znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 390/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a Petra Brňáka v konaní o sťažnosti spoločnosti D., spol. s r. o., N., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. M., B., vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 217/2007 z 28. mája 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti D., spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 217/2007 z 28. mája 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Obo 217/2007 z 28. mája 2008   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

4. Spoločnosti   D., spol. s   r. o.   náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e:

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 390/08-11 z 26. novembra 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti D., spol. s r. o. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len,,dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 217/2007 z 28. mája 2008.

2. Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   v postavení   žalovaného   bola   účastníčkou konania vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) pod sp. zn. Z-2-43 Cb 350/98 (ústavný súd uvádza, že ide o zjavnú chybu, pretože správne má byť sp. zn.,,Z-2-43 Cb 350/96“+pozn.), v ktorom krajský súd rozhodol   v súlade so žalobným návrhom   rozsudkom   z   25.   júna 2001.   Proti   uvedenému   rozsudku   podala   sťažovateľka odvolanie, na podklade ktorého najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 235/01 z 3. apríla 2003 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Podané odvolanie   sťažovateľky   nebolo   spoplatnené   podľa   zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon   o súdnych   poplatkoch“),   napriek   tomu   však   odvolací   súd   konal   a v odvolacom konaní rozhodol. Lehota na vyrubenie poplatku podľa sťažovateľky uplynula v súlade s § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch 31. decembra 2004.

Krajský súd po vrátení veci najvyšším súdom opätovne rozhodol rozsudkom v súlade s podanou žalobou 24. novembra 2003. Sťažovateľka proti rozsudku podala včas odvolanie. Krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku výzvou doručenou jej 6. decembra 2006, čo bolo podľa nej skoro dva roky po uplynutí lehoty, s ktorou zákon o súdnych poplatkoch   spája   zánik   práva   vyrubiť   súdny   poplatok   za   odvolanie. Uznesením z 20. augusta 2007 krajský súd odvolacie konanie zastavil z dôvodu, že nebol zaplatený súdny poplatok. Sťažovateľka proti uzneseniu o zastavení konania podala včas odvolanie,   v ktorom   namietala   nedôvodnosť,   a tým   aj   nezákonnosť   vyrubenia   súdneho poplatku za odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 217/2007 z 28. mája 2008 napadnuté   rozhodnutie   o zastavení   odvolacieho   konania   potvrdil,   v dôsledku   čoho   sa uznesenie o zastavení konania stalo 14. júna 2008 právoplatným. Táto skutočnosť mala za následok, že   rozsudok   vo   veci   samej   sa   stal   právoplatným   24.   februára   2004 a vykonateľným 28. februára 2004.  

3. Uznesením najvyššieho súdu bolo podľa sťažovateľky porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože zastavenie konania znamená pre ňu nemožnosť, resp. upretie jej práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom - t. j. odvolaním - svojho práva.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   krajský   súd   zastavil   konanie   pre   nezaplatenie poplatku,   na ktorého   zaplatenie   nebol   účastník   povinný,   pričom   ak   účastníkovi   konania nevznikne táto povinnosť, nemôže súd konanie zastaviť pre nezaplatenie poplatku a musí vo   veci   konať.   Sťažovateľka   napokon   uviedla,   že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   bolo porušené   aj   jej   základné   právo   vlastniť   majetok   a právo   na   ochranu   majetku,   keďže dôsledkom   nesprávneho   postupu   súdu   pri   zastavení   odvolacieho   konania   nadobudol právoplatnosť rozsudok vo veci samej, čím jej vznikla povinnosť zaplatiť sumu 14 154 640 Sk istiny a trovy konania 500 000 Sk, čo je nesporne dopadom na jej majetok a odňatím majetku.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol tak, že najvyšší súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ďalej žiadala, aby ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania v sume 82 298 Sk.

II.

5. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vyzval najvyšší súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní. Podpredsedníčka najvyššieho súdu   vo   svojom   vyjadrení   z   12.   marca   2009   uviedla: ,,V   predmetnej   veci   Krajský   súd v Bratislave   zastavil   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Sťažovateľ   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie dôvodiac, že podaním druhého odvolania mu povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie nevznikla. Nezaplatenie poplatku preto nemohlo byť dôvodom na zastavenie konania. Odvolací súd uznesenie o zastavení konania potvrdil s poukazom na § 10 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch.

Ak sťažovateľovi poplatková povinnosť podaním odvolania skutočne nevznikla, nebol dôvod   na   zastavenie   konania.   Ak   súd   prvého   stupňa   napriek   tomu   konanie   zastavil a odvolací súd tento nesprávny postup v odvolacom konaní nenapravil, bola sťažovateľovi, ako účastníkovi konania, odňatá možnosť konať pred súdom (právo na to, aby bolo jeho odvolanie   vecne   v odvolacom   konaní   prejednané).   Keďže   takéto   pochybenie   zakladá prípustnosť   a zároveň   aj   dôvodnosť   dovolania...   mohol   sťažovateľ   podaním   dovolania dosiahnuť nápravu chybného postupu a rozhodnutia oboch súdov. Dovolanie však nepodal.

Sťažovateľ nepreukázal, ani netvrdí, že podmienku prípustnosti sťažnosti, stanovenú v § 53 ods.   1 zákona č. 38/1993   Z.   z. nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sťažnosť je neprípustná, preto ju navrhujeme zamietnuť.

Netrváme na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.“

6. Na výzvu ústavného súdu k vhodnosti ústneho pojednávania sa právny zástupca sťažovateľky vyjadril, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Zároveň upravil nárok na náhradu trov konania tak, že žiada priznať sťažovateľke náhradu trov konania v sume 3 248,44 eur vrátane DPH.

7. Po   podrobnom   posúdení   sťažnosti,   uznesenia   najvyššieho   súdu,   uznesenia krajského súdu, ako aj vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí k záveru, že   základné   právo   sťažovateľky   na súdnu   ochranu   a jej právo na spravodlivé súdne konanie uznesením najvyššieho súdu porušené boli.

III.

8. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je   teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci,   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely   -   prvý   upravuje ústavné súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo).   K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva,   pre   každý   z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95).

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný   súd   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

11. Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval sťažnosťou namietané uznesenie najvyššieho súdu, ktorým malo dôjsť k zásahu do práv sťažovateľky.

12.   Krajský   súd   odôvodnil   uznesenie   o zastavení   odvolacieho   konania   tým,   že: ,,Výzvou   zo   dňa   15. 11. 2006   bol   navrhovateľ   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za odvolanie, ktoré žalobca prevzal dňa 6. 12. 2006.

Podľa ust. § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, v znení zákona č. 531/2003 Zb., ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú mu súd určí, ak poplatok nebol zaplatený ani v lehote určenej súdom, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia musí byť poplatník poučený.

V predmetnom   konaní   žalovaný   súdny   poplatok   za   podané   odvolanie   nezaplatil, preto súd s poukazom na vyššie citované ustanovenie odvolacie konanie zastavil.“  

Krajský súd rozhodol o zastavení odvolacieho konania uznesením 20. augusta 2007. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila v podstate tými istými skutočnosťami ako sťažnosť. Najvyšší súd uznesením z 28. mája 2008 uznesenie krajského súdu   o zastavení odvolacieho konania potvrdil,   pričom   v odôvodnení uviedol: ,,Podľa spoločnej poznámky k položkám 1, 6, 7, 9, 14 a 16 sadzobníka súdnych poplatkov platí, že ak bol rozsudok zrušený v dôsledku odvolania, proti novému rozhodnutiu súdu I. stupňa, neplatí poplatník, ktorý už raz poplatok za odvolanie zaplatil.

Táto zmena sa však vzťahuje len na uvedené položky, pričom poplatková povinnosť je v obchodných   veciach   upravená   pod   položkou   2.   Z uvedeného   vyplýva,   že   spoločná poznámka sa na obchodné veci nevzťahuje, a preto je žalovanému daná povinnosť zaplatiť poplatok   za   odvolanie.   K zmene   došlo   až   novelou   zákona   o súdnych   poplatkoch č. 24/2007 Z. z. účinnej od 1. 1. 2008.

Z ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 71/1992 Zb.   súdnych poplatkoch v platnom znení vyplýva, že ak sa poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, za odvolanie alebo dovolanie nezaplatil, a to ani dodatočne v lehote, ktorú súd vo výzve určil, súd konanie zastaví, ak o následkoch nezaplatenia poplatku poplatníka poučil.

V prejednávanej veci boli všetky uvedené podmienky pre zastavenie konania splnené. Žalovaný   podal   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   bolo   doručené   súdu   I. stupňa dňa 23. 2. 2004. Krajský súd v súlade s ust. § 13 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch vyzval žalovaného výzvou zo dňa 15. 11. 2006 na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie vo výške 600 000 Sk. Výzva bola žalovanému doručená dňa 6. 12. 2006 a obsahovala aj poučenie   o následkoch   nezaplatenia   súdneho   poplatku.   Keďže   žalovaný   súdny   poplatok za odvolanie neuhradil ani do 20. 8. 2007, krajský súd rozhodol o zastavení konania. Žalovaný   nepreukázal   že   využil   zákonnú   možnosť   zaplatiť   súdny   poplatok za odvolanie   do   konca   lehoty   na   odvolanie   proti   uzneseniu   o zastavení   konania   pre nezaplatenie súdneho poplatku, kedy by súd prvého stupňa toto uznesenie zrušil podľa § 10 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnuté uznesenie krajského súdu podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“  

IV.

13.   Platenie   súdnych   poplatkov   je   imanentnou   súčasťou   občianskeho   súdneho konania a právne je upravené zákonom o súdnych poplatkoch a tiež zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Zaplatenie súdneho poplatku je v prípadoch   ustanovených   zákonom   o súdnych   poplatkoch   predpokladom   toho,   aby   súd vo veci konal a o uplatnenom nároku meritórne rozhodol. Zákonodarca zákonom o súdnych poplatkoch ustanovil, ktoré úkony a konania súdov sú spoplatnené súdnymi poplatkami (§   1 ods.   1 a 2 zákona o súdnych   poplatkoch   a sadzobník súdnych   poplatkov, ktorý   je prílohou zákona o súdnych poplatkoch). Zákonodarca zároveň ustanovil druhy konaní, ktoré sú od poplatkov oslobodené a taktiež osoby, ktoré sú od poplatkov oslobodené (§ 4 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch).

14. Zákon o súdnych poplatkoch bol okrem iného zmenený a doplnený aj zákonom č.   273/2007   Z.   z.   (ďalej   len  ,,novela   zákona   o súdnych   poplatkoch“),   ktorý   nadobudol účinnosť 1. júla 2007. Novelou zákona o súdnych poplatkoch sa okrem iného menil aj § 10 zákona   o súdnych   poplatkoch,   ktorý   upravuje   následky   nezaplatenia   súdneho   poplatku. Podľa § 10 ods. 1   prvej a druhej vety   zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1. júla 2007 ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený   v lehote,   súd   konanie   zastaví.   O   následkoch   nezaplatenia   poplatku   musí   byť poplatník vo výzve poučený.

Podľa § 18a ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenia) v znení účinnom od 1. júla 2007, od 1. júla 2007 sa odvolacie konanie pre nezaplatenie poplatku za odvolanie   nezastaví   ani   v konaniach   začatých   do   30.   júna   2007   a neprávoplatné uznesenia   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   poplatku   za   odvolanie   sa   stávajú neúčinnými.

15.   Za   tohto   zákonného stavu   neostáva   ústavnému súdu   iné   ako   konštatovať,   že krajský   súd   pri   rozhodnutí   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku za odvolanie, ktoré urobil 20. augusta 2007, nerešpektoval citované zákonné ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 1. júla 2007. Tieto zákonné ustanovenia nerešpektoval ani najvyšší súd, keď uznesenie krajského súdu uznesením z 28. mája 2008 potvrdil.   Tak krajský súd,   ako aj najvyšší   súd v odôvodnení svojich   uznesení uvádzajú paragrafové znenie zákona o súdnych poplatkoch účinné do 30. júna 2007 aj napriek tomu, že   rozhodovali   až   po   nadobudnutí   účinnosti   už   uvedenej   novely   zákona   o   súdnych poplatkoch. Účastník občianskeho súdneho konania má pritom legitímne právo očakávať, že súd   rozhodujúci   v jeho   veci   pozná   právo   (iura   novit   curia)   a rozhodne   podľa   práva. Nerešpektovanie   zákonného   zákazu   zastavenia   odvolacieho   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku   za odvolanie   krajským   súdom,   ako aj najvyšším   súdom   síce   spočíva v rovine   porušenia   podústavného   práva,   avšak   v prípade   sťažovateľky   viedlo   zároveň k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ak najvyšší súd neposkytol sťažovateľke súdnu ochranu a potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, ktoré bolo v priamom a očividnom rozpore so zákonným zákazom takéhoto   postupu,   samotný   najvyšší   súd   porušil   tieto   práva   sťažovateľky.   Zastavenie súdneho konania v štádiu odvolacieho konania z dôvodu, pre ktorý sa podľa účinnej právnej úpravy konanie nezastaví, totiž znamená, že o odvolaní sťažovateľky sa bez zákonného dôvodu   meritórne   nerozhodlo.   Tým   možno   bez   ďalšieho   konštatovať,   že   najvyšší   súd uznesením z 28. mája 2008 sp. zn. 4 Obo 217/2007 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a jej právo na spravodlivé súdne konanie. Preto ústavný súd vyslovil porušenie týchto práv sťažovateľky (bod 1 výroku nálezu) a uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

16.   Vzhľadom   na   skutočnosti   a dôvody   uvedené   v   15.   bode   odôvodnenia   tohto nálezu sa ústavný súd bližšie nezaoberal inými dôvodmi, ktoré uviedla sťažovateľka vo svojej sťažnosti (otázka, či sťažovateľke v súvislosti s druhým odvolaním v tej istej veci vznikla alebo nevznikla poplatková povinnosť).

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný návrhom na začatie konania, pričom   zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh výroku rozhodnutia   ústavného   súdu   -   petit   (napr.   III.   ÚS   166/02).   Z uvedeného   potom   možno vyvodiť, že ústavný súd nie je rigorózne viazaný odôvodnením sťažnosti a môže vysloviť porušenie označených práv sťažovateľky aj z iných, ako v sťažnosti uvedených dôvodov. Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   rozhodol   výrokom   nálezu   v súlade s petitom jej sťažnosti, avšak z iných dôvodov, ako uplatnila sťažovateľka, čo ale vzhľadom na   uvedené   (súlad   petitu   sťažnosti   a výroku   nálezu)   neznamená   prekročenie   jej   návrhu (rozhodovanie,,ultra petitum“).

17. K vyjadreniu najvyššieho súdu ústavný súd len stručne dodáva, že v právnej veci sťažovateľky nebolo vôbec dôležité, či jej v súvislosti s druhým podaným odvolaním v tej istej   veci   vznikla,   alebo   nevznikla   poplatková   povinnosť.   Otázka   vzniku   poplatkovej povinnosti   je   inou   právnou   otázkou   a nemožno   ju   zamieňať   s otázkou,   či   súd   pre nezaplatenie súdneho poplatku odvolacie konanie zastaví, alebo v konaní bude pokračovať ďalej a vec rozhodne aj bez zaplatenia súdneho poplatku, ktorý bude následne od poplatníka vymáhaný v rámci výkonu rozhodnutia. V čase rozhodovania krajského súdu o zastavení konania,   ako   aj   najvyššieho   súdu   o   odvolaní   sťažovateľky   účinná   právna   úprava nedovoľovala   súdu   zastaviť   odvolacie   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   ani v prípade,   že   by   sťažovateľke   vznikla   poplatková   povinnosť.   O to   viac   súd   nemohol odvolacie konanie zastaviť v prípade, že sťažovateľke poplatková povinnosť nevznikla.

18. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Namietané porušenie týchto práv odôvodnila len tým, že dôsledkom nesprávneho postupu súdu pri zastavení odvolacieho konania nadobudol právoplatnosť rozsudok vo veci samej, čím jej vznikla povinnosť zaplatiť sumu 14 154 640 Sk istiny a trovy konania 500 000 Sk, čo je   nesporne   dopadom   na   jej   majetok   a   odňatím   majetku.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd uvádza,   že   sťažovateľka   nepreukázala   konkrétnu   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a základným právom vlastniť majetok (právom na ochranu majetku), ktorého porušenie namietala. Preto ústavný súd sťažnosti   tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).  

19. Ústavný súd sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania (bod 4 výroku nálezu) aj napriek tomu, že v konaní bola v prevažnej časti   úspešná. Trovy   jej neboli priznané z dôvodu,   že   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej   označených   práv   a zrušil   uznesenie najvyššieho   súdu   primárne   z iných   dôvodov,   ako   uvádzala   sťažovateľka   v sťažnosti. Na okraj   ústavný   súd   dodáva,   že   právo   na   náhradu   trov   konania   nie   je   samozrejmým nárokom žiadneho sťažovateľa v prípade jeho úspechu v konaní a ústavný súd ho priznáva len v odôvodnených prípadoch (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009