znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 388/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska   kancelária   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová 4,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 NcC 70/2012 z 19. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. marca 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova   25,   Bratislava   (ďalej   aj   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 NcC 70/2012 z 19. októbra 2012   (týkajúceho sa námietok zaujatosti sudkyne Okresného súdu Trebišov) a jemu predchádzajúcemu postupu.

2.   Sťažnosť   sťažovateľky   je   obdobná,   resp.   totožná,   čo   sa   týka   skutkového a právneho   stavu   a samotnej   argumentácie   sťažovateľky   so   stovkami   (resp.   tisíckami) sťažností, ktoré sťažovateľka podala a ústavný súd o nich už rozhodol. Čo sa týka obsahu sťažností   a sťažovateľkinej   argumentácie,   ústavný   súd   odkazuje   na   svoje   predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn.   II. ÚS   460/2013   z 26.   septembra   2013,   sp.   zn.   III.   ÚS   301/2013   z 2.   júla   2013 a sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.

3.   Sťažovateľka   reaguje   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   89/2013 zo 6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti   odmietnuté   z dôvodu nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   ich   prerokovanie   a rozhodnutie.   V tejto súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III.ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých ústavný súd   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97.

4.   Sťažovateľka   súčasne   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   §   52   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažnosti   týkajúcej   sa   v záhlaví   tohto rozhodnutia   citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   a v kontexte   svojich   zistení   dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti   vznesených   sťažovateľkou   v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

7. S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   sťažovateľkinu   znalosť   dôvodov odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu na danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13.   februára   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   293/2013 z 29.   mája 2013,   sp.   zn. II.   ÚS   447/2013 z 12. septembra   2013,   sp.   zn.   II.   ÚS   460/2013   z 26.   septembra   2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013   z 2.   júla   2013   či mutatis   mutandis sp.   zn.   IV.   ÚS   483/2013 z 15. augusta   2013),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých,   resp.   podobných   sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už   citované   svoje   skoršie   rozhodnutia,   v dôsledku   čoho   pristúpil   k odmietnutiu   tejto sťažností pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.  

8.   Ústavný   súd   zároveň   zdôrazňuje,   že   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým „hmotnoprávne“   aspekty   tvoriace   nosné   dôvody   podaných   súdnych   žalôb   v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým istým   účastníkom,   a to   spoločnosťou   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   Tieto   sú   pre   všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže   aj   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nie   je   nevyhnutné   ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014