znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 39/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   februára   2011 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. S. M., P., zastúpenej advokátom JUDr. F. K., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 21/2010 zo 6. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. S. M. o d m i e t a   pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra 2010 doručená sťažnosť PhDr. S. M., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. K., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 21/2010 zo 6. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Manželstvo   sťažovateľky   s J.   K.   bolo   rozvedené   rozsudkom   Okresného   súdu   v Prešove, sp. zn. 17C 195/00-39 zo dňa 9. 7. 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 Co 610/2001-72 zo dňa 10. 4. 2002.

Rozsudok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť dňa 3. 5. 2002... Po rozvode manželstva rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 10C 126/02-27 zo   dňa   23.   9.   2003   bolo   zrušené   právo   spoločného   nájmu   účastníkov   konania k družstevnému bytu č. 14 nachádzajúceho sa v P… s tým, že tento byt ďalej ako nájomca bude užívať PhDr. S. K., ktorá sa stáva aj výlučnou členkou bytového družstva.

Vypratanie odporcu z bytu bolo viazané na zabezpečenie bytovej náhrady. Rozsudkom Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 13C 287/2004-288 zo dňa 30. 12. 2009   bolo   vyporiadané   BSM   medzi   účastníkmi   tak,   že   do   výlučného   vlastníctva navrhovateľa   prikázal   veci   uvedené   vo   výroku   rozhodnutia,   do   výlučného   vlastníctva odporkyne prikázal hnuteľné veci a odporkyňu, sťažovateľku, na úplné finančné vyrovnania v rámci vyporiadania BSM zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 26.350,25 Eur do 50 dní od právoplatnosti rozsudku.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznal a o trovách konania štátu súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Proti rozsudku Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 13C 287/2004-288 zo dňa 30. 12. 2009 podala sťažovateľka odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo svojom odvolaní sťažovateľka namietala nesprávnosť, neúplnosť a nezákonnosť napadnutého rozsudku, najmä v tom, že súd I. stupňa nesprávnym zhodnotením dôkazov počas 5 ročného sporu vec nesprávne právne posúdil, dôkazy hodnotil jednostranne výlučne v prospech navrhovateľa, ako aj že súd nezahrnul do vyporiadania BSM všetok majetok, najmä zhodnocujúce investície vynaložené do rodinného domu, ktorý získal navrhovateľ od svojich rodičov počas trvania manželstva a najmä namietala, že súd riešil právnu otázku (tú istú),   ktorá   už   bola   právoplatne   vyriešená   odchylným   spôsobom   bez   toho,   aby   sa argumentačne vyrovnal so skorším súdnym rozhodnutím, judikátom NS SR 2Cdo 9/97. Taktiež   rozsudok   súdu   I.   stupňa   je   nedostatočne   odôvodnený,   a   preto   pre   tento nedostatok je rozsudok aj nezákonný a nepreskúmateľný.

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku súdu I. stupňa Krajský súd v Prešove ako súd odvolací bez nariadenia odvolacieho pojednávania dňa 6. 9. 2010 rozhodol tak, že rozsudok Okresného   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   13C   287/2004-288   zo   dňa   30.   12.   2009   potvrdil s výnimkou výroku o trovách konania štátu (o ktorých ani nebolo rozhodnuté), náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Ja, sťažovateľka mám teda zato, že Krajský súd v Prešove svojim rozsudkom sp. zn. 8Co 21/2010 zo dňa 6. 9. 2010 rozhodol nezákonne a takýmto svojím rozhodnutím zasiahol do môjho základného práva občana…

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací… rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou judikatúrou NS SR, ktorý rozhodoval v obdobnej veci rozsudkom 2 Cdo 9/97, z výrokovej vety ktorého vyplýva, že pri zisťovaní ceny vecí, ktoré tvoria predmet BSM, platí zásada, podľa ktorej treba vychádzať z ceny, ktorú majú veci v čase vyporiadania BSM. Medzi hodnoty,   ktoré   treba   v   rámci   BSM   vyporiadať,   patrí   aj   zostatková   hodnota   členského podielu v bytovom družstve, ale len za predpokladu, že po zániku BSM nedošlo k platnému prevodu práv a povinností spojených s členstvom v družstve. Ak došlo k ich prevodu do vyporiadania, treba zahrnúť hodnotu prevodom zaň získanú, vyjadrenú spravidla peňažným ekvivalentom.

V priebehu dokazovania jak zo svedeckých výpovedí, výpovedí účastníkov konania, ako aj listinných dôkazov bolo nepochybne preukázané, že počas vyporiadania BSM došlo k zmene   na veciach,   konkrétne   k prevodu členského podielu k   družstevnému   bytu,   a to z prevádzajúceho člena sťažovateľky PhDr. S. K. na nadobúdateľa M. C., a to uzavretím dohody v zmysle § 230 Obch. zák. dňa 7. 2. 2005.

Ako to zo samotnej dohody o prevode členských práv a povinností vyplýva (čl. IV, bod 2), nadobúdateľ vyplatil prevádzateľovi zostatkovú hodnotu členského podielu vo výške 35.191,- Sk...

I napriek takýmto zisteniam a ustálenej súdnej judikatúry (R NS SR 2Cdo 9/97) všeobecné   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   neakceptovali   argumentáciu   a   tvrdenia sťažovateľky   ako   odporkyne,   ktoré   produkovala   opakovane   v   priebehu   celého   konania a svoje rozhodnutie odlišne subsumovali pod iné stanovisko, ktoré bolo zaujaté v rozsudku NS SR 5Cdo 29/2000, ktoré však rieši iný právny problém, nie taký ako v prejednávanej veci,   rieši   všeobecne   zostatkovú   hodnotu   členského   podielu   v   čase   vyporiadania   BSM, pričom tento členský podiel v priebehu konania o vyporiadanie BSM nebol scudzený, ale naďalej zotrváva a patrí obidvom účastníkom.

Všeobecné súdy sa náležitým spôsobom pri svojom rozhodovaní nevyporiadali ani so spoločnými   investíciami   účastníkov,   ktoré   boli   vynaložené   do   majetku   navrhovateľa, ktorého bol výlučným vlastníkom a ktorý získal kúpou od svojich rodičov. Išlo o investície, ktoré   boli   zo   strany   sťažovateľky   preukazované   jednotlivými   paragónmi,   ktoré   mala k dispozícii,   pričom   súdy   tieto   vôbec   nebrali   do   úvahy,   nechali   ich   nepovšimnuté, a jednostranne uverili iba tvrdeniam navrhovateľa, že investície boli vynaložené najviac do výšky 15.000,- Sk.

Na margo tejto skutočnosti je potrebné poukázať, že za sumu tvrdenú navrhovateľom, t. j. 15.000,- Sk už v čase vynakladania investícií nebolo možné zrekonštruovať ani len vstup do domu, a nie celý rodinný dom do takéhoto stavu, aby bol užívania schopný a následne aj skolaudovaný.

Naviac,   rozsudok   súdu   I.   stupňa,   ako   aj   odvolacieho   stupňa   trpí   nedostatkom riadneho odôvodnenia...

Krajský súd v Prešove zaujatím nesprávneho právneho názoru v odvolacom konaní rozhodol   nezákonne,   rozhodol   v   rozpore   pri   riešení   právnej   otázky   (tej   istej   alebo analogickej), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami…

Krajský   súd   v   Prešove   v   prejednávanej   veci   pri   riešení   právnej   problematiky ustálenia hodnoty členského podielu v bytovom družstve, ktorý bol prevedený na inú osobu do vyporiadania BSM, nepostupoval a nerešpektoval v súlade s právnym názorom zaujatým v rozsudku NS SR, sp. zn. 2Cdo 9/97, v ktorom takáto otázka a jej riešenie bola už vyriešená a v takejto veci rozhodol podstatne odchylným spôsobom, rozhodol nesprávne, beztoho, aby sa argumentačne vyrovnal so skorším vyššie citovaným súdnym rozhodnutím NS SR, sp. zn. 2Cdo 9/97…

Všeobecné súdy takýmto svojim postupom, vykonávaním dôkazov v priebehu celého konania (súdy vykonali dôkazy, ktoré navrhoval navrhovateľ a nevykonali dôkazy, ktoré navrhovala odporkyňa - vykonanie znaleckého dokazovania na ustálenie zhodnocujúcich investícií   vynaložených   účastníkmi   počas   trvania   manželstva   do   rodinného   domu navrhovateľa),   ako   aj   hodnotenie   dôkazov   výlučne   iba   v   prospech   navrhovateľa   treba považovať   za   porušenie   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   všetci   účastníci   sú   si v konaní rovní...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:„1. Základné právo PhDr. S. M. garantujúce rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu Prešov, sp. zn. 8Co 21/2010 zo dňa 6. 9. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co 21/2010 zo dňa 6. 9. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   PhDr.   S.   M.   priznáva primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške 4.000 Eur (slovom:   štyritisíc   eur),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Prešove   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania PhDr. S. M., ktoré je povinný   zaplatiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   advokátovi   JUDr.   F.   K…   vo   výške 303,30 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   videla   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv v nesprávnych skutkových a právnych záveroch v rozsudku krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č.   k.   13   C   287/2004-288   z 30.   decembra   2009   o   vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľky a jej bývalého manžela po rozvode ich manželstva (ďalej len „rozsudok o vyporiadaní BSM“ a „BSM“), ako aj v jeho nedostatočnom odôvodnení.

V prvom rade sťažovateľka vytýkala krajskému súdu, že pri zohľadnení hodnoty členského   podielu   účastníkov   pri   vyporiadaní   BSM   sú   jeho   závery   jednak   nesprávne a hlavne rozporné s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 9/97, pričom krajský súd svoj odlišný právny záver v nadväznosti na uvedený rozsudok najvyššieho súdu náležite neodôvodnil.

Podľa sťažovateľky v súlade s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 9/97 bolo namieste, aby pri vyporiadaní BSM bola hodnota členského podielu účastníkov v bytovom družstve zohľadnená sumou, za akú sťažovateľka previedla členský podiel (potom, ako ho nadobudla na základe právoplatného rozsudku o zrušení a vyporiadaní spoločného nájmu a spoločného členstva účastníkov v bytovom družstve po rozvode manželstva) na tretiu osobu, a nie trhovou hodnotou tohto členského podielu.

Sťažovateľka videla porušenie ňou označených práv aj v nesprávnych skutkových a právnych záveroch krajského súdu vo vzťahu k zohľadneniu investícií, ktoré boli podľa nej zo spoločného majetku vynaložené na zveľadenie majetku patriaceho do výlučného vlastníctva jej manžela. Ďalej aj v tom, že krajský súd sa nevysporiadal s jej odvolacím dôvodom, podľa ktorého boli v konaní vedenom okresným súdom vykonávané len dôkazy navrhované jej bývalým manželom   a neboli vykonané ňou   navrhované dôkazy, pričom v uvedenom   videla   najmä   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd preto po preskúmaní rozsudku krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   skutkových a právnych   záverov   krajského   súdu   alebo   ktoré   by   spočívali   v   ich   nedostatočnom odôvodnení.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pritom neznamená tiež právo na úspech   v konaní pred všeobecným súdom   a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných ústavných práv. Taktiež konanie nevykazuje znaky svojvôle, resp. nie je arbitrárne, čo neumožňuje stotožniť   sa   s   názorom   sťažovateľky   o   nespravodlivosti   konania   všeobecného   súdu konajúceho v jej veci. Pritom podľa názoru ústavného súdu nemožno opomínať fakt, že samotná nespokojnosť sťažovateľky s postupom konajúceho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov   môže   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02), preto nemôže rozhodovať o sporoch súkromnoprávnych tak, ako sa toho domáhala sťažovateľka, ktorá ho obsahom sťažnosti stavala do bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobnej veci iných účastníkov konania rozhodol najvyšší súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci   rozhodli   súdy   odlišne,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že aj z rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktorý sťažovateľka   poukazovala,   vyplýva   jednoznačný   a   v   súčasnosti   judikatúrou   všeobecne osvojený   záver,   že   pri   vyporiadaní   BSM   je   prioritné   zohľadnenie   trhovej   hodnoty vyporiadavaných   práv   a   povinností   (vrátane   zohľadňovania   hodnoty   členského   podielu v bytovom družstve, ktoré patrilo do BSM), v súlade s ktorým postupoval a rozhodol aj krajský súd.

V danom prípade, keď sťažovateľka po zániku BSM rozvodom nadobudla členský podiel v bytovom družstve do výlučného vlastníctva a tento následne platne previedla na inú osobu za odplatu zjavne nezodpovedajúcu trhovej hodnote tohto členského podielu, by bolo zohľadnenie   len   sumy   odplaty   dohodnutej   medzi   sťažovateľkou   a   treťou   osobou   pri vyporiadaní BSM v zjavnom rozpore z už vymedzenou prioritou zohľadňovania trhových hodnôt.

Pokiaľ sťažovateľka namietala nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov a nesprávne závery   súdov   pri   zohľadnení   investícií   vynaložených   z   prostriedkov   BSM   na   výlučné vlastníctvo jej bývalého manžela, ústavný súd konštatuje, že ani tejto časti sťažnosti nezistil z argumentácie sťažovateľky v spojení s obsahom rozsudku okresného súdu a krajského súdu možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   odmietol   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z   dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011