znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 390/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010 prerokoval   sťažnosť   Mesta   M.,   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   M.,   Ž.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdo V 15/2009 z 29. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mesta   M. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2010 doručená sťažnosť Mesta M., M.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Ž., ktorou namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1 MObdo V 15/2009 z 29. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 29. apríla 2010“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že 16. decembra 1995 mimoriadne   valné   zhromaždenie   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.   (ďalej   aj   „žalobca“), rozhodlo o zvýšení základného imania spoločnosti novými vkladmi a udelilo súhlas na prevzatie   záväzku   na   nepeňažný   vklad   sťažovateľom   v   hodnote   103 100 000   Sk pozostávajúci z nehnuteľnosti – budovy hotela T.

Sťažovateľ 29. apríla 1996 urobil písomné vyhlásenie o vložení nepeňažného vkladu v   hodnote   103 100 000 Sk   pozostávajúceho   z   nehnuteľnosti   –   budovy   hotela   T.   do základného imania obchodnej spoločnosti žalobcu.

Zvýšenie základného imania bolo zapísané v príslušnom obchodnom registri v zápise obchodnej spoločnosti žalobcu.

Okresný úrad Martin, odbor katastra nehnuteľností (ďalej len „katastrálny úrad“) svojím rozhodnutím sp. zn. V 1094/96 zo 4. októbra 1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. februára 1997, zamietol návrh zrejme obchodnej spoločnosti L., a. s., na povolenie vkladu   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   –   budovy   hotela   T.   v   prospech   obchodnej spoločnosti L., a. s. (označené rozhodnutie katastrálneho úradu netvorilo prílohu sťažnosti, a preto dôvody tohto rozhodnutia priebeh konania a jeho účastníci nie sú ústavnému súdu známe, pozn.).

Keďže vlastnícke právo sťažovateľa k nehnuteľnosti – budove hotela T. v dôsledku už označeného rozhodnutia katastrálneho úradu zostalo zachované, sťažovateľ písomným vyhlásením z 20. septembra 1999 vložil túto nehnuteľnosť ako nepeňažný vklad do inej obchodnej spoločnosti, a to obchodnej spoločnosti T., a. s.

Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – budove hotela T. v prospech obchodnej spoločnosti T., a. s., bol povolený rozhodnutím katastrálneho úradu sp. zn. V 3566/99 z 29. septembra 1999.

Žalobou podanou Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 21. mája 2002 sa   žalobca   domáhal   od   sťažovateľa   zaplatenia   sumy   103 100 000 Sk   s   príslušenstvom z titulu   zaplatenia   hodnoty   nepeňažného   vkladu,   ku   ktorému   neprešlo   vlastníctvo   na obchodnú   spoločnosť,   a   z   právneho   dôvodu   s   poukazom   na   §   59   ods.   5   Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase zvýšenia základného imania.

V priebehu súdneho konania vedeného krajským súdom žalobca vymedzil právny dôvod ním uplatnených nárokov aj ako nárok vyplývajúci zo zmeny obsahu záväzku pri vadnom plnení podľa   § 324 ods. 3 v spojení s § 433 ods. 1 a § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka.

Krajský súd rozsudkom č. k. 19 Cb 161/02-365 z 21. mája 2003 (ďalej len prvý rozsudok krajského súdu“) zamietol žalobu, čo sa týka istiny a časti príslušenstva (v ostatnej časti uplatňovaného príslušenstva žalobe vyhovel). Podľa právneho názoru krajského súdu nárok   žalobcu   na   zaplatenie   hodnoty   nepeňažného   vkladu   v   peniazoch   bol   dôvodný s poukazom na aplikovateľnosť § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase zvýšenia základného imania na daný prípad,   avšak tento nárok posúdil   ako premlčaný, a preto žalobu čo sa týka uplatňovanej istiny, zamietol.

Krajský súd nepovažoval za dôvodný uplatnený nárok žalobcu z právneho dôvodu vyplývajúceho zo zmeny obsahu záväzku pri vadnom plnení podľa § 324 ods. 3 v spojení s § 433 ods. 1 a § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 235/03 z 27. septembra 2004 (ďalej aj „prvé rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho“)   v   odvolacom   konaní zrušil   prvý rozsudok   krajského   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Podľa   právneho   názoru najvyššieho súdu, na rozdiel od názoru krajského súdu, § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase zvýšenia základného imania nebol aplikovateľný na daný prípad uplatnených nárokov žalobcu.

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   krajský   súd   spravujúc   sa   právnym   názorom najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 1 Obo 235/03 z 27. septembra 2004 posúdil nárok žalobcu   ako   nedôvodný   z   právneho   titulu   opierajúceho   sa   o   §   59   ods.   5   Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase zvýšenia základného imania, keďže toto ustanovenie na daný prípad nie je aplikovateľné. Krajský súd ďalej posúdil dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu z právneho dôvodu nároku vyplývajúceho zo zmeny obsahu záväzku pri vadnom plnení podľa § 324 ods. 3 v spojení s § 433 ods. 1 a § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka, ako aj z právneho dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia a náhrady škody (ktorých právnymi titulmi si žalobca svoj nárok taktiež uplatňoval) a dospel k záveru o jeho nedôvodnosti z týchto právnych titulov. Krajský súd preto rozsudkom č. k. 19 Cb 161/02-487 z 12. mája 2005 (ďalej len „druhý rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol.

Dňa   29.   júna   2005   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok   žalobcu   –   obchodnej spoločnosti L., a. s., a následne sa stala účastníkom konania na mieste žalobcu správkyňa jeho konkurznej podstaty.

Zmluvou o postúpení pohľadávky z 26. júna 2008 správkyňa konkurznej podstaty postúpila   pohľadávku   uplatňovanú   v   posudzovanom   konaní   na   M.   G.   Zmena   v osobe žalobcu však v nadväznosti na uvedené postúpenie pohľadávok konajúcemu najvyššiemu súdu   ako   odvolaciemu   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Obo 168/200   oznámená nebola.

Najvyšší   súd rozsudkom   sp.   zn. 2 Obo 168/2007 z 3.   septembra 2008 (ďalej aj „druhé   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho“)   potvrdil   druhý   rozsudok krajského súdu a v plnom rozsahu sa stotožnil s jeho právnymi závermi.

Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 168/2007 z 3. septembra 2008 tomuto mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a svojím uznesením z 29. apríla 2010 zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Jedným   z   východísk   pre   závery   prvého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho, druhého rozsudku krajského súdu aj druhého rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bol právny názor, že k splneniu záväzku splatiť nepeňažný vklad pozostávajúci   z   nehnuteľnosti   dochádza   odovzdaním   vyhlásenia   o   vložení   nepeňažného vkladu   obchodnej   spoločnosti,   a   nie   až   nadobudnutím   vlastníckeho   práva   spoločnosti k nehnuteľnosti tvoriacej nepeňažný vklad.

Najvyšší   súd   v   uznesení   z   29.   apríla   2010   uvedený   právny   názor   posúdil   ako nesprávny,   a preto   rozhodol   o zrušení   druhého rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako súdu odvolacieho a vrátení veci na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„...mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo podané na základe podnetu M. G., bytom L. zo dňa 04. 05. 2009, ktorého právne postavenie ako oprávnenej osoby dotknutej rozhodnutím súdu generálny prokurátor posúdil na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 26. 06. 2008, ktorou podávateľ podnetu deklaroval, že sa stal právnym nástupcom žalobcu…

Podľa názoru sťažovateľa Uznesením Najvyššieho súdu SR, č. k. 1MObdo V/15/2009 zo dňa 29. 04. 2010 došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces porušením princípu právnej istoty tým, že dovolací súd NS SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora   bez   toho,   aby   došlo   k   akejkoľvek   zmene   v   skutkovom   stave   veci,   novej skutočnosti alebo k novým dôkazom,   zrušil právoplatný Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 03. 09. 2008, č. k. 2Obo/168/2007-564, a to len na základe iného právneho názoru. Princíp právnej istoty… je opretý o právny názor štyroch rozhodnutí súdov, z toho sťažovateľ   vnímal   (legitímne   očakával)   a   dôvodne sa   spoliehal na to,   že právny názor aplikovaný štyrikrát všeobecným súdom rovnako na danú právnu otázku, z toho dvakrát právny   názor   vyslovený   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR.   č.   k.   2Obo/168/2007   zo   dňa

03. 09. 2008 a Uznesením Najvyššieho súdu SR, č. k. 1Obo/235/2003 zo dňa 27. 09. 2004, nielenže   je   aplikáciou   príslušného   právneho   predpisu   konajúcimi   súdmi   v   súlade   s ich výlučným   právom   výkladu   právnych   noriem,   ale   aj   vytvoril   princíp   právnej   istoty (legitímneho očakávania sťažovateľa), že bude všeobecne rešpektovaný…

Sťažovateľ…   nemieni…   sa   domáhať   suplovania   právneho   hodnotenia   veci prislúchajúceho do výlučných kompetencií všeobecných súdov… námietky smerujú výlučne k tým závažným pochybeniam, ktoré zasiahli do sťažovateľovho základného práva… Sťažovateľ stojí na názore, že… práva sťažovateľa boli práva konkrétne a účinné, priznané štyrmi rozhodnutiami všeobecných súdov s totožným právnym názorom na danú spornú právnu otázku a práva M. G. boli iluzórne a teoretické…

Z   hľadiska   vecnej   argumentácie   pre   posúdenie   aplikácie   ust.   §   1,   2   O.   s.   p.   je hodnotovo   významné   posúdiť,   že   špekulatívne   zakúpená   pohľadávka   za   10.000.000   Sk v spojitosti   so   zmeneným   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   SR   porušujúcom   princíp právnej   istoty   narástla   ku   škode   sťažovateľa   do   výšky   viac   ako   420.000.000   Sk (13.941.445,93 Eur), teda v podstate ku škode viac ako 60.000 obyvateľov mesta M., a to nielen   v   oblasti   ekonomickej,   ale   aj   sociálnej,   zdravotnej   a   v   konečnom   dôsledku spôsobujúcej ekonomický kolaps celého mesta a jeho nútenú správu.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 1MObdo V/15/2009 zo dňa 29. 04. 2010... konštatuje, že: podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 O. s. p. boli splnené, M. G. preukázal v súlade súst. § 243e ods. 1 O. s. p. status osoby dotknutej rozhodnutím súdu... Osobitne Uznesenie NS SR... poukazuje, že postupníkovi M. G. bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.)... dovolací   senát   Najvyššieho   súdu   SR   sa   pri   skúmaní   podmienok   na   podanie mimoriadneho dovolania vôbec nezaoberal tým, že podávateľovi podnetu pánovi M. G. nemohla byť a ani nebola odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.) z dôvodu, že M. G. svoje práva podľa § 92 ods. 2 O. s. p. s použitím § 530 Obč. zákonníka vôbec nevyužil, a to napriek tomu, že uzavrel Zmluvu o postúpení pohľadávky už dňa 26. 06. 2008…

dovolací senát Najvyššieho súdu SR sám v rozpore s hypotézou ust. § 92 ods. 2 O. s. p. zhojil, konvalidoval pochybenie - nevyužitie práva M. G. vstúpiť do konania v čase odvolacieho konania…

M. G. sa mohol domáhať podnetom na mimoriadne dovolanie, že jeho práva boli dotknuté a že má postavenie dotknutej osoby § 243e O. s. p. len v prípade, keby tieto práva využil (§ 92 ods. 2, resp. 4 O. s. p. s použitím § 530 Obč. zákonníka). Tým, že pán M. G. tieto práva nevyužil pri 100 % informovanosti o svojich právach… nemôže byť dotknutou osobou v zmysle § 243 O. s. p...

M. G. špekulatívne nevyužil ust. § 92 ods. 2 O. s. p. a nevstúpil do konania z dôvodu, aby nestratil právne postavenie domáhať sa vrátenia poskytnutej úhrady 10.620.000 Sk za kúpu pohľadávky čoho dôkazom je aj, že v osobitnom konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici, č. k. 39-24K-128/02-Že-611 v spojení s konaním na Najvyššom súde SR, č. k. 6Obo/65/2009 možno verifikovať, že súbežne s prebiehajúcim konaním, ktoré je základom tejto sťažnosti sa pán M. G. domáha úhrady 10.620.000 Sk ako pohľadávky proti podstate voči správkyni konkurznej podstaty, ktorej vlastníkom sa nestal, na skutočnosť právneho postavenia M. G. ako dotknutej osoby podľa 243e O. s. p. bola táto právna skutočnosť doložená generálnej prokuratúre aj NS SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora...

NS   SR…   pri   skúmaní   podmienok   dovolania   podľa   ust.   243e   ods.   1   O.   s.   p. neposudzoval, že v danom prípade sa jedná o zjavne šikanózny výklad práva vo vzťahu k § 1, 2, 3 O. s. p., ktorých porušenie generálny prokurátor dovolaním namieta. Z hľadiska hypotézy § 1 a § 2 O. s. p. k § 243e ods. 1 O. s. p. je zjavné, že hodnotiacim záverom tak generálneho prokurátora, ako aj Najvyššieho súdu SR dovolacieho senátu bolo potrebné zahrnúť   aj   špekulatívny   charakter   zakúpenia   pohľadávky   za   sumu   10.000.000   Sk   a   jej súčasná   suma   dosahujúca   420.000.000   Sk   vo   vzťahu   k   závažnému,   mimoriadne negatívnemu dopadu na viac ako 60.000 obyvateľov Mesta M…

Takémuto chápaniu práva na spravodlivý proces sťažovateľ neprisviedča a hodnotí ho ako aplikáciu práva v prospech jednotlivca na ujmu a škodu práv neporovnateľného množstva fyzických a právnických osôb, ktorých sa takéto rozhodnutie dotýka...

generálny   prokurátor   podal   mimoriadne   dovolanie   formalisticky   bez   toho,   aby sledoval verejný záujem…

Ak by aj generálny prokurátor či dovolací senát NS SR ustálil z hľadiska požiadavky § 243e ods. 1 O. s. p., že M. G. spĺňal podmienku osoby dotknutej rozhodnutím súdu, tak nevyhnutne   musel   mať   preukázané,   že   pre   dôvodnosť   mimoriadneho   dovolania,   resp. akceptácie mimoriadneho dovolania pre ďalšie konanie zo strany NS SR, absentuje druhá požiadavka uvedená v citovanej právnej norme, a to požiadavka ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb alebo štátu...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné   právo   Mesta   M…   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR.   č.   k.   1MObdo   V/15/2009   zo   dňa 29. 04. 2010 porušené bolo.

Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu SR, č. k. 1MObdo V/15/2009 zo dňa 29. 04. 2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   si   zároveň   uplatnil nárok   na priznanie trov   právneho   zastúpenia   voči najvyššiemu súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho   súdu   z   29.   apríla   2010,   ktorým   bolo   na   základe   mimoriadneho   dovolania generálneho prokurátora zrušené druhé rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho. Podnet na podanie mimoriadneho dovolania bol podaný M. G. ako právnym nástupcom pôvodného žalobcu vo vzťahu k uplatňovanému nároku (na základe zmluvy o postúpení pohľadávky), s ktorým sa v odvolacom konaní nekonalo ako s účastníkom konania.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v občianskoprávnych,   obchodných   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Keďže druhé rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho bolo uznesením najvyššieho súdu z 29. apríla 2010 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, dosiaľ nebolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu 29. apríla 2010. Sťažovateľ bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv v konaní pred   najvyšším   súdom.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010