znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 39/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. V., bytom D. D., zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namietal porušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 101/03 a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 452/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   zo 6.   februára   2004   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústavný   súd“)   10.   februára   2004,   označeným   ako   „Sťažnosť   podľa   čl.   127 Ústavy SR proti porušovaniu čl. 6 Európskeho dohovoru o základných ľudských právach a slobodách“   sa   Ing.   J.   V.,   bytom   D.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   domáha   vyslovenia porušenia   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 101/03 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 452/03.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a na prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 101/03 z 26. novembra 2003, ktorým samosudkyňa v zmysle § 31 ods. 2 Trestného poriadku rozhodla o tom, že nie je vylúčená z prejednávania trestnej veci sťažovateľa, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 452/03 z 13. januára 2004, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.   Ďalej žiada, aby ústavný súd obe uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že sa okresnému súdu zakazuje pokračovať v porušovaní základných   práv   sťažovateľa.   Napokon   požaduje   primerané finančné   zadosťučinenie   vo výške 50 000 Sk spoločne a nerozdielne od okresného súdu a od krajského súdu. Domáha sa tiež náhrady trov konania.

Z podania vyplýva, že na okresnom súde prebieha trestné konanie proti sťažovateľovi vedené pod sp. zn. 2 T 101/03. Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 26. novembra 2003 vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcej samosudkyni, ktorá sama o tejto námietke rozhodla tak, že nie je vylúčená z konania a rozhodovania o trestnej veci sťažovateľa a na základe   tohto   uznesenia   pokračovala   v hlavnom   pojednávaní.   Svoj   postup   odôvodnila ustanovením § 31 ods. 2 Trestného poriadku. Proti uzneseniu samosudkyne, t. j. proti tomu, že ona sama rozhodla o námietke vlastnej zaujatosti, podal sťažovateľ hneď 26. novembra 2003 sťažnosť. Sťažnosť odôvodnil tým, že konajúca samosudkyňa mu neumožnila riadne sa vyjadriť k veci a k vykonaným dôkazom, prerušovala ho, odmietala protokolovať jeho prednesy   a časti   výpovede,   navádzala   k výpovedi   svedka   M.,   a to   tak,   že   protiprávne prečítala jeho výpoveď z prípravného konania a potom svedka podľa nej viedla k výpovedi. Keď   obhajca   sťažovateľa   chcel   namietnuť,   že   neboli   splnené   podmienky   na   prečítanie výpovede svedka, samosudkyňa odmietla dať obhajcovi slovo a ďalej pokračovala v čítaní výpovede svedka. Po prečítaní výpovede obhajca znova žiadal o slovo a hoci mu nebolo udelené,   namietol   nesplnenie   podmienok   na   čítanie   výpovede.   Z tohto   dôvodu   a tiež   aj preto, že samosudkyňa navádzala svedka na výpoveď, vzniesol obhajca námietku zaujatosti samosudkyne.   Okrem   uvedených   argumentov   poukázal   sťažovateľ   v sťažnosti   aj   na neústavnosť ustanovenia § 31 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré odporuje samej podstate právneho štátu, keď umožňuje, aby namietaný sudca sám rozhodol o tom, či je alebo nie je zaujatý. Dospel k záveru, že uvedené ustanovenie je v rozpore tak s čl. 46 ústavy, ako aj s čl. 6 dohovoru. Krajský súd podanú sťažnosť 13. januára 2004 zamietol, pričom uviedol, že neboli preukázané zákonné dôvody zaujatosti samosudkyne. V súvislosti s namietaným nesúladom § 31 ods. 2 Trestného poriadku s ústavou a dohovorom krajský súd uviedol, že sťažovateľ sa môže v tejto súvislosti obrátiť na ústavný súd. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 2. februára 2004.

Podľa názoru sťažovateľa tým, že samosudkyňa okresného súdu postupom podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sama rozhodla o námietke zaujatosti voči nej a tým, že jej uznesenie krajský súd potvrdil, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, resp. na prejednanie jeho trestnej veci nestranným súdom. Hoci ustanovenie § 31 ods.   2   Trestného   poriadku   dáva   možnosť   všeobecnému   súdu   takto   postupovať,   jeho rozhodovanie   nie   je nestranné,   keďže   namietaný   sudca   rozhoduje   sám   o sebe.   Naopak, takéto rozhodovanie sa prieči čl. 46 ústavy aj čl. 6 dohovoru. Preto o námietke zaujatosti nemá rozhodovať v prvom stupni samotná namietaná samosudkyňa a tým menej smie po svojom   rozhodnutí   pokračovať   v hlavnom   pojednávaní.   Naopak,   mala   konanie   prerušiť a vec   predložiť   krajskému   súdu   ako   nadriadenému   orgánu   na   rozhodnutie   o námietke zaujatosti. Pokiaľ tak neurobila, všetky úkony, ktoré vykonala, sú úkonmi sudcu, o ktorého nestrannosti sú dôvodné pochybnosti, a preto na tieto úkony ani nie je možné prihliadnuť.

Sťažovateľ napokon osobitne zdôrazňuje, že právny názor krajského súdu, podľa ktorého   má   sťažovateľ   možnosť   namietať   nesúlad   ustanovenia   §   31   ods.   2   Trestného poriadku   s ústavou,   resp.   dohovorom,   nie   je   správny,   lebo   sťažovateľ   nie   je   aktívne legitimovaný začať na ústavnom súde konanie o súlade právnych predpisov. V skutočnosti krajský súd mohol podať takýto návrh.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 101/03 z 26. novembra 2003 vyplýva, že samosudkyňa   JUDr.   A.   Š.   podľa   §   31   ods.   2   Trestného   poriadku   nie   je   vylúčená z prejednávania trestnej veci sťažovateľa. Táto trestná vec bola do senátu 2 T pridelená náhodným   výberom.   Prípadný   nesprávny   procesný   postup   samosudkyne   na   hlavnom pojednávaní nebol urobený v úmysle poškodiť strany v trestnom konaní, pričom akékoľvek pochybenia   hmotnoprávneho   a procesného   charakteru   je   možné   napraviť   v odvolacom konaní.   Samosudkyňa   sťažovateľa   nepozná   a doteraz   žiadnu   jeho   trestnú   vec neprejednávala.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   z 26.   novembra   2003   spísanej   obhajcom   JUDr.   D.   M. vyplýva, že dôvodom na vznesenie námietky zaujatosti bol nezákonný postup samosudkyne, ktorá   neumožnila   niekoľkokrát   sťažovateľovi   úplne   sa   vyjadriť   k veci   a k vykonaným dôkazom. Prerušovala ho, odmietala zaprotokolovať niektoré veci s poukazom na to, že ich sťažovateľ mal povedať skôr.   Okrem toho navádzala k výpovedi svedka M., ktorý pred súdom uviedol, že si pre odstup času už na nič nepamätá. Samosudkyňa totiž s poukazom na ustanovenie § 211 Trestného poriadku   prečítala výpoveď svedka   z prípravného konania a potom ho podľa nej viedla k výpovedi. Už počas takéhoto konania samosudkyne žiadal obhajca o slovo, lebo chcel namietať porušenie § 211 Trestného poriadku. Slovo mu však nebolo udelené. Po dočítaní výpovede svedka z prípravného konania sa obhajca znova hlásil o slovo   a bez   jeho   udelenia   namietol   nesplnenie   podmienok   na   prečítanie   zápisnice o výpovedi svedka z prípravného konania. Namietol tiež, že samosudkyňa svedka navádza na výpoveď, keďže svedok už uviedol predtým, že si už na prípad vzhľadom na odstup času nepamätá.   Po tejto námietke sťažovateľ i obhajca vzniesli   námietku zaujatosti, pretože nezákonný   postup   samosudkyne   nedáva   záruky   pre   objektívne   konanie   a rozhodovanie a naznačuje vzťah k veci. Napokon sťažovateľ v sťažnosti namieta nesúlad ustanovenia § 31 ods. 2 Trestného poriadku s čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   To   452/03   z 13.   januára 2004   vyplýva, že krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol. Podľa názoru krajského súdu sťažnosť možno rozdeliť do dvoch častí. V prvej časti sťažovateľ namieta nezákonnosť postupu konajúcej samosudkyne a v druhej časti poukazuje na nesúlad ustanovenia § 31 Trestného poriadku s ústavou a dohovorom. Podľa názoru krajského súdu neboli zistené dôvody na vylúčenie samosudkyne ani pre jej pomer k veci, ani pre jej pomer k osobám. Postup samosudkyne nemá   znaky,   ktoré   by   boli   dôvodom   na   jej   vylúčenie   z vykonávania   úkonov   trestného konania. Samosudkyňa dodržala postup vyplývajúci z ustanovenia § 31 Trestného poriadku, a preto   ani   druhá   časť   sťažnosti   sťažovateľa   nie   je   dôvodná.   Všeobecné   súdy   musia postupovať   podľa   platného   Trestného   poriadku   a nemôžu   postupovať   tak,   ako   to   žiada sťažovateľ. Ak je sťažovateľ presvedčený o nesúlade ustanovenia § 31 Trestného poriadku s ústavou a dohovorom, má možnosť poukazovať na tento nesúlad predkladateľovi zákona alebo sa obrátiť na ústavný súd.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...“.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd   je   iba   subsidiárna,   lebo   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   6   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 2 T 101/03 v súvislosti   s rozhodovaním o jeho námietke zaujatosti   samosudkyňou   okresného   súdu,   orgánom   príslušným   na   preskúmanie   tohto uznesenia   je   krajský   súd.   Nie   je   preto   v právomoci   ústavného   súdu   skúmať   uznesenie okresného súdu.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl.   6   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 452/03 treba uviesť, že za platného zákonného stavu o námietke   zaujatosti   voči   konajúcemu   sudcovi   súdu   prvého   stupňa   rozhoduje   samotný tento sudca v prvom stupni a o sťažnosti proti jeho uzneseniu rozhoduje odvolací súd. Preto pokiaľ sťažovateľ namieta, že krajský súd nesprávne odobril postup okresného súdu, ktorý prostredníctvom namietanej samosudkyne sám o námietke zaujatosti rozhodol, je sťažnosť zjavne neopodstatnená. Všeobecné súdy sú povinné postupovať podľa príslušného zákona.

Keďže sťažovateľ sám správne uvádza, že nie je aktívne legitimovaný podať návrh na skúmanie súladu príslušného ustanovenia Trestného poriadku s príslušnými článkami ústavy, resp. dohovoru, neprichádzalo ani do úvahy považovať sťažnosť za návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Napokon   treba   uviesť,   že   obsah   námietok,   v ktorých   sťažovateľ   vidí   zaujatosť samosudkyne, je takého charakteru, že ich všetky môže namietať v prípadnom odvolaní proti rozsudku okresného súdu vo veci samej. To znamená, že o ochrane práv, ktorých porušenie   sťažovateľ   namieta,   je   príslušný   rozhodnúť   krajský   súd   ako   odvolací   súd v odvolacom   konaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   vo   veci   samej.   Vzhľadom   na   túto podstatnú skutočnosť ani v tejto časti sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu (napr. I. ÚS 167/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004