znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 389/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu16. septembra 2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Igorom   Horanským,   Staničná   1,Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôdv spojení   s   čl.   37   ods.   3   a   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právachpostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 22/2015 a jehorozsudkom č. k. 8 Co 22/2015-532 z 24. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojenís čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 13 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len   „pakt“)postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 8 Co 22/2015 a jeho rozsudkom č. k. 8 Co 22/2015-532 z 24. marca 2015 (ďalejlen „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ domáhalv konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.9 C 321/2006 určenia vlastníctva k nehnuteľnosti (pozemku v katastrálnom území o   výmere   1 655 m2)   do   dedičstva   po   poručiteľke ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„poručiteľka“), a to proti odporcovi mestu Bratislava (ďalej len „mesto“) ako toho časuevidovanému vlastníkovi predmetnej nehnuteľnosti.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   9   C   321/2006-423   z   19.   októbra   2010   (ďalej   len„rozsudok   okresného   súdu“)   návrh   sťažovateľa   zamietol   a   krajský   súd   na   odvolaniesťažovateľa rozsudkom, proti ktorému jeho sťažnosť smeruje, potvrdil rozsudok okresnéhosúdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii namieta nesprávne závery krajskéhosúdu v napadnutom rozsudku a je toho názoru, že krajský súd sa nevysporiadal dostatočnes jeho odvolacími námietkami a svoje závery dostatočne neodôvodnil. Sťažovateľ osobitnenamietal,   že   krajský   súd   nezohľadnil   históriu   územia,   na   ktorom   sa sporný   pozemoknachádza,   spôsob   jeho   nadobudnutia   poručiteľkou   a   potvrdenie   účinnosti   zápisujej vlastníckeho práva v pozemkovej knihe v roku 1954, ako ani stanoviskom podpredseduvlády   ČSFR   a   ministra   zahraničných   vecí   ČSFR   z   11.   novembra   1991.   Sťažovateľďalej namietal, že krajský súd dospel k neprávnym záverom o účinkoch československo-maďarského   medzivládneho   Protokolu   o   úprave   niektorých   majetkovoprávnych   otázoktýkajúcich sa nehnuteľného majetku podpísaného v Budapešti 3. februára 1964 (ďalej len„protokol“),   k   nesprávnym   záverom   o   účinkoch   rozhodnutia   ONV   Bratislava-vidiekz 9. decembra 1969, podľa ktorého sa sporný pozemok stal vlastníctvom československéhoštátu na základe označeného protokolu, ako aj k nesprávnemu záveru o splnení podmienoknadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku mestom vydržaním.

Sťažovateľ   v   úvode   svojej   sťažnosti   poukázal   na „právnu   históriu   terajšej bratislavskej   mestskej   časti ktorá   má   vplyv   na   právne   skutočnosti   súvisiace s predmetným pozemkom po poručiteľke a pôvodnej vlastníčke ⬛⬛⬛⬛ “, a to naskutočnosť, že pôvodná obec s pôvodným maďarským úradným názvom sa   stala   prvýkrát   súčasť   územia   Československa   od   15.   októbra   1947,   a   to   zmluvnýmodstúpením   časti   územia   Maďarska   [konkrétne   územia   obcí

] v prospech Československa. Teda územieobce sa nestalo súčasťou územia Československa na základe Trianonskej mierovejzmluvy po prvej svetovej vojne, „územie týchto troch obcí nebolo predmetom   žiadnej vojnovej okupácie či vojnovej kontroly (vôbec sa ho netýkala... ani Viedenská arbitráž)“.

Sťažovateľ poukázal na nadobudnutie vlastníctva poručiteľky k spornému pozemkuv roku 1923 a na to, že „Česko-slovenské súdy... dňa 1. 4. 1954 výslovne potvrdili účinnosť pozemkovoknižného zápisu o vlastníctve ⬛⬛⬛⬛ k predmetnému pozemku, pričom táto   skutočnosť   je   súčasne   jasným   a   jednoznačným   dôkazom,   že   predmetný   pozemok nepodliehal žiadnym právnym predpisom o povojnových či porevolučných komunistických konfiškáciách   a   znárodneniach   majetku,   ale   ani   žiadnym   iným   dovtedajším   právnym predpisom a opatreniam o konfiškáciách, znárodneniach a vyvlastneniach majetku“.

K posúdeniu účinkov rozhodnutia ONV Bratislava-vidiek z 9. decembra 1969, podľaktorého   sa   sporný   pozemok   stal   vlastníctvom   československého   štátu   na   základeoznačeného protokolu, krajským súdom sťažovateľ uviedol:

«... predmetné rozhodnutie Okresného národného výboru (ONV) Bratislava-vidiek bolo a je samo osebe nevykonateľné (bez dodatočnej nelegitímnej manipulácie nad rámec tohto rozhodnutia) a tým zároveň predmetné rozhodnutie bolo a je paaktom čo do zápornej kvality   vád   už   len   preto,   lebo   toto   rozhodnutie   ONV   Bratislava-vidiek   neobsahuje (vo výroku ani v odôvodnení) ani len základné identifikačné údaje o dotknutom pozemku kvôli   absentujúcemu   názvu   katastrálneho   územia   aj   obce,   kde   sa   nachádza   vydaným rozhodnutím   dotknutý   pozemok.   Navyše,   toto   rozhodnutie   ONV   Bratislava-vidiek   tiež neobsahuje (vo výroku ani v odôvodnení) dostatočné identifikačné údaje o dotknutej osobe ⬛⬛⬛⬛ kvôli absentujúcemu jej dátumu narodenia aj kvôli absentujúcemu miestu bydliska   (bytu)   dotknutej   osoby.   [Pritom   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bolo preukázané,   že   Okresnému   národnému   výboru   Bratislava-vidiek   ešte   pred   vydaním predmetného   rozhodnutia   bola   -   od   MNV -   známa   vtedajšia   adresa ⬛⬛⬛⬛.] Navyše, predmetné rozhodnutie ONV Bratislava-vidiek bolo vydané počas účinnosti zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnom priadku). Preto pri konaní a rozhodovaní o tomto rozhodnutí a taktiež pri doručovaní tohto rozhodnutia sa ex lege muselo postupovať podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnom priadku)... V rozpore so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správnom priadku) však predmetné rozhodnutie ONV Bratislava-vidiek č. Fin. 4/10835/69-H zo dňa 9. 12. 1969 nikdy nebolo doručované ani doručené dotknutej (vyvlastňovanej) osobe a vôbec žiadnej fyzickej osobe (čo je zrejmé aj z rozdeľovníku adresátov na konci rozhodnutia), a preto   toto   rozhodnutie   nikdy   nemohlo   nadobudnúť   a   nenadobudlo   právoplatnosť   ani vykonateľnosť (pričom prinajmenej ide o neprávoplatnosť a nevykonateľnosť vo vzťahu k postihovanej ⬛⬛⬛⬛ a aj jej nástupcom).

Uvedené   skutočnosti   však   odvolací   Krajský   súd   v   Bratislave   zhadzovačne bagatelizoval   a   ústavne   nekonformne   odignoroval   v   hrubom   rozpore   s   ústavnoprávne aj medzinárodnoprávne   garantovanými   základnými   princípmi   (zásadami)   materiálneho právneho   štátu,   najmä   princípom   materiálnej   spravodlivosti   a   materiálnej   ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, princípu   rovnosti   a   zákazu   diskriminácie   (keďže   krajský   súd   napadnutým   uznesením diametrálne   neobjektívne   a   odchylne   vyhodnocoval   a   riešil   nedostatky   predmetného rozhodnutia ONV ako boli - podľa konštantnej súdnej judikatúry - vyhodnocované a riešené analogické nedostatky v iných kauzách), ďalej princípu dvojinštančnosti konania a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí súdov ako orgánov verejnej moci   (keďže   konajúci   najvyšší   súd   nepredvídateľne   nerešpektoval   konštantnú   súdnu judikatúru),   ako   aj   princípu   ochrany   legitímnych   očakávaní   [legitímnej   dôvery   -   the Legitimate expectation - der Vertrauenschutz – la confiance légitime (l’attente légitime)] a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti [„ex iniuria ius non oritur“ – „right can not grow out of injustice“- „droit ne peut résulter ďinjustice“]. V tejto súvislosti sa tiež odvolací Krajský súd v Bratislave nevyrovnal s konštantnou súdnou judikatúrou ani nerešpektoval konštantnú súdnu judikatúru podľa ktorej vlastník nemôže stratiť - a ani počas existencie socialistického režimu v česko-slovenskom štáte - nemohol   legálne   stratiť   vlastníctvo   k   veci   na   základe   rozhodnutia   vydaného   v   konaní, ktorého nebol účastníkom [mutatis mutandis rozsudky NS SR sp. zn. 1 Cdo 3/03 z 1. 7. 2003 (publikovaný pod č. 48/2003 ZSP) a sp. zn. 1 Obdo V67/2007 z 29. 9. 2008]...

Obdobne sa odvolací krajský súd nevyrovnal s konštantnou súdnou judikatúrou ani nerešpektoval   konštantnú   súdnu   judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecné   súdy   (vrátane odvolacieho   krajského   súdu)   sú   oprávnené   a   povinné   skúmať   a   zaoberať   sa   tým, či predpokladaný   správny   akt   je   vydaný   v   medziach   právomoci   príslušného   orgánu, či z hľadiska závažnosti vád vôbec ide o správny akt (či nie je paaktom čo do zápornej kvality   vád)   a   či   ide   o   akt,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť [mutatis mutandis rozsudky NS SR sp. zn. 6 Sž 99/00 (publikovaný pod č. 36/2001 ZSP), sp. zn.   4   Cdo   123/2003   z   1.   7.   2005   (publikovaný   pod   č.   44/2005   ZSP)   a   sp. zn. 5 Cdo 157/2007 zo 14.10. 2008 a uznesenie NS SR sp. zn. M   Cdo 58/01   (publikované pod č. 48/2002 ZSP].»

K posúdeniu účinkov protokolu krajským súdom sťažovateľ uviedol:

«Rozhodnutie   ONV   Bratislava-vidiek   č.   Fin.   4/10835/69-H   zo   dňa   9.   12.   1969, na základe   ktorého   bol   predmetný   pozemok   zoštátnený   (čím   bol   nezákonne   odňatý z vlastníctva ⬛⬛⬛⬛ ),   bolo   vydané   na   základe   „čsl.-maďarského   Protokolu zo dňa 3. II. 1964“.

Ide o československo-maďarský medzivládny Protokol o úprave niektorých majetkovoprávnych   otázok   týkajúcich   sa   nehnuteľného   majetku   podpísaný   v   Budapešti dňa 3.   2.   1964   a   potvrdený   výmenou   diplomatických   nôt   zo   dňa   15.   4.   1964,   ktorý v Československu (ale ani po rozpade federácie na Slovensku) nikdy nebol odsúhlasený parlamentom   (Národným   zhromaždením,   ani   následným   Federálnym   zhromaždením a ani Národnou radou), nikdy nebol ratifikovaný prezidentom republiky a ani nikdy nebol vyhlásený v zbierke zákonov. Tento protokol býva niekedy označovaný ako medzivládny československo-maďarský Protokol z 3. 2. 1964 alebo ako maďarský Protokol z 3. 2. 1964, ale   štandardne   býva   datovaný   z   15.   4.   1964   (keďže   až   vtedy   bol   potvrdený   výmenou diplomatických nôt). Pritom Krajský súd v Bratislave tento medzivládny protokol vo svojom prvom   odvolacom   rozsudku   z   roku   2013   ešte   označuje   ako   Protokol   z   15.   4.   1964, ale vo svojom   druhom   odvolacom   rozsudku   z   roku   2015   ho   už   označuje   ako   Protokol z 3. 2. 1964 (v ďalšom texte spravidla len „Protokol z 15. 4. 1964“).

Odvolací   Krajský   súd   si   totiž   pravdepodobne   uvedomil   skutočnosť   (ale   svojou špekulatívnou   zmenou   dikcie   zároveň   upriamil   pozornosť   na   súdom   všeobecne   známu skutočnosť),   že   od   1.   4.   1964   nadobudol   účinnosť   nový   Občiansky   zákonník   (zákon   č. 40/1964 Zb.), ktorý 1. 4. 1964 v § 131, § 2, § 489 a § 496 explicitne uzákonil, že vlastníctvo je   chránené proti neoprávneným zásahom   a   že vyvlastnenie   veci aj trvalé obmedzenie vlastníctva je možné len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za náhradu. Už len preto Protokol z 15. 4. 1964 (ktorý nikdy nebol účinný pred 1. 4. 1964, nebol   ratifikovaný   a nemal   prednosť   pred   československými   zákonmi)   nemohol   byť   ani nebol priamo vnútroštátne použiteľný (ako údajný „vyvlastňovací titul“) bez jeho vykonania zákonom.

Odvolací Krajský súd v Bratislave v súvislosti s Protokolom z 15. 4. 1964 však jeho rozsudku (na stranách 10 a 11) zamlčal úplne iný postup pri obdobnej majetkovoprávnej československo-rumunskej dohode z 3. 8. 1960 (ktorá bola v zbierke zákonov vyhlásená pod č. 51/1961 Zb. a ktorá bola vykonaná zákonom č. 100/1961 Zb.), pričom zároveň odvolací krajský súd svojvoľne nepodložene a neodôvodnene naďalej presadzuje tvrdenia, že Protokol z 15. 4. 1964 mal vraj priamy vnútroštátny účinok a bol priamo vnútroštátne použiteľný   bez   jeho   vykonania   zákonom   (self   executing),   ďalej   že   na   plnohodnotné vnútroštátne   vyhlásenie   Protokolu   z   15.   4.   1964   vraj   nebolo   potrebné   jeho   vyhlásenie v zbierke zákonov (zbierke právnych predpisov), že o tomto protokole (zmluve) postačovalo publikovať oznámenie č. 18 v Zbierke inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti v čiastke 4/1965, ale taktiež že išlo o medzinárodnú zmluvu nepodliehajúcu schváleniu Národným zhromaždením (v zmysle čl. 42 Ústavy ČSSR č. 100/1960 Zb.) ani ratifikácii prezidenta republiky (v zmysle čl. 62 Ústavy ČSSR), nakoľko prezident republiky právomoc na dojednanie tejto medzinárodnej zmluvy (Protokol z 15. 4. 1964) mohol preniesť a údajne preniesol   na   vládu   (napríklad   časovo   neskoršími   rozhodnutiami   prezidenta   republiky č. 63/1967 Zb. a č. 31/1969 Zb.),

V   súvislosti   s   takýmito   nepodloženými   a   náležite   neodôvodnenými   tvrdeniami odvolacieho súdu je potrebné poukázať na skutočnosť, že v čase dojednania a potvrdenia Protokolu z 15. 4. 1964 neexistovali (ani sa retroaktívne nemohli vzťahovať) rozhodnutia prezidenta   republiky   č.   63/1967   Zb.   a   č.   31/1969   Zb.   (takže   poukazovanie   na   tieto rozhodnutia   prezidenta   je   zavádzajúce   a   scestné).   Rovnako   je   zavádzajúce   a   scestné tvrdenie,   že   na   plnohodnotné   vnútroštátne   vyhlásenie   Protokolu   z   15.   4.   1964   vraj postačovalo   jeho   vyhlásenie   oznámením   v   Zbierke   inštrukcií   a   oznámení   Ministerstva spravodlivosti, pretože Zbierka inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti nebola podľa žiadneho zákona (ani podľa žiadneho iného všeobecne záväzného právneho predpisu) určená   na   vnútroštátne   vyhlasovanie   medzinárodných   zmlúv,   teda   nebola   určená ani na vnútroštátne vyhlásenie Protokolu z 15. 4. 1964.

Navyše   z   ustanovení   [najmä   z   §   1   a   §   4]   zákonného   opatrenia   Predsedníctva Národného zhromaždenia č. 4/1962 Zb. o vyhlasovaní zákonov a iných právnych predpisov, ktoré boli účinné aj v dobe dojednania Protokolu z 15. 4. 1964, je celkom jednoznačne zrejmé, že v zbierka zákonov museli byť vyhlasované všetky zákony, zákonné opatrenia, vládne   nariadenia   (nariadenia   vlády)   a   aj   všetky   vyhlášky   ministerstiev   a   ostatných ústredných orgánov, pričom v zbierka zákonov muselo byť taktiež zverejňované formou oznámenia o vydaní dokonca aj vydanie všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov (výnosov, opatrení) ministerstiev a iných ústredných orgánov, ktorých znenie nebolo účelné vyhlásiť zverejnením úplného znenia, najmä pre obmedzený počet organizácií alebo osôb, na ktoré sa vzťahovali. V tomto kontexte je zrejmé a nepochybné, že na základe § 2 písm. e) zákonného opatrenia č. 4/1962 Zb. bolo potrebné v zbierke zákonov vyhlasovať vyhlášky o dojednaní všetkých medzinárodných zmlúv a dohôd, o ich ratifikácii alebo výpovedi alebo o iných otázkach ich sa týkajúcich, ak ich vyhlásenie v zbierke zákonov bolo nutné alebo účelné, a to aj vtedy ak sa vzťahovali na obmedzený počet organizácií alebo osôb.

Mimochodom v tejto súvislosti treba ilustratívne zdôrazniť skutočnosť, že už počas existencie Ústavy ČSSR (č. 100/1960 Zb.), ktorá nadobudla účinnosť od 11. 7. 1960, bola dojednaná a v zbierke zákonov vyhlásená (vyhláškou č. 51/1961 Zb.) Dohoda z 3. 8. 1960 o úprave niektorých otvorených finančných a majetkových otázok medzi Československou socialistickou   republikou   a   Rumunskou   ľudovou   republikou,   na   vnútroštátne   vykonanie ktorej bol následne vydaný zákon č. 100/1961 Zb. o úprave niektorých nárokov a záväzkov medzi   československými   a   rumunskými   osobami.   Toto   je   svedectvom,   že   ani   Protokol z 15. 4. 1964 nemal priamy vnútroštátny účinok a že jeho vnútroštátne vykonanie bolo možné   iba   zákonom.   Rozdielny   postup   pri   vnútroštátnom   vykonávaní   týchto medzinárodných   zmlúv,   ktorých   podstatou   je   porovnateľný   majetkovoprávny   obsah, všeobecné súdy absolútne arbitrárne odignorovali a nijako sa ani len nepokúsili vysvetliť dôvody   ich   rozdielneho   vnútroštátneho   vykonávania   v   Československu   s   rovnakým ústavným systémom a tiež s porovnateľným právnym poriadkom (okrem zvýšenej ochrany vlastníctva   v Občianskom   zákonníku   a   sprísneného   procesného   postupu   svedčiaceho   v neprospech neskoršieho „bezzákonného“ vykonávania Protokolu z 15. 4. 1964).

Uvedené   skutočnosti   svedčia   o   tom,   že   ani   československo-maďarský   Protokol z 15. 4. 1964 (rovnako ako československo-rumunská dohoda z 3. 8. 1960) nemal priamy vnútroštátny účinok a nebol priamo vnútroštátne použiteľný (self executing), ale mal byť vyhlásený v zbierke zákonov (zrejme aj s vydaním zákona na vykonanie tohto protokolu), k čomu   však   napokon   nedošlo   (snáď   pre   dynamický   až   turbulentný   spoločenský   vývoj v Československu   v   priebehu   šesťdesiatych   rokov   20.   storočia).   Pritom   však   tento nedostatok   („nevyhlásenie“   Protokolu   z   15.   4.   1964   v   zbierke   zákonov)   nemôže   byť prehliadaný   na   úkor   navrhovateľa   a   na   jednostranný   prospech   štátu   zodpovedného za „nevyhlásenie“ Protokolu z 15. 4. 1964 v zbierke zákonov. Pritom už len skutočnosť, že zoštátňovacie rozhodnutie ONV Bratislava-vidiek č. Fin. 4/10835/69-H zo dňa 9. 12. 1969 bolo protiprávne vydané práve na základe Protokolu zo dňa 3. II. 1964, ktorý nemal priamy vnútroštátny účinok a nebol priamo vnútroštátne použiteľný (self executing), potvrdzuje skutočnosť, že ide o absolútne neplatný paakt.

V tejto súvislosti tiež odvolací Krajský súd v Bratislave nerešpektoval konštantnú súdnu   judikatúru   ani   základné   právne   princípy   vzťahu   medzi   vnútroštátnym   právnym poriadkom a medzinárodným právom (medzinárodnými zmluvami) a ani princíp právnej istoty,   podľa   ktorého   absolútne   nevyhnutným   predpokladom   pre   nadobudnutie   priamej všeobecnej   záväznosti   akéhokoľvek   právneho   aktu   (vrátane   medzinárodnej   zmluvy označenej názvom protokol) je verejné vyhlásenie právneho aktu spôsobom predpísaným pre všeobecne záväzné právne akty. Podľa konštantnej súdnej judikatúry, ktorá sa zaoberá základnými   právnymi   princípmi   vzťahu   medzi   vnútroštátnym   právnym   poriadkom a medzinárodným právom (medzinárodnými zmluvami), vo všeobecnosti platí, že zmluvnou stranou a adresátom medzinárodnej zmluvy je štát (spoločenstvo štátov), nie fyzické osoby a právnické   osoby   v   zmluvnom   štáte   (teda   nie   tretie   osoby   v   zmluvnom   štáte),   ktoré medzinárodná   zmluva   bez   ďalšieho   k   ničomu   neoprávňuje   ani   nezaväzuje.   Pritom nevyhnutným   predpokladom   pre   priame   vnútroštátne   účinky   a   priamu   aplikáciu medzinárodnej   zmluvy   na   fyzické   osoby   alebo   právnické   osoby   a   taktiež   pre   prednosť medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi je to, aby medzinárodná zmluva bola predpísaným spôsobom ratifikovaná a vyhlásená (teda aby bola vyhlásená rovnoprávne ako vnútroštátne všeobecne záväzné právne predpisy, čiže v zbierke zákonov). Tieto skutočnosti o medzinárodných zmluvách a o vnútroštátnom účinku medzinárodných zmlúv sú zrejmé napríklad zo stabilnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR), ktorá je dostupná   aj   na   jeho   stránke   http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia [mutatis mutandis rozsudky NS SR sp. zn. 3 Sžp 7/2009 z 11. 6. 2009, sp. zn. 3 Sžp 10/2009 z 11. 6. 2009, sp. zn. 3 Sžp 11/2009 z 27. 8. 2009, sp. zn. 3 Sžp 12/2009 z 27. 8. 2009, sp. zn. 3 Sžp 13/2009 z 27. 8. 2009, sp. zn. 3 Sžp 14/2009 z 27. 8. 2009, sp. zn. 3 Sžp 15/2009 z 27. 8. 2009, sp. zn. 3 Sžp 16/2009 z 17. 9. 2009, sp. zn. 3 Sžp 19/2009 z 17. 9. 2009, sp. zn. 3 Sžp 20/2009 z 17. 9. 2009].

Medzi najpodstatnejšie právne princípy patrí aj všeobecný princíp právnej istoty (či imperatív   právnej   istoty).   Z   tohto   princípu   právnej   istoty   okrem   iného   vyplýva,   že nevyhnutným predpokladom pre nadobudnutie priamej všeobecnej záväznosti akéhokoľvek právneho   aktu   (vrátane   medzinárodnej   zmluvy   označenej   názvom   protokol)   je   verejné vyhlásenie   právneho   aktu   (čiže   sprístupnenie   práva)   spôsobom   predpísaným   pre vyhlasovanie   všeobecne   záväzných   právnych   aktov   v   určenej   oficiálnej   zbierke   (teda v rozhodnom období v Československu v zbierke zákonov). Ak teda právny akt nikdy nebol vyhlásený   (sprístupnený)   predpísaným   spôsobom   v   určenej   oficiálnej   zbierke   štátu (v zbierke zákonov), tak predmetný právny akt (napríklad medzinárodná zmluva s názvom protokol)   ani   nikdy   nemohol   nadobudnúť   a   nenadobudol   priamu   všeobecnú   záväznosť v príslušnom štáte a v konečnom dôsledku ani nemohol mať a nemal v príslušnom štáte priame účinky na fyzické osoby alebo právnické osoby...

Medzinárodné zmluvy a ich závažnosť nemožno schematicky posudzovať (čo urobil odvolací   súd   a   už   aj   prvostupňový   súd)   podľa   názvu   medzinárodnej   zmluvy   (zmluva, dohoda, dohovor, protokol), ktorý sám o sebe nemá právny význam, ale medzinárodné zmluvy a ich závažnosť treba posudzovať podľa ich skutočného obsahu. Táto skutočnosť je zrejmá napríklad z Pravidiel pre uzatváranie medzinárodných zmlúv a zmluvnú prax [ktoré boli schválené uznesením vlády SR č. 743/2009 z 21. 10. 2009 a ktoré sú verejne dostupné na   internetovej   stránke   Ministerstva   zahraničných   vecí   SR   (www.foreign.gov.sk)],   ako aj z Metodického pokynu na vykonanie Pravidiel pre uzatváranie medzinárodných zmlúv a zmluvnú   prax   [ktoré   sú   verejne   dostupné   na   internetovej   stránke   Ministerstva zahraničných   vecí   SR   (www.foreign.gov.sk)].   Mimochodom,   napríklad   aj   Európsky   súd pre ľudské práva bol zriadený Protokolom č. 11 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (oznámenie   č.   102/1999   Z.   z.),   pričom   označenie   protokol   nijako neznižuje význam a dôležitosť tohto medzinárodno-zmluvného dokumentu.»

K nezohľadneniu stanoviska podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecíČSFR   z   11.   novembra   1991   krajským   súdom   sťažovateľ   uviedol,   že   krajský   súd«nepodložené a neodôvodnene tvrdí, že toto stanovisko údajne „nemá žiadnu výpovednú hodnotu, a tým ani žiadnu dôkaznú silu v tomto konaní...“

V skutočnosti teda odvolací Krajský súd v Bratislave iba povrchne a nekompetentne bagatelizoval, ale riadne ani presvedčivo sa nevyrovnal so stanoviskom podpredsedu vlády ČSFR   a   ministra   zahraničných   vecí   ČSFR   (teda   kompetentnej   osoby   pre   oblasť medzinárodných zmlúv uzavretých československým štátom), ktoré navrhovateľ predložil ako   dôkaz   všeobecným   súdom   do   súdneho   spisu   a   ktoré   je   tiež   verejne   dostupné (na internetových stránkach Spoločnej česko-slovenskej digitálnej parlamentnej knižnice www.nrsr.sk/dk   a   www.psp.cz/eknih)   ako   parlamentná   tlač   Federálneho   zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) číslo 1033 vo volebnom období rokov 1990 až 1992. V tomto stanovisku zo dňa 11. 11. 1991 vtedajší podpredseda vlády ČSFR a minister   zahraničných   vecí   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky   jasne, jednoznačne a explicitne (výslovne) konštatuje, že v prípade československo-maďarských protokolov „zrušení vlastnictví fyzických a právnických osob k dotčeným nemovitostem nebylo   způsobeno   samotnou   mezinárodní   smlouvou“ a   že   štáty   bežne   dojednávajú medzinárodné   zmluvy   o   postúpení   časti   územia, „které   mimo   jiné   stanoví   též   přechod vlastnických práv jednoho státu k nemovitostem ležícím na dotčeném území na druhý stát. Přitom však státy - obyčejně před vstupem smlouvy v platnost - vnitrostátním opatřením vyvlastní   nemovitosti,   které   jsou   ve   vlastnictví   fyzických   a   právnických   osob.   Toto vyvlastnění se má ovšem uskutečnit v souladu s právním řádem příslušného státu a s jeho mezinárodními   závazky.“.   Keďže   odvolací   súd   vo   svojom   rozsudku   vôbec   nespomenul skutočný obsah tohto stanoviska podpredsedu vlády ČSFR a ministra zahraničných vecí ČSFR,   nieto   aby   sa   s   ním   vyrovnal,   už   len   to   v   podstatnom   rozsahu   spôsobuje nepreskúmateľnosť a nedostatočnú odôvodnenosť odvolacieho rozsudku.».

V ďalšej argumentácii sťažovateľ uviedol:«Odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 11 v prvom odseku zdola) tvrdí, že ani „nedostatočne identifikovaný dotknutý pozemok a ani nedostatočne identifikovaná   osoba   nezakladajú   nulitnosť   (ničotnosť)“   poštátňovacieho   rozhodnutia finančného odboru Okresného národného výboru Bratislava - vidiek zo dňa 9. 12. 1969… Všeobecné súdy - krajský súd a už aj okresný súd - vo svojich rozsudkoch však arbitrárne   a   absurdne   zamlčali,   že   v   nedostatočná   identifikácia   dotknutého   pozemku absolútne   chýba   názov   katastrálneho   územia   aj   obce.   Taká   hrubo   nedostatočná identifikácia pozemku, kde chýba dokonca aj názov katastrálneho územia aj obce, celkom jednoznačne a nepochybne aj v zmysle konštantnej súdnej judikatúry spôsobuje neurčitosť, nevykonateľnosť   a   celkovo   neplatnosť   príslušného   správneho   „rozhodnutia“   (paaktu), čo však   odvolací   krajský   súd   (a   už   ani   okresný   súd)   vo   svojom   rozsudku   absurdne, arbitrárne a neústavne nerešpektoval. Obdobné dôsledky má aj nedostatočná identifikácia postihovanej   (vyvlastňovanej)   účastníčky   konania   iba   nedostatočným   a   nekonkrétnym označením „ ⬛⬛⬛⬛, maďarský štátny príslušník“.

Odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 11 v prvom odseku zdola)   taktiež   tvrdí,   že   aj   pokiaľ   zoštátňujúce   rozhodnutie   ONV   Bratislava-vidiek č. Fin. 4/10835/69-H zo dňa 9. 12. 1969 „nebolo nikdy doručované právnej predchodkyni navrhovateľa, a preto nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť, treba poznamenať,   že táto skutočnosť   síce   vylučuje dobromyseľnosť štátu   v prípade   možného nadobudnutia vlastníctva jeho vydržaním, ale pokiaľ sa takéto rozhodnutie stalo podkladom pre zápis vlastníctva štátu do evidencie nehnuteľností, z ktorého sa pri ďalšom nakladaní s majetkom   štátu   vychádzalo,   treba   prisvedčiť   dobromyseľnosti   odporcu   v   1.   rade v súvislosti s nadobudnutím jeho vlastníckeho práva jeho prechodom z majetku štátu, ktorý nevedel a ani nemohol vedieť, že majetok štátu, ktorý na neho zo zákona prešiel, nezískal štát na základe predchádzajúceho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu“.

V   tejto   súvislosti   je   potrebné   konštatovať,   že   odvolací   Krajský   súd   v   Bratislave vo svojom   odvolacom   rozsudku   arbitrárne   ignoroval   konštantnú   súdnu   judikatúru [napríklad   judikatúru   Najvyššieho   súdu   SR   v   jeho   rozsudkoch   sp. zn.   1Sžr/58/2013 zo 18. 2. 2014 a sp. zn. 1Sžr/72/2011 zo 14. 2. 2012], ktorá sa vzťahuje na zmeny vlastníctva pozemkov zo štátu na obce (mestá) na základe zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí je založený na zriedkavo (vo význame nezvyčajne) využívanom mechanizme nadobudnutia vlastníckeho práva spôsobom „ex lege“, tzn. Bez požadovania existencie ďalšej právnej skutočnosti. Práve   takýto   postup   s   absenciou   vydania   individuálneho   správneho   aktu,   ktorý   by   si vyžadoval   oslovenie   aj   skutočného   vlastníka   (najmä   z   titulu   zápisu   vlastníckeho   práva do PKV, EN či KN), si vyžaduje od štátu (a jeho orgánov poverených správou katastra), ako aj od nadobúdajúceho subjektu (obce) veľmi starostlivé preverovanie procesu „ex lege“ spojenú   s   vypracovaním   delimitačných   listín   (protokolov)   a   mimoriadny   dôraz na dodržiavanie zásady legality v zmysle čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky... Zároveň Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že ak sa zistí, že štát   legálne   nenadobudol   do   svojho   majetku   pozemok,   ktorý   získal   do   svojej   sféry bez právneho   dôvodu   či   nezákonne,   tak   pôvodný   majiteľ   svoje   legálne   nadobudnuté vlastnícke   právo   ani nestratil   vzhľadom   na   nepremlčateľnosť   vlastníckeho   práva   ako základného   práva.   Samotné   pripustenie   výskytu   chyby   štátnym   orgánom   ako   základnej príčiny   vedúcej   k vzniku   následných   chybných   záznamov   je   irelevantné,   a   čo   sa   týka právnych   následkov   uvedených   chýb   zaťažuje   iba   príslušné   štátne   orgány;   nie   však samotného   pôvodného   majiteľa,   keďže   základné   práva   a   slobody   sú   neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Pokiaľ proces prechodu vlastníckeho práva k pozemku pôvodného vlastníka zo štátu na obec bol zrealizovaný a prebehol iba povrchne po   stránke   formálnej   tak,   že   na   základe   protokolu   o   delimitácii   nehnuteľného   majetku v zmysle § 14 zákona č. 138/1991 Zb. bola pôvodná parcela zapísaná správou katastra do listu vlastníctva v prospech obce, pričom však uvedený proces prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec nebol riadne vykonaný po stránke materiálnej, tzn. že nebol „apriori“ preukázaný zákonný dôvod (titul) na uskutočnenie tohto procesu, tak nie je možné právne následky   tohto   procesu   uznať   ani v zmysle   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   ani   čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Zároveň odvolací Krajský súd v Bratislave v jeho rozsudku (na strane 5 v prvom odseku zdola) nepreskúmateľne tvrdí, že odporca v 1. rade (ktorým je mesto Bratislava, hlavné   mesto   SR)   „mal   k   dispozícii   viaceré   listiny   a   rozhodnutia   o   nadobudnutí vlastníckeho práva štátu“.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že mesto Bratislava, hlavné mesto SR (teda odporca   v   1.   rade)   zo   svojej   dokumentácie   založilo   do   súdneho   spisu   kľúčové   dôkazy svedčiace o nezákonnosti zoštátnenia predmetného pozemku, a to jednak kópiu potvrdenia Miestneho národného výboru (MNV) č. 701/1969 zo dňa 15. 10. 1969, ktorým MNV okrem   iného   oznámil   finančnému   odboru   Okresného   národného   výboru (ONV)   Bratislava-vidiek   presnú   adresu   trvalého   bydliska   pani

(čo   preukazuje,   že   Miestnemu   národnému   výboru a aj „zoštátňovaciemu“   Okresnému   národnému   výboru   Bratislava-vidiek   bola   známa presná adresa trvalého bydliska pani ⬛⬛⬛⬛ ) a jednak   rozhodnutie   Okresného   národného   výboru   Bratislava-vidiek   (ONV) č. Fin. 4/10835/69-H zo dňa 9. 12. 1969 (na konci ktorého je uvedený zoznam adresátov, ktorý   zasa   preukazuje,   že   toto   zoštátňovacie   rozhodnutie   nebolo   vôbec   doručované dotknutej pani ⬛⬛⬛⬛, teda právnej predchodkyni navrhovateľa).

Z   uvedených   archívnych   dokladov   založených   do   súdneho   spisu   práve   mestom Bratislava (teda odporcom v 1. rade) teda vyplýva, že mesto Bratislava (teda odporca v 1. rade) už len na základe svojej dokumentácie mohlo vedieť a vedelo, že predmetný pozemok   nezískal   štát   na   základe   predchádzajúceho   právoplatného   a   vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu. Tieto okolnosti zároveň svedčia o absencii dobromyseľnosti mesta Bratislava (teda odporcu v 1. rade), ktoré čo len pri zachovaní normálnej (bežnej) náležitej   opatrnosti,   ktorú   možno   so   zreteľom   na   okolnosti   a   povahu   daného   prípadu rozumne   na   každom   subjekte   požadovať,   mohlo   a   malo   mať   pochybnosti   o   tom,   že predmetný pozemok, ktorý fakticky ovládalo (užívalo), nepatril štátu a tým ani nemohol prejsť a neprešiel z „nevlastníctva“ štátu do vlastníctva ani do dobromyseľnej držby mesta Bratislava   (teda   odporcu   v 1.   rade),   ktorému   tým   absentuje   dobromyseľnosť   pri   držbe predmetného pozemku. Pritom skutočnosť, že mesto Bratislava (teda odporca v 1. rade) sa napriek absencii dobromyseľnosti snaží silou-mocou zmocniť predmetného pozemku, nie je vôbec prekvapujúca, keďže nekorektné „oberanie“ fyzických osôb o ich majetky sa už aj na úrovni   obcí   a   miest   stalo   zaužívanou   zvyklosťou   prebratou   či   pretrvávajúcou   podľa „chýrnych vzorov“ z totalitných dôb.

Odvolací Krajský súd v Bratislave taktiež nepodložene a neodôvodnene nezohľadnil ani všetky relevantné ustanovenia samotného zákona o majetku obcí, a to predovšetkým spoločné ustanovenia § 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí. Pritom ustanovenia § 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona o majetku obcí na reálne naplnenie tohto zákona vyžadovali, že   odovzdávajúce   právnické   osoby   (orgány   miestnej   štátnej   správy)   a   nadobúdajúce právnické osoby (obce) boli povinné spísať (uzatvoriť) písomné protokoly o delimitácii a odovzdaní   majetku   jednotlivým   obciam,   ktoré   museli   obsahovať   presné   zoznamy odovzdávaného   a   preberaného   majetku   potvrdené   odovzdávajúcim   orgánom   miestnej štátnej správy a obecným zastupiteľstvom preberajúcej obce. Pritom až na základe týchto zoznamov bolo možné odovzdávaný a preberaný majetok zapisovať pre jednotlivé obce do evidencie nehnuteľností. Až naplnením týchto ustanovení § 12 a § 14 ods. 1 a 2 zákona o majetku   obcí   sa   preberajúca   (nadobúdajúca)   obec   fakticky   ovládla   odovzdávaný a preberaný majetok a mohla s ním nakladať a tým sa stala držiteľom odovzdávaného a preberaného majetku.

Odvolací   Krajský   súd   v   Bratislave   (ale   už   ani   prvostupňový   súd)   však   vôbec neskúmal otázku, či vôbec, kedy presne a akým dokumentom (protokolom so zoznamami odovzdávaného a preberaného majetku) bol sporný pozemok (respektíve sporné parcely vzniknuté   rozdelením   pôvodného   pozemku)   odovzdaný   odporcovi   (mestu   Bratislava) a zapísaný v jeho prospech do evidencie nehnuteľností. Pritom v zmysle ustanovení § 129 Občianskeho   zákonníka   a   nadväznej   konštantnej   judikatúry   (vrátane   už   spomenutej judikatúry Najvyššieho súdu SR v jeho rozsudkoch sp. zn. 1Sžr/58/2013 zo 18. 2. 2014 a sp. zn.   1Sžr/72/2011   zo   14.   2.   2012)   sa   na   vznik   držby   vyžaduje   faktické   ovládanie nehnuteľnú vec (napríklad pozemku), ktorá je či má byť predmetom držby.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 38 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991 Zb.) a zároveň práva sťažovateľa na spravodlivé konanie a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného oznámením č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych   a   politických   právach   (vyhláseného   oznámením   č. 120/1976   Zb.)   porušil Krajský súd v Bratislave svojím postupom pri konaní a rozsudkom sp. zn. 8Co/22/2015-532 z 24. 3. 2015, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 9 C 321/2006-423 z 19. 10. 2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/22/2015-532 z 24.3.2015, pričom zároveň zrušuje aj rozsudok prvostupňového Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 9 C 321/2006-423 z 19. 10. 2010 s tým, že celú vec vracia všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia,   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   a   čl.   14   paktu   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudokokresného súdu.

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľa   je   namietanie   nesprávnychskutkových a právnych záverov krajského súdu a nedostatočného odôvodnenia napadnutéhorozsudku.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu niet zásadných odlišností, a prípadnéporušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivésúdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu) je umožniť každému reálny prístupk súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   pre   účely   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu zdôrazňuje,že napriek tej časti jeho odôvodnenia (a predtým rozsudku okresného súdu), v ktorej dôvodínadobudnutie vlastníctva k spornému pozemku právnej predchodkyne sťažovateľa štátom nazáklade individuálneho právneho aktu – rozhodnutia ONV Bratislava-vidiek z 9. decembra1969,   a   zároveň   dôvodí   v   prospech   účinnosti   protokolu   rozdielne   od rozsiahlej   avyčerpávajúcej argumentácie sťažovateľa, existenciu vlastníckeho práva mesta (odporcu)ako dôvod zamietnutia návrhu sťažovateľa neodvodzoval od vlastníctva štátu, ale konštatujejeho originálne nadobudnutie vydržaním.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd meritórne neposudzoval ústavnú udržateľnosťzáverov krajského súdu (aj okresného súdu) o účinkoch rozhodnutia ONV Bratislava-vidiekz 9. decembra 1969 a protokolu, ktoré nie sú dôvodom na ustálenie vlastníctva mesta(odporcu).

Argumentáciu sťažovateľa k týmto otázkam aj so zohľadnením historických súvislostívývoja územia, na ktorom sa sporný pozemok nachádza, preto vyhodnocoval ústavný súdlen   z   hľadiska   ich   možnej   súvislosti   s   vyhodnotením   záverov   krajského   súduo dobromyseľnosti držby sporného pozemku mestom (odporcom). Ústavný súd konštatuje,že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danejveci pre posúdenie podmienok nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním, akoaj s tvrdeniami sťažovateľa v jeho odvolaní (s ktorými sa zhodujú v podstatnej časti aj jehosťažnostné námietky) a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:

„Správne súd prvého stupňa, s poukazom na relevantnú právnu úpravu vydržania (§ 129, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Obč. zák.), zisťoval v danej veci splnenie zákonných predpokladov   pre   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   odporcom   v   1.   rade   vydržaním, a správne   na   základe   výsledkov   vykonaného   dokazovania   dospel   k   záveru,   že   pokiaľ odporca   v   1.   rade   nadobudol   sporný   pozemok   do   vlastníctva   z   majetku   štátu   dňom 1. 5. 1991 na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, svedčal mu právny titul, zakladajúci   jednak   poctivosť   právneho   dôvodu   nadobudnutia   jeho   vlastníckeho   práva odvodzujúc ho od vlastníctva štátu zapísaného v evidencii nehnuteľností ako výlučného vlastníka   sporného   pozemku,   tak   aj   jeho   presvedčenie,   že   s   nadobudnutým   majetkom nakladá v dobrej viere ako s vlastnou vecou, akoby mu ako držiteľovi aj vlastnícky patrila. V   konaní   nebola   preukázaná   žiadna   taká   relevantná   skutočnosť,   ktorá   by   bola spôsobila   vyvolať   u   odporcu   v   1.   rade   oprávnené   pochybnosti   o   legitimite   prechode vlastníckeho práva zo štátu. Na základe uvedeného súd prvého stupňa správne uzavrel, že odporca v 1. rade bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že nakladá so sporným pozemkom ako s vlastným, nakoľko, vychádzajúc z objektívneho hľadiska, treba konštatovať, že mu svedčil právny titul, na základe ktorého mohol byť presvedčený, že sporný pozemok prešiel legálne do jeho vlastníctva z majetku štátu. Správne preto súd prvého stupňa ustálil, že 10-ročná vydržacia doba začala u odporcu v 1. rade plynúť dňom 1. 5. 1991 a uplynula dňom 1. 5. 2001, kedy odporca v hrade nadobudol vlastnícke právo vydržaním. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že k narušeniu dobromyseľnosti odporcu v 1. rade došlo až tým, že sa prostredníctvom výzvy katastrálneho úradu dozvedel, že jeho vlastnícke právo ku spornému pozemku je zo strany navrhovateľa   spochybňované   zápisom   v   pozemkovej   knihe   v   prospech   jeho   právnej predchodkyne, teda dňom 9. 4. 2003.

V tejto súvislosti navrhovateľ neuvádzal žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré by mali byť dôkazom o spornosti vlastníctva odporcu v 1. rade a tým aj neexistencie jeho dobromyseľnosti už od roku 2000 na základe zápisu poznámky do katastra nehnuteľností. Pokiaľ by teda aj štát nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku nezákonne, tak ako to tvrdí navrhovateľ, teda na základe dohody o výmene obyvateľstva, ktorej úprava sa   na   právnu   predchodkyňu   navrhovateľa   nevzťahovala,   pretože,   ako   to   ustálil   aj   súd prvého   stupňa,   táto   nebola   a   ani   sa   nestala   obyvateľkou   ani   štátnou   príslušníčkou Československa, a následne by tak došlo neoprávnene k zápisu čsl. štátu ako vlastníka do evidencie nehnuteľností na základe rozhodnutia finančného odboru ONV Bratislava- vidiek   zo   dňa   9.   12.   1969   vydaného   na   podklade   medzivládneho   Protokolu   o   úprave niektorých   majetkoprávnych   otázok   týkajúcich   sa   nehnuteľného   majetku   z   15.   4.   1964, nemožno   síce   v žiadnom   prípade   prisvedčiť   dobromyseľnosti   štátu   z   hľadiska   možného nadobudnutia ním vlastníckeho práva vydržaním, čím je vylúčená aj možnosť započítania si odporcom v 1.rade takejto neoprávnenej držby štátu ako jeho právneho predchodcu, čo však na druhej strane nevylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním u každého ďalšieho subjektu, ktorý svoje vlastnícke právo následne nadobudol od štátu na základe relevantného právneho titulu, v ktorom právnom postavení sa ocitol aj odporca v 1. rade.

Pokiaľ   navrhovateľ   namietal,   že   nebolo   preukázané   odovzdanie   spornej nehnuteľnosti odporcovi v 1. rade štátom, tak v tomto prípade je pre preukázanie jeho faktickej držby postačujúce preukázanie odovzdania spornej nehnuteľnosti ním do správy odporcu v 2. rade protokolom zo dňa 30. 10. 1991, z čoho možno dôvodiť, že najneskôr týmto dňom mal odporca v 1. rade spornú nehnuteľnosť vo faktickej moci.

S   poukazom   vyššie   uvedené   sa   odvolací   súd   stotožnil   s   právnym   záverom   súdu prvého   stupňa,   že   odporca   v   1.   rade   preukázal   splnenie   zákonných   podmienok   pre nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   predmetnej   nehnuteľnosti   vydržaním,   keď   u   neho existoval zákonný dôvod, na základe ktorého sa ujal držby spornej nehnuteľnosti a následne s ňou nakladal v dobrej viere tak, akoby mu vlastnícky patrila. V prípade pochybností svedčí odporcovi v 1. rade oprávnenosť držby na základe vyvrátiteľnej právnej domnienky v zmysle ust. § 130 ods. 1 Obč. zák.“

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri ustálení právnychzáverov   o   nadobudnutí   vlastníctva   mestom   vydržaním   mohol   zakladať   dôvod   na   zásahústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocamiustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu v spojení s čl. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2ústavy, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 13 dohovoru, ústavný súd konštatuje, žekeďže nezistil možnosť porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1, čl. 6 ods. 1dohovoru   a   čl.   14   paktu,   nezistil   ani   možnosť   porušenia   v spojení   s   nimi   namietanýmporušením označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľom   označených   práv,odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jehoďalšími nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015