znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 390/2011-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. T. K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 206/2009 zo 14. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2011 faxom a 5. septembra 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojich základných práv zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 206/2009 zo 14. apríla 2011 (ďalej aj „rozsudok zo 14. apríla 2011“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   zverejnil   23.   septembra   2002 v denníku S. článok s názvom „Milionársky klan L.“ (ďalej len „článok“). Doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. (ďalej len „navrhovateľ“), podal 18. marca 2003 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti, ktorou žiadal okresný súd zaviazať sťažovateľa, aby sa ospravedlnil za uverejnenie 3 nepravdivých údajov uvedených v článku a priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33 193,92 € a náhradu trov konania. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 Ct 9/2003 z 26. marca 2009 (ďalej len „rozsudok z 26. marca 2009“) zaviazal sťažovateľa ospravedlniť sa za 3 nepravdivé údaje uvedené v článku a vo zvyšku žalobu navrhovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal.

Na   základe   odvolania   podaného   navrhovateľom   v   predmetnej   veci   rozhodoval krajský súd, ktorý svojím rozsudkom zo 14. apríla 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu z 26. marca 2009 v časti výroku, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie, rozsudok, čo sa týka druhého výroku (výrok o zamietnutí zostávajúcej časti žaloby   o   uverejnenie   ospravedlnenia),   zmenil   tak,   že   sťažovateľa   zaviazal   vložiť   do ospravedlnenia štvrtú odrážku v znení, „že v štatutárnych orgánoch B., s. r. o., sedí V. L. starší“, rozsudok v časti nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy zmenil tak, že sťažovateľa zaviazal   navrhovateľovi   zaplatiť   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   sume   7 000   €,   ako   aj náhradu   trov   konania   v   sume   2 721,58   €   spolu   s   trovami   právneho   zastúpenia   v sume 4 177,34 €.

Podľa   sťažovateľa   v   uvedenom   konaní   došlo   k   porušeniu   jeho   práva   na   súdnu ochranu v   dôsledku   toho,   že   súdy   zúčastnené na rozhodovaní   v   predmetnej   veci   svoje rozhodnutia   (rozsudok   okresného   súdu   z   26.   marca   2009   a   rozsudok   krajského   súdu zo 14. apríla 2011) nedostatočne odôvodnili a nevysporiadali sa s obranou sťažovateľa. V   konaní   v   tejto   veci   podľa   sťažovateľa   ani   po   vykonaní   dokazovania   nebolo preukázané,   či   zverejnené   údaje   v   článku   sú   skutočne   nepravdivé,   a   preto   súdmi zúčastnenými   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   prijatý   právny   záver   nevyplýva   logicky   zo skutkových   zistení,   ktoré   boli   preukázané   v   rámci   konania.   Dôkazy,   ktoré   krajský   súd v predmetnom   konaní   vykonal,   ako   ani   skutkový   stav   zistený   okresným   súdom „neposkytujú skutkový základ pre právny záver vyjadrený vo výroku“ rozsudku krajského súdu zo 14. apríla 2011, ktorým bol rozsudok okresného súdu z 26. marca 2009 zmenený.

Napriek tomu, že sa účastníci predmetného konania vo svojich vyjadreniach zhodli, že účelom uvedeného článku bolo poukázať v súvislosti so zatknutím V. L. mladšieho na jeho   financovanie   v zahraničí,   krajský   súd   v   rozsudku   zo   14.   apríla   2011   nesprávne skonštatoval, že „z obsahu Článku nevyplýva úmysel, pre ktorý podľa vyjadrenia svedka mal byť Článok uverejnený. Preto pre konanie nie je rozhodujúce, čo tvrdil odporca a svedok následne v konaní. Jedine ak by tento vyplýval z obsahu Článku, by bolo možné toto tvrdenie zobrať do úvahy.“.

Krajský   súd   v   rozsudku   zo   14.   apríla   2011   zmenil   rozsudok   okresného   súdu z 26. marca 2009 v časti uverejnenia ospravedlnenia za výrok, „že v štatutárnych orgánoch B., s. r. o., sedí V. L. starší“, pretože uvedenú informáciu považoval za nesprávne uvedenie podnikania navrhovateľa, čo môže narušiť vzťahy s jeho obchodnými partnermi. Podľa sťažovateľa skutočnosť, že navrhovateľ v konaní nie je štatutárnym orgánom spoločnosti B., s.   r.   o.,   je   nepresnosť   uvedená   v   článku,   avšak   táto   nie   je   spôsobilá   neoprávneným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Navrhovateľ bol do 17. októbra 2002 konateľom spoločnosti B., s. r. o., a od 18. októbra 2002 po zmene právnej formy bol predsedom   predstavenstva   tejto   spoločnosti.   Podľa   sťažovateľa   aj   prípadné   uvedenie čiastočne nepravdivého údaja nezakladá bez ďalšieho zásah do práv na ochranu osobnosti.

Výpovede   svedkov   v   konaní,   ktorými   boli   osoby   blízke   navrhovateľovi,   či   už v pracovnom   alebo   obchodnom   vzťahu,   možno   považovať   len   za   nepriame   svedectvá týkajúce sa skutočnosti zníženia vážnosti osoby navrhovateľa. Keďže samotní svedkovia nekonštatovali, že na základe uvedeného článku bola pred nimi samotnými znížená vážnosť a dôvera k navrhovateľovi, preukázať uvedenú skutočnosť by mohli iba výpovede osôb, ktoré   obchodné   styky   s   navrhovateľom   prerušili.   Faktom   zostáva,   že   zamestnancov a obchodných partnerov navrhovateľa mohla ovplyvniť v čase uverejnenia článku aktuálna téma   zadržania   syna   navrhovateľa   na   území   Juhoafrickej   republiky,   avšak „tento   širší pohľad   na   príčinnú   súvislosť   uverejnenia   Článku   a   zníženia   dôstojnosti   V.   L.   Súd neskúmal“.

Podľa sťažovateľa zo svedeckých výpovedí nebolo v súdnom konaní preukázané, že zverejnené údaje boli nepravdivé. V tejto súvislosti poukázal na svedeckú výpoveď jednej zo   svedkýň,   z   ktorej   vyplynulo,   že   navrhovateľ,   resp.   spoločnosti,   v   ktorých   bol zainteresovaný, mohol kupovať obilie za iné ceny ako ostatní obchodníci, pretože ceny na burze, za ktoré vo všeobecnosti nakupovali obchodníci, a ceny obilia zo štátnych hmotných rezerv sa odlišovali.

V rámci konania v tejto veci nebolo taktiež preukázané, či „výlučne a v priamom dôsledku uverejnenia predmetného Článku mohlo vôbec dôjsť k zásahu do práv V. L“.

Sám   navrhovateľ   ako   žalobca   v   rámci   konania   pred   súdmi   zúčastnenými   na rozhodovaní v tejto veci konštatoval, že sťažovateľ uverejnil o ňom asi 50 článkov, na základe   ktorých   došlo   k   poškodeniu   jeho   osobnostných   práv   (a   práv   jeho   rodiny). Navrhovateľova výpoveď ani výpovede svedkov v konaní nepreukázali, že k poškodeniu jeho osobnostných práv došlo práve na základe predmetného článku.

V predmetnej veci nebolo preukázané akékoľvek konkrétne porušenie osobnostných práv   navrhovateľa,   preto   sloboda   prejavu   sťažovateľa   nemala   byť   obmedzená.   Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa nezisťovali dostatočne existenciu základných podmienok obmedzenia slobody prejavu, a napriek tomu dospeli k právnemu záveru,   ktorý   nemá   oporu   v   skutkových   zisteniach,   a   preto   rozhodnutia   vydané   súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci nemôžu byť presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu zo 14. apríla 2011 neobsahuje odpovede na otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, a to:

„- akým spôsobom súdy zistili, že Údaje sa dotýkajú priamo V. L.,

- akým spôsobom súdy dospeli k názoru, že Údaje sú skutkovým tvrdením a nie hodnotiacim úsudkom,

- prečo a ako súdy dospeli k záveru, že Údaje sú nepravdivé,

- prečo súd nepovažuje informácie o nakupovaní obilia za údaje prevzaté od I. M. z odôvodnenia Rozsudku, Konečného rozsudku nevyplýva ako súdy dospeli k záveru, že práve Údaje sú spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv V. L. a ako tieto skutočne do jeho práv neoprávnene zasiahli,

- Prvostupňový súd ani Súd nezistili a v odôvodnení rozsudkov ani neuvádzajú, či naozaj v príčinnej súvislosti so zverejnením Článku došlo k následkom uvádzaným V. L.,

- či je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v danom prípade obmedziť slobodu prejavu sťažovateľa,

- či   akékoľvek   obmedzenie   slobody   prejavu   je   v   danom   prípade   primerané sledovanému účelu.“

Rozsudok   krajského   súdu   zo   14.   apríla   2011   neobsahuje   odpovede   na   uvedené otázky, ktorých „vyčerpávajúce zodpovedanie umožňuje vytvorenie právneho názoru, či je potrebné obmedziť slobodu prejavu a poskytnúť ochranu osobnostnému právu V. L. alebo naopak“.

V rozsudku krajského súdu zo 14. apríla 2011 sa tento súd nezaoberal argumentmi sťažovateľa,   ktoré   predložil   vo   svojom   vyjadrení   z   8.   apríla   2011,   predovšetkým   sa nevyjadril   k   jeho   argumentu,   podľa   ktorého   by   mal   byť krajský   súd   viazaný   výrokom z iného súdneho konania s rovnakým predmetom sporu a rovnakými účastníkmi.

Sťažovateľ v odvolaní zo 14. apríla 2009 namietal, že okresný súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil, keď neosvedčil predpoklady na obmedzenie slobody prejavu, a napriek tomu ju obmedzil, ďalej, že nedostatočne a zmätočne odôvodnil svoj rozsudok z 26. marca 2009, pretože právne závery zjavne nevyplývali z jeho skutkových zistení, a napokon, že navrhovateľ nemá aktívnu legitimáciu v konaní.

Krajský   súd   sa   uvedenými   argumentmi   sťažovateľa   nezaoberal   a   v   rozsudku zo 14. apríla 2011 sa obmedzil iba na strohé konštatovanie, že s nimi nesúhlasí.

Vo   vzťahu   k   námietke   nedostatku   aktívnej   legitimácie   navrhovateľa   v   konaní sťažovateľ   uviedol,   že   úlohou   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   bolo „posúdiť či sa predmetné Údaje týkali osoby V. L. a preto či boli spôsobilé zasiahnuť do jeho   práv.   Údaje   vo svojej   podstate   konštatovali výsledky   spoločností,   v rámci   ktorých vykonával svoju podnikateľskú činnosť V. L., ako aj iné podnikateľské aktivity spoločností V. L. pri poskytovaní verejných financií (resp. nadobudnutí Štátneho majetku). Pri posúdení existencie hmotného práva V. L. (t. j. jeho aktívnu legitimáciu) je potrebné toto právo posúdiť s možnosťou obmedzenia slobody prejavu.

Sťažovateľ namieta, že V. L. nie je nositeľom hmotného práva v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

Sťažovateľ nedostatok aktívnej vecnej legitimácie namietol vo svojej záverečnej reči na pojednávaní dňa 14. 04. 2011 a to s poukazom na to že nebola preukázaná, keďže Údaje neboli nepravdivé a nebolo preukázané že by sa tieto dotýkali osobnostných práv V. L. Súd v   rámci   svojho   právneho   posúdenia   v   Konečnom   rozsudku   neanalyzoval   námietku nedostatku aktívnej legitimácie V. L.“.

Krajský súd v rozsudku zo 14. apríla 2011 nesprávne aplikoval Alexyho vážiacu formulu,   predovšetkým   pri   odpovedi   na   prvú   otázku   (kto   je   kritizovaný)   krajský   súd nepovažoval osobu navrhovateľa za osobu verejne politicky známu. Tento záver krajského súdu   je   jednoznačne   nesprávny,   keďže   navrhovateľ   je „osoba,   ktorá   sa   významne angažovala v privatizačnom procese, v ktorom sa odpredával štátny majetok. Zároveň je spájaná   s   významnými   slovenskými   finančnými   skupinami   a   je   považovaný   za   jedného z najbohatších občanov SR. Je otcom bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby, a v jeho   prospech   sa   aj   angažoval.   Je   irelevantné,   či   sa   V.   L.   v   súčasnosti   pohybuje v politike, alebo už nie. Jednoznačne spĺňa kritériá osoby verejného záujmu.“.

Takisto   pri   posúdení   druhej   otázky   (kto   kritizuje)   vychádzal   krajský   súd z nesprávneho skutkového záveru o dennom náklade 600 000 kusov denníka S. napriek tomu,   že   v   spise   o   takomto   náklade   denníka   neexistuje   žiadny   dôkaz   a   zo   zistenia priemerného tlačeného a predaného nákladu titulov prihlásených do systému overovania nákladov tlače v jednotlivých mesiacoch roka 2002 vyplýva, že denník S. v čase vydania článku dosahoval tlačený náklad v rozsahu 70 000 – 80 000 kusov.

Krajský súd navrhovateľovi priznal morálnu aj relutárnu satisfakciu za uverejnenie údajov,   ktorých   nepravdivosť   nebola   v   konaní   preukázaná,   a   vychádzal   z   nesprávneho skutkového   stavu   o   náklade   denníka   S..   Z   vykonaného   dokazovania   a   ním   zisteného skutkového stavu podľa názoru sťažovateľa „nie je možné konštatovať, že by na základe predmetných výrokov znížila dôstojnosť a vážnosť V. L. Je taktiež potrebné poukázať na fakt, že pán L. poukazuje v rámci zásahov do svojej osobnosti na rozsiahlu medializáciu svojej osoby a aj napriek tomu požaduje uverejnenie ospravedlnenia, ktoré vzhľadom na časový   odstup   nemôže   v   žiadnom   prípade   mať   za   výsledok   satisfakciu   bez   ďalšieho poukázania na predmetné výroky.“.

Vo vzťahu k zverejnenému údaju o kúpe štátneho podniku M. navrhovateľom za podstatne nižšiu cenu, ako bola v tom čase jeho odhadovaná cena, sťažovateľ poukázal na to, že informácie o cene za nadobudnutie tohto podniku sa netýkali osoby navrhovateľa, ale obchodnej   spoločnosti,   ktorých   subjektivitu   je   potrebné   striktne   oddeľovať.   Zverejnené údaje v sebe neobsahujú informáciu, že by navrhovateľ konal spôsobom, ktorý by verejnosť odsúdila, alebo že by konal v rozpore s právnymi predpismi, t. j. neobsahuje informácie spôsobilé zasiahnuť do cti a dôstojnosti navrhovateľa.

Vo   vzťahu   k   zverejnenému   údaju,   že   navrhovateľ   bol   súčasťou   skupiny,   ktorá „ovládla G., ktorý vraj získala formou nátlaku na bývalých majiteľov“, sťažovateľ uviedol, že uvedený údaj nie je difamačný. V ďalšom texte poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. IV.   ÚS   107/2010,   v   ktorom   vyjadril   súhlas   s   právnym   názorom   vyjadreným   v   náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96, podľa ktorého polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,   pretože   každý   názor,   stanovisko,   kritika,   a   to   dokonca   nielen   polemicky uvedená, je zásadne prípustná. Uvedený údaj, ktorý obsahuje polemický výraz „vraj“, ako aj   podmieňujúcu   domnienku   konania „tí   mali...   podpísať“,   je   potrebné   posúdiť   ako polemické výroky nezasahujúce do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

Vo   vzťahu   k   zverejnenému   údaju,   v   ktorom   boli   vymenované   spoločnosti, v štatutárnych orgánoch ktorých sedia navrhovateľ a V. L. mladší, sťažovateľ uviedol, že krajský súd tento údaj označil za nepravdivý bez toho, aby na overenie jeho pravdivosti vykonal potrebné dokazovanie, a preto ide o údaj, ktorý nie je spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.

Napokon vo vzťahu k údaju, podľa ktorého navrhovateľ skupoval od štátu obilie za podstatne nižšie ceny ako ostatní obchodníci na voľnom trhu, sťažovateľ uviedol, že tento údaj nie je možné posudzovať bez kontextu. Ide o údaj, resp. tvrdenie I. M., ktorý bol v tom čase poslancom Národnej rady Slovenskej republiky (verejný činiteľ). Sťažovateľ ho len parafrázoval a jeho pravdivosť, keďže ide o výrok verejného činiteľa, si novinári v zmysle konštantnej judikatúry všeobecných súdov aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)   nemusia   overovať.   Uvedený   údaj   podľa   sťažovateľa   nie   je   nepravdivý   a je nespôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 04. 2011, č. k. 3Co 206/2009, bolo   porušené   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu   v zmysle   čl.   26   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 206/2009 zo dňa 14. 04. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 EUR“, a taktiež krajský súd zaviaže nahradiť mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   26 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu zo 14. apríla 2011. Argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodňuje porušenie v sťažnosti označených práv, možno v podstate rozdeliť do dvoch smerov, a to na:

a)   argumenty,   ktorými   sťažovateľ   namieta   arbitrárnosť,   zmätočnosť a neodôvodnenosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 14. apríla 2011 v predmetnej veci vo vzťahu k jeho prvému výroku, ktorým krajský súd potvrdil prvý výrok rozsudku okresného súdu z 26. marca 2009, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie sa navrhovateľovi,

b)   argumenty,   ktorými   sťažovateľ   namieta   arbitrárnosť,   zmätočnosť a neodôvodnenosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 14. apríla 2011 v predmetnej veci vo vzťahu k druhému a tretiemu výroku, ktorým krajský súd zmenil druhý výrok rozsudku okresného súdu z 26. marca 2009, ktorým bola žaloba navrhovateľa zamietnutá.

K   argumentácii   uvedenej   v   bode   a)   súvisiacej   s   namietanou   arbitrárnosťou rozsudku   krajského súdu zo 14. apríla 2011 vo vzťahu k prvému   výroku, ktorým potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   z   26.   marca   2009   vo   výroku,   ktorým   bola navrhovateľovi uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie, podľa ktorej:

- právny záver súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci nevyplýva zo skutkových   zistení,   pretože   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   zverejnené   informácie   sú skutočne nepravdivé,

- krajský súd v odôvodnení rozsudku nesprávne skonštatoval, že z obsahu článku nevyplýva úmysel, pre ktorý mal byť článok uverejnený, hoci z výpovedí svedka R. K. a právneho zástupcu navrhovateľa v jeho záverečnej reči je podľa sťažovateľa zrejmé, že účelom   článku   bola „časová   spojitosť   so   zatknutím   syna   V.   L.   a   jeho   financovanie   v zahraničí“,

- zo skutkových zistení súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci nie je možné logicky dospieť k záveru, že skutkový základ pre uvedené články bol nepravdivý, a preto došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa,

-   v   konaní   nebolo   preukázané,   či   výlučne   a   v   priamom   dôsledku   uverejnenia predmetného článku mohlo dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa,

- zistenia, či zverejnené údaje sú nepravdivé a v príčinnej súvislosti s ich zverejnením došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   práv   navrhovateľa,   sú   základné   a   podstatné   pre rozhodnutie vo veci, avšak súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v predmetnej veci neboli dostatočne preukázané, resp. zistené,

-   krajský   súd   sa   nedostatočne   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vysporiadal s obranou sťažovateľa, v ktorej argumentoval, že okresný súd neosvedčil predpoklady na obmedzenie   slobody   prejavu,   nepodložil   dostatočne   svoje   právne   závery   skutkovými zisteniami a nepreskúmal aktívnu legitimáciu navrhovateľa, pretože zverejnené údaje vo svojej   podstate   konštatovali   výsledky   spoločností,   v   rámci   ktorých   vykonával   svoju podnikateľskú   činnosť   navrhovateľ,   ako   aj   iné   podnikateľské   aktivity   spoločností navrhovateľa pri poskytovaní verejných financií.

Sťažovateľ   namietal   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom.   Podľa   jeho   názoru v danom prípade vôbec k zásahu do základného práva navrhovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena nedošlo, pretože predmetný článok obsahoval informácie, ktorých nepravdivosť nebola v konaní preukázaná.

V   prípadnom   konflikte   slobody   prejavu   na   jednej   strane   (čl.   26   ods.   1   ústavy) a základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 ústavy) mali konajúce súdy v okolnostiach jeho kauzy   uprednostniť   slobodu   prejavu   pred   ochranou   osobnosti   navrhovateľa   a   zvážiť nevyhnutnosť opatrení prijatých na účely obmedzenia slobody prejavu. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval aj poukazom na viaceré rozhodnutia ESĽP.

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch už uvedených ústavou chránených hodnôt nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných súdov,   aby   pri   prerokovávaní   konkrétneho   sporu   zisťovaním   miery   dôležitosti   oboch v kolízii   stojacich   ústavných   hodnôt   dospeli   k   záveru   o   potrebe   uprednostnenia   jednej z nich. To korešponduje s už judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva   alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania dvoch   ústavou   chránených   hodnôt   nie   je   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený,   a   tak súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod zasahovať doň. Ústavný súd totiž v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   s   výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   majúcej   za následok   porušenie   základného   práva   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05, III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa   judikatúry   ESĽP,   ktorú   ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu   predstavuje   jeden   zo   základných   pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu   k   „informáciám“   a   „myšlienkam“,   ktoré   sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú   alebo   znepokojujú   štát   alebo   časť   obyvateľstva.   Vyžaduje   si   to   pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V   niektorých   situáciách   však   musí   sloboda   prejavu   ustúpiť.   Limitačné   klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o   obmedzenia,   ktoré   musia   zodpovedať   vždy   demokratickému   charakteru   spoločnosti („opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom   takéhoto   obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného   práva   na   ochranu   osobnosti   v   rozsahu   garantovanom   v   čl.   19   ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby   pred   neoprávnenými   zásahmi   zo   strany   iných   súkromných   osôb   (vrátane navrhovateľa) alebo štátu (m. m. IV. ÚS 107/2010).

Keďže rozsudkom krajského súdu zo 14. apríla 2011 bol sčasti potvrdený rozsudok okresného súdu z 26. marca 2009, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť v denníku S. text ospravedlnenia navrhovateľovi a sčasti bol uvedený rozsudok zmenený, keď okrem iného v časti nemajetkovej ujmy zamietajúci výrok okresného súdu krajský súd zmenil   a   navrhovateľovi   priznal   nemajetkovú   ujmu   v   sume   7 000   €,   ako   aj   zaviazal sťažovateľa   zaplatiť   navrhovateľovi   trovy   konania   a   trovy   právneho   zastúpenia,   je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľa, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť,   či   v   danom   prípade   išlo   z   ústavného   hľadiska   o   akceptovateľné   obmedzenie slobody prejavu.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto   okolností   bolo   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

Ústavný   súd   preto   pristúpil   k   preskúmaniu   proporcionality   medzi   zásahom   do slobody   prejavu   sťažovateľa   a   ústavnými   garanciami   práva   na   súkromie   navrhovateľa. Na ten   účel,   obdobne   ako   v   iných   porovnateľných   prípadoch   (napr.   II.   ÚS   152/08, II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť   č.   21980/93).   Novinári   majú   (sociálnu)   povinnosť   poskytovať   informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie   dostať.   Novinárom   je   dokonca   umožnené   používať   určitú   mieru   preháňania a provokácie (Perna c/a Taliansko). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom denníka S., v ktorom bol inkriminovaný článok uverejnený. Sťažovateľ je v danom prípade teda   „nositeľom“   slobody   prejavu,   a   preto   sa   na   neho   vzťahuje   zvýšená   ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri   rozhodovaní   predmetnej   veci   zo   strany   všeobecných   súdov   primeraným   spôsobom zohľadniť.

2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry   negatívne   zasahujú,   resp.   môžu   zasahovať.   Hranice   akceptovateľnosti   šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje   aj   skutočnosť,   že poslaním tlače je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom   zároveň   je   nespochybniteľným   právom   verejnosti   takéto   informácie   prijímať (dostať).

Podľa sťažovateľa dospel krajský súd v rozsudku zo 14. apríla 2011 k nesprávnemu záveru,   keď   navrhovateľa   nepovažoval   za   osobu   verejne   politicky   známu,   pretože navrhovateľ „je osoba, ktorá sa významne angažovala v privatizačnom procese, v ktorom odpredával   štátny   majetok.   Zároveň   je   spájaná   s   významnými   finančnými   slovenskými skupinami a je považovaný za jedného z najbohatších občanov SR.   Je otcom bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby, a v jeho prospech sa angažoval. Je irelevantné, či sa V. L. v súčasnosti pohybuje v politike, alebo už nie. Jednoznačne spĺňa kritériá osoby verejného záujmu.“.

Pri   posudzovaní   skutočnosti,   či   navrhovateľ   patril   medzi   osoby   verejne   známe, u ktorých je miera akceptovateľnosti kritiky vyššia než u bežných občanov, je potrebné vziať do   úvahy,   že   navrhovateľ   v   minulosti   pôsobil   dlhšie   obdobie   v politike,   t.   j.   bol osobou verejne známou, zastával viaceré verejné funkcie a známe sú aj jeho podnikateľské aktivity.   Zároveň   je   však   potrebné   v   tejto   súvislosti   zohľadniť,   že   v   politike   v   čase zverejnenia článku už dlhšie obdobie nepôsobil a neprezentoval sa v médiách, no a napokon je v tejto súvislosti potrebné prihliadnuť aj na to, že je osobou blízkou osoby nepochybne verejne známej, resp. osoby verejného záujmu (syn navrhovateľa) a rozoberanie niektorých otázok verejného záujmu súvisiacich priamo s činnosťou, resp. životom osoby vo verejnom živote, je potrebné považovať za legitímnu realizáciu práva na slobodu prejavu, ktorú je povinný strpieť. Po zvážení všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľa v čase zverejnenia predmetného článku už nebolo možné považovať za osobu   verejne   známu,   a   aj   keď   nepatril   ani   do   kategórie   „bežný   občan“,   miera akceptovateľnosti kritiky u neho v dôsledku realizácie práva na slobodu prejavu bola nižšia než u osoby verejného záujmu.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   nedostatku   aktívnej legitimácie   navrhovateľa   na   podanie   žaloby   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že informácie uvedené v predmetnom článku nevytvárali obraz o činnosti v ňom spomínaných obchodných   spoločností   (ich   spoľahlivosti,   profesionalite,   dôslednosti,   serióznosti, zodpovednosti či odbornosti), a preto ich zverejnením ani nemohlo dôjsť k porušeniu práva na dobrú povesť spomínaných obchodných spoločností. Naopak, inkriminovaný článok sa nepochybne týkal navrhovateľa, vytváral obraz nielen o jeho majetkových pomeroch, ale aj o spôsobe nadobudnutia tohto majetku, navrhovateľ bol v ňom označený plným menom, a preto bol uvedený článok aj podľa názoru ústavného súdu objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do osobnostnej sféry navrhovateľa.

3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku Pri   posudzovaní   proporcionality   medzi   slobodou   prejavu   a   právom   na   ochranu osobnosti   sa   ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý   mal spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa.

Vo vzťahu k uverejnenému článku sťažovateľ argumentoval tým, že nepravdivosť jednotlivých údajov v ňom nebola v konaní preukázaná, napriek tomu bol krajským súdom zaviazaný uverejniť ospravedlnenie navrhovateľovi.

Prvý z uverejnených údajov, podľa ktorého navrhovateľ spolu so štyrmi partnermi nadobudol štátny podnik M. za približne tretinovú cenu jeho reálnej hodnoty, sa dotýkal právnickej   osoby,   resp.   obchodnej   spoločnosti,   ktorá   tento   podnik   nadobudla,   ktorej subjektivitu je potrebné oddeľovať od subjektivity sťažovateľa, a navyše uvedený údaj v sebe neobsahoval žiadnu informáciu o odsúdeniahodnom konaní navrhovateľa, resp. o tom, že by konal v rozpore s právnymi predpismi.

Vo vzťahu k uverejnenému údaju, podľa ktorého navrhovateľ patril ku skupine, ktorá získala formou nátlaku na bývalých majiteľov G., sťažovateľ poukázal na to, že obsahoval polemické   výrazy,   čo   v   súlade s judikatúrou   Ústavného súdu   Českej   republiky   (II.   ÚS 357/96) vylučuje zásah do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

Vo   vzťahu   k   zverejnenému   údaju,   podľa   ktorého   navrhovateľ   kupoval   obilie   zo štátnych   hmotných   rezerv   za   nižšie   ceny,   a   to   bol   dôvod   profitovania   jeho   „mlynov“, poukázal   na   skutočnosť,   že   ide   o   tvrdenie   I.   M.,   ktorý   bol   v   čase   jeho   zverejnenia poslancom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   čiže   verejným   činiteľom,   a   preto   si pravdivosť   tohto tvrdenia nemusel overovať. Navyše poukázal na to,   že v konaní bolo preukázané, že ceny obilia na burze boli v rozhodnom čase skutočne vyššie než tie, za ktoré obchodníci nakupovali obilie zo štátnych hmotných rezerv.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym záverom súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci, podľa ktorého „V prejednávanom prípade došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcu, keď skutkové tvrdenia boli objektívne spôsobilé spôsobiť mu ujmu pred inými subjektmi a mohli vyvolať znevažujúci dojem.“. Uvedený článok, ako aj jednotlivé údaje   v   ňom   uvedené,   za   ktoré   bol   sťažovateľ   zaviazaný   ospravedlniť   sa,   v   rozumne zmýšľajúcom   čitateľovi   evokovali   dojem,   resp.   viedli   ho   k   záveru,   že   navrhovateľ   sa v minulosti opakovane dopustil minimálne nekalého konania, ktorým sa obohatil na úkor majetku štátu alebo iných osôb. Konštatácia získania majetku v dôsledku nekalého konania na   úkor   majetku   štátu,   resp.   majetku   „všetkých“,   vo   verejnosti   jednoznačne   pôsobí difamačne a vykresľuje celkový obraz navrhovateľa v nepriaznivom svetle. V predmetnom konaní na druhej strane sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy, resp. nepoukázal na žiadne reálne skutkové okolnosti, na základe ktorých by mohol dospieť k záverom, ktoré vyslovil v uvedenom článku, nieto ešte dokázať ich pravdivosť.

V súvislosti s obranou, v ktorej sťažovateľ tvrdil, že použitie polemických výrazov v texte výroku vylučuje zásah do práva na ochranu osobnosti, je potrebné povedať, že každá informácia zverejnená o konkrétnej osobe, ktorá sa môže dotýkať jej osobnostných práv (povesti), by mala mať určitý skutkový základ, z ktorého ju je možné vyvodiť. V prípade, ak zverejnené informácie je možné považovať len za „špekulácie“ bez skutkového základu, ktoré navyše vytvárajú negatívny obraz verejnosti o dotknutej osobe, potom aj v prípade použitia polemických výrazov pri realizácii práva na slobodu prejavu možno do práva na ochranu osobnosti tejto osoby zasiahnuť, tak ako tomu bolo aj v prípade navrhovateľa. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukazuje na to, že Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 357/96 z 10. decembra 1997 riešil realizáciu práva slobody prejavu v súvislosti s polemicky vyjadrením názoru na skutkové okolnosti pravdivo opísané v článku a následne dospel k právnemu záveru, na ktorý odkazuje ústavný súd v rozhodnutí vo veci sp. zn. IV. ÚS 107/2010, podľa ktorého polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti. V preskúmavanom prípade však zjavne išlo o odlišné skutkové okolnosti, v ktorých nešlo   o   vyjadrenie   polemického   názoru,   ale   použitie   polemického   slova   „údajne“   pred opísaním skutkových okolností, ktoré obviňujú navrhovateľa z minimálne nekalého konania (nátlaku na obchodných partnerov) bez toho, aby sťažovateľ disponoval dostatkom indícií na to, aby mohol veriť v pravdivosť svojich tvrdení.

4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,   tým   vyššia   je   ochrana   osobnostných   práv.   Sporný   článok   bol   uverejnený v denníku S., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v   spojení   s   kritériom   ich   autora.   Ak   je   ich   autorom   novinár,   tak   jeho   privilegované postavenie   do   určitej   miery   neutralizuje   kritérium   miesta   ich   zaznenia   (m.   m. IV. ÚS 139/2010).

5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi poukázal na skutočnosť, že článok bol uverejnený   po   zatknutí   syna   navrhovateľa   v   Juhoafrickej   republike   (k   zatknutiu   došlo 14. júla   2002   a   článok   bol   uverejnený   23.   septembra   2002)   s   cieľom   poukázať   na financovanie jeho činnosti, resp. života v zahraničí. Časová spojitosť so zatknutím syna navrhovateľa by síce mohla poukazovať na napísanie článku sťažovateľom s úmyslom ním tvrdeným,   avšak   samotný   obsah   uvedeného   článku,   v   ktorom   sú   bez   relevantného skutkového   základu   vyslovené   pri   „mapovaní“   majetku   navrhovateľa   vecné   závery škandalizujúce jeho osobu, uvedený úmysel nepreukazuje.

6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo   otázka   pravdivosti   hodnotiacich   úsudkov   nepripúšťa   dôkazy   (Lingens   c.   Rakúsko, spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí   vychádzať   z   dostatočného   faktického   základu   (Jerusalem   c.   Rakúsko,   rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú   z hľadiska ústavnej   akceptovateľnosti   posudzované   hodnotiace   úsudky,   tak   je   ochrana   výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

Ústavný súd sa rozsudkom okresného súdu z 26. marca 2009 zaoberal len v rozsahu, v akom na jeho odôvodnenie poukázal krajský súd v rozsudku zo 14. apríla 2011, podľa ktorého « Zásah do práva na ochranu osobnosti je konanie smerujúce k určitej zmene oproti súčasnému stavu. Zásah musí znamenať zmenu súčasného stavu k horšiemu. Neoprávneným   zásahom   do   práva   na   ochranu   osobnosti   je   každé   konanie   či opomenutie, ktoré zasahuje do práv fyzickej osoby chránených zákonom a je v rozpore s povinnosťou zdržať sa zásahu stanovenou právnym poriadkom.

Podstata porušenia práva na ochranu osobnosti spočíva v akomkoľvek tvrdení, ktoré je schopné objektívne poškodiť oprávnené záujmy fyzickej osoby.

Účelom   poskytnutia   primeraného   zadosťučinenia   je   poskytnúť   fyzickej   osobe   za neoprávnený zásah do jej osobných práv primerané zadosťučinenie.

Žalobca   v   konaní   preukázal,   že   došlo   uverejnením   predmetného   textu   článku k takému zásahu, ktorý bol schopný objektívne poškodiť vážnosť žalobcu v spoločnosti. Žalobcom   označené   konanie   podľa   názoru   súdu   možno   považovať   za   konanie objektívne   spôsobilé   privodiť   ujmu   na   právach   žalobcu   chránených   ustanovením   §   11 Občianskeho zákonníka.

V prejednávanom prípade došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti žalobcu, keď skutkové tvrdenia boli objektívne spôsobilé spôsobiť mu ujmu pred inými subjektmi a mohli vyvolať znevažujúci dojem.

Žalovaný v priebehu konania nepreukázal, že tvrdenia uvedené v predmetnom článku boli pravdivé, naopak, žalobca preukázal ich nepravdivosť.

Dôkaznú povinnosť na preukázanie pravdivosti tvrdení mal žalovaný ako ten, kto do osobnosti žalobcu zasiahol.

Súd vzal do úvahy skutočnosť, že je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej   tlače   určenej   pre   širokú   verejnosť,   teda   v   určitých   prípadoch   je   potrebné rešpektovať   určité   zjednodušenia,   a   nie   je   možné   trvať   na   úplnej   presnosti   skutkových tvrdení. Na druhej strane, vždy sa musí brať do úvahy celkové vyznenie určitej informácie tak, aby táto informácia zodpovedala pravde.

Súd   vyhodnotil   vykonané   dôkazy   podľa   §   132   Občianskeho   súdneho   poriadku jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach.

Dospel k záveru, že žaloba žalobcu je čiastočne dôvodná v časti, ktorou sa domáhal voči žalovanému ospravedlnenia. Preto žalobe v tejto časti vyhovel.

Súd   žalobu   zamietol   v   časti,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   voči   žalovanému ospravedlnenia za uverejnený údaj, že „... v štatutárnych orgánoch B., s. r. o. sedí V. L. starší... Žalobca nepreukázal, že uverejnený údaj je nepravdivý a že bol spôsobilý zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti

Rovnako súd žalobu zamietol aj v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,92 eur (1.000.000,- Sk), pretože žalobca taký nárok nepreukázal.

Žalobca   sa   domáhal   voči   žalovanému   ospravedlnenia   za   údaje   uverejnené   dňa 23. 09. 2002 v prílohe denníka S. v článku s názvom „Milionársky klan L.“.

Išlo o nasledovný text: „Prvý veľký biznis sa L. podaril v roku 1992, keď získal štátny   podnik   M.   Hoci   sa   cena   tohto   mlyna   odhadovala   na   viac   než   miliardu   korún, bývalému členovi vlády ho so štvoricou partnerov štát odklepol za približne tristo miliónov korún.“.

Súd uložil žalovanému povinnosť sa za tento údaj uverejnený v článku ospravedlniť, keď   v   konaní   žalovaný   nepreukázal   pravdivosť   svojho   tvrdenia,   teda   nepreukázal,   že hodnota   mlyna   sa   odhadovala   na   viac   než   milión   korún.   Žalovaný   nepredložil   žiadne doklady na preukázanie pravdivosti tohto tvrdenia a ani na vykonanie takého dokazovania neodkázal.

Svedkyňa D. M. ako spoluautorka článku uviedla, že táto informácia bola verejne dostupná, viackrát zverejnená v médiách.

Žalobca   naopak   predložil   znalecký   posudok   číslo   97/92   vypracovaný   znaleckým ústavom I. vo veci trhového ohodnotenia majetku P. š. p. P., z ktorého vyplýva, že trhová hodnota podniku bola stanovená na sumu 266,8 milióna Kčs.

Podľa   názoru   súdu   uverejnený   údaj,   ktorého   pravdivosť   nebola   preukázaná,   bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti.

Predmetné   tvrdenie   bez   akýchkoľvek   relevantných   podkladov   či   dôkazov   priamo uvádza,   že   k   získaniu   štátneho   podniku   M.   došlo   netransparentným   spôsobom   za zvýhodnených podmienok na strane žalobcu – približne za jednu tretinu skutočnej ceny, čo je považované v spoločnosti za negatívne a neprijateľné.

Podľa ďalšej časti článku „Táto skupina ovládla aj gemerský mlyn, ktorý vraj získala formou   nátlaku   na   bývalých   majiteľov.   Tí   mali   pod   psychickým   nátlakom   podpísať zápisnicu, že odstupujú od zmluvy s Fondom národného majetku.“.

V konaní nebola preukázaná pravdivosť tohto údaja, preto súd uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa za tento údaj uvedený v článku. Uverejnenie tohto údaja bolo spôsobilé zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti, nakoľko ide o závažné obvinenie, ktoré odhliadnuc od možných trestnoprávnych konzekvencií) je vo všeobecnosti vnímané negatívne a preto je odsúdeniahodné.

Podľa   ďalšej   časti   článku   „Tieto   mlyny   profitovali,   práve   vďaka   špeciálnemu zaobchádzaniu zo strany FNM a ministerstiev. Kým L. so spoločníkmi kupoval obilie od štátu v hodnote tristotisícšesto korún za tonu, ostatní za ňu platili na voľnom trhu vyše päťtisíc“.

Pravdivosť tohto údaja nebola v konaní preukázaná. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že išlo o citáciu politika I. M., ktorá bola uverejnená v periodiku D., a že nejde o nepravdivý údaj ani pravdu skresľujúci údaj, ale o hodnotiaci úsudok I. M.

Prevzatie údaja z iného zdroja – v danej veci z iného uverejneného článku, nezbavuje autora článku povinnosti overiť si pravdivosť údaja. V tomto prípade ani nešlo o hodnotiaci úsudok autora, ale o fakt, pravdivosť ktorého bolo možné si overiť.

Svedkyňa Ing. K. H., bývalá zamestnankyňa Š. uviedla, že cena obilia bola stanovená podľa predpisov a nemohlo sa stať, aby obilie bolo predané niekomu za vyššiu či nižšiu cenu. Tento   údaj   za   situácie,   keď   jeho   pravdivosť   nebola   preukázaná,   bol   spôsobilý zasiahnuť do právom chráneného záujmu žalobcu na ochranu osobnosti, nakoľko z neho možno vyvodiť záver o neoprávnených výhodách žalobcu.»

Podľa   ústavného   súdu   v   predmetnej   veci   nie   je   dôležité   teoretické   zaradenie uverejnených   výrokov   na   fakty   alebo   hodnotiace   súdy,   ktoré   je   v   praxi   často   obťažne rozlíšiť,   lebo mnohé výroky   pôsobia   „hybridne“,   t.   j.   môžu   byť faktom   i   hodnotovým súdom.   V   predmetnom   prípade   krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   v   konaní   sťažovateľ nepreukázal,   že   by   disponoval   dostatočnými   podkladmi,   na   základe   ktorých   by   dospel k uvedeným výrokom, t. j. aj v prípade, ak by sa uvedené výroky považovali za hodnotové súdy,   ich   zverejnením   by   došlo   k   porušeniu   práva   na   ochranu   osobnosti   navrhovateľa, pretože nevychádzajú z dostatočného skutkového základu. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd   sa   plne   stotožňuje   so   záverom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   uvedeným   článkom a v ňom zverejnenými výrokmi došlo k zásahu do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti.

S ohľadom na uvedené ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci sťažovateľ,   ktorý   má   ako   vydavateľ   denníka   S.   pri   ochrane   slobody   prejavu   v   zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku články, ktoré sa týkali legitímnych otázok verejného záujmu – otázka financovania činnosti, resp. života osoby verejne činnej. Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam   (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu   Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99). Táto zásada však v uvedenom prípade zo strany sťažovateľa dodržaná nebola.

Za   daných   okolností   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska akceptovať záver   krajského   súdu,   že pri   konflikte   slobody   prejavu   a práva   na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa,   t.   j.   že   sťažovateľ   uverejnením   uvedeného   článku   prekročil   ústavou   mu garantovanú slobodu   prejavu   a   neprípustným   spôsobom   zasiahol   do   osobnostných   práv navrhovateľa.

Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 14. apríla 2011 z pohľadu námietok sťažovateľa týkajúcich sa jeho arbitrárnosti v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu z 26. marca 2009, je podľa ústavného súdu možné považovať za zrozumiteľný a jasný, plne   rešpektujúci   požiadavky   čl.   46   ods.   1   ústavy,   krajský   súd   sa   v   ňom   vysporiadal so všetkými zásadnými otázkami podstatnými pre rozhodnutie o existencii zásahu, ako aj s obranou sťažovateľa ústavne dostatočne konformným spôsobom.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

K argumentácii uvedenej v bode b), ktorými sťažovateľ namieta arbitrárnosť, zmätočnosť a neodôvodnenosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 14. apríla 2011 v predmetnej veci vo vzťahu k druhému a tretiemu výroku, ktorým krajský súd zmenil druhý výrok rozsudku okresného súdu z 26. marca 2009, ktorým bola žaloba navrhovateľa zamietnutá, podľa ktorej:

- krajský súd zmenil rozsudok v časti ospravedlnenia za výrok, „že v štatutárnych orgánoch B., s. r. o., sedí V. L. starší“, tento údaj nie je ako celok nepravdivý, pretože Ing. V. L. bol do 17. októbra 2002 konateľom uvedenej spoločnosti a od 18. októbra 2002 po zmene jej právnej formy zastával v nej funkciu predsedu predstavenstva,

- zásah do osobnostnej sféry, resp. zníženie vážnosti osoby navrhovateľa, konštatoval krajský súd na základe výpovedí svedkýň, ktoré popísali nepriaznivé vnímanie jeho osoby medzi   jeho   zamestnancami,   partnermi   a   rodinou,   avšak   samy   obchodné   kontakty s navrhovateľom neprerušili na základe uverejneného článku,

- súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   nezistili,   či   došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa a či sú dané predpoklady na obmedzenie slobody prejavu,

- krajský   súd   priznal   navrhovateľovi   morálnu,   ako   aj   relutárnu   satisfakciu   za uverejnenie údajov, ktoré nie sú nepravdivé, resp. ich nepravdivosť nebola preukázaná, a vychádzal   z   nesprávneho   skutkového   zistenia   o   náklade   denníka   S.   (krajský   súd v odôvodnení rozsudku zo 14. apríla 2011 vychádzal z nesprávneho skutkového záveru o dennom náklade denníka S. v počte 600 000 ks, pritom však tlačený náklad tohto denníka v jednotlivých mesiacoch roku 2002 bol v čase vydania článku v rozsahu 70 000 ks – 80 000 ks),

- pokiaľ pre priznanie a určenie sumy náhrady nemajetkovej ujmy bolo určujúce práve skutkové zistenie krajského súdu týkajúce sa nákladu denníka S., potom v rozsudku uvedený   9-krát   väčší   rozsah   nákladu   denníka   S.,   než   v   skutočnosti   v   tomto   období dosahoval, znamená, že krajský súd dospel vychádzajúc z nesprávnych skutkových zistení k nesprávnemu právnemu záveru týkajúcemu sa nemajetkovej ujmy,

- v   predmetnej   veci   neboli   splnené   predpoklady   obmedzenia   slobody   prejavu sťažovateľa   a   tam,   kde   test   ústavnej   konformity   obmedzenia   slobody   prejavu   súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vykonali, sú ich závery nesprávne, negujú podstatu a zmysel práva na slobodu prejavu,

- rozhodnutie   neobsahuje   dôvody,   pre   ktoré   by   bolo   možné   konštatovať,   že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo zverejnením článku, a preto spôsob obmedzenia slobody prejavu sťažovateľa nemožno považovať za nevyhnutný a primeraný sledovanému účelu o to viac, že navrhovateľ je osoba verejne činná, ktorá musí zniesť vyššiu mieru zásahov do osobnostných práv.

V súvislosti   s touto argumentáciou   sťažovateľa ústavný súd poukazuje na § 238 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   dovolanie   je   tiež   prípustné   proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ disponuje dostupným a účinným prostriedkom nápravy ním namietaného porušenia označených práv, o ktorom je v konečnom dôsledku oprávnený   rozhodnúť všeobecný   súd.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k predmetnému konaniu daná právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011