znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 39/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. M., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. F., H., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Obo 17/2010 z 28. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. M.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. decembra   2012   doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie (správne malo byť „práva na súdnu ochranu“, pozn.) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 17/2010 z 28. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). 2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   6   K/51/02-12   z 23.   mája   2002   bol   vyhlásený   konkurz na majetok obchodnej spoločnosti Ch., a. s., H. (ďalej len „dlžník“). Na základe uvedeného si sťažovateľ v stanovenej lehote prihlásil svoju pohľadávku voči dlžníkovi v konkurznom konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že správca konkurznej podstaty sťažovateľom prihlásenú pohľadávku poprel, podal na krajský súd žalobný návrh na určenie pravosti prihlásenej pohľadávky. Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 14 Cb 1147/2002-44 z 28. októbra 2009 rozhodol   o nespornosti   sťažovateľom   prihlásenej   pohľadávky   voči   konkurznej   podstate. Najvyšší súd na odvolanie správcu konkurznej podstaty dlžníka napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 14 Cb 1147/2002-44 z 28. októbra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa sťažovateľ bránil podaním   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   §   243f   písm.   b)   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý   bol opatrením   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej len „generálna prokuratúra“)   č. k. VI/2 Pz   572/11-9   z 30.   septembra   2011   odložený.   V ďalšom   podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že po nahliadnutí do spisového materiálu krajského súdu sp. zn. 14 Cb/1147/2002 dňa 11. júla 2011 zistil, že odvolanie správcu konkurznej podstaty proti rozsudku krajského súdu č. k. 14 Cb 1147/2002-44 z 28. októbra 2009, na základe ktorého konal najvyšší súd v odvolacom konaní, malo byť postihnuté nedostatkom   zakladajúcim   prekážku   postupu   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho v konaní.   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že „tak   závažná   skutočnosť   akou   je   neúplnosť podania – odvolania úpadcu, ktorá nebola odstránená v zákonom stanovenej lehote má a musí mať za následok absenciu jeho účinkov. Podľa právneho názoru sťažovateľa preto Najvyšší súd... následne nemal vo veci konať, ale mal odvolanie... odmietnuť. Napriek tomu však Najvyšší súd... konal a vo veci vydal... napadnuté uznesenie zo dňa 28. októbra 2010, sp. zn. 3 Obo 17/2010...“. Dôsledkom tohto postupu najvyššieho súdu „... bola fakticky sťažovateľovi odňatá možnosť uplatniť si svoju pohľadávku proti podstate voči úpadcovi už v roku   2009.   Prípadným   ukončením   konkurzného   konania,   resp.   vydaním   rozvrhového uznesenia   predtým   ako   bude   sťažovateľ   disponovať   právoplatným   a vykonateľným rozhodnutím súdu o určení nespornosti jeho pohľadávky proti podstate, tak de facto bude odňatá možnosť uspokojenia jeho nároku...“. Pri dovolaní sa ochrany svojho označeného práva   sťažovateľ   neuspel   ani   na   generálnej   prokuratúre,   ktorá   opatrením č. k. VI/2 Pz 572/11-9 z 30. septembra 2011 ním podaný podnet na podanie mimoriadneho dovolania „... ako posledného možného opravného prostriedku proti rozhodnutiu NS SR sp. zn. 14 Cb/1147/2002-44...“ odmietla.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa...   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR bolo uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 28. októbra 2010, sp. zn. 3 Obo 17/2010-76 porušené.

2. Ústavný súd... zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 28. októbra 2010, sp. zn. 3 Obo 17/2010-76.

3. Súd priznáva sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania a právnemu zástupcovi sťažovateľa nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   – ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III. ÚS 124/04).   Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

7.   Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obo 17/2010   z 28.   októbra   2010.   Sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   až 13. decembra   2011,   teda prima facie dávno   po   uplynutí zákonnej   dvojmesačnej   lehoty, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako podanú oneskorene.

8. Nad rámec uvedeného a v nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa v tom smere, že „... využil dostupné opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv   alebo   slobôd   účinne   poskytoval.   Týmto   prostriedkom   bolo   podanie   podnetu   na mimoriadne dovolanie sťažovateľa dňa 27. 07. 2011. O... podnete na mimoriadne dovolanie Generálna prokuratúra SR rozhodla... 30. septembra 2011, sp. zn. VI/2 Pz572/11-9 tak, že podnet sťažovateľa odložila. Proti tomuto rozhodnutia GP SR o odložení veci už nie je možný žiadny riadny ani mimoriadny opravný prostriedok.“, ústavný súd poznamenáva, že na   vyhovenie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nie   je   právny   nárok,   t.   j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie   a   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“) nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

9.   Aj   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   ústavný   súd   vyslovil,   že   oprávnenie na podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03). Z toho dôvodu generálny prokurátor nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04). Rovnako stabilnou súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   názor,   že   súčasťou   žiadneho zo základných práv (podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy) nie je aj povinnosť orgánu štátu   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok   na   základe   návrhu   podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).

10. Predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie,   je   vylúčená   iba   v   prípade,   že   zistí,   že   zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené. V prípade podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nemôže však ísť o právo sťažovateľa, ktorého využitie by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2012