znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 388/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra2015   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Janou   Fridrichovou,   Jakubovo   námestie   9,   Bratislava,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 a čl. 48 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 CoPr 7/2014 z 29. januára 2015 a jemupredchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 a čl. 48Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoPr 7/2014 z 29. januára2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom (ďalej len„namietaný postup“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavenínavrhovateľa proti odporcovi hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislave (ďalej len„odporca“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 11 Cpr 9/2013 o zaplatenie odmeny vyplývajúcej z pracovnej zmluvy v sume541,20 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 Cpr 9/2013 z 12. marca 2014uložil   odporcovi   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   požadovanú   sumu.   Proti   rozsudkuokresného   súdu   podal   odporca   odvolanie,   na   základe   ktorého   krajský   súd   napadnutýmrozhodnutím zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu sťažovateľa zamietol. Z dôvoduprávnickej   opatrnosti   podal   sťažovateľ   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   ktoréNajvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesenímsp. zn. 6 Cdo 237/2015 z 18. júna 2015 odmietol ako neprípustné vzhľadom na limitujúcuvýšku   sťažovateľom   požadovaného   plnenia   podľa   §   238   ods.   5   Občianskeho   súdnehoporiadku.

Sťažovateľ uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za „šokujúce“ rozhodnutie,keďže jeho žaloba bola zamietnutá bez toho, aby mu krajský súd vysvetlil dôvody svojhorozhodnutia   a   odpovedal   na   kardinálnu   otázku   –   ako   môže   byť   rozhodovacia   činnosťzamestnanca   (sťažovateľa   ako   mestského   policajta   v   postavení   správneho   orgánu)porušením pracovnej disciplíny.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudok krajského súdu je príkladom arbitrárneho ažsvojvoľného rozhodovania všeobecného súdu s ďalekosiahlymi dôsledkami pre sťažovateľa,ktorého   stavia   do pozície porušovateľa pracovnej disciplíny.   Odôvodnenie   napadnutéhorozhodnutia je podľa sťažovateľa neúplné, nepresvedčivé a nekonzistentné.

K   skutkovým   okolnostiam   veci   sťažovateľ   uviedol,   že   ako   mestský   policajt26. februára   2013   na   základe   zverených   kompetencií   uložil   blokovú   pokutu   vodičkemotorového vozidla, ktorá spáchanie priestupku uznala a uloženú pokutu zaplatila. Podľasťažovateľa   táto   pokuta   nemôže   byť   anulovaná   a   transformovaná   do   roviny   porušeniapracovnej disciplíny. Ani chybná rozhodovacia činnosť správneho orgánu v prípade zmenyalebo   zrušenia   správneho   rozhodnutia   nadriadeným   správnym   orgánom   nemôže   byťhodnotená ako porušenie pracovnej disciplíny. Práve z uvedených dôvodov sa sťažovateľdomáhal na okresnom súde, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu odmenu (tzv. trinástyplat) v zmysle kolektívnej zmluvy platnej v danom čase.

Sťažovateľ tiež uviedol, že k zrušeniu ním uloženej blokovej pokuty došlo až 25. júna2014 na základe protestu prokurátora, a preto disciplinárne napomenutie z 21. mája 2013listom   zamestnávateľa   č.   MsP-38-3/2013   ako   dôsledok   konania   o   sťažnosti   spomínanejvodičky   motorového   vozidla   je   vecne   nepodložené   a   právne   irelevantné.   Sťažovateľpovažuje   vstup   zamestnávateľa   do   jeho   rozhodovacieho   procesu   v   postavení   subjektučinného podľa verejného práva za neakceptovateľnú neprávosť.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   počas   konania „svoje   myšlienky   o   identickej disciplinárnej   zodpovednosti   zamestnancov   a   správnych   orgánov   nikdy   nepredniesol a účastníkom ani len nenaznačil, že by takým smerom viedol svoje úvahy... V tomto zmysle hovoríme o tzv. šokujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu. Pritom predmetná aféra nebola hodnotiteľná   v   rovine   pracovno-právnych   povinností ⬛⬛⬛⬛,   v   rovine   jeho pracovno-právnej zodpovednosti, ale výlučne v rovine výkonu funkcie správneho orgánu, v rovine jeho prípadnej administratívno-právnej zodpovednosti (kde ho ako osobu dokonca chránia   ustanovenia   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú pri výkone verejnej moci).“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 CoPr 7/2014 porušil právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala v spravodlivom procese zaručené podľa   čl.   127   v   spojení   s   čl.   46   a   čl.   48   ústavy   Slovenskej   republiky   a   ústavne neakceptovateľne   zasiahol   do   základného   vlastníckeho   práva   sťažovateľa   a   jeho   práva na pokojné   užívanie   majetku   zaručeného   čl.   20   ods.   1   ústavy   SR,   čl.   1   Dodatkového protokolu k cit. Dohovoru a čl. 11 ods. 1 cit. Listiny základných práv.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp.   zn.:   9   CoPr   7/2014   z   29.   01.   2015   a   vec   mu   vracia   na   ďalšie   konanie   a   nové rozhodnutie.

3. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. : 9 CoPr 7/2014 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- €..., ktoré je povinný sťažovateľovi zaplatiť Krajský súd v Bratislave, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi aj   trovy   konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu   do   15   dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sa   domáha   ochrany   základných   práv   podľa   čl.   46   a   čl.   48   ústavy,základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1listiny,   ako   aj   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolupostupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňatak, že žalobu sťažovateľa o zaplatenie sumy 541,20 eur s príslušenstvom z titulu nárokuna odmenu   v   zmysle   platnej   kolektívnej   zmluvy   zamietol.   Z   argumentácie   sťažovateľaa petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo vzťahu k označenému čl. 48 ústavysťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, ktoré konkrétnezákladné   práva   mali   byť   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu   porušené.   V   petitesťažnosti   sťažovateľ   bez   ďalšieho   žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súduv namietanom   konaní   postupovať   bez   zbytočných   prieťahov,   čo   však   vzhľadomna argumentáciu sťažovateľa a právoplatné ukončenie veci nemá zmysluplné opodstatnenie. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ústavný súd považoval lehotu na podaniesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú,a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu rozhodovaciu činnosť Európskehosúdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veciZvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54)], ktoráv prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   o   odmietnutí   dovolania   (v   tomtoprípade   z   dôvodu   neprípustnosti   dovolania)   garantuje   zachovanie   lehoty   na   podaniesťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiudruhostupňového   súdu   (podobne   III. ÚS 114/2010,   III. ÚS 81/2012),   samozrejme,za predpokladu,   že   sťažnosť   bola   podaná   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnostirozhodnutia dovolacieho súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako príslušník mestskej políciev zmysle kompetencie mu zverenej zákonom Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Zb.o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícii“) uložil26. februára 2013 vodičke motorového vozidla p. Gregušovej blokovú pokutu v sume 10 €za nesprávne parkovanie. Pani Gregušová spáchanie priestupku uznala a blokovú pokutuzaplatila, no napriek poučeniu žalobu o preskúmanie zákonnosti uloženej blokovej pokutynepodala. V zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov sasťažnosťou na postup a rozhodnutie sťažovateľa obrátila na odporcu, ktorý dospel k záveru,že   priestupok   spáchaný   nebol,   a   preto   upozornil   sťažovateľa   na   porušenie   pracovnejdisciplíny.   Pre   nesplnenie   podmienok   vyplývajúcich   z   kolektívnej   zmluvy   v   dôsledkuuvedeného upozornenia odporca nevyplatil sťažovateľovi tzv. trinásty plat v zmysle platnejkolektívnej zmluvy.

Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania z 29. októbra 2013 domáhal na okresnomsúde proti odporcovi uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 541,20 € s úrokom z omeškania,teda   tzv.   trinásty   plat   v   zmysle   platnej   kolektívnej   zmluvy.   Okresný   súd   rozsudkomz 12. marca 2014 uložil odporcovi povinnosť žalovanú sumu sťažovateľovi uhradiť, keďna základe vykonaného dokazovania a následného právneho posúdenia dospel k záveru,že nárok sťažovateľa na vyplatenie odmeny je dôvodný, keďže splnil všetky podmienkyv zmysle kolektívnej zmluvy a nedopustil sa porušenia pracovnej disciplíny.

Na   základe   odvolania   podaného   odporcom   krajský   súd   rozsudkom   zmenilrozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh sťažovateľa zamietol. V odvolacom konaníbolo okrem iného preukázané, že rozhodnutie o blokovej pokute bolo zrušené rozhodnutímMestskej polície hlavného mesta Slovenskej republiky z 25. júna 2014, ktorým vyhovelaprotestu prokurátora.

Dovolanie   sťažovateľa   bolo   najvyšším   súdom   odmietnuté   uznesenímsp. zn. 6 Cdo 237/2015 z 18. júna 2015 ako neprípustné vzhľadom na limitujúcu výškusťažovateľom požadovaného plnenia podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.Najvyšší súd súčasne konštatoval, že nezistil existenciu žiadnej z podmienok prípustnostidovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vyjadril nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu, ktorý považuje za arbitrárne, nepreskúmateľné a neodôvodnené rozhodnutie, v ktorommu krajský súd nedal odpoveď na podstatnú okolnosť danej veci, ako mohol sťažovateľv postavení správneho orgánu svojou rozhodovacou činnosťou porušiť pracovnú disciplínu.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebonebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecnýsúd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojejjudikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú toteda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípyspravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom,že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasnea zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázkysúvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd musí dať odpoveďna   tie   otázky,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia, iba takýmto rozhodnutím je rešpektované základnéprávo   účastníka   konania   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   taktiež   pripomínajudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí daťdostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci.

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha prirozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivésúdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnejinterpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecnýchsúdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektorézo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   v   relevantnej   časti   jeho   odôvodneniapo skonštatovaní   záverov   okresného   súdu   obsiahnutých   v   jeho   rozhodnutí,   obsahuodvolania odporcu a vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu uviedol:

«Odvolací súd aj po zopakovaní a doplnení dokazovania má zato, že z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej právnej veci súdom prvého stupňa zistené (správnosť skutkového zistenia v tomto smere odvolateľ nenapáda),   že navrhovateľ bol u odporcu v pracovnom   pomere   založeným   pracovnou   zmluvou   zo   dňa   21.   06.   2006   s   nástupom do práce od 03. júla 2006 s miestom výkonu práce Bratislava, na dobu neurčitú. Podľa čl. 17 bod 1 Kolektívnej zmluvy zamestnávateľ môže zamestnancovi mestskej polície vyplatiť odmenu do výšky jeho funkčného platu zo zúčtovaním miezd za mesiac máj a november k dátumom 31. 05. a 30. 11. kalendárneho roka za predpokladu, že jeho pracovný pomer k uvedeným dátumom trval aspoň 6 mesiacov. Podľa čl. 17 bod 5 odmena neprináleží zamestnancovi,   ktorý   bol   v   rozhodujúcom   období   upozornený   na   neuspokojivé   plnenie pracovných úloh podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce alebo u ktorého sú dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce.

Pre klasifikovanie uplatneného nároku je rozhodujúcou zodpovedanie otázky, či boli v prípade navrhovateľa v rozhodnom období t. j. od 01. 12 do 31. 05. 2013 dané dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce v dôsledku čoho navrhovateľovi podľa čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy neprináleží odmena. Odvolací súd má zato, že prvostupňový súd túto otázku nesprávne právne posúdil keď dospel k záveru, že odporca bol povinný odmenu v zmysle čl. 17 bod 1 Kolektívnej zmluvy navrhovateľovi vyplatiť.

Povinnosť   dodržiavať   pracovnú   disciplínu   patrí   k   základným   povinnostiam zamestnanca   vyplývajúcim   z   pracovného   pomeru   a   spočíva   v   plnení   povinností ustanovených   právnymi   predpismi,   pracovným   poriadkom,   pracovnou   zmluvou alebo pokynom   nadriadeného   vedúceho   zamestnanca   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR, sp. zn. 3Cdo 173/2006 ) v prípade porušenia ktorého má zamestnávateľ podľa intenzity porušenia pracovnej disciplíny možnosť skončiť pracovný pomer. Súd prvého stupňa založil svoje   rozhodnutie   na   prijatom   právnom   závere,   že...   „zamestnávateľ   nie   je   oprávnený konštatovať   porušenie   právnych   predpisov   navrhovateľom   ako   správnym   orgánom   pri ukladaní blokovej pokuty“..., so záverom ktorým nie je možné súhlasiť. Prvostupňovému súdu primárne uniklo, že v súdenej veci ide o pracovnoprávny vzťah a z neho plynúce nároky a že vo výlučnej kompetencii zamestnávateľa je sledovať dodržiavanie pracovnej disciplíny   zamestnancom   a to   aj   vzhľadom   nato,   že   odporca,   je   oprávnený   prešetrovať v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach sťažnosti podané na príslušníkov obecnej polície. Ak pri prešetrovaní a vybavovaní sťažnosti príslušný orgán na vybavenie sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť je dôvodná, mal potom odporca ako zamestnávateľ oprávnenie navrhovateľa ako zamestnanca v zmysle Zákonníka práce upozorniť na porušenie pracovnej disciplíny.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 26. 02. 2013 počas výkonu služby navrhovateľ uložil ⬛⬛⬛⬛ poriadkovú pokutu vo výške 10 €. Zo zápisnice č. p MsP-Sť.27-2013/9 zo dňa 14. 04. 2013 o prešetrení sťažnosti, ktorú podala menovaná ⬛⬛⬛⬛ vyplýva, že navrhovateľom bola neoprávnene uložená bloková pokuta za dopravný   priestupok,   čím   navrhovateľ   konal   v rozpore   so   základnými   úlohami   MsP zakotvenými v ust. § 3 ods. 1 písm. f) zák. č. SNR 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších   predpisov,   a porušil základné povinnosti policajta mestskej polície   uvedené v ust. § 7 písm. a), b), c) cit. zákona, v zmysle ktorého po a) príslušník obecnej polície pri plnení úloh je povinný najmä dodržiavať zákony aj na všeobecne záväzné predpisy a v ich rámci sa riadiť pokynmi náčelníka, prípadne pokynmi starostu po b) dbať na vážnosť, česť, dôstojnosť občanov a svoju vlastnú a nepripustiť, aby občanov v súvislosti s činnosťou obecnej polície vznikla bezdôvodná ujma a prípadný zásah do ich práv a slobôd neprekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného za krokom po c) zakročiť podľa svojich možností a schopností v medziach tohto zákona a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, prípadne vykonať iné nevyhnutné opatrenie, ak je dôvodné podozrenie, že bol spáchaný alebo je páchaný trestný čin priestupok iný správny delikt alebo iným spôsobom rušený verejný poriadok.

Odporca konanie navrhovateľa podľa čl. 13 bod. 7 písm. d) Pracovného poriadku MsP považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže porušil pri výkone práce povinnosti vzťahujúce sa na jeho prácu a v priamej súvislosti s porušením vznikla škoda, keďže konanie ⬛⬛⬛⬛ nenieslo znaky skutkovej podstaty priestupku a napriek tomu bolo kvalifikované navrhovateľom ako priestupok,   čím bola neoprávnene zaevidovaná do úradnej evidencie priestupkov. Za toto porušenie pracovnej disciplíny bol navrhovateľ upozornený listom zo dňa 21. 05. 2013 s tým, že pokiaľ sa opätovne dopustí akéhokoľvek porušenia pracovnej disciplíny môže byť s ním skončený pracovný pomer podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce.

Z   vyššie   opísaného   skutkového   deja   nepochybne   vyplýva,   že   navrhovateľ   sa v rozhodnom období dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, na porušenie ktoré bol zamestnávateľom oprávnene upozornený, preto podľa čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy navrhovateľovi neprináleží odmena.

Vzhľadom na vyššie prijatý záver, je potom irelevantné tvrdenie navrhovateľa, že rozhodnutie o blokovej pokute č. A0185525 z 26. 2. 2013 je právoplatné a konečné, keď nadovšetko   z   listinných   dôkazov   založených   odporcom   v   rámci   odvolacieho   konania vyplýva,   že   v   čase   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   už   rozhodnutie   o   blokovej   pokute č. A0185525 z 26. 2. 2013 bolo zrušené, keď Mestská polícia Hlavného mesta SR Bratislavy, svojím   rozhodnutím   sp.   zn.   MsP-25-4/2014   zo   dňa   25.   6.   2014   rozhodla   o   proteste prokurátora ktorému vyhovela a rozhodnutie zrušila.»

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   dostatočnekonkrétne,   zrozumiteľne,   no   najmä   právne   korektne   odôvodnil   názor   o   nesprávnostirozsudku okresného súdu a na základe tejto skutočnosti zmenil rozhodnutie súdu prvéhostupňa v neprospech sťažovateľa. Krajský súd svoj právny názor dostatočne odôvodnil ajvo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa, čo konštatoval aj najvyšší súd v uznesení sp.zn.   6   Cdo   237/2015   z   18.   júna   2015,   ktorým   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   akoneprípustné.   Ústavný   súd   nezistil   v   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   a   jemupredchádzajúcom   postupe   žiadne   pochybenia,   ktoré   by   nasvedčovali   svojvôli   krajskéhosúdu. Nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutomrozsudku nezakladá sám osebe záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostia ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť ho svojím vlastným. O arbitrárnosti(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby   zásadne   poprel   ich   účel a význam   (m.   m. I. ÚS 115/02,   I. ÚS 12/05,   I. ÚS 382/06).Právny názor krajského súdu však takéto nedostatky rozhodne nevykazuje.

V   súvislosti   s   podstatou   argumentácie   sťažovateľa   založenej   na   tvrdení   o   tzv.prekvapujúcom   rozhodnutí   krajského   súdu,   v   ktorom   bola   disciplinárna   zodpovednosťsťažovateľa pri ukladaní blokovej pokuty postavená na roveň disciplinárnej zodpovednostizamestnanca, ústavný súd konštatuje, že v zmysle zákona o obecnej polícii je príslušníkmestskej polície zamestnancom mesta (v danom prípade odporcu), je teda v pracovnompomere, z ktorého vyplývajú jeho konkrétne práva a povinnosti. V disciplinárnom konaníide o posúdenie a preukázanie porušenia povinností zamestnanca vyplývajúcich z právnychpredpisov, pracovného poriadku, pracovnej zmluvy alebo pokynu nadriadeného, ktorými jezamestnanec viazaný v súvislosti s dohodnutým druhom práce. V danej veci bol sťažovateľupozornený odporcom na závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď jeho konanie boloposúdené ako rozporné s § 7 písm. b) zákona o obecnej polícii, keď svojím postupom priukladaní   blokovej   pokuty   spôsobil,   že   vodička   motorového   vozidla   bola   neoprávnenezaevidovaná v Ústrednej evidencii priestupkov a bola jej spôsobená škoda, hoci žiadnypriestupok   nespáchala.   Rozhodnutie   o   uložení   blokovej   pokuty   bolo   následne   zrušenéna základe   protestu   prokurátora.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   je   v   kompetenciizamestnávateľa   posúdiť   závažnosť   porušenia   pracovnej   disciplíny   v   závislostiod konkrétnych okolností, za ktorých k jej porušeniu došlo. Ako zo sťažnosti a jej prílohvyplýva,   v   súdnom   konaní   bolo   preukázané,   že   odporca   sťažovateľa   riadne   upozornilna závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho sťažovateľovi nevznikol nárokna vyplatenie odmeny v zmysle kolektívnej zmluvy uplatnený v žalobe.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil rozsudok krajského súdu ajemu   predchádzajúci   postup   za   ústavne   akceptovateľný   a   argumentáciu   sťažovateľaodôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolomožné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovanípodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ústavynamietaným   postupom   krajského   súdu   a   v   petite   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súdprikázal krajskému súdu v danom konaní postupovať bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 48ústavy ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí, pretože vo vzťahu k viacerým čiastkovým právam, ktoré tento článok ústavy vsebe zahŕňa, absentuje v sťažnosti akékoľvek odôvodnenie v zmysle § 20 ods. 1 zákona oústavnom súde napriek tomu, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpenýadvokátkou. Uvedený nedostatok preto nie je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnejpovinnosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu vlastníctva podľačl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľačl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu dospelk záveru, že z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlodôjsť   k   neprípustnému   zásahu   do   týchto   práv   sťažovateľa,   keďže   krajský   súdv posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušnéprávne   normy.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietanýmrozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinnásúvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnostina ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa ajv tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby saústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015