znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 39/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   konanom 28.   júna   2001   predbežne   prerokoval   podnet KAVEKO International,   spol.   s   r.   o., zastúpeného advokátom JUDr. T. A., K., na začatie konania pre porušenie ústavného práva zaručeného v čl. 46 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom súdov v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. K 249/98 a takto

  r o z h o d o l :

Podnet KAVEKO International, spol s r. o., na začatie konania   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.  

O d ô v o d n e n i e

I.

Dňa 30. októbra 2000 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) doručený podnet KAVEKO International, spol. s r. o., (ďalej len „navrhovateľ“), na začatie konania vo veci porušenia jeho ústavných práv zaručených v čl. 46 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. K 249/98 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 110/99.

Navrhovateľ vo svojom podaní uviedol, že uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. K 249/98 zo dňa 3. augusta 1998 bol na základe návrhu Československej obchodnej banky, a. s., so sídlom Na Příkopě 14, Praha 1 - Nové Město, vyhlásený konkurz na jeho majetok.

Proti   uvedenému   uzneseniu   podal   úpadca,   teda   navrhovateľ,   odvolanie,   v ktorom namietal,   že   krajský   súd   nevenoval   dostatočnú   pozornosť   dodržaniu   formálnej   stránky návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu,   nakoľko   by   zistil,   že   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu neobsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti.

Navrhovateľ   vo   svojom   odvolaní   poukázal   na   to,   že   v rozpore   so   zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) predmetný návrh na vyhlásenie konkurzu nebol datovaný, preddavok na úhradu odmeny súdneho exekútora bol zaplatený už päť dní pred podaním návrhu, veriteľ žiadal vyhlásiť konkurz pre pohľadávku vo výške 493,287.324,58 Sk, pričom listinné dôkazy dokumentujú pohľadávku   len   vo   výške   83,611.877,01   Sk,   a   z návrhu   tiež   nebolo   jasné,   čo   ním navrhovateľ sleduje. Podľa navrhovateľa krajský súd pochybil aj v tom, že nedoručil návrh na   vyhlásenie   konkurzu   úpadcovi   a podľa   neho neskúmal   ani   materiálnu   podmienku vyhlásenia konkurzu, či dlžník má majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konkurzného konania. Navrhovateľ vytýkal vo svojom odvolaní krajskému súdu i to, že neskúmal, či bol zaplatený   preddavok   na   trovy   konkurzného   konania   v správnej   výške,   a najmä   že   sa s otázkou   predĺženia   úpadcu   „vôbec   nezaoberal   a pristúpil   k vyhláseniu   konkurzu   pre dôvody insolventnosti dlžníka, ktoré ale tiež neskúmal, len automaticky akceptoval názor navrhovateľa“, totiž navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   odvolací   súd uznesením   sp.   zn.   6   Obo   110/99   zo   dňa   4.   júna   1999   potvrdil   napadnuté   uznesenie krajského súdu. Podľa tvrdenia navrhovateľa však pri rozhodovaní vychádzal aj z dôkazov, ktoré neboli v konaní pred krajským súdom pôvodne predložené a s týmito dôkazmi nebol úpadca oboznámený a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Z podania navrhovateľa vyplýva, že   ide   o dôkazy   o nárokoch,   ktoré   veritelia   prihlásili   v rámci   vyhláseného   konkurzu. Navrhovateľ je toho názoru, že výklad viacerých ustanovení ZKV odvolacím súdom je nesprávny   a podľa   neho   „neuveriteľne   znie   záver   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR, v ktorom sa uvádza, že niektoré formálne pochybenia súdu a zrejme neúplné odôvodnenie uznesenia nie sú dôvodom pre jeho zrušenie.“ Navrhovateľ vytýka odvolaciemu súdu aj skutočnosť,   že   v predmetnej   veci   nebolo   zistené,   že   by   bol   preukázateľne   v úpadku. Najvyšší   súd   mal   podľa   názoru   navrhovateľa   odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   zrušiť z dôvodov jeho nepreskúmateľnosti.

Konaním   krajského   súdu,   ale   i odvolacieho   súdu   došlo   podľa   navrhovateľa k porušeniu jeho ústavných práv, a to práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zaručuje každému jednotlivcovi, fyzickej i právnickej osobe, právo voči štátu, aby jeho podanie bolo súdom prijaté a prerokované v súlade so zákonnou úpravou občianskeho súdneho konania.

Akceptovaním nových dôkazov predložených až v odvolacom konaní bez toho, aby bol s nimi navrhovateľ oboznámený a aby sa mohol k nim vyjadriť, došlo podľa názoru navrhovateľa zo strany súdov aj k porušeniu ústavného práva zakotveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto po prijatí veci na konanie sa domáha vydania tohto nálezu:

„Ústavný súd SR vyslovuje, že konaním Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR vo veci vyhlásenia konkurzu proti obchodnej spoločnosti KAVEKO International, spol.   s r.   o.,   došlo   k porušeniu   jeho   ústavného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zakotveného   v čl.   46   ústavy   a na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

  II.

Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a rovnako skúma, či neexistujú dôvody, ktoré bránia prijatiu podnetu na konanie. „Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný..., ako aj návrhy zjavne   neopodstatnené  ...   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania...“ (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva, každý má právo, aby sa jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Navrhovateľ sa   domáhal podaním podnetu na ústavný súd ochrany svojho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy), najmä k návrhu na vyhlásenie konkurzu a k dôkazom, „ktoré neboli v konaní pred krajským súdom pôvodne predložené“. Toto ustanovenie ústavy je potrebné vykladať vo väzbe na jej článok 46 ods. 1 a 2 tak, že v každom konaní, v ktorom súd vykonal dôkazy, má účastníkovi umožniť, aby sa k nim mohol vyjadriť. Do obsahu tohto základného práva nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II ÚS 21/96, I.   ÚS 4/00).   Inými slovami, úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   11   ústavy.   Posúdenie   skutkovej   otázky   všeobecným súdom   by   sa   mohlo   stať   predmetom   prípadnej   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01).

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 110/99 zo 4. júna 1999 vyplýva, že rovnopis   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   bol   navrhovateľovi   doručený   dňa   10.   augusta 1998, takže k tomuto sa mal možnosť vyjadriť. Najvyšší súd konal o odvolaní v predmetnej veci podľa § 214 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), teda odvolanie   preskúmal   bez   nariadenia   pojednávania   na   základe   obsahu   predloženého spisového   materiálu   a   bez   vykonania   dokazovania.   Z odôvodnenia   jeho   rozhodnutia nevyplývajú tie skutočnosti, ktoré navrhovateľ uvádzal v podnete na začatie konania pred ústavným súdom.

Z obsahu   podnetu   navrhovateľa   je   možné   vyvodiť   záver,   že   navrhovateľ   nie   je spokojný s hodnotením skutkového stavu a právnych záverov, na základe ktorých krajský súd vyhlásil konkurzné konanie v predmetnej veci a najvyšší súd jeho rozhodnutie potvrdil.

Vychádzajúc z obsahu podnetu   a prihliadajúc na svoju   vyššie   uvedenú judikatúru, ako aj vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ústavný súd podnet navrhovateľa, ktorým namieta porušenie jeho ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, odmietol z dôvodu jeho zjavnej opodstatnenosti.

Navrhovateľ   namietal,   že   došlo   aj   k porušeniu   jeho   ústavného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K jeho porušeniu malo dôjsť podľa navrhovateľa najmä tým, že predmetný návrh na vyhlásenie konkurzu nebol prerokovaný „v súlade so zákonnou úpravou   občianskeho   súdneho   konania“,   porušenie   tohto   ústavného   práva   však   bližšie nekonkretizoval.  

Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, ak sú splnené všetky procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a k tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo rešpektované (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96, I. ÚS 27/98).

K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   napr.   vo   veciach   sp.   zn. I. ÚS 8/96 a I. ÚS 6/97 postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi,   nie   je   možné   považovať   za   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Taktiež neúspech v konaní pred všeobecným súdom nemožno považovať za porušenie tohto základného práva (I. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Z obsahu   podnetu   a k nemu   priložených   písomností   vyplýva,   že   navrhovateľovi (ktorý   bol   právne   zastúpený   advokátom)   nebolo   odňaté   a ani   obmedzované   právo   byť účastníkom konania a že mohol svoje práva dané mu hmotnými a procesnými právnymi predpismi v konaní uplatniť. Súdy svoj postup a rozhodnutie náležite odôvodnili s ohľadom na príslušné zákonné ustanovenia.

Vychádzajúc z tohto konštatovania a odvolávajúc sa taktiež na svoju vyššie uvedenú judikatúru,   ústavný   súd   podnet   navrhovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol.

S poukazom na uvedené dôvody bol podnet navrhovateľa odmietnutý podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.