčasne   z osobitných   okolností   prípadu sťažovateľa   posúdil   ústavný   súd   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom porušovateľov práv pri rozhodovaní o jeho trestnom oznámení z 1. júna 2011 ako zjavne   neopodstatnené.   Sťažovateľ   si   totiž   ako   poškodený   vzhľadom   na   aktuálny   stav konania   nemôže   uplatniť   svoj   nárok   na   náhradu   škody   voči   konkrétnemu   obvinenému, pretože pre trestné činy uvedené v jeho trestnom oznámení z 1. júna 2011 a dokonca ani v trestnej veci vedenej na okresnom riaditeľstve PZ pod ČVS: ORP – 294/3-OVK-NR-2011 nebolo proti nikomu vznesené obvinenie podľa § 206 Trestného poriadku. Táto skutočnosť znemožňuje sťažovateľovi   profitovať   zo   záruk   čl.   48   ods.   2   ústavy,   preto   ústavný   súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde.  

13.   Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012