znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 39/93

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Klučku a členov senátu JUDr. Jána Drgonca a JUDr. Viery Mrázovej 2. júna 1993 v konaní o návrhu prezidenta Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 111 a čl. 116 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky   v   spojitosti   s   ustanovením   čl.   102   písm.   f)   Ústavy   Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 39/93 rozhodol, že podáva tento

v ý k l a d

1.   Ústava   Slovenskej   republiky   upravuje   menovanie   a   odvolávanie   predsedu   a ostatných členov vlády Slovenskej republiky v prípadoch: a) keď sa vytvára nová vláda, b) pred uplynutím   funkčného obdobia, keď ide o predčasné odvolanie vlády, prípadne jej člena: Prvý prípad upravuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 102 písm. f), v čl. 110 a čl. 111. Druhý prípad upravuje v čl. 102 písm. f), v čl. 115 a čl. 116.

2. Článok 116 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky upravuje   oprávnenie predsedu vlády   Slovenskej   republiky   podať   právne   významný   návrh   na   odvolanie   člena   vlády Slovenskej republiky. Podaním návrhu predsedu vlády Slovenskej republiky na odvolanie člena   vlády   vzniká   prezidentovi   Slovenskej   republiky   právna   povinnosť   návrhom   sa zaoberať. Prezident po posúdení okolností prípadu   musí rozhodnúť, či návrhu predsedu vlády Slovenskej republiky vyhovie a člena vlády odvolá, alebo či návrhu predsedu vlády Slovenskej republiky nevyhovie a člena vlády neodvolá.

Článok   116   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   prezidentovi   Slovenskej republiky neukladá povinnosť odvolať člena vlády, ak to predseda vlády navrhne.

O d ô v o d n e n i e

I. Právomoc prezidenta podľa Ústavy Slovenskej republiky

V Ústave Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) sú uvedené tri typy formulácií pre úpravu   právomoci   prezidenta.   V   prvom   prípade   ide   o   výslovne   priznané   oprávnenie vyjadrené formuláciou "môže urobiť"; napríklad môže rozpustiť Národnú radu Slovenskej republiky (čl. 102 písm. d)), môže odvolať sudcu Ústavného súdu   (čl. 138 ods. 2). V druhom prípade ide o výslovne určenú povinnosť   vyjadrenú formuláciou "je povinný". napríklad je povinný vypočuť stanovisko predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (čl. 102   písm.   d)   druhá   veta).   V   treťom   prípade   ide   o   formuláciu   "urobí",   napríklad "prepožičiava vyznamenania" (čl. 102 písm. h)), alebo "odvolá člena vlády" (čl. 116 ods. 7).   Táto   formulácia   nemá   jednoznačný   obsah.   Interpretáciou   z   nej   možno   odvodiť oprávnenie,   ale   aj   povinnosť.   V   dôsledku   toho   treba   odstrániť   pochybnosti   o   obsahu normatívnych viet určených v právnom poriadku Slovenskej   republiky a osobitne v jej Ústave.

Univerzálnym   interpretačným   pravidlom   výkladu   právnych   noriem   určených   v Ústave Slovenskej republiky pre štátne orgány je pravidlo: "Štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon" (čl. 2 ods. 2). Pomocou aplikácie tohto interpretačného pravidla určeného   Ústavou Slovenskej republiky   práva   prezidenta   od   jeho   povinností   nemožno   oddeliť,   lebo   by   sa   vytvorili pochybné povinnosti.   Napríklad podľa článku 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky prezident "udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty". Ak by sa tento typ formulácie úloh prezidenta interpretoval ako právna povinnosť, interpretáciou práva by vznikla silne dubiózna   povinnosť   prezidenta   udeliť   amnestiu   alebo   zmierniť   trest   uložený   súdom každému,   kto   o   to   požiada.   Ústavné   postavenie   prezidenta   Slovenskej   republiky   je jednoznačné iba vtedy, keď mu Ústava Slovenskej republiky výslovne priznáva oprávnenie, alebo výslovne ukladá povinnosť. V iných prípadoch ústavné postavenie prezidenta treba dotvoriť   buď   interpretáciou   právnych   noriem   uvedených   v   texte   Ústavy   Slovenskej republiky alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení Ústavy Slovenskej republiky. Ani vtedy,   ak   by   zákon   určil   povinnosť   prezidenta   Slovenskej   republiky   konať   spôsobom nepredpísaným   v   Ústave   Slovenskej   republiky,   nebolo   by   možné   interpretovať   takú povinnosť   ako   ústavnú,   lebo   zákon   by   menil   Ústavou   Slovenskej   republiky   upravené postavenie prezidenta Slovenskej republiky, a teda svojou podstatou by bol protiústavný.

Ústava Slovenskej republiky priznáva Ústavnému súdu Slovenskej republiky právo podávať výklad ústavných zákonov (čl. 128 ods. 1).   V kategórii prameňov práva Ústava Slovenskej republiky používa dva pojmy - ústava a ústavný zákon (čl. 84 ods. 3, čl. 86 písm. a), čl. 125 písm. a)). Tým nastoľuje otázku právomoci Ústavného súdu vo. veciach výkladu Ústavy Slovenskej republiky a vzájomného vzťahu Ústavy a ústavných zákonov v systéme prameňov práva Slovenskej republiky.

II. Ústava a ústavné zákony v systéme prameňov práva

Právne poriadky väčšiny štátov v súčasnosti rozlišujú medzi   ústavou a zákonmi. Ústava predstavuje najvyššiu vrstvu právneho poriadku, jeho vrchol: Na jej prijatie, zmenu a zrušenie treba väčší počet hlasov, než na prijatie. zmenu alebo zrušenie zákonov. Z tohto hľadiska v systéme prameňov práva Slovenskej republiky neexistuje rozdiel medzi ústavou a ústavným zákonom. Na prijatie   ústavy, zmenu ústavy a ústavného zákona sa vyžaduje súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (čl. 84 ods. 3), ústavu a ústavné zákony podpisuje   predseda Národnej rady Slovenskej republiky (čl. 89 ods. 2 písm.   b)). V procedúre prerokúvania, prijímania a vyhlasovania ústavy

a ústavných zákonov nie sú právne rozdiely.

Predchádzajúca Ústava (Ústava Československej socialistickej   republiky v znení neskorších predpisov) bola prijatá ústavným   zákonom č. 100/1960 Zb. Ústava v čl. 142 ods.   1   obsahovala   výslovné   ustanovenie.   podľa   ktorého   Ústava   Československej socialistickej   republiky   môže   byť zmenená   iba   ústavným   zákonom   Federálneho   zhro-maždenia. Rozlišovanie medzi ústavou a ústavnými zákonmi sa v Zbierke zákonov zaviedlo roku 1970. Vecný register Zbierky zákonov roku 1969 má iba heslo "Ústava", v ktorom vedie ústavné zákony (s. 28). Roku 1971 sa po prvý raz objavilo nové heslo "Ústava a ústavné zákony" (s. 28). Roku 1970 vo vecnom registri nie je ani jedno z týchto hesiel, hoci bol   prijatý   ústavný   zákon   číslo   126/1970   Zb.   o   opatreniach   v   sústave   federálnych ústredných orgánov, na čele ktorých stojí člen vlády ČSSR a ústavný zákon č. l27/l970 Zb. o voľbe poslancov krajských národných výborov v Slovenskej socialistickej republike.

Ústavné zákony najskôr menili alebo dopĺňali ústavný stav založený Ústavou ČSSR (ústavný zákon č. 100/1960 Zb.). Najvýraznejšia zmena ústavného zákona č. l00/l960 Zb. sa uskutočnila ústavným zákonom č. 143/1968 Zb. o československej federácii. Neskôr prijaté ústavné   zákony   sa   zdanlivo   nedotýkali   ústavy,   lebo   menili   a   dopĺňali   iba   tie   ústavné zákony,   ktorými   sa   predtým   zmenila   Ústava   (najpočetnejšími   zmenami   prešiel   ústavný zákon   č.   143/1968   Zb.,   ktorý   sa   zmenil   a   doplnil   ústavným   zákonom   č.   50/1975   Zb., ústavným   zákonom   č.   161/1989   Zb.,   ústavným   zákonom   č.   182/1989   Zb.,   ústavným zákonom   č.   46/1990   Zb.,   ústavným   zákonom   č.   100/1990   Zb.,   ústavným   zákonom   č. 158/1990 Zb., ústavným zákonom č. 159/1990 Zb., ústavným   zákonom č. 294/1990 Zb:, ústavným   zákonom   č.   295/1990   Zb.,   ústavným   zákonom   č.   556/1990   Zb.,   ústavným zákonom č. 2O5/l992 Zb., ústavným   zákonom č. 206/1992 Zb., ústavným zákonom č. 211/1992   Zb.   a   ústavným   zákonom   č.   493/1992   Zb.).   Tým   sa   napomáhalo   vzniku   a upevňovaniu   presvedčenia,   že   ústava   a   ústavné   zákony   sú   rozdielne   pramene   práva. vertikálne usporiadané, s vyšším stupňom právnej sily na strane ústavy.

Nesprávnosť vertikálneho chápania vzťahu ústavy a ústavných   zákonov najlepšie dokazuje zmena Ústavy ústavným zákonom (napríklad ústavným zákonom č. 43/1971 Zb., ktorým   sa   mení čl.   86   Ústavy   a čl. 30   a č1.   103 ústavného zákona o československej federácii, alebo ústavným zákonom č. 62/1978 Zb., ktorým sa mení čl. 24 ods. 2 Ústavy Československej socialistickej republiky). Ak by ústava mala vyššiu právnu silu než ústavné zákony, zmena   ústavy ústavným zákonom by musela byť protiprávna. Medzi ústavou a ústavnými zákonmi nie je rozdiel v právnej sile, nie sú teda   usporiadané vertikálne. Z právneho hľadiska má význam iba rozlišovanie medzi zákonmi prijímanými kvalifikovanou väčšinou hlasov   poslancov a medzi zákonmi, na ktorých prijatie sa vyžaduje jednoduchá väčšina   hlasov   poslancov.   Ústava   a ústavný   zákon   majú   rovnaký   stupeň   právnej   sily, ktorým sa odlišujú od zákonov.

Z ustanovenia čl. 128 ods. 1 Ústavy vyplýva právomoc Ústavného   súdu podať výklad každého zákona prijatého, doplneného alebo   zmeneného kvalifikovanou väčšinou hlasov poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

III. Podmienky konania Ústavného súdu vo veci výkladu Ústavy Slovenskej republiky

Na základe splnomocnenia v Ústave Slovenskej republiky (čl. 128 ods. 1) podmienky pri   podávaní výkladu   ústavných   zákonov   ustanovuje osobitný   zákon.   Je ním   zákon   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Konanie sa vedie za účasti štátneho orgánu, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že ústavný zákon nesprávne vykladá. Zákon v tomto prípade nevyžaduje uplatnenie práva či   povinnosti odvodenej pomocou nesprávneho výkladu práva. Pre   vznik právne relevantného   sporu   stačí,   že   štátny   orgán   interpretuje   ústavný   zákon   spôsobom,   ktorý navrhovateľ odmieta.

Podľa zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   má   vo   veci   výkladu   ústavných   zákonov rozhodovaciu právomoc senát   Ústavného súdu podľa § 5 ods. 1, lebo nejde o vec, ktorá podľa ustanovenia § 3 patrí do rozhodovacej právomoci pléna Ústavného súdu. Podmienky konania určuje najmä tretí oddiel druhej hlavy zákona č. 38/1993 Z. z.

Konanie   vo   veci   výkladu   ústavného   zákona   sa   môže   začať   na   návrh   subjektu oprávneného podať taký návrh podľa § 18 ods. 1 písm. a) až e) zákona č. 38/1993 Z. zb podľa § 18 ods. 1 písm. b) je ním aj prezident Slovenskej republiky. Návrh, ktorý prezident Slovenskej republiky podal, obsahoval všetky náležitosti   predpísané § 20 ods. 1 a § 47 zákona č. 38/1993 Z. z.

IV. Konanie o návrhu prezidenta na podanie výkladu čl. 102 písm. f). čl. 111 a čl. 116 Ústavy Slovenskej republiky

Návrh prezidenta Slovenskej republiky na podanie výkladu   ustanovení čl. 111 a čl. 116 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. je dôvodom pre začatie konania Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   pretože   došlo   k   sporu   o   interpretáciu   čl.   116   ods.   4   Ústavy Slovenskej   republiky   medzi   prezidentom   Slovenskej   republiky   a   predsedom   vlády Slovenskej republiky. Dôkazom vzniku sporu je návrh prezidenta Slovenskej republiky zo 17. marca 1993 a jeho vyjadrenie z 5. apríla 1993, ktorým odpovedal na žiadosť sudcu - spravodajcu Ústavného súdu Slovenskej republiky o doplnenie dôkazov podľa § 31 ods. l zákona č. 38/1993 Z. z. V súlade   s ustanovením § 29 ods. 5 návrh prezidenta o výklad Ústavy sudca - spravodajca postúpil účastníkovi konania, o ktorom navrhovateľ tvrdí, že ústavný zákon nesprávne vykladá, aby sa k návrhu vyjadril. Predseda vlády vo svojom vyjadrení   k   návrhu   prezidenta   Slovenskej   republiky   nepoprel   tvrdenie   prezidenta Slovenskej republiky o tom, že k sporu o interpretáciu čl. 116 ods. 4 Ústavy medzi nimi došlo. ani to, že k sporu došlo z dôvodu uplatnenia   Ústavou priznaného práva predsedu vlády Slovenskej republiky podať návrh na odvolanie člena vlády Slovenskej republiky.Podmienkou konania podľa § 46 ods. 2 je, aby k sporu o výklad Ústavy došlo medzi dvomi   štátnymi   orgánmi..   Okrem   štátnych   orgánov,   fyzických   a   právnických   osôb   s jednoznačne kvalifikovateľným právnym zaradením, Ústava Slovenskej republiky upravuje aj právomoc iných subjektov reprezentujúcich štátnu moc. V rámci takej úpravy priznáva aj právo predsedovi vlády Slovenskej republiky podať návrh na odvolanie člena vlády podľa čl. 116 ods. 4. O výklad ústavných práv týchto subjektov tiež môže vzniknúť spor.   To názorne dokazuje konanie o návrhu prezidenta Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 116 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky. Potreba chrániť ústavnosť v Slovenskej republike plne opodstatňuje konanie Ústavného súdu   Slovenskej republiky   aj v prípade návrhov iných subjektov reprezentujúcich štátnu moc.

Ústava   Slovenskej   republiky   priznáva   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky právomoc podávať výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná (čl. 128 ods. 1).

Zákon č. 38/1993 Z. z. slovom "sporný" označuje konanie   o veciach, v ktorých došlo k sporu a kde proti sebe stoja dve strany - štátne orgány s rozdielnym názorom na interpretáciu ústavnej normy (§ 46 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.). Spor o výklad ústavnej normy upravujúcej právomoc iných subjektov reprezentujúcich štátnu moc toto ustanovenie zákona č. 38/1993 Z. z.   výslovne neupravuje. Ústava splnomocňuje zákon, aby upravil podmienky, za ktorých Ústavný súd uplatní svoju právomoc podať   výklad Ústavy, ale nesplnomocňuje zákon, aby zúžil právomoc   Ústavného súdu vo veci podávania výkladu Ústavy. Ak by zákon právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky zužoval výlučne na konanie o veciach, v ktorých došlo k sporu medzi štátnymi   orgánmi, porušil by princíp ústavnosti.

V. Ústavný základ organizácie štátnej moci v Slovenskej republike

Ústava   Slovenskej   republiky   štátnu   moc   rozdeľuje   na   zákonodarnú   moc   (Piata hlava),   výkonnú   moc (Šiesta   hlava),   súdnu   moc   (Siedma   hlava)   a   prokuratúra   (Ôsma hlava). Viaceré zložky moci   sú vnútorne rozčlenené. V rámci súdnej moci,je vytvorený Ústavný súd Slovenskej republiky ako súdny orgán ochrany ústavnosti (Siedma hlava prvý oddiel) a súdy Slovenskej republiky (Siedma   hlava druhý oddiel). Právomoci subjektov štátnej moci sa navzájom odlišujú. Subjekty zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci i proku-ratúry   majú   Ústavou   Slovenskej   republiky   priznané   základné   právomoci   potrebné   pre zabezpečenie riadneho plnenia svojich originálnych úloh nezastupiteľných iným, orgánom štátnej moci, ako aj ďalšie právomoci, ktoré im Ústava Slovenskej republiky priznáva za účelom zabezpečenia vyváženosti moci v štáte. Tieto majú subjekty štátnej moci priznané na to, aby nedošlo k narušeniu rovnováhy moci v štáte. Majú teda kontrolnú funkciu voči iným zložkám moci. Zákonodarná moc voči výkonnej moci a súdnictvu, výkonná moc vo vzťahu k zákonodarnej a podobne.

VI. Ústavné postavenie prezidenta Slovenskej republiky v organizácii štátnej moci v Slovenskej republike

Ústava Slovenskej republiky upravuje postavenie prezidenta Slovenskej republiky v Šiestej hlave. prvom oddieli, čím zaraďuje prezidenta do štruktúry výkonnej moci. Tomu zodpovedá vymedzenie základných právomocí prezidenta v čl. 102, ako aj zverenie vyva-žovacích   právomocí   voči   zákonodarnej   moci   (právo   vrátiť   Národnej   rade   Slovenskej republiky ústavný zákon a zákon s pripomienkami   buď z vlastného rozhodnutia - č1. 87 ods. 3, alebo na návrh   vlády Slovenskej republiky - čl. 87 ods. 4) a voči súdnej moci (právo udeliť amnestiu, odpustiť a zmierniť tresty uložené trestnými súdmi - čl. 102 písm. i)).

VII. Ústavné postavenie prezidenta v organizácii výkonnej moci

Hoci vláda Slovenskej republiky (ďalej len "vláda") je najvyšším orgánom výkonnej moci   (čl.   108),   ústavné   postavenie   prezidenta   Slovenskej   republiky   je   v   skutočnosti dominantné   voči   ústavnému   postaveniu   vlády.   Bez   prejavu   vôle   prezidenta   nedôjde k vzniku ani zániku členstva vo vláde (čl. 111). Z tohto postavenia vyplýva relatívna, nie absolútna   dominancia   prezidenta   Slovenskej   republiky   vo   vzťahu   k   vláde.   Prezident Slovenskej republiky môže predsedu a ďalších členov vlády vymenovať a ich odvolať alebo vymenovať a odvolať jej jednotlivých členov len po splnení podmienok určených v Ústave Slovenskej republiky (čl. 115 až čl. 117). Tým sa zabezpečuje vyváženosť právomoci v rámci organizovania výkonnej moci.

Vo vzťahu k predsedovi vlády Slovenskej republiky Ústava   Slovenskej republiky upravuje prezidentovu právomoc vymenovať a odvolať predsedu vlády (čl. 110 ods. 1). Okrem toho mu priznáva dominantné postavenie voči predsedovi vlády po prijatí demisie podanej členom vlády alebo po odvolaní člena vlády, pretože prezident určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal (čl: 116 ods. 7). Pre tento prejav vôle prezidenta Slovenskej republiky Ústava Slovenskej republiky nevyžaduje ani návrh,   ani súhlas predsedu   vlády.   Naopak,   predsedovi   vlády   Slovenskej   republiky Ústava   Slovenskej   republiky   nepriznáva   právomoci   vo   vzťahu   k   prezidentovi.   Táto okolnosť   znemožňuje prijatie takej interpretácie Ústavy Slovenskej republiky, ktoré by priznalo prezidentovi Slovenskej republiky všeobecnú povinnosť prijať podnety a návrhy predsedu vlády bez možnosti ich odmietnuť.

VIII.   Právomoc   prezidenta   Slovenskej   republiky   a   predsedu   vlády   Slovenskej republiky pri vymenovaní a odvolaní člena vlády Slovenskej republiky

V   Ústave   Slovenskej   republiky   sa   formulácia   "prezident   vymenúva   a   odvoláva predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky" používa vo dvoch významoch: 1. na označenie prípadu, keď sa originálne formuje nová vláda Slovenskej republiky a 2. na označenie prípadu, keď z vlády pred uplynutím funkčného obdobia je odvolaný niektorý z jej členov a treba ho nahradiť   iným, ako aj na označenie prípadu, keď pred uplynutím funkčného obdobia nastanú Ústavou určené okolnosti pre predčasné odvolanie celej vlády. Právnym   základom   uvedeného   rozlišovania   je   ustanovenie   čl.   102   písm.   f)   Ústavy Slovenskej republiky. Prvá časť tohto ustanovenia ukončená bodkočiarkou sa vzťahuje na originálne   vytvorenie vlády a na ukončenie jej činnosti po uplynutí funkčného   obdobia vymedzeného časom nového zvolenia Národnej rady Slovenskej   republiky podľa čl. 117 Ústavy Slovenskej republiky. Druhá časť tohto ustanovenia, ktorá začína za bodkočiarkou, sa vzťahuje na   predčasné odvolanie vlády alebo jej jednotlivého člena, na vymenovanie nového člena vlády nahrádzajúceho odvolaného člena vlády. Ustanovenie čl. 102 písm. f) v prvom význame O text pred bodkočiarkou) spresňujú ustanovenia čl. 110 a čl. 111 Ústavy. Ustanovenie   čl.   102   písm.   f)   v   druhom   význame   (text   za   bodkočiarkou)   spresňujú ustanovenia čl. 115 a čl. 116 Ústavy.

Z hľadiska návrhu na podanie výkladu čl. 116 ods. 4 irelevantné je ustanovenie čl. 111,   pretože   toto   ustanovenie   sa   vzťahuje   na   originálnu   tvorbu   vlády   ako   celku. Ustanovenie čl. 115 Ústavy s predmetom sporu tiež nesúvisí, lebo sa týka vlády ako celku.

Predmetom sporu je iba obsah právnej normy čl. 116 ods. 4   Ústavy Slovenskej republiky. Podľa nej: "Návrh na odvolanie člena vlády môže podať prezidentovi Slovenskej republiky aj predseda vlády." Táto norma priznáva oprávnenie podať návrh na odvolanie člena   vlády.   Subjektom   oprávnenia   je   predseda   vlády.   V   rozsahu   predmetu   úpravy ustanovenie   čl.   116   ods.   4   nie   je   sporné.   Spornosť   zakladajú   až   právne   dôsledky vyplývajúce pre prezidenta Slovenskej republiky, ak subjekt oprávnenia Ústavou priznané oprávnenie uplatní.

Ak sú splnené všetky Ústavou Slovenskej republiky určené podmienky, prezidentovi Slovenskej republiky vzniká povinnosť   návrhom predsedu vlády Slovenskej republiky sa zaoberať.   K   splneniu   povinnosti   prezidenta   Slovenskej   republiky   zaoberať   sa   návrhom predsedu   vlády   Slovenskej   republiky   na odvolanie   člena vlády   dôjde   v okamihu, keď prezident Slovenskej republiky rozhodne, či člena vlády Slovenskej republiky odvolá, alebo návrh   predsedu   vlády   Slovenskej   republiky   odmietne.   Toto   rozhodnutie   je   súčasťou základnej   právomoci   prezidenta   Slovenskej   republiky.   Ústava   Slovenskej   republiky   ho nespája s vyvažovacou právomocou zákonodarnej, ani súdnej moci. Prezident Slovenskej republiky   nemá   ústavné právo   ani povinnosť zistiť,   aké je stanovisko   Národnej   rady Slovenskej   republiky,   ani   iného   štátneho   orgánu   pred   vydaním   svojho   rozhodnutia. Zákonodarná moc v prípade záujmu na vykonaní personálnych zmien v zložení vlády má vlastnú právomoc.

Návrh   na   odvolanie   člena   vlády   Slovenskej   republiky   môžu   urobiť   aj   poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ak taký návrh predloží aspoň jedna pätina poslancov (čl.   88   ods.   1).   Ak   s návrhom   súhlasí nadpolovičná väčšina   poslancov   Národnej   rady Slovenskej republiky, Národná rada Slovenskej republiky vysloví členovi vlády nedôveru (čl. 88 ods. 2). Vyslovenie nedôvery má za následok, že prezident Slovenskej republiky člena   vlády   odvolá   (čl.   116   ods.   3).   Z   dominancie   zákonodarnej   moci   vo   vzťahu   k výkonnej moci vyplýva povinnosť prezidenta Slovenskej republiky   odvolať člena vlády, ktorému Národná rada Slovenskej republiky vyslovila nedôveru.

Ustanovenia čl. 116 ods. 3 a čl. 116 ods. 4 Ústavy upravujú   právne postavenie rozdielnych subjektov práva a majú rozdielne   právne účinky. Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky (čl. 72). Predseda vlády Slovenskej republiky je jedným z členov vlády (čl.   109 ods. 1), ktorá je najvyšším orgánom výkonnej moci (čl. 108).

Rozdielny je aj ústavnoprávny vzťah Národnej rady Slovenskej republiky a predsedu vlády Slovenskej republiky k prezidentovi Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky volí   prezidenta tajným hlasovaním na päť rokov (čl. 101 ods. 2), pričom na zvolenie   prezidenta   sa   nevyžaduje   jednoduchá   nadpolovičná   väčšina   hlasov   poslancov Národnej   rady,   ale   je   potrebná   kvalifikovaná   trojpätinová   väčšina   hlasov   všetkých poslancov (čl. 101 ods. 3). Podľa podmienok určených v Ústave Slovenskej republiky Ná-rodná rada Slovenskej republiky môže kedykoľvek odvolať prezidenta, ak sa za odvolanie vysloví   trojpätinová   väčšina   všetkých   poslancov   (čl.   106).   Na   druhej   strane   prezident Slovenskej republiky vymenúva a odvoláva predsedu vlády Slovenskej republiky (čl. 110 ods. 1).

Z rozdielneho ústavného postavenia subjektov oprávnených predložiť prezidentovi Slovenskej   republiky   právne   relevantný   návrh   na   odvolanie   člena   vlády   Slovenskej republiky nastávajú aj rozdielne právne účinky návrhu, a to v závislosti na tom, ktorý   z oprávnených subjektov uplatnil svoje právo a návrh predložil. V prospech diferenciácie právnych   účinkov   uplatnenia   ústavného   práva   podať   návrh   na   odvolanie   člena   vlády Slovenskej   republiky   svedčí   aj   ústavný   mechanizmus   prípravy   návrhu   v Národnej   rade Slovenskej republiky a vo vláde Slovenskej republiky. Návrh   na odvolanie člena vlády Slovenskej republiky v Národnej rade Slovenskej republiky musí predložiť najmenej jedna pätina poslancov (čl. 88 ods. 1). O návrhu sa v pléne.Národnej rady uskutoční rozprava (§ 85 ods. 4 Rokovacieho poriadku SNR) a po nej nasleduje hlasovanie, v ktorom s návrhom musí vysloviť súhlas nadpolovičná väčšina všetkých poslancov (čl. 88 ods. 2).

Mechanizmus predkladania návrhu na odvolanie člena vlády Slovenskej republiky do vlády, ani postup pri prerokovaní a schvaľovaní takého návrhu vo vláde nie je upravený Ústavou ani zákonom. Ústavné právo priznané predsedovi vlády Slovenskej republiky v čl. 116 ods. 4 môže predseda vlády uplatniť dokonca aj bez toho, aby svoje rozhodnutie podať návrh na odvolanie člena vlády konzultoval s vládou Slovenskej republiky. Preto za účelom vytvorenia   vnútornej   vyváženosti   výkonnej   moci   Ústava   Slovenskej   republiky   ukladá prezidentovi   Slovenskej   republiky   iba   povinnosť   návrhom   predsedu   vlády   Slovenskej republiky sa zaoberať, ale nie povinnosť tomuto návrhu vyhovieť.

Z týchto dôvodov senát Ústavného súdu rozhodol tak, ako je   uvedené vo výroku rozhodnutia.

V Košiciach dňa 2. júna 1993JUDr. Ján Klučka, CSc.