znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 389/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Č.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   A.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   V.   C.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 928/2010 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 239/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011 doučená   sťažnosť   Č.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   A.,   s.   r.   o.,   B., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   V.   C.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 928/2010 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 239/2010.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že okresný súd vydal 21. októbra 2010 uznesenie sp. zn. 5 Er 928/2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. E. O. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z 30. augusta 2010. Predmetné rozhodnutie okresného súdu bolo krajským súdom potvrdené uznesením sp. zn. 8 CoE 239/2010 z 31. marca 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Podľa názoru sťažovateľky postupom oboch všeobecných súdov konajúcich v jej veci došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z týchto dôvodov:

Okresný   súd   prekročil   svoju   právomoc   exekučného   súdu,   pretože   v   momente rozhodovania   o   udelení   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nebol   oprávnený   opätovne preskúmať sťažovateľkou predložený exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, ktorý má v zmysle   §   37   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   rozhodcovskom   konaní“)   rovnaké   účinky   ako   rozsudok ktoréhokoľvek všeobecného súdu v Slovenskej republike, z čoho vyplýva, že je prekážkou res iudicata. Exekučný súd je v súlade s § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“)   oprávnený   skúmať   len   vlastnosti   predložených   podkladov,   a   to žiadosti   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   návrhu   na   vykonanie   exekúcie a exekučného titulu. V súlade s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní je exekučný súd povinný exekučné konanie zastaviť, avšak až po nariadení exekúcie voči povinnému, pričom   tým   nie   je   založená   jeho   právomoc   vykonať   nové   dokazovanie   vo   veci   samej a skúmať   vecnú   správnosť   rozhodcovského   rozhodnutia,   ale   len   zistiť, „či   povaha samotného plnenia je v súlade s právom“. Exekučný súd v danej veci podľa sťažovateľky „nad rámec svojich právomocí, bez návrhu povinného, aj napriek jeho pasivite poskytol tomuto   nenáležitú   ochranu,   čím   porušuje   právo   oprávneného   na   vymoženie   peňažných prostriedkov, ktoré povinnému preukázateľne poskytol“.

Vo   veci   sťažovateľky   došlo   k   nesprávnej   aplikácii   rozhodnutí   Súdneho   dvora Európskej   únie,   na   ktoré   poukázala   a   z   ktorých   podľa   nej   vyplýva,   že   vo   vzťahu k rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve môže byť nekalosť takého dojednania daná len pri splnení konkrétnych podmienok daného prípadu. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL v. Christina Rodríguez Nogueira vyplýva, že „Súd vždy musí zohľadňovať, či spotrebiteľ aktívne využil všetky svoje procesné možnosti priznané zákonom. V našom prípade ide napr. o možnosť podania žaloby voči rozhodcovskému rozhodnutiu v zmysle § 40 ZRK.

Ďalej Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná   spotrebiteľovi   pri   posudzovaní   právoplatnosti   rozhodcovského   rozsudku v rámci   exekučného   konania   musí   byť   porovnateľná   s   ochranou   garantovanou   mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok)...“.

V   danej   veci   exekučný   súd „nahradil   pasivitu   spotrebiteľa   a   neprimeraným spôsobom zasiahol do práva oprávneného na súdnu ochranu a na rovnoprávne postavenie účastníkov, čím spochybnil právo sťažovateľa na nezávislý proces“.

Sťažovateľka   ďalej   namietala,   že   došlo   k   nesprávnej   aplikácii   smernice   Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože predmetnú smernicu „nemožno aplikovať priamo, lebo... ako prameň komunitárneho práva nemá   horizontálny   (teda   v   zásade   súkromnoprávny)   priamy   účinok,   avšak   existuje komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so smernicou, ako to vyložil Európsky súdny dvor vo veci 17/83 von Colson & Komman (tzv. nepriamy účinok smerníc)“. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že smernica Rady 93/13/EHS o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách „nie   je   priamo   záväzná a aplikovateľná v členských štátoch Európskej únie“.

V   ďalšej   argumentácii   sťažovateľka   zdôraznila,   že   jej   z   §   93b   ods.   1   zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   bankách“)   vyplynula   povinnosť   ponúknuť   klientom (povinným) „neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v tom zmysle, že ich prípadné   spory   z   obchodov   budú   rozhodnuté   v   rozhodcovskom   konaní   stálym rozhodcovským   súdom   zriadeným   podľa   osobitného   zákona   (zákon   č.   510/2002   Z.   z. o platobnom styku, od 1. 12. 2009 zákon č. 492/2009 Z. z. o platobných službách). Splnenie tejto   zákonom   uloženej   povinnosti   musel   oprávnený   preukazovať   v   prípade   kontroly Národnej banke Slovenska, ktorá je orgánom dohľadu pre všetky banky. Podľa § 93 ods. 2 ZoB povinní ako klienti neboli povinní prijať návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že „vznik právomoci Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie na riešenie sporu oprávneného a povinného a na vydanie exekučného   titulu,   bola   iniciovaná   plnením   zákonnej   povinnosti   oprávneného.   Ten   sa v konečnom dôsledku dostal do situácie, že v dôsledku plnenia svojej zákonnej povinnosti, teda   povinnosti   požadovanej   štátom,   je   vystavený   situácii,   keď   štátny   orgán   odmieta poskytnúť jeho právam náležitú ochranu.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   exekučný   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil,   pretože úverová zmluva medzi sťažovateľkou (oprávnenou) a klientom (povinným) bola uzatvorená 13.   júla   2004   v   režime   Obchodného   zákonníka   a   zákona   č.   258/2011   Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o spotrebiteľských úveroch“) ako tzv. absolútny obchod, a teda vzťahy ňou založené sa v zmysle § 261 ods. 4 písm. d) Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú režimom Obchodného zákonníka. V čase uzatvorenia sa uvedená úverová zmluvy nepovažovala za tzv. spotrebiteľskú zmluvu, ale „predstavovala špeciálny obchodnoprávny kontraktuálny   typ   Zmluvy   o   spotrebiteľskom   úvere,   ktorého   začlenenie   do   kategórie obchodnoprávnych   zmlúv   bol   zachovaný,   no   bola   do   neho   inkorporovaná   ochrana slabšieho účastníka zmluvného vzťahu – spotrebiteľa“. Úverová zmluva uzatvorená 13. júla 2004 mala byť preto posudzovaná podľa právnej úpravy platnej v čase jej uzatvorenia, keďže „Medzi spotrebiteľské zmluvy boli úverové zmluvy začlenené až s účinnosťou od 1. 1. 2008.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v sťažnosti namietala, že postupom všeobecných súdov v jej veci došlo k zmareniu jej práva ako veriteľa, a teda oprávneného na uspokojenie jej judikovanej pohľadávky voči dlžníkovi (povinnému) v exekučnom konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež argumentovala, že založenie odôvodnenia uznesenia okresného súdu na rozpore rozhodcovského rozsudku vydaného na základe rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi je nepochopiteľné vzhľadom na skutočnosť, že je nesporné, že „povinný čerpal úver od oprávneného, úver nesplácal a následne bol povinný zaviazaný súdom na plnenie, ktoré nenamietal“.

Sťažovateľka ďalej zdôraznila, že «nemožno pripustiť, aby súdy v záujme ochrany spotrebiteľa   aplikovali   novšie   právne   predpisy   upravujúce   ochranu   spotrebiteľa   na posudzovanie zmluvných dojednaní často krát uzavretých niekoľko rokov pred účinnosťou použitých predpisov, alebo aby súdy v záujme ochrany spotrebiteľa vystupovali v súdnych konaniach ako „štátny advokát spotrebiteľa“, alebo aby exekučné súdy v záujme ochrany spotrebiteľa porušovali zákaz arbitrárneho (svojvoľného) výkladu právnych predpisov a de facto   kreovali   a   svoju   novú   právomoc   meritórne   preskúmavať   predpoklady   vydania rozhodcovského rozhodnutia. Pokiaľ všeobecné súdy odmietajú akceptovať rozhodcovské rozhodnutia, treba zrejme rozhodcovské súdy zrušiť. Pokiaľ však legálne vykonávajú svoju činnosť,   sú   exekučné   súdy   povinné   akceptovať   ich   postavenie   ako   aj   nimi   vydané rozhodnutia. V opačnom prípade ide o postup contra lege.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1.   Základné právo Č.,   a.   s.,   so   sídlom...   na   súdnu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom Okresného súdu Nové Mesto nad   Váhom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5Er   928/2010   a   postupom   Krajského   súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8CoE/239/2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom vydané dňa 21. 10. 2010, spis. zn. 5Er 928/2010, ktorým žiadosť exekútora JUDr. E. O., exekútorský úrad so sídlom v Bratislave o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (EX 664/2010) zo dňa 30. 8. 2010 zamietol   sa   ruší.   Uznesenie   Krajského   súdu   Trenčín   zo   dňa   31.   10.   2011,   spis. 8CoE/239/2010 sa zrušuje a vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti Č., a. s., so sídlom... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 8.000,- € (slovom osemtisíc eur), ktoré sú povinní Okresný súd Nové Mesto a Krajský súd Trenčín spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, pričom plnením jedného v rozsahu plnenia zaniká povinnosť druhého.

4. Okresný súd Nové Mesto a Krajský súd Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť   spoločnosti   Č.,   a.   s.,   so   sídlom...,   trovy   konania   v   sume   314,18   €   (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov), na účet ich právneho zástupcu C., s. r. o., so sídlom..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

O   ochrane   práv   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta   vo   vzťahu   k   postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 928/2010.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základného   a   iného   práva   postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II.   ÚS 71/97).   Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo potrebné vysporiadať sa v prvom rade so zásadnou námietkou sťažovateľky, ktorá sa týkala prekročenia právomoci exekučných súdov, ktoré v rámci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmali sťažovateľkou predložený exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, ktorý však má podľa názoru sťažovateľky účinky právoplatného rozsudku, a preto je záväzný a tvorí prekážku pre opätovné prerokovanie veci. V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   uviedol: „Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Ex. por. žiadosť o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   exekučný   titul. Z citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   ak   zistí   rozpor   týchto   listín   so   zákonom,   potom uznesením   zamietne   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť tak formálne náležitosti exekučného titulu, ale pri rozhodcovských rozsudkoch,   ktoré sú exekučnými titulmi   v zmysle § 45 ZRK zákon priznáva exekučnému súdu právo preskúmať tento rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú   odkladný   účinok.   Materiálna   právoplatnosť   rozhodnutia   vyjadruje,   že   medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami. V právnom   poriadku   tak   existujú   rozhodnutia,   ktoré   síce   sú   v   zásade   materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 ZRK, čo odvolateľ neakceptuje. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj   na   naplnenie čl.   6   smernice   93/13/EHS   a umožňuje   zastaviť   exekúciu aj pokiaľ   ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V   zmysle   čl.   6   ods.   1   citovanej   smernice   nesmú   byť   nekalé   podmienky   pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že čl. 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy,   ktorú   zmluva   nastoľuje   medzi   právami   a   povinnosťami   zmluvných   strán, skutočnou   rovnováhou,   ktorá   medzi   nimi   môže   znova   zaviesť   rovnosť.   Súdny   dvor   tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo   vzťahu   k   samotným   účastníkom   zmluvy.   Na   základe   toho   súdny   dvor   rozhodol,   že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa správne   konštatuje,   že   aj   podľa   platnej   právnej   úpravy   SR   nie   sú   platné   zmluvné ustanovenia,   ktoré   sú   v   rozpore   s   kogentnými   ustanoveniami   pravidiel   na   ochranu spotrebiteľa, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).

V prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská   doložka   sa   z   uvedených   dôvodov   javí   ako   absolútne   nevyvážená   a   preto nekalá. Zatiaľ, čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, keby bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, tak v danej veci oprávnený ani v odvolaní neuvádza, aké výhody   z   predmetnej   rozhodcovskej   doložky   plynú   pre   spotrebiteľa.   Okrem   toho rozhodcovské   konania   podľa   zistenia   komisie   nie   sú   v   súlade   s   viacerými   zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. 03. 1998 o zásadách platných pre orgány   príslušné   pre   mimosúdne   urovnávanie   spotrebiteľských   sporov.   Aj   keď   toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách.   Súd prvého stupňa v súlade so všeobecnými poznatkami poukazuje na to, že za nekalú možno považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa,   aby   riešil   spory   výhradne   arbitrážou,   nevhodne   obmedzovať   prístup   k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zabezpečí súd bez   ohľadu   na   povahu   spotrebiteľského   vzťahu   a   dokonca,   aj   v   prípade,   ak   nejde o spotrebiteľský úver. Zmluvná podmienka vo formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných   podmienkach,   ktoré   sú   súčasťou   zmluvy,   ktorá   od   spotrebiteľa   vyžaduje v prípade, ak s ním nebolo individuálne dojednané, aby spory s druhou zmluvnou stranou – dodávateľom, riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe tejto zmluvnej podmienky bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť exekučným titulom.“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd ako súd odvolací sa v napadnutom uznesení stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi okresného súdu, najmä pokiaľ tento dospel k názoru,   že   v   súlade   s   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku   je   oprávnený   v   rámci rozhodovania   o   vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   preskúmavať   okrem   žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie predovšetkým materiálnu   a   formálnu   právoplatnosť   exekučného   titulu   a   v   prípade   zistenia,   že   nie   sú splnené formálne alebo materiálne predpoklady vedenia exekúcie, musí adekvátne procesne zareagovať, t. j. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V danom prípade dospeli všeobecné súdy k záveru, že exekučný titul – rozhodcovský rozsudok, ktorý zaväzuje povinného na plnenie z úverovej zmluvy uzatvorenej 13. júla 2004, bol vydaný Stálym   rozhodcovským   súdom   Asociácie   bánk   v   Bratislave   na   základe   neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky spôsobujúcej značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v nesprospech spotrebiteľa (povinného), ktorá odporuje dobrým   mravom,   a   preto   je   v   zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka neplatná. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého   by   oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynutiteľný v exekučnom konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež spochybnila, že by v jej veci išlo o spotrebiteľskú zmluvu, čo odôvodnila skutočnosťou, že do 31. decembra 2007 sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka nevzťahovali na zmluvy o úvere, a v tomto smere poukázala na právnu úpravu zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho obchodu v Obchodnom zákonníku a v zákone   o   spotrebiteľských   úveroch.   K   uvedenej   námietke   sťažovateľky   ústavný   súd poukazuje   na   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu,   z   ktorého   vyplýva,   že   v   danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy o úvere, pretože sťažovateľka poskytla úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri uzatváraní zmluvy o úvere jednoznačne   v   pozícii   slabšej   zmluvnej   strany   a   nemal   možnosť   osobitne   vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola okresným súdom, ako aj krajským súdom posúdená ako nekalá. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na zákon č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2004 (teda pred uzatvorením zmluvy o úvere) a zakotvil do právneho poriadku Slovenskej republiky inštitút spotrebiteľských zmlúv. Aj keď predmetný zákon zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské zmluvy priamo neoznačuje, zohľadňujúc európsku legislatívu ústavný súd dospel k záveru, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bola vo veci sťažovateľky po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v rozhodnom čase) spotrebiteľské zmluvy nesmú   obsahovať   ustanovenia,   ktoré   spôsobujú   značnú   nerovnováhu   v   právach a povinnostiach   zmluvných   strán   v   neprospech   spotrebiteľa   (ďalej   len   „neprijateľná podmienka“).   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   neprijateľné   zmluvné   podmienky   sú neplatné.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   Občiansky   zákonník   poskytoval   ochranu   pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami aj pred 1. januárom 2008, a preto ani uvedenú námietku sťažovateľky ústavný súd neakceptoval.

V sťažnosti sťažovateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že exekučný súd v danej veci nesprávne aplikoval rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, z ktorých podľa nej nevyplýva povinnosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa (povinného), ktorý o svojich právach vedel, a napriek tomu si ich neuplatnil. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala najmä na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-40/08 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira, bod   č.   37,   o   potrebe   stability   práva   a   právnych   vzťahov.   Ústavný   súd   sa   s   uvedeným tvrdením sťažovateľky nestotožňuje a dodáva, že v predmetnom rozhodnutí Súdny dvor v nemenej dôležitej časti vyslovil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom   môže   byť   kompenzovaný   iba   pozitívnym   zásahom,   vonkajším   vo   vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (bod 31), ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky   (bod   32).   V   samotnom   výroku predmetného rozhodnutia, na ktorý správne poukázal exekučný súd, Súdny dvor vyslovil, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré   z   toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s   cieľom   zabezpečiť,   aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

K   námietke   sťažovateľky,   že   smernice   ako   prameň   komunitárneho   práva   sú   pre členské   štáty   záväzné,   len pokiaľ   ich   členský   štát   neimplementuje do   svojho   právneho systému, ústavný súd uvádza, že podľa čl. 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý čl. 249 Zmluvy o založení ES) smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú   formu   implementácie   príslušnej   smernice   do   svojho   právneho   poriadku   zvolia. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku 1. apríla 2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (do   ustanovenia   §   52   až   §   54   Občianskeho zákonníka).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   exekučné   súdy   vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS.

Sťažovateľka tiež v sťažnosti svoj postup pri dojednávaní rozhodcovskej zmluvy podporila   poukazom   na   §   93b   ods.   1   zákona   o   bankách,   ktorý   upravuje   povinnosť sťažovateľky v postavení banky predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ako vyplýva z predloženého odvolania podaného sťažovateľkou proti uzneseniu okresného súdu, sťažovateľka v konaní pred všeobecným súdom neuviedla argument, ktorý uvádza   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   a   teda   nesplnila   základný   ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v   danej   veci   dospel   k   záveru,   že   napadnuté uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a § 53 Občianskeho zákonníka v platnom znení,   aktuálnej   judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie,   ako   aj   obsahu   relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd totiž konštatoval, že nebol splnený jeden z elementárnych predpokladov vedenia exekučného konania z dôvodu, že neexistoval relevantný exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné exekúciu vykonať. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   krajského   súdu a sťažovateľkou   namietaným porušením   označených   práv   a   vzhľadom   na uvedené   bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011