znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 389/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   O.   M.,   S.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 198/1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   4   ods.   2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 198/1996.

2. Sťažovateľ v sťažnosti odôvodňuje porušenie označených práv tým, že okresný súd spôsobil prieťahy v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 198/1996 týkajúcom sa obvineného J. L., ktorému bol sťažovateľ ako advokát 12. júla 1996 ustanovený za obhajcu. Okresný súd na vlastnú žiadosť sťažovateľa zrušil 7. februára 1997 jeho ustanovenie za obhajcu   v   tejto   trestnej   veci.   Sťažovateľ   predložil okresnému súdu 3. marca 1997 faktúru – návrh na priznanie trov obhajoby v sume 2 420 Sk. Podľa sťažovateľa okresný súd porušil   jeho   práva,   pretože   až   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo sťažovateľovi   doručené   uznesenie   okresného   súdu   o priznaní   odmeny   za   obhajobu obvineného.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   aj   porušenie   práva   podľa   čl.   4   ods. 2 dohovoru. Ústavný súd z obsahu sťažnosti usúdil, že sťažovateľ považoval výkon obhajoby ako ustanovený obhajca ex offo za výkon nútenej alebo povinnej práce.

3. Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Okresného súdu v Poprade sp. zn. 2 T 198/96 bolo porušené.

2. Okresnému súdu v Poprade sa prikazuje konať bez prieťahov.

3.   JUDr.   O.   M.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   18.000,-   Eur (osemnásťtisíc), ktorú sumu je Okresný súd v Poprade povinný zaplatiť na jeho sporožírový účet v Slovenskej sporiteľni v Poprade č. ú.:... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastupovania JUDr. O. M. v sume / po vyčíslení / na účet jeho právneho zástupcu /meno po ustanovení / do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

5. Okresný súd v Poprade je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastupovania v sume / po vyčíslení / na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.... vedený v štátnej pokladnici do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   spolu   so   sťažnosťou   o ustanovenie   advokáta   na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Ústavnému   súdu   bol   30.   septembra   2010 doručený „Dodatok k sťažnosti zo dňa 28. 7. 2010“. Z uvedeného dodatku vyplýva, že sťažovateľovi bola 27. septembra 2010 uhradená   poštovou   poukážkou   odmena   za   obhajobu   v sume   80,33   €.   Napriek   tomu sťažovateľ trvá na svojej sťažnosti, pretože podľa jeho názoru tým, že mu nebolo doručené uznesenie o odmene za obhajobu, nebol ani dôvod uhradiť mu odmenu za zastupovanie.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

6.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva

podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 198/1996

7. Ústavný súd požiadal o vyjadrenie okresný súd, ktorý sa k sťažnosti sťažovateľa písomne vyjadril 30. augusta 2010 a zároveň ústavnému súdu doručil na nahliadnutie celý trestný spis týkajúci sa obvineného J. L. Ústavný súd zo spisu zistil, že účastníkmi trestného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 198/96 boli Š. H., V. L., M. F., Z. C., H. L., Z. L., M. L. a J. L., ktorý bol v tomto konaní zastúpený sťažovateľom ako obhajcom na základe ustanovenia okresným súdom. Okresný súd zrušil na žiadosť sťažovateľa jeho ustanovenie za obhajcu 7. februára 1997. Sťažovateľ predložil okresnému súdu 3. marca 1997 faktúru – návrh na priznanie trov obhajoby v sume 2 420 Sk. Uznesením na hlavnom pojednávaní 16. decembra 1997 okresný súd vylúčil na samostatné prerokovanie trestnú vec proti obžalovanému J. L., ako aj Š. H. a V. L. Trestné konanie proti týmto obžalovaným bolo následne vedené na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   2   T   67/98.   Táto   trestná vec bola právoplatne skončená až rozsudkom okresného súdu z 25. apríla 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť v ten istý deň, teda 25. apríla 2005.

Okresný súd priznal sťažovateľovi odmenu za obhajobu odsúdeného J. L. uznesením sp.   zn.   2   T   198/96   z 28.   januára   2004   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“   alebo „uznesenie“). Uznesenie okresného súdu bolo zasielané sťažovateľovi   na   adresu   sídla advokátskej kancelárie sťažovateľa K. a na adresu trvalého pobytu sťažovateľa S. Zásielka doručovaná na adresu sídla advokátskej kancelárie sťažovateľa sa vrátila okresnému súdu 3. októbra 2005 s poznámkou od pošty, že adresát (sťažovateľ) je na tejto adrese neznámy. Zásielka doručovaná sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu sa okresnému súdu vrátila 30.   novembra   2005   s poznámkou   od   pošty,   že   adresát   (sťažovateľ)   zásielku   neprevzal v odbernej lehote. Okresný súd preto už nezisťoval ďalšiu adresu sťažovateľa a podľa § 63 zákona č. 141/1961 Zb.   o   trestnom   konaní   súdnom (Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005, ďalej len „Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005“) vyznačil na uznesení   ako   deň   jeho   právoplatnosti   15.   november   2005.   Zo   spisu   nevyplýva,   že sťažovateľ okresný súd požiadal o doručovanie uznesenia do väzby, prípadne že okresný súd akýmkoľvek spôsobom upovedomil o zmene miesta doručovania.

Učtáreň   okresného   súdu   zaslala   peňažné   prostriedky   sťažovateľovi   na   posledný známy účet uvedený v predloženej faktúre z 3. marca 1997. Dňa 27. júla 2006 banka súdu oznámila neexistenciu pôvodného účtu sťažovateľa a poukázané peňažné prostriedky boli vrátené na účet súdu.

Dňa   3.   augusta   2006   okresný   súd   vyžiadal   od   Obecného   úradu   v S.   (ďalej   len „obecný úrad“) správu o pobyte sťažovateľa pre účely poukázania peňažných prostriedkov na adresu jeho pobytu.  

Obecný úrad oznámil okresnému súdu, že sťažovateľ sa v obci zdržiava.

Učtáreň   prevzala   správu   o pobyte   sťažovateľa   16.   novembra   2006.   Po   preverení stavu likvidácie trov obhajoby a overení si aktuálnej adresy sťažovateľa bola odmena za obhajobu   v sume   80,33   €   opätovne   poukázaná   8.   septembra   2010   na   adresu   jeho prechodného pobytu. Z dôvodu zmeny čísla dodávacej pošty však táto platba bola súdu tiež vrátená   a následne   23.   septembra   2010   opätovne   poukázaná   na   aktuálne   číslo   účtu dodávacej pošty, ktorú sťažovateľ, ako sám uvádza, prevzal 27. septembra 2010.

8. Zo spisu vyplýva, že okresnému súdu nebola iná adresa sťažovateľa známa, preto mu   doručoval   uznesenie   z 28.   januára   2004   na   adresu   trvalého   pobytu   a adresu sídla jeho advokátskej kancelárie. Je pravdou, že sťažovateľ bol v období od 15. júla 2004 do 15. júna 2006, teda v období doručovania predmetného uznesenia, vo väzbe, a teda sa nezdržiaval   v mieste   doručenia.   Okresný   súd   však   nemohol   mať   vedomosť   o tejto skutočnosti, aj keď bol sťažovateľ bývalý advokát, pretože sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Kežmarok. Sťažovateľ mal sám súdu oznámiť svoje vzatie do väzby v záujme doručovania písomností. Ani po prepustení z väzby však súdu dodatočne neoznámil, že bol vo väzbe, a neinformoval sa o stave svojej veci. Pritom, ako sám uvádza, vo svojej sťažnosti bol oboznámený predsedom okresného súdu, že o odmene za obhajobu bolo rozhodnuté uznesením 28. januára 2004, a ako osoba s právnickým vzdelaním mohol predpokladať, že uznesenie mu bude potrebné doručiť. Okresný súd už nezisťoval aktuálnu adresu sťažovateľa a na základe správy pošty, že adresát (sťažovateľ) si zásielku neprevzal v odbornej lehote, vyznačil na uznesení o priznaní odmeny   za   obhajobu   právoplatnosť 15. novembra   2005   podľa   §   63   Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005. Z obsahu spisu však nevyplýva, že okresný súd mal alebo aspoň mohol mať vedomosť o tom, že sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste doručovania uznesenia. Súd preto nemal dôvod pochybovať o správnosti oznámenia pošty.

9. Ústavný súd preto dospel k záveru, že pokiaľ sťažovateľ namieta skutočnosť, že mu nebolo doručené uznesenie okresného súdu, túto skutočnosť si zapríčinil sám sťažovateľ svojou   nečinnosťou.   V súlade   so   zásadou vigilantibus   iura mal   sťažovateľ   oznámiť okresnému súdu zmenu adresy na doručovanie, a pokiaľ mu uznesenie nebolo doručené, mal požiadať o jeho dodatočné doručenie. Po oboznámení sa s obsahom spisu okresného súdu pod sp. zn. 2 T 198/96 ústavný súd zistil, že o odmene sťažovateľa bolo rozhodnuté (uznesením okresného súdu z 28. januára 2004), toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a odmena bola sťažovateľovi už vyplatená. Ústavný súd nezistil, že by postup okresného súdu v časti týkajúcej sa rozhodovania o odmene sťažovateľa bol poznačený „zbytočnými prieťahmi“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy či v zmysle čl. 6 ods. 2 dohovoru, ktoré by zavinil súd. Z judikatúry ústavného súdu zároveň vyplýva, že v takom prípade je potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 198/1996

10. Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal porušenia práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, ktorý   garantuje zákaz nútených a povinných   prác.   Sťažovateľ však bližšie   neodôvodnil, v čom   konkrétne   mal   okresný   súd   uvedené   právo   porušiť.   Ústavný   súd   preto   dospel k záveru,   že   sťažovateľ   zrejme   považoval   výkon   obhajoby   ako   ustanovený   obhajca   za výkon nútenej či povinnej práce.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa čl. 4 ods. 3 dohovoru za „nútenú alebo povinnú prácu“ sa na účely tohto článku nepovažuje:... d) práca alebo služba, ktorá tvorí súčasť bežných občianskych povinností.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o advokácii“)   advokácia   pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len „klient“) v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii výkonom advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi..., obhajoba v trestnom konaní...

Podľa § 2 ods. 3 zákona o advokácii je advokátske povolanie slobodné povolanie, ktoré možno vykonávať len podľa tohto zákona.

11.   Podľa   ústavného   súdu   je   výkon   obhajoby   ako   ustanovený   obhajca   súčasťou realizácie   poslania   advokácie,   ktorá   je   slobodným   povolaním.   Sťažovateľ   sa   sám dobrovoľne rozhodol vykonávať povolanie advokáta. Sťažovateľ bol ustanovený za obhajcu opatrením z 12. júla 1996, o zrušenie ustanovenia požiadal písomne, predseda okresného súdu mu vyhovel a 7. februára 1997 zrušil jeho ustanovenie za obhajcu. Sťažovateľ teda rozhodne nebol nútený vykonávať obhajobu naďalej proti svojej vôli. Za úkony vykonané ako ustanovený obhajca mu bola priznaná odmena, ktorá mu už bola dokonca aj vyplatená. Ústavný   súd   poukazuje v tejto   súvislosti   aj   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre ľudské práva, podľa ktorého za prácu podobnú plneniu bežných občianskych povinností [v zmysle čl. 4 ods. 3 písm. d) dohovoru] treba považovať aj bezplatnú právnu pomoc advokáta ex offo (Van der Mussele c. Belgicko, 1983).  

Ústavný súd preto považuje sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

12.   Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (priznanie finančného zadosťučinenia, náhrada trov   právneho   zastupovania),   keďže   tieto   sú   viazané   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010