znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 39/06-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   2.   mája   2006   v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť A. K., bytom N., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., N., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 D 6912/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 18 D 6912/93 p o r u š i l základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   D   6912/93 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 196 Sk (slovom osemtisíc stodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktorú je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   J.   K.,   N.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 15. februára 2006 č. k. I. ÚS 39/06-19 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. K., bytom N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 D 6912/93 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 D 6912/93, ktoré sa začalo na okresnom súde návrhom podaným 2. augusta 1993, sa sťažovateľka domáha náhradného prejednania dedičstva (novoobjavených nehnuteľností) po poručiteľovi V. K. (ďalej len „poručiteľ“), s ktorým ku dňu jeho smrti žila v spoločnej domácnosti,   pretože   v pôvodnom   dedičskom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 D   1245/88 nebol   prejednaný   všetok   nehnuteľný   majetok   patriaci   do   vlastníctva   poručiteľa.   Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté konanie okresného súdu zdĺhavé a neúmerne sa predlžuje stav jej právnej neistoty vo veci, o rozhodnutie ktorej sa obrátila na okresný súd.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní uviedla:

„Doterajším   postupom   Okresný   súd   v   Trenčíne   konal   neefektívne,   keď   za   vyše 12 rokov   od   podania   návrhu   nevypočul   ani   jedného   účastníka   konania   a   hlavne nezabezpečil vypočutie dediča M. K. ani od apríla 2005, keď súd od neho dostal prípis z Kanady. (...)

Na nečinnosť súdu nemali vplyv ani sporadické návštevy a urgencie sťažovateľky na súde a ani písomné urgencie: (...)

Okresný súd v Trenčíne svoju aktivitu prakticky obmedzil len na viaceré žiadosti na Katastrálny   úrad   v P.   ohľadne   predloženia   aktuálnych   vlastníckych   dokladov   a   ich identifikáciu,   hoci   jeho   nečinnosťou   vždy   stratili   aktuálnosť.   Takýmto   spôsobom sťažovateľka   sa   dozvedela,   že   v   porušovaní   jej   základného   práva   je   stále   bezdôvodne pokračované a trvá aj ku dňu podania tejto sťažnosti.

Napriek uvedenému, Okresný súd v Trenčíne vôbec neustanovil M. K. opatrovníka podľa   §   29   ods.   1,   2   O. s. p.,   ktorý   ho   mohol   v   konaní   zastupovať   ani   nepožiadal zastupiteľský úrad SR v Kanade, hoci o to bol požiadaný sťažovateľkou už v roku 1995, aby tento zabezpečil vypočutie M. K. Nedôvodnosť vyššie opísaných prieťahov je zvýraznená tým, že nejde o skutkovo ani právne zložitú vec. Ani skutočnosť, že jeden z účastníkov býva v Kanade neodôvodňuje uvedené prieťahy, najmä, ak by sa bezodkladne po podaní návrhu prikročilo k jeho vypočutiu. K tomu sa však ani odstupom 12 rokov doteraz neprikročilo.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Sťažovateľke v konaní o prejednanie dedičstva po poručiteľovi V. K., Okresný súd v Trenčíne porušil jej základné právo, aby vec prerokoval bez zbytočných prieťahov zaručené jej čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a vec prejednal v primeranej lehote zaručenej čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (...) Okresnému   súdu   v Trenčíne   sa   prikazuje   konať   v   konaní   vedenom   pred   ním   pod sp. zn: 18   D   6912/93   tak,   aby   v náhradnom   dedičskom   konaní   po   poručiteľovi   V.   K., zomrelom (...) vo V., bolo plynule pokračované a bez zbytočných prieťahov ukončené. Sťažovateľke A. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 70.000,- Sk (slovom   sedemdesiattisíc   korún   slovenských),   ktoré   je   Okresný   súd   v Trenčíne   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. (...) Okresný   súd   v Trenčíne   je   povinný   vyplatiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky JUDr. J. K., advokátovi v N. z hodnoty dedičstva cca 450.000,- Sk za poskytnutú právnu pomoc – 3 úkony a režijný paušál trovy právneho zastúpenia, ako aj náhradu cestovného z N. do K. a späť, stratu času a náhradu telekomunikačných výdavkov, ako budú vyčíslené na pojednávaní, a to do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   povereným   predsedom   JUDr.   D.   V.,   listom z 22. marca 2006 sp. zn. Spr 75/06 a právny zástupca sťažovateľky listom z 5. apríla 2006 a stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 10. apríla 2006.

2.1.   Poverený   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   prehľadu procesných úkonov vykonaných okresným súdom v napadnutom konaní uviedol:

„(...) súhlasím s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania. (...).

Z predmetného súdneho spisu sp. zn. 18 D/6912/1993 som nezistil žiadne prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. (...)

Z   uvedeného   prehľadu   procesných   úkonov   súdu   a   poverenej   súdnej   komisárky vyplýva, že prieťahy v konaní možno konštatovať za obdobie od 15. 10. 1993 do 15. 5. 1995 a opätovne od 15. 5. 1995 do 11. 3. 2005. Som toho názoru, že ani skutočnosť, že súdny spis sa od 20. 5. 1999 do 19. 7. 2004 nachádzal na inom súde, kam bol vyžiadaný, nič nemení na zodpovednosti súdu za prieťahy v uvedených obdobiach.“

2.2. Právny zástupca sťažovateľky listom z 5. apríla 2006 oznámil ústavnému súdu, že: „(...) v predmetnej veci trvám na ústnom pojednávaní, nakoľko len tak je možné objasniť niektoré ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa k sťažnosti.“

Listom z 10. apríla 2006 právny zástupca sťažovateľky zaujal nasledovné relevantné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu:

„Je   nepochopiteľné,   prečo   súd   (súdna   komisárka)   k prejednaniu   náhradného dedičského konania opakovane žiada zaslanie výpisov z pozemkovej knihy k predmetným nehnuteľnostiam.

Dňa 20. 09. 1993 zaslal som súdnej komisárke vlastnícke doklady s identifikáciou vzťahujúce   sa   k predmetným   nehnuteľnostiam   a už   vtedy   som   ju   upozornil,   že   ďalším účastníkom dedičského konania je M. K., u ktorého som aj uviedol presnú adresu pobytu v Kanade. (...)

Pokiaľ ide o prekážku, že súd v Trenčíne nemal k dispozícií dedičský spis po V. K. treba uviesť, že prieťahy s jeho vrátením z Okresného súdu v Trnave, boli zavinené len nečinnosťou Okresného súdu v Trenčíne. Dňa 1. 12. 2003 v zastúpení klientky osobne som požiadal Okresný súd v Trnave, aby konečne vrátil bezdôvodne zadržiavaný dedičský spis V. K. Tento prípis v odpise som dal na vedomie aj na Okresný súd do Trenčína a následne potom aj trenčiansky súd žiada o vrátenie dedičského spisu D 6912/96 z T.

Z celého obsahu korešpondencie vidieť, trestuhodnú liknavosť v postupe Okresného súdu v Trenčíne a naprostý nezáujem na skončení veci. Pri bežnom postupe zo strany súdu v Trenčíne nebolo dôvodu, aby toto konanie trvalo dlhšie ako 2 roky.“

II.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 D 6912/93:

-   2.   august   1993   –   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným   okresnému   súdu   domáhala náhradného   dedičského   konania   po   poručiteľovi, s ktorým   ku   dňu   jeho   smrti   žila v spoločnej   domácnosti,   a to   v súvislosti   s novoobjaveným   nehnuteľným   majetkom poručiteľa,   ktorý   nebol   prejednaný   v pôvodnom   dedičskom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 D 1245/88, s tým, že ako dedič prichádza do úvahy okrem nej aj brat poručiteľa M. K. žijúci v Kanade;

- uvedeného dňa okresný súd zistil, že dedičský spis z pôvodného dedičského konania po poručiteľovi sp. zn. 2 D 1245/88 nie je k dispozícii, pretože od 10. júla 1992 bol zapožičaný Okresnému súdu Trnava ku konaniu, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 13 C 188/91 (rozsudkom sp. zn. 13 C 188/91 z 26. januára 1993 bolo rozhodnuté, že okrem sťažovateľky je po poručiteľovi dedičom   aj jeho brat M. K.,   pričom   sťažovateľka   tento rozsudok   pripojila k svojmu návrhu na náhradné prejednanie dedičstva);

- 17. august 1993 – okresný súd poveril notárku Mgr. A. L. ako súdnu komisárku (ďalej len „notárka“) na prejednanie náhradného dedičského konania po poručiteľovi;

- 31. august 1993 – spis bol doručený notárke, ktorá vo veci konala pod sp. zn. Dnot 887/93;

- 1.   september   1993   –   notárka   žiadala   od   príslušného   katastrálneho   úradu   výpisy z pozemkovej knihy ohľadne novoobjavených nehnuteľností po poručiteľovi;

- 20.   september   1993   –   sťažovateľka   zaslala   notárke   výpisy   z pozemkovej   knihy k novoprejednávaným nehnuteľnostiam;

- 15.   október   1993   –   notárka   vyzvala   advokátku   JUDr.   Z.   C.,   ktorá   zastupovala poručiteľovho brata žijúceho v Kanade v pôvodnom dedičskom konaní, aby oznámila, či by ho nemohla zastupovať aj v napadnutom konaní;

- 18.   október   1993   –   JUDr.   Z.   C.   oznámila   notárke,   že   od   brata   poručiteľa   žijúceho v Kanade nemá generálne plnomocenstvo na zastupovanie a zastupovala ho iba v pôvodnom dedičskom   konaní   a v civilnom   konaní   pred   Okresným   súdom   Trnava   vedenom   pod sp. zn. 13 C 188/91;

- 21. október 1993 – od Okresného súdu Trnava bol okresnému súdu vrátený spis ohľadne pôvodného dedičského konania po poručiteľovi sp. zn. 2 D 1245/88;

- 27.   február   1995   –   sťažovateľka   urgovala   na okresnom   súde,   ako   aj   u notárky pokračovanie   konania   a žiadala,   aby   bol   brat   poručiteľa   vypočutý   prostredníctvom konzulárneho úradu Slovenskej republiky v Kanade;

- 15. máj 1995 - notárka žiadala od príslušného katastrálneho úradu výpisy z pozemkovej knihy ohľadne novoobjavených nehnuteľností po poručiteľovi;

- 22. január 1996 – okresný súd požiadal advokátku JUDr. Z. C., aby sa skontaktovala so svojím bývalým klientom – bratom poručiteľa a aby mu vysvetlila, že ak by trval na svojom vypočutí prostredníctvom konzulárneho úradu Slovenskej republiky v Kanade, zvýšili by sa tým náklady konania, a preto by bolo prijateľnejšie, aby na zastupovanie splnomocnil právneho zástupcu v Slovenskej republike (v spise sa nenachádza doručenka);

- 24.   september   1996   –   sťažovateľka   žiadala   od   notárky   informáciu   o stave   konania a zisťovala, či už bol vypočutý poručiteľov brat v Kanade;

- 28.   máj   1998   –   okresný   súd   vyzval   JUDr.   Z.   C.,   aby   oznámila,   či   má   generálne plnomocenstvo na zastupovanie brata poručiteľa;

- 2.   december   1998   –   Okresný   súd   Trnava   žiadal   od okresného   súdu   zapožičanie predmetného dedičského spisu k jeho konaniu vedeného pod sp. zn. 16 C 39/95;

- 18. december 1998 – advokátka JUDr. Z. C. oznámila okresnému súdu, že nemá generálne plnomocenstvo na zastupovanie poručiteľovho brata;

- 23. december 1998 – sťažovateľka žiadala od okresného súdu informáciu o stave konania;

- 20. máj 1999 – dedičský spis (aj pôvodný) bol zapožičaný Okresnému súdu Trnava;

- 11. október 1999 – sťažovateľka zaslala okresnému súdu opätovne identický návrh na náhradné dedičské konanie po poručiteľovi s návrhom podaným okresnému súdu 2. augusta 1993;

- 8. marec 2000 – okresný súd žiadal od Okresného súdu Trnava vrátenie zapožičaného dedičského spisu;

- 10. február 2003 – Okresný súd Trnava oznámil okresnému súdu, že spis „vrátime po právoplatnom skončení našej veci“ vedenej pod sp. zn. 16 C 39/95;

- 1.   december   2003   –   sťažovateľka   žiadala,   aby   okresný   súd   urýchlene   vyžiadal   od Okresného   súdu   Trnava   vrátenie   zapožičaného   dedičského   spisu   a aby   pokračoval v napadnutom konaní;

- 2.   december   2003   –   okresný   súd   žiadal   od   Okresného   súdu   Trnava   vrátenie   spisu sp. zn. D 6912/93;

- 10.   marec   2004   -   okresný   súd   žiadal   od   Okresného   súdu   Trnava   vrátenie   spisu sp. zn. D 6912/93;

- 29.   marec   2004   –   Okresný   súd   Trnava   oznámil   okresnému   súdu,   že   spis sp. zn. 16 C 39/95,   ku   ktorému   bol   pripojený   aj   okresným   súdom   žiadaný   spis sp. zn. D 6912/93, bol 5. februára 2004 zaslaný ústavnému súdu;

- 19. júl 2004 – okresnému súdu bol od Okresného súdu Trnava vrátený zapožičaný spis sp. zn. 18 D 6912/93 (aj s pripojeným pôvodným dedičským spisom);

- 27. august 2004 – sťažovateľka urgovala konanie vo veci, pretože súd „takmer 11 rokov nevedel zabezpečiť prejednanie novoobjaveného majetku poručiteľa“;

- 5. november 2004 – sťažovateľka opätovne urgovala konanie vo veci;

- 11. marec 2005 – okresný súd žiadal od Okresného súdu Trnava zaslanie rovnopisov rozsudkov   sp.   zn.   13   C   188/91   a sp.   zn.   16   C   39/95.   Okresný   súd   súčasne   žiadal od príslušného katastrálneho úradu zaslanie aktuálnej identifikácie nehnuteľností a výpisov z pozemkovoknižných   vložiek   ohľadom   nehnuteľností,   ktoré   mali   byť   prejednané v náhradnom   dedičskom   konaní.   Navyše   okresný   súd   vyzval   brata   poručiteľa   žijúceho v Kanade, aby oznámil, či sa náhradného dedičského konania zúčastní osobne, alebo udelí plnomocenstvo na svoje zastupovanie;

- 4.   apríl   2005   –   okresnému   súdu   bol   doručený   rozsudok   Okresného   súdu   Trnava sp. zn. 16 C 39/95;

- 7.   apríl   2005   –   okresnému   súdu   bol   doručený   rozsudok   Okresného   súdu   Trnava sp. zn. 13 C 188/91;

- 25. apríl 2005 – brat poručiteľa žijúci v Kanade oznámil okresnému súdu, že on je jediným dedičom po poručiteľovi;

- 24. máj 2005 – sťažovateľka urgovala konanie vo veci, pretože od podania návrhu bol už „12 ročný odstup“;

- 24. jún 2005 – okresnému súdu boli od katastrálneho úradu doručené vyžiadané listiny ohľadom novoobjavených nehnuteľností poručiteľa;

- 15. august 2005 – okresný súd zaslal spis notárke „na pokračovanie v konaní“ (doručený 29. septembra 2005);

- 11. január 2006 – notárka zaslala spis okresnému súdu na jeho žiadosť (od 20. januára 2006 – do 15. februára 2006 bol spis zapožičaný ústavnému súdu);

- 24. marec 2006 – okresný súd zaslal spis notárke, aby pokračovala v napadnutom konaní.

Na základe žiadosti sťažovateľky z 5. apríla 2006 ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde sťažnosť prerokoval   na ústnom pojednávaní konanom 2.   mája 2006, ktorého sa zúčastnili sťažovateľka a jej právny zástupca. JUDr.   D. V.,   poverený výkonom   funkcie   predsedu   okresného   súdu,   listom   sp.   zn. Spr. 75/06   z 24.   apríla 2006 ospravedlnil svoju neúčasť na ústnom pojednávaní z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci   pojednával   a rozhodol   v neprítomnosti   zástupcu okresného súdu. Sťažovateľka a jej právny zástupca na ústnom pojednávaní zotrvali na obsahu   sťažnosti   a doteraz   predložených   písomných   stanoviskách,   nové   skutočnosti nepredniesli   a navrhli,   aby   ústavný   súd   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   v plnom   rozsahu vyhovel, pričom si uplatnili trovy konania aj za účasť na tomto ústnom pojednávaní, ako aj cestovné a náhradu za stratu času.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o náhradné prejednanie dedičstva vedenom pod sp. zn. 18 D 6912/93 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V občianskom súdnom konaní je povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná   vo   viacerých   ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“).   Podľa   §   6   OSP   v konaní   postupuje   súd   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná (...). Podľa § 100 ods. 1 prvej vety OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V dedičskom konaní sú notári so sídlom v obvode okresného súdu rovnomerne poverovaní úkonmi v konaní o dedičstve (§ 175za OSP). Súd môže odňať vec poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu spôsobí zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Súd potom poverí úkonmi v konaní o dedičstve iného notára podľa rozvrhu práce (§ 175zb. ods. 1 OSP).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o ústavných   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   rovnako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, resp. iného štátneho orgánu, pričom tento účel možno dosiahnuť spravidla právoplatným rozhodnutím (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02, I. ÚS 270/05). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02,   I. ÚS   79/05).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v dedičskom konaní, v ktorom má dedič trvalé bydlisko aj v zahraničí (v danom prípade v Kanade), môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci so zdĺhavejšou prípravou pojednávaní a prípadne uskutočňovaním dožiadaní v cudzine. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej zložitosti prerokovávanej   veci.   Napokon   aj   z vyjadrenia   povereného   predsedu   okresného   súdu vyplýva, že: „Náhradné dedičské konania patria k bežnej agende súdov prvého stupňa. Z obsahu   súdneho   spisu   nie   sú   zjavné   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   hodnotiť predmetné konanie ako skutkovo či právne zložité.“

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poznamenáva, že už samotná dĺžka napadnutého konania   (viac   ako   12   rokov   a 8   mesiacov)   je   sama   osebe   nezlučiteľná   s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do takej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (I. ÚS 52/01, I. ÚS 270/05).

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní   k zbytočným   prieťahom.   Teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola vyvolaná správaním sťažovateľky. Práve naopak, sťažovateľka sa „starala o svoje práva“, bola   v konaní   aktívna,   opakovane   urgovala   pokračovanie   konania   a viackrát   žiadala   aj Okresný   súd   Trnava   o vrátenie   zapožičaného   súdneho   spisu,   aby   okresný   súd   mohol pokračovať v prejednávaní predmetného náhradného dedičstva.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu, najmä postupom notárky   ako   okresným   súdom   poverenej   súdnej   komisárky   v predmetnom   náhradnom dedičskom   konaní,   pretože   jej   úkony   sa   považujú   za   úkony   súdu,   ktorými   je   možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02, II. ÚS 217/04, IV. ÚS 3/05). V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že okresný súd, resp. notárka bola v napadnutom konaní opakovane nečinná alebo nevykazovala relevantnú procesnú činnosť v období:

-   od   18.   októbra   1993   (JUDr.   Z.   C.   oznámila   notárke,   že   nemá   plnomocenstvo   na zastupovanie poručiteľovho brata žijúceho v zahraničí v napadnutom konaní o náhradnom prejednaní dedičstva) do 15. mája 1995 (notárka žiadala od príslušného katastrálneho úradu výpisy z pozemkovej knihy ohľadne novoobjaveného majetku poručiteľa), t. j. takmer 1 rok a 7 mesiacov;

-   od   15.   mája   1995   (notárka   žiadala   od   príslušného   katastrálneho   úradu   výpisy z pozemkovej   knihy   ohľadne   novoobjaveného   majetku   poručiteľa)   do   11.   marca   2005 (okresný súd vyžiadal od Okresného súdu Trnava kópie rozsudkov zo súvisiacich konaní a od   príslušného   katastrálneho   úradu   aktuálne   výpisy   z pozemkovej   knihy   ohľadne novoobjaveného majetku poručiteľa a súčasne adresoval výzvu poručiteľovmu bratovi do zahraničia   ohľadom   jeho   osobnej   účasti   v konaní o náhradnom   prejednaní   dedičstva   po poručiteľovi),   t. j. viac ako 9 rokov a 9 mesiacov, pričom   v tomto období okresný súd absolútne neefektívne vyzýval advokátku JUDr. Z. C. (22. januára 1996 – bez potvrdenia o doručení   výzvy   a   28.   mája   1998),   ktorá   zastupovala   poručiteľovho   brata   v iných konaniach, aby oznámila, či ho bude zastupovať aj v napadnutom konaní, napriek tomu, že menovaná advokátka už 18. októbra 1993 oznámila okresnému súdu, že nemá generálne plnomocenstvo na jeho zastupovanie a nie je s ním ani v kontakte. Zároveň ústavný súd súhlasne s názorom okresného súdu konštatuje, že „(...) ani skutočnosť, že súdny spis sa od 20. 5. 1999 do 19. 7. 2004 nachádzal na inom súde, kam bol vyžiadaný, nič nemení na zodpovednosti súdu za prieťahy v uvedených obdobiach“, pretože podľa názoru ústavného súdu   okresný   súd   mohol   na   účely   náhradného   dedičského   konania   alebo   za   účelom zapožičania spisu inému súdu vytvoriť náhradný spis;

- od 24. júna 2005 (okresnému súdu boli doručené všetky ním vyžiadané listiny) dosiaľ nebol vo veci vykonaný žiaden procesný úkon, t. j. 9 mesiacov, a to aj so zohľadnením obdobia   26   dní   (od   20.   januára 2006   –   do   15. februára   2006), počas   ktorého   bol   spis zapožičaný ústavnému súdu.

Celková   doba   zbytočných   prieťahov   spôsobených   okresným   súdom   tak   podľa zistenia   ústavného   súdu   predstavuje   viac   ako   12   rokov,   pričom   nie   nezanedbateľnou skutočnosťou ohľadom napadnutého konania je aj to, že dosiaľ nebolo vo veci nariadené ani jedno pojednávanie, nebol vypočutý ani jeden z účastníkov konania (označených dedičov) a nebolo pripravené ani len dožiadanie o vypočutie dediča, ktorý býva v zahraničí, čo je z hľadiska záruk plynulého konania garantovaných v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru   neakceptovateľné   a   netolerovateľné.   K uvedeným   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo správania účastníkov, ale v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 70 000 Sk, ktoré odôvodnila tým, že: „(...) je prestárla osoba s podlomeným zdravím a má dôvodnú obavu, či sa právoplatného skončenia veci dožije.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti, s prihliadnutím najmä na dlhodobú neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu, ako aj na celkovú dĺžku napadnutého konania považuje za primerané v požadovanej výške 70 000 Sk, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd) je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 2. septembra 2005, podanie ústavnej sťažnosti   z 22.   decembra   2005   a podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného súdu z 10. apríla 2006). Za dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena dvakrát 2 501 Sk a režijný paušál dvakrát 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006, patrí odmena v sume 2 730   Sk   a režijný   paušál   k   tomuto   úkonu   v sume   164   Sk.   Celkové   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú v danom prípade sumu 8 196 Sk.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke trovy právneho zastúpenia za účasť na verejnom pojednávaní 2. mája 2006, pretože toto pojednávanie neprispelo k objasneniu veci, teda tieto trovy už zo strany sťažovateľky neboli účelne vynaložené.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2006