znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 389/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. G., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. N., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C/123/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 84/95 a sp. zn. 28 C 549/02) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 31. júla 2008 doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátom JUDr. L. N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C/123/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 20 C 84/95 a sp. zn. 28 C 549/02).

Sťažovateľ   (ktorý   má   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   postavenie   žalovaného, pozn.) vo svojej   sťažnosti   uviedol,   že súdne konanie začalo ešte v roku   1994 podaním žaloby   L.   E.   (ďalej   len   „žalobca“)   o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   na Obvodnom súde Košice 2 (ďalej len „obvodný súd“), ktorý vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 20 C 89/94-33 zo 16. septembra 1994 tak, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. Žalobou z 20. januára 1995 podanou na obvodnom súde 23. januára 1995 si žalobca   proti   žalovanému   uplatil   nárok   na   náhradu   mzdy   z neplatného   skončenia pracovného pomeru vo výške priemerného mesačného zárobku 12 769 Sk za obdobie od 10. januára 1994 až do času platného skončenia pracovného pomeru alebo do dňa, keď bude žalobcovi umožnené v práci pokračovať. Písomným podaním zo 4. augusta 1998 si žalobca proti žalovanému uplatnil aj úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby (základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska) z priemerného mesačného zárobku žalobcu v sume 13 148 Sk od 10. januára 1994 do zaplatenia. Obvodný súd rozsudkom č. k. 20 C 84/95-53 z 10. októbra 1996 rozhodol o časti uplatneného nároku tak, že zaviazal sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   sumu   20   356   Sk   a v prevyšujúcej   časti   žalobu   zamietol. Rozsudok obvodného súdu bol uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 284/97 z 30. marca 1998 vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, z dôvodu odvolania žalobcu zrušený. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 20 C 84/95-102 z 24. februára 1999 rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 76 674 Sk s príslušenstvom (percentuálne určený úrok z omeškania podľa jednotlivých   období),   v prevyšujúcej   časti   žalobu   zamietol   a nárok   žalobcu   na   náhradu mzdy od právoplatnosti rozsudku obvodného súdu č. k. 20 C 89/94-33 zo 16. septembra 1994, ktorým bolo rozhodnuté, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, vylúčil na samostatné konanie. Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľom uznesením sp. zn. 13 Co 284/99 zo 17. novembra 1999 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej   vyhovujúcej   časti   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Nárok   žalobcu,   ktorý   bol vylúčený na samostatné konanie, bol 23. decembra 2002 zapísaný pod sp. zn. 28 C 549/02. Okresný súd rozsudkom č. k. 28 C 549/02-60 z 28. februára 2005 konanie v časti o náhradu mzdy   od   1.   októbra   2004   do   obdobia   platného   skončenia   pracovného   pomeru   alebo opätovného   prideľovania   práce   zastavil.   Zaviazal   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   sumu 852 324,70 Sk brutto do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku podali odvolanie obaja účastníci konania. Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 165/05-86 z 30. augusta 2005 vrátil vec okresnému   súdu   na   rozhodnutie   o celom   predmete   konania.   Okresný   súd   doplňujúcim rozsudkom č. k. 28 C 549/02-92 z 21. novembra 2005 konanie v časti zaplatenia úroku z omeškania   z   náhrady   mzdy   za   obdobie   od   1.   októbra   2004   do   obdobia   skončenia pracovného   pomeru   alebo   opätovného   prideľovania   práce   zastavil   a žalovanému   uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi percentuálne stanovené ročné úroky z omeškania z jeho hrubej mzdy špecifikované podľa jednotlivých období od 6. októbra 1994 až do zaplatenia, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V časti úroku z omeškania z náhrady mzdy za obdobie od 7. januára 2000 do 30. septembra 2004 žalobu zamietol. Na základe odvolania podaného   oboma   účastníkmi   konania   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   452/2005 z 21. februára 2006 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 28 C 549/02-60 z 28. februára 2005 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 21. novembra 2005 v napadnutom vyhovujúcom výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 852 324,70 Sk brutto do 15 dní   od právoplatnosti   rozsudku   spolu   s ročnými   úrokmi   z omeškania   stanovenými percentuálne z jeho hrubej mzdy a špecifikovanými podľa jednotlivých rokov od 29. júla 1995   do   zaplatenia,   ako   aj   vo   výroku   o náhrade   trov   prvostupňového   konania. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom tak, že žalobu zamietol a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dovolania podaného žalovaným rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 175/2006 z 20. júla 2007 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co 452/2005 z 21. februára 2006 v potvrdzujúcej časti, ktorou bolo rozhodnuté o úrokoch z omeškania a náhrade trov odvolacieho konania, a vec mu vrátil na ďalšie   konanie.   Dovolanie   žalovaného   proti   zvyšnej   vyhovujúcej   časti   napadnutého rozsudku odmietol. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 335/2007 z 12. novembra 2007 zrušil rozsudok okresného súdu v spojení s doplňujúcim rozsudkom vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania stanovenými percentuálne z jeho hrubej   mzdy   a špecifikované   podľa   jednotlivých   rokov   od   29.   júla 1995   do   zaplatenia, a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci rozhodol   rozsudkom   č.   k.   41 C/123/2007-61   z 28.   apríla   2008.   Uvedený   rozsudok   bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 2. júna 2008 a právoplatným sa stal 19. júna 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že u neho pretrvával stav právnej neistoty spôsobený   nečinnosťou   a nesprávnym právnym   postupom   okresného   súdu   (viac ako   13 rokov),   keďže   jeho   ochrana   práv   nebola   rýchla   a účinná   a v súlade   s ustanovením   §   6 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   tvrdení   sťažovateľa „nesprávnym   postupom okresného súdu a to jeho nečinnosťou, rozhodnutiami bez náležitého zistenia skutkového stavu, rozhodnutiami so závažnými procesnými chybami, bolo porušené základné ľudské právo sťažovateľa garantovaného mu Ústavou SR v čl. 48 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 dohovoru“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 84/95, 28 C 549/02 a 41 C/123/2007 porušené bolo.

2.   Základné   právo   M.   G.   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 84/95, 28 C 549/02 a 41 C/123/2007 porušené bolo.

3. M. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500 000,- Sk (slovom Jedenmiliónpäťstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný M. G. vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť M. G. trovy konania vo výške 8.012 Sk (slovom Osemtisícdvanásť slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. L. N.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom v konaní o náhradu mzdy s príslušenstvom, v ktorom mal postavenie odporcu. V uvedenom konaní opakovane využil ako riadne, tak aj mimoriadny prostriedok nápravy, keď proti rozsudkom   okresného súdu   podal   odvolania a proti rozsudku   krajského súdu   dovolanie. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 41 C/123/2007-61 z 28. apríla 2008, ktorý sa stal právoplatným 19. júna 2008.

Sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal viac ako 13-ročnú dĺžku konania, a tým zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu a porušenie jeho základného práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v čase, keď konanie pred všeobecnými   súdmi   v jeho   právnej   veci   bolo   už   právoplatne   skončené.   Sťažnosť   bola doručená ústavnému súdu 31. júla 2008 a rozsudok okresného súdu č. k. 41 C/123/2007-61 nadobudol podľa zistenia ústavného súdu právoplatnosť 19. júna 2008.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ochrana   základnému   právu   vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase,   keď   sťažnosť   ústavnému   súdu   došla,   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02, II. ÚS 132/06 a IV. ÚS 70/07).

Zo skutočností zistených ústavným súdom vyplynulo, že konanie o náhradu mzdy s príslušenstvom skončilo právoplatne na okresnom súde 19. júna 2008, t. j. pred doručením sťažnosti   ústavnému   súdu   (31.   júla   2008),   z čoho   je   nesporné,   že   v tomto   čase   už   bol odstránený   stav   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal   pred   právoplatným skončením   príslušného súdneho konania, a porušovanie   označených   základných   práv už nemohlo trvať.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej   moci   do   označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,   aby   sa   v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV.   ÚS   61/03, IV. ÚS 138/04, IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05 a IV. ÚS 70/07).

Ak   všeobecný   súd vo veci   právoplatne rozhodol,   odstránil   stav právnej   neistoty, pokiaľ ide o účastníka konania, a po takom rozhodnutí už nemôže dochádzať k prieťahom v konaní a postup všeobecného súdu už nemôže byť bez akýchkoľvek pochýb v žiadnej vecnej súvislosti so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento záver je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2008