znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 39/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Tomáša   Ľalíka,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom úrade justičnej polície Policajného zboru v Bratislave III pod sp. zn. ČVS: OÚJP-67/10-2003 Ora, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Tomáša Ľalíka o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e

I.

Podaním   zo 7.   februára   2005   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. februára 2005, označeným ako „Sťažnosť vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s prísl.“ Tomáš Ľalík, bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpený   advokátkou   JUDr. E.   Ľ.,   Advokátska kancelária, B.,   namieta porušenie čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v konaní   vedenom   na   Okresnom   úrade   justičnej   polície   Policajného   zboru v Bratislave III (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod sp. zn. ČVS: OÚJP-67/10-2003 Ora.Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie vyššie uvedených ustanovení ústavy a dohovoru postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚJP-67/10-2003 Ora. Ďalej žiada, aby ústavný súd prikázal vyšetrovateľovi konať   bez   zbytočných   prieťahov,   a   požaduje   priznať   mu   aj   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 28. februára 2003 bolo začaté trestné stíhanie voči obvineným M. B. a M. K. pre trestný čin krádeže v spolupáchateľstve za to, že títo obvinení mali odcudziť sťažovateľovi mobilný telefón, finančnú hotovosť 400 Sk a ďalšie veci. V konaní u vyšetrovateľa pretrvávajú prieťahy, a to i napriek tomu, že sťažovateľ   telefonicky   a písomne   viackrát   upozorňoval   na   pomalosť   konania.   Listom z 19. augusta 2004 požiadal sťažovateľ aj Okresnú prokuratúru Bratislava III o odstránenie prieťahov, avšak bezúspešne.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   vyšetrovateľa   dochádza   k porušovaniu   jeho základného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ aj na nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 210/04-25 z 15. decembra 2004.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...). Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

Účelom, podstatou a zmyslom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka.

Vecou   samou   v posudzovanom   konaní,   v ktorom   podľa   sťažovateľa   došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   je trestné   stíhanie   inej   osoby,   než   je   sťažovateľ,   ktorý   má   v tomto   konaní   postavenie poškodeného. Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení Trestného poriadku. Podľa § 1 prvej vety Trestného poriadku je účelom tohto zákona upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou   samou   v trestnom   konaní   zistenie   trestných   činov   a spravodlivé   potrestanie   ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú   orgány   činné   v trestnom   konaní   z úradnej   povinnosti;   musia   trestné   veci prejednávať   čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať   občianske   práva   zaručené   ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Z uvedeného vyplýva, že   zákonným účelom   postupu   orgánov činných   v trestnom konaní nie je prejednanie, rozhodovanie a rozhodnutie o nároku poškodeného, ktorý má súkromnoprávnu povahu. Možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je preto v tomto konaní vecou samou v takom zmysle, ako to je uvedené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. To platí aj pre čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý ustanovuje o „jeho záležitosti“, čo je synonymum pre jeho vec podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. (IV. ÚS 92/04, mutatis mutandis aj IV. ÚS 4/02, IV. ÚS 166/03)

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z vyššie   citovaných   rozhodnutí   ústavného   súdu   vyplýva,   že   vzhľadom   na   účel trestného konania, jeho predmet a základné zásady, na ktorých spočíva dosahovanie tohto účelu, treba považovať za vylúčený záver, podľa ktorého by poškodený mal právo na to, aby   jeho   vec   –   nárok   na   náhradu   škody   v adhéznom   konaní   –   bola   prerokovaná   bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní. Prípustnosť uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní nie je dôvodom na záver o tom, že v trestnom konaní sa stáva vecou samou nárok poškodeného. Táto možnosť je totiž iba určitým zvýhodnením poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok, a ak to nebráni účelu trestného konania, môže dosiahnuť   uspokojenie   svojho   súkromnoprávneho   nároku   aj   v trestnom   konaní   (mutatis mutandis IV. ÚS 92/04).

Nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 210/04-25 z 15. decembra 2004, na ktorý sa sťažovateľ   odvoláva,   sa   týkal   veci,   v ktorej   sa   na   zbytočné   prieťahy   sťažoval   nie poškodený, ale obvinený v trestnom konaní. Preto skutkový stav tohto nálezu nie je s daným prípadom analogický.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2005