SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 388/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 a čl. 48 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 CoPr 7/2014 z 29. januára 2015 a jemupredchádzajúcim postupom a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 a čl. 48Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoPr 7/2014 z 29. januára2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom (ďalej len„namietaný postup“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavenínavrhovateľa proti odporcovi hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislave (ďalej len„odporca“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 11 Cpr 9/2013 o zaplatenie odmeny vyplývajúcej z pracovnej zmluvy v sume541,20 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 Cpr 9/2013 z 12. marca 2014uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi požadovanú sumu. Proti rozsudkuokresného súdu podal odporca odvolanie, na základe ktorého krajský súd napadnutýmrozhodnutím zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu sťažovateľa zamietol. Z dôvoduprávnickej opatrnosti podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoréNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesenímsp. zn. 6 Cdo 237/2015 z 18. júna 2015 odmietol ako neprípustné vzhľadom na limitujúcuvýšku sťažovateľom požadovaného plnenia podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdnehoporiadku.
Sťažovateľ uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za „šokujúce“ rozhodnutie,keďže jeho žaloba bola zamietnutá bez toho, aby mu krajský súd vysvetlil dôvody svojhorozhodnutia a odpovedal na kardinálnu otázku – ako môže byť rozhodovacia činnosťzamestnanca (sťažovateľa ako mestského policajta v postavení správneho orgánu)porušením pracovnej disciplíny.
Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je príkladom arbitrárneho ažsvojvoľného rozhodovania všeobecného súdu s ďalekosiahlymi dôsledkami pre sťažovateľa,ktorého stavia do pozície porušovateľa pracovnej disciplíny. Odôvodnenie napadnutéhorozhodnutia je podľa sťažovateľa neúplné, nepresvedčivé a nekonzistentné.
K skutkovým okolnostiam veci sťažovateľ uviedol, že ako mestský policajt26. februára 2013 na základe zverených kompetencií uložil blokovú pokutu vodičkemotorového vozidla, ktorá spáchanie priestupku uznala a uloženú pokutu zaplatila. Podľasťažovateľa táto pokuta nemôže byť anulovaná a transformovaná do roviny porušeniapracovnej disciplíny. Ani chybná rozhodovacia činnosť správneho orgánu v prípade zmenyalebo zrušenia správneho rozhodnutia nadriadeným správnym orgánom nemôže byťhodnotená ako porušenie pracovnej disciplíny. Práve z uvedených dôvodov sa sťažovateľdomáhal na okresnom súde, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu odmenu (tzv. trinástyplat) v zmysle kolektívnej zmluvy platnej v danom čase.
Sťažovateľ tiež uviedol, že k zrušeniu ním uloženej blokovej pokuty došlo až 25. júna2014 na základe protestu prokurátora, a preto disciplinárne napomenutie z 21. mája 2013listom zamestnávateľa č. MsP-38-3/2013 ako dôsledok konania o sťažnosti spomínanejvodičky motorového vozidla je vecne nepodložené a právne irelevantné. Sťažovateľpovažuje vstup zamestnávateľa do jeho rozhodovacieho procesu v postavení subjektučinného podľa verejného práva za neakceptovateľnú neprávosť.
Podľa sťažovateľa krajský súd počas konania „svoje myšlienky o identickej disciplinárnej zodpovednosti zamestnancov a správnych orgánov nikdy nepredniesol a účastníkom ani len nenaznačil, že by takým smerom viedol svoje úvahy... V tomto zmysle hovoríme o tzv. šokujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Pritom predmetná aféra nebola hodnotiteľná v rovine pracovno-právnych povinností ⬛⬛⬛⬛, v rovine jeho pracovno-právnej zodpovednosti, ale výlučne v rovine výkonu funkcie správneho orgánu, v rovine jeho prípadnej administratívno-právnej zodpovednosti (kde ho ako osobu dokonca chránia ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 CoPr 7/2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala v spravodlivom procese zaručené podľa čl. 127 v spojení s čl. 46 a čl. 48 ústavy Slovenskej republiky a ústavne neakceptovateľne zasiahol do základného vlastníckeho práva sťažovateľa a jeho práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy SR, čl. 1 Dodatkového protokolu k cit. Dohovoru a čl. 11 ods. 1 cit. Listiny základných práv.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 9 CoPr 7/2014 z 29. 01. 2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. : 9 CoPr 7/2014 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
4. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €..., ktoré je povinný sťažovateľovi zaplatiť Krajský súd v Bratislave, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi aj trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sa domáha ochrany základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy,základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1listiny, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolupostupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňatak, že žalobu sťažovateľa o zaplatenie sumy 541,20 eur s príslušenstvom z titulu nárokuna odmenu v zmysle platnej kolektívnej zmluvy zamietol. Z argumentácie sťažovateľaa petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu k označenému čl. 48 ústavysťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, ktoré konkrétnezákladné práva mali byť postupom a rozhodnutím krajského súdu porušené. V petitesťažnosti sťažovateľ bez ďalšieho žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súduv namietanom konaní postupovať bez zbytočných prieťahov, čo však vzhľadomna argumentáciu sťažovateľa a právoplatné ukončenie veci nemá zmysluplné opodstatnenie. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podaniesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú,a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu rozhodovaciu činnosť Európskehosúdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)], ktoráv prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania (v tomtoprípade z dôvodu neprípustnosti dovolania) garantuje zachovanie lehoty na podaniesťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiudruhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010, III. ÚS 81/2012), samozrejme,za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia dovolacieho súdu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako príslušník mestskej políciev zmysle kompetencie mu zverenej zákonom Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb.o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícii“) uložil26. februára 2013 vodičke motorového vozidla p. Gregušovej blokovú pokutu v sume 10 €za nesprávne parkovanie. Pani Gregušová spáchanie priestupku uznala a blokovú pokutuzaplatila, no napriek poučeniu žalobu o preskúmanie zákonnosti uloženej blokovej pokutynepodala. V zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov sasťažnosťou na postup a rozhodnutie sťažovateľa obrátila na odporcu, ktorý dospel k záveru,že priestupok spáchaný nebol, a preto upozornil sťažovateľa na porušenie pracovnejdisciplíny. Pre nesplnenie podmienok vyplývajúcich z kolektívnej zmluvy v dôsledkuuvedeného upozornenia odporca nevyplatil sťažovateľovi tzv. trinásty plat v zmysle platnejkolektívnej zmluvy.
Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania z 29. októbra 2013 domáhal na okresnomsúde proti odporcovi uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 541,20 € s úrokom z omeškania,teda tzv. trinásty plat v zmysle platnej kolektívnej zmluvy. Okresný súd rozsudkomz 12. marca 2014 uložil odporcovi povinnosť žalovanú sumu sťažovateľovi uhradiť, keďna základe vykonaného dokazovania a následného právneho posúdenia dospel k záveru,že nárok sťažovateľa na vyplatenie odmeny je dôvodný, keďže splnil všetky podmienkyv zmysle kolektívnej zmluvy a nedopustil sa porušenia pracovnej disciplíny.
Na základe odvolania podaného odporcom krajský súd rozsudkom zmenilrozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh sťažovateľa zamietol. V odvolacom konaníbolo okrem iného preukázané, že rozhodnutie o blokovej pokute bolo zrušené rozhodnutímMestskej polície hlavného mesta Slovenskej republiky z 25. júna 2014, ktorým vyhovelaprotestu prokurátora.
Dovolanie sťažovateľa bolo najvyšším súdom odmietnuté uznesenímsp. zn. 6 Cdo 237/2015 z 18. júna 2015 ako neprípustné vzhľadom na limitujúcu výškusťažovateľom požadovaného plnenia podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.Najvyšší súd súčasne konštatoval, že nezistil existenciu žiadnej z podmienok prípustnostidovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vyjadril nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu, ktorý považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené rozhodnutie, v ktorommu krajský súd nedal odpoveď na podstatnú okolnosť danej veci, ako mohol sťažovateľv postavení správneho orgánu svojou rozhodovacou činnosťou porušiť pracovnú disciplínu.
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú toteda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípyspravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd musí dať odpoveďna tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia, iba takýmto rozhodnutím je rešpektované základnéprávo účastníka konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd taktiež pripomínajudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí daťdostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci.
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha prirozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivésúdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnejinterpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecnýchsúdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v napadnutom rozsudku v relevantnej časti jeho odôvodneniapo skonštatovaní záverov okresného súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, obsahuodvolania odporcu a vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu uviedol:
«Odvolací súd aj po zopakovaní a doplnení dokazovania má zato, že z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej právnej veci súdom prvého stupňa zistené (správnosť skutkového zistenia v tomto smere odvolateľ nenapáda), že navrhovateľ bol u odporcu v pracovnom pomere založeným pracovnou zmluvou zo dňa 21. 06. 2006 s nástupom do práce od 03. júla 2006 s miestom výkonu práce Bratislava, na dobu neurčitú. Podľa čl. 17 bod 1 Kolektívnej zmluvy zamestnávateľ môže zamestnancovi mestskej polície vyplatiť odmenu do výšky jeho funkčného platu zo zúčtovaním miezd za mesiac máj a november k dátumom 31. 05. a 30. 11. kalendárneho roka za predpokladu, že jeho pracovný pomer k uvedeným dátumom trval aspoň 6 mesiacov. Podľa čl. 17 bod 5 odmena neprináleží zamestnancovi, ktorý bol v rozhodujúcom období upozornený na neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce alebo u ktorého sú dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce.
Pre klasifikovanie uplatneného nároku je rozhodujúcou zodpovedanie otázky, či boli v prípade navrhovateľa v rozhodnom období t. j. od 01. 12 do 31. 05. 2013 dané dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce v dôsledku čoho navrhovateľovi podľa čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy neprináleží odmena. Odvolací súd má zato, že prvostupňový súd túto otázku nesprávne právne posúdil keď dospel k záveru, že odporca bol povinný odmenu v zmysle čl. 17 bod 1 Kolektívnej zmluvy navrhovateľovi vyplatiť.
Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 173/2006 ) v prípade porušenia ktorého má zamestnávateľ podľa intenzity porušenia pracovnej disciplíny možnosť skončiť pracovný pomer. Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na prijatom právnom závere, že... „zamestnávateľ nie je oprávnený konštatovať porušenie právnych predpisov navrhovateľom ako správnym orgánom pri ukladaní blokovej pokuty“..., so záverom ktorým nie je možné súhlasiť. Prvostupňovému súdu primárne uniklo, že v súdenej veci ide o pracovnoprávny vzťah a z neho plynúce nároky a že vo výlučnej kompetencii zamestnávateľa je sledovať dodržiavanie pracovnej disciplíny zamestnancom a to aj vzhľadom nato, že odporca, je oprávnený prešetrovať v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach sťažnosti podané na príslušníkov obecnej polície. Ak pri prešetrovaní a vybavovaní sťažnosti príslušný orgán na vybavenie sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná, mal potom odporca ako zamestnávateľ oprávnenie navrhovateľa ako zamestnanca v zmysle Zákonníka práce upozorniť na porušenie pracovnej disciplíny.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 26. 02. 2013 počas výkonu služby navrhovateľ uložil ⬛⬛⬛⬛ poriadkovú pokutu vo výške 10 €. Zo zápisnice č. p MsP-Sť.27-2013/9 zo dňa 14. 04. 2013 o prešetrení sťažnosti, ktorú podala menovaná ⬛⬛⬛⬛ vyplýva, že navrhovateľom bola neoprávnene uložená bloková pokuta za dopravný priestupok, čím navrhovateľ konal v rozpore so základnými úlohami MsP zakotvenými v ust. § 3 ods. 1 písm. f) zák. č. SNR 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov, a porušil základné povinnosti policajta mestskej polície uvedené v ust. § 7 písm. a), b), c) cit. zákona, v zmysle ktorého po a) príslušník obecnej polície pri plnení úloh je povinný najmä dodržiavať zákony aj na všeobecne záväzné predpisy a v ich rámci sa riadiť pokynmi náčelníka, prípadne pokynmi starostu po b) dbať na vážnosť, česť, dôstojnosť občanov a svoju vlastnú a nepripustiť, aby občanov v súvislosti s činnosťou obecnej polície vznikla bezdôvodná ujma a prípadný zásah do ich práv a slobôd neprekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného za krokom po c) zakročiť podľa svojich možností a schopností v medziach tohto zákona a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, prípadne vykonať iné nevyhnutné opatrenie, ak je dôvodné podozrenie, že bol spáchaný alebo je páchaný trestný čin priestupok iný správny delikt alebo iným spôsobom rušený verejný poriadok.
Odporca konanie navrhovateľa podľa čl. 13 bod. 7 písm. d) Pracovného poriadku MsP považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže porušil pri výkone práce povinnosti vzťahujúce sa na jeho prácu a v priamej súvislosti s porušením vznikla škoda, keďže konanie ⬛⬛⬛⬛ nenieslo znaky skutkovej podstaty priestupku a napriek tomu bolo kvalifikované navrhovateľom ako priestupok, čím bola neoprávnene zaevidovaná do úradnej evidencie priestupkov. Za toto porušenie pracovnej disciplíny bol navrhovateľ upozornený listom zo dňa 21. 05. 2013 s tým, že pokiaľ sa opätovne dopustí akéhokoľvek porušenia pracovnej disciplíny môže byť s ním skončený pracovný pomer podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce.
Z vyššie opísaného skutkového deja nepochybne vyplýva, že navrhovateľ sa v rozhodnom období dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, na porušenie ktoré bol zamestnávateľom oprávnene upozornený, preto podľa čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy navrhovateľovi neprináleží odmena.
Vzhľadom na vyššie prijatý záver, je potom irelevantné tvrdenie navrhovateľa, že rozhodnutie o blokovej pokute č. A0185525 z 26. 2. 2013 je právoplatné a konečné, keď nadovšetko z listinných dôkazov založených odporcom v rámci odvolacieho konania vyplýva, že v čase rozhodnutia odvolacieho súdu už rozhodnutie o blokovej pokute č. A0185525 z 26. 2. 2013 bolo zrušené, keď Mestská polícia Hlavného mesta SR Bratislavy, svojím rozhodnutím sp. zn. MsP-25-4/2014 zo dňa 25. 6. 2014 rozhodla o proteste prokurátora ktorému vyhovela a rozhodnutie zrušila.»
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočnekonkrétne, zrozumiteľne, no najmä právne korektne odôvodnil názor o nesprávnostirozsudku okresného súdu a na základe tejto skutočnosti zmenil rozhodnutie súdu prvéhostupňa v neprospech sťažovateľa. Krajský súd svoj právny názor dostatočne odôvodnil ajvo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa, čo konštatoval aj najvyšší súd v uznesení sp.zn. 6 Cdo 237/2015 z 18. júna 2015, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol akoneprípustné. Ústavný súd nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu a jemupredchádzajúcom postupe žiadne pochybenia, ktoré by nasvedčovali svojvôli krajskéhosúdu. Nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutomrozsudku nezakladá sám osebe záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostia ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť ho svojím vlastným. O arbitrárnosti(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).Právny názor krajského súdu však takéto nedostatky rozhodne nevykazuje.
V súvislosti s podstatou argumentácie sťažovateľa založenej na tvrdení o tzv.prekvapujúcom rozhodnutí krajského súdu, v ktorom bola disciplinárna zodpovednosťsťažovateľa pri ukladaní blokovej pokuty postavená na roveň disciplinárnej zodpovednostizamestnanca, ústavný súd konštatuje, že v zmysle zákona o obecnej polícii je príslušníkmestskej polície zamestnancom mesta (v danom prípade odporcu), je teda v pracovnompomere, z ktorého vyplývajú jeho konkrétne práva a povinnosti. V disciplinárnom konaníide o posúdenie a preukázanie porušenia povinností zamestnanca vyplývajúcich z právnychpredpisov, pracovného poriadku, pracovnej zmluvy alebo pokynu nadriadeného, ktorými jezamestnanec viazaný v súvislosti s dohodnutým druhom práce. V danej veci bol sťažovateľupozornený odporcom na závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď jeho konanie boloposúdené ako rozporné s § 7 písm. b) zákona o obecnej polícii, keď svojím postupom priukladaní blokovej pokuty spôsobil, že vodička motorového vozidla bola neoprávnenezaevidovaná v Ústrednej evidencii priestupkov a bola jej spôsobená škoda, hoci žiadnypriestupok nespáchala. Rozhodnutie o uložení blokovej pokuty bolo následne zrušenéna základe protestu prokurátora. Ústavný súd konštatuje, že je v kompetenciizamestnávateľa posúdiť závažnosť porušenia pracovnej disciplíny v závislostiod konkrétnych okolností, za ktorých k jej porušeniu došlo. Ako zo sťažnosti a jej prílohvyplýva, v súdnom konaní bolo preukázané, že odporca sťažovateľa riadne upozornilna závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho sťažovateľovi nevznikol nárokna vyplatenie odmeny v zmysle kolektívnej zmluvy uplatnený v žalobe.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil rozsudok krajského súdu ajemu predchádzajúci postup za ústavne akceptovateľný a argumentáciu sťažovateľaodôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolomožné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ústavynamietaným postupom krajského súdu a v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súdprikázal krajskému súdu v danom konaní postupovať bez zbytočných prieťahov.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 48ústavy ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí, pretože vo vzťahu k viacerým čiastkovým právam, ktoré tento článok ústavy vsebe zahŕňa, absentuje v sťažnosti akékoľvek odôvodnenie v zmysle § 20 ods. 1 zákona oústavnom súde napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpenýadvokátkou. Uvedený nedostatok preto nie je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnejpovinnosti.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu vlastníctva podľačl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľačl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu dospelk záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlodôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľa, keďže krajský súdv posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušnéprávne normy. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietanýmrozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnostina ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa ajv tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015