znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 39/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. G., T., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom   pod   sp. zn.   22   C   62/2003,   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 4   Co 59/09   a sp.   zn.   4 Co   73/2011,   postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Cdo   179/2010   a jeho   uznesením zo 16.   decembra   2010   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 197/2011 a jeho uznesením z 23. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 25. júla 2012 doručená sťažnosť Ing. A. K. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   22   C   62/2003,   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 59/09 a sp. zn. 4 Co 73/2011, postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 179/2010 a jeho uznesením zo 16. decembra 2010 (ďalej len,,zrušujúce uznesenie najvyššieho   súdu“)   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 197/2011   a jeho   uznesením   z 23. mája   2012   (ďalej   len  ,,odmietajúce   uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol ako jeden zo žalobcov účastníkom   občianskeho   súdneho   konania   o náhradu   škody,   ktorá   im   mala   vzniknúť nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov pri vyšetrovaní trestnej činnosti bývalých konateľov obchodnej spoločnosti R., s. r. o., v ktorej bol žalobca jedným zo spoločníkov. Zaplatenia   náhrady   škody   sa   žalobcovia   domáhali   žalobou   podanou   proti   žalovanému v 1. rade,   a to   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky a žalovanému   v 2.   rade,   a   to   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej republiky,   z   titulu   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom podľa   zákona č. 58/1969   Zb.   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn. 22 C 62/03 z 20. októbra 2008 žalobu zamietol, krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 59/09 z 28.   októbra   2009   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   najvyšší   súd   však   zrušujúcim uznesením na dovolanie (aj) sťažovateľa rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie   konanie.   Dôvodom   zrušujúceho   uznesenia   najvyššieho   súdu   bolo   zistenie, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu neboli riadne oznámené, čím došlo k odňatiu možnosti dovolateľov (aj sťažovateľa) konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]. Následne rozsudkom sp. zn. 4 Co 73/2011 z 30. marca 2011 krajský súd opätovne potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom miesto a čas jeho verejného   vyhlásenia   riadne   oznámil   na   úradnej   tabuli   súdu.   Najvyšší   súd   následne odmietajúcim uznesením dovolanie (aj) sťažovateľa odmietol.

3. Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdil,   že   všetky   zákonné   predpoklady   vzniku zodpovednosti štátu za škodu boli preukázané, a preto je zamietnutie žaloby v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi, ako aj so zisteniami súdov o nesprávnom úradnom postupe. Sťažovateľ   sa   v podstatnej   časti   sťažnosti   venoval   popisu   priebehu   konania pred všeobecnými súdmi, zvýraznil dôvody zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu, ktoré podľa jeho názoru nebolo následne krajským súdom ani najvyšším súdom v odmietajúcom uznesení rešpektované, čím podľa jeho názoru došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Poukázal   na   zmätočnosť   odmietajúceho   uznesenia   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého žalobcom v 5. rade má byť Slovenská republika, Obvodný úrad B., aj keď takýto žalobca žiadnu   žalobu   nepodal,   žiadna   škoda   mu   nevznikla   a nie   je   v právnom   vzťahu so žalovaným.

4.   Namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ bližšie neodôvodil, a okrem tvrdenia o porušení práva nijak bližšie neodôvodnil ani   namietané   porušenie   základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.

5.   Porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   vidí   sťažovateľ   v tom, že na okresnom súde vec 7. augusta 2003 napadla zákonnej sudkyni JUDr. L. P., avšak rozsudkom z 20. októbra 2008 rozhodol nezákonný sudca JUDr. K. Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní vyvodzuje sťažovateľ z toho, že,,Súdy sú súčasťou rezortu spravodlivosti a táto skutočnosť sa prejavila pri rozhodovaní súdov ako nerovnosť účastníkov   keď   súdy   rozhodovali   o povinnosti   uhradiť   škodu   spôsobenú   nesprávnym postupom – žalovaným rezortom Ministerstva spravodlivosti SR, kam náležia uvedené súdy a keď dokázanú škodu štátnymi orgánmi na majetku spoločnosti R. pri rozhodovaní súd prvého stupňa i odvolací súd nevzali do úvahy a tým došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov.“.

6.   V petite   sťažnosti   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 62/2003, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 59/09 a sp. zn. 4 Co 73/2011, postupom najvyššieho súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3   Cdo   179/2010   a jeho   zrušujúcim   uznesením zo 16. decembra 2010   a   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 197/2011 a jeho odmietajúcim uznesením z 23. mája 2012. Ďalej žiadal, aby ústavný súd vyslovil:

,,V   uvedenom   konaní bolo odňaté právo účastníka   konať pred   odvolacím súdom a súd rozhodol bez toho, aby účastníka – žalobcu – predvolal.

- Žalobca v 5. rade Obvodný úrad B. nikdy nebol účastníkom ani poškodeným ani žalobcom v uvedenej žalobe a nepodal žalobu o náhradu škody a škoda tomuto subjektu bez právneho vzťahu nesprávnym úradným postupom nevznikla a tento subjekt nevystupoval ako   poškodený   a nepodával   ani   vysvetlenia   ku   škode   na   orgánoch   činných   v trestnom konaní   a uznesenie   dovolacieho   súdu   je   aj   z tohto   dôvodu   ako   celok   zmätočné   pretože uvádza nepravdivé údaje o žalobcovi v 5. rade, ktorý mal vystupovať na strane žalobcov a nie je uvedený v žalobe zo 7. augusta 2003 v rozpore s celým obsahom spisu.“

Napokon   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   odmietajúce   uznesenie najvyššieho súdu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom, ako aj trov konania pred dovolacím najvyšším súdom.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí návrhu   na   ďalšie   konanie   alebo   o jeho   odmietnutí,   a teda   vylúčení   z ďalšieho   konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a   navrhované   dôkazy.   Podľa   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a označenie, proti komu sťažnosť smeruje. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

10.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa   je poznačená vnútorným   nesúladom,   zmätočnosťou   a nejasnými   formuláciami,   z   ktorých   nie   vždy je zrejmé,   čo   a vo   vzťahu   ku   ktorému   z označených   súdov   sťažovateľ   namieta.   Okrem namietaného porušenia   práv   označených   v   petite   sťažnosti   sťažovateľ   v   jej odôvodnení namieta   aj   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v predmetnom   súdnom   konaní,   čo   vyvodzuje   z nedostatočného   odôvodnenia   rozhodnutí všeobecných   súdov.   Podľa   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   adresovaná ústavnému   súdu   musí   okrem   iného   obsahovať   aj   výslovné   označenie   základných   práv a slobôd, ktoré sa podľa sťažovateľa porušili a v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd v zásade viazaný návrhom na začatie konania (teda aj sťažnosťou). Zákonná   požiadavka   viazanosti   návrhom   platí   zvlášť   pre   návrh   výroku   rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje výrok rozhodnutia ústavného súdu,   ktorého   sa   domáha   (m.   m.   III.   ÚS   166/02).   To   znamená,   že   ústavný   súd   môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich   základných   práv   a slobôd,   zastúpené   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, advokátom.   Povinnosti   advokáta   vyplývajúce   zo   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti   na ďalšie konanie, ak sú   na to   splnené zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09). Z toho rezultuje, že sťažnostnými námietkami obsiahnutými v odôvodnení sťažnosti, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   ktorého   namietané   porušenie   však   nebolo   premietnuté   do   petitu sťažnosti, sa ústavný súd nemohol bližšie zaoberať a posudzoval ich iba ako súčasť jeho argumentácie.

11.   Okrem   toho,   sťažnosť   v rozpore   s   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde neobsahuje v podstate žiadne ústavnoprávne odôvodnenie zásahu do základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ k nej v rozpore s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde nepripojil kópiu rozsudkov okresného súdu sp. zn. 22 C 62/03 a krajského súdu sp. zn. 4 Co 59/09 a sp. zn. 4 Co 73/2011 a nijako neodôvodnil   požadované   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Ústavný   súd   pripomína, že takéto nedostatky zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.   Nedostatok,   resp.   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu účastníka konania je v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (podobne   napr.   IV.   ÚS   409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).

12.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa stabilizovanej a konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana týmto právam sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02, I. ÚS 226/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že odmietajúcim uznesením najvyššieho súdu z 23. mája 2012 došlo ku skončeniu konania pred všeobecným súdmi, v ktorom mali byť označené práva sťažovateľa porušené. Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na ústavnom súde osobne 25. júla 2012. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   bolo v čase   uplatnenia ochrany   práv sťažovateľom   prostredníctvom   sťažnosti podanej   ústavnému   súdu   skončené.   Ak   už   teda   v čase   podania   sťažnosti   okresný   súd, krajský súd ani najvyšší súd vo veci sťažovateľa nekonali, nemohli ani porušovať jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote. Preto   neostalo   ústavnému súdu   iné,   ako odmietnuť sťažnosť   v tejto časti   aj pre zjavnú neopodstatnenosť.

13.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ   vidí   zásah   do   základného   práva   na   zákonného   sudcu   v tom, že na okresnom súde rozsudok sp. zn. 22 C 62/03 z 20. októbra 2008 vyhlásil JUDr. K. a vec bola elektronickou podateľňou pridelená v roku 2003 sudkyni JUDr. L. P. Z obsahu sťažnosti   nevyplýva,   že   by   túto   námietku   sťažovateľ   vzniesol   v rámci   odvolania   proti rozsudku   okresného   súdu   [§   205   ods.   2   písm.   a)   v spojení   s   §   221   ods.   1   písm.   g) Občianskeho súdneho poriadku] alebo v rámci dovolania proti rozsudkom krajského súdu [§ 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku]. Odvolací súd, ako aj dovolací súd boli pritom oprávnené poskytnúť sťažovateľovi ochranu v prípade zistenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čo v zmysle princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   (,,ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   vylučuje   právomoc ústavného súdu. Ústavnému súdu preto neostalo iné, ako odmietnuť sťažnosť v tejto časti pre nedostatok právomoci. Nad rámec potreby však ústavný súd uvádza, že Súdna rada Slovenskej republiky uznesením č. 260 zo 6. mája 2008 dočasne pridelila JUDr. L. P., sudkyňu Okresného súdu Bratislava I, na výkon funkcie predsedu Okresného súdu Pezinok od 12. mája 2008 do 11. mája 2013, čo znamená, že menovaná nemohla 20. októbra 2008 vo   veci   sťažovateľa   rozhodnúť   ako   zákonná   sudkyňa   vecne   a miestne   príslušného Okresného súdu Bratislava I.

14.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 3 ústavy

Sťažovateľ vyvodzuje namietaný zásah do označeného práva tým, že o jeho žalobe rozhodovali súdy patriace do rezortu spravodlivosti, pričom podľa jeho názoru dokázanú škodu na majetku spoločnosti R., s. r. o., nevzali do úvahy. Keďže sťažovateľ v rozpore s jeho   povinnosťou   nepripojil   k sťažnosti   rozsudky   prvostupňového   súdu   a odvolacieho súdu,   ústavný   súd   mohol   vychádzať   iba   z dôvodov   zamietnutia   žaloby   tak,   ako   ich reprodukoval najvyšší súd vo svojich uzneseniach. Z ich odôvodnenia vyplýva, že dôvodom zamietnutia   žaloby   sťažovateľa   bolo   nepreukázanie   nesprávneho   úradného   postupu a nedostatok príčinnej súvislosti medzi úradným postupom a údajnou škodou na majetku žalobcov. Ústavný súd, ktorému neprislúcha nahrádzať v tejto podústavnej otázke právne závery všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09), v tejto súvislosti iba dáva sťažovateľovi do   pozornosti,   že ani prípadná preukázaná existencia ním tvrdenej škody nezakladá   zodpovednostný   vzťah   medzi   štátom   a ním,   keďže   jeho   kumulatívnymi predpokladmi sú aj nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi ním a vzniknutou škodou. Tieto podľa právneho názoru všeobecných súdov zistené neboli a ich existenciu nemožno vyvodiť ani zo sťažnosti a z jej príloh.

15. vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je však podstatné, že sťažovateľ okrem svojich tvrdení (bod 5 odôvodnenia tohto uznesenia) neuviedol   žiadnu   konkrétnu   skutočnosť,   ktorá   by   indikovala,   že   ho   všeobecné   súdy znevýhodnili   pri   uplatňovaní   jeho   procesných   práv   alebo   plnení   procesných   povinností (m. m. II. ÚS 106/05). Táto skutočnosť nevyplýva ani z pripojených uznesení najvyššieho súdu,   a tak   ostáva   v rovine   nepreskúmateľného   subjektívneho   tvrdenia   sťažovateľa bez vecného súvisu s možným porušením zásady rovnosti zbraní ako súčasti základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Aj v tejto časti preto neostalo ústavnému súdu iné, ako odmietnuť sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.

16. Napokon ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval aj možný zásah do základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa, ktorého porušenie   tento   namietal   v súvislosti   s tým,   že   krajský   súd   ho   v rozpore   so   závermi zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu nepredvolal na pojednávanie 30. marca 2011. Ani v tomto smere však ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS.   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07). V podstate sťažovateľ vytýka odmietajúcemu uzneseniu najvyššieho súdu, že   na   rozdiel   od   predchádzajúceho   zrušujúceho   uznesenia   aproboval   postup   krajského súdu, ktorý o jeho odvolaní rozhodol bez toho, aby ho predvolal na pojednávanie. Najvyšší súd na odôvodnenie odmietajúceho uznesenia uviedol: «... Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie   odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch môže odvolací súd   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia   pojednávania.   Z dovolaním   napadnutého   rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a že z tohto dôvodu nebolo potrebné opakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol po nariadení pojednávania, c/ sa zreteľom na prejednávanú vec nič nenasvedčuje tomu, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd mohol preto v danej veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania... V zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia   ústneho   pojednávania,   oznámi   miesto   a čas   verejného   vyhlásenia   rozsudku na úradnej   tabuli   súdu   v lehote   najmenej   päť   dní   pred   jeho   vyhlásením.   Súd   nemá povinnosť adresne   predvolávať   účastníkov   konania   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku, povinnosťou súdu je len všeobecne a neadresne oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku. Túto povinnosť v danom prípade odvolací súd splnil (viď,,Oznámenie o verejnom vyhlásení   rozsudku“   pripojené   k č.   l.   1335   spisu,   ktoré   potvrdzuje,   že   oznámenie   bolo na úradnej tabuli tohto súdu vyvesené 24. marca 2011 a z nej zvesené 31. marca 2011). Uvedený postup odvolacieho súdu sa nepriečil zákonu a preto ním nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom.»

17.   K tejto   jasnej,   zreteľnej   a   vyčerpávajúcej   odpovedi   najvyššieho   súdu,   ktorá predstavuje   ústavne   súladnú   interpretáciu   relevantných   procesných   noriem,   v zásade ústavný   súd   nemá   čo   dodať.   Snáď   možno   len   pripomenúť,   že   ústava   nezaručuje prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania   na   všetkých   stupňoch   súdov rozhodujúcich postupne v prvom stupni o odvolaní a o dovolaní. Keďže zo sťažnosti ani z pripojených   príloh   nevyplýva,   že   by   zákonné   pravidlá   upravujúce   rozhodovanie všeobecných súdov v ne/prítomnosti účastníka konania boli vo veci sťažovateľa porušené, aj táto námietka bola posúdená ako zjavne neopodstatnená.

18. Sťažovateľ zároveň ústavný súd žiadal, aby rozhodol, že ,,Žalobca v 5. rade Obvodný úrad B. nikdy nebol účastníkom ani poškodeným ani žalobcom v uvedenej žalobe a nepodal   žalobu   o náhradu   škody...“ (bod   6   odôvodnenia   tohto   uznesenia).   Na takéto rozhodnutie   však   ústavný   súd   nemá   právomoc   v konaní   o individuálnych   sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   a ani   v žiadnom   inom   type   konania   patriaceho   do   jeho   ústavnej právomoci. Javí sa však, že domáhanie sa tohto nároku sťažovateľom je determinované nedostatočným   oboznámením   sa   s dôvodmi   odmietajúceho   uznesenia   najvyššieho   súdu, ktorý uviedol, že v dôsledku úmrtia pôvodného žalobcu v 5. rade, ktorý zomrel 12. februára 2010 (teda počas konania pred všeobecnými súdmi), do jeho práv a povinností vstúpil jeho právny nástupca Slovenská republika – Obvodný úrad B.

19. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol,   a to   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí, nedostatok právomoci na jej prerokovanie, ako aj pre zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by   bolo   vyhovené   (zrušenie   odmietajúceho   uznesenia   najvyššieho   súdu,   náhrada   trov konania pred ústavným súdom, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013