znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 388/2012-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. K., L., zastúpenej advokátom Mgr. T. S., V., vo veci   namietaného porušenia jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Poprad   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   226/2004 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 47/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. S. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 226/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 47/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).

2. Návrhom podaným na okresnom súde 29. júna 2004 uplatnila voči sťažovateľke a jej   manželovi   JUDr.   I.   S.,   vtedajšia   správkyňa   konkurznej   podstaty   L.,   s.   r.   o.   L. v konkurze,   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   sumu   1 900 000   Sk   s príslušenstvom. Správkyňa konkurznej podstaty návrh odôvodnila tým, že sťažovateľka mala s manželom získať majetkový prospech na úkor úpadcu. Konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 226/2004, jeho účastníkmi je sťažovateľka a jej manžel v procesnom postavení odporcov a navrhovateľkou je spoločnosť L., s. r. o. L. v konkurze, v zastúpení správcom konkurznej   podstaty   (ďalej   len   „správca“).   Po   podaní   návrhu   došlo   k zmene   v osobe správcu,   s čím   bolo   spojené   odovzdanie   všetkých   dokladov   týkajúcich   sa konkurzného konania. Pretože nedošlo k úplnému odovzdaniu agendy týkajúcej sa konkurzného konania, bol na nariadených pojednávaniach na okresnom súde opakovane správca navrhovateľky neprítomný.   Z uvedeného   dôvodu   okresný   súd   uznesením   sp. zn. 12 C   226/2004   zo   4. novembra 2005 podľa § 109 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   konanie prerušil.   Okresný   súd   rozhodol   o pokračovaní v konaní uznesením   z 1. apríla 2008, pretože uplynula dostatočne dlhá doba na to, aby správca mohol zabezpečiť kompletnú agendu konkurzného konania. Vo veci samej rozhodol okresný súd rozsudkom z 11. júla 2011 tak, že návrh v celom rozsahu zamietol a zaviazal navrhovateľku nahradiť sťažovateľke a jej manželovi trovy konania. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala navrhovateľka odvolanie a sťažovateľka návrh na opravu odôvodnenia rozsudku okresného súdu   z 11. júla 2011. Okresný súd na základe tohto návrhu opravným uznesením z 12. septembra 2011 opravil označenie navrhovateľky v záhlaví rozsudku a v časti odôvodnenia rozsudku opravil meno Ing. arch. M. C. na meno Ing. arch. M. C. V ostatnom nevyhovel návrhu   na   doplnenie   odôvodnenia   rozsudku   a podľa   §   165   ods.   2   OSP   predložil   vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

O odvolaní navrhovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 Co 47/2011 z 15.   decembra   2011   tak,   že   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z 11.   júla   2011   v spojení s opravným uznesením z 12. septembra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, pretože postupom okresného súdu sa navrhovateľke odňala možnosť konať pred súdom. Z toho   dôvodu   zároveň   považoval   krajský   súd   za   bezpredmetné   rozhodovať   o návrhu sťažovateľky na opravu odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Uznesenie krajského súdu z 15. decembra 2011 nadobudlo právoplatnosť 2. februára 2012. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu je preto vec opätovne na okresnom súde.

3.   Sťažovateľka   poukazuje   predovšetkým   na   neúmernú   dĺžku   konania   okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 226/2004, ktoré trvá už osem rokov, no stále nie je právoplatne skončené. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na viaceré pojednávania, ktoré okresný   súd   odročil   z dôvodu   neúčasti   navrhovateľky,   prípadne   jej   právnej   zástupkyne. Podľa sťažovateľky ide o účelové prieťahy navrhovateľky, resp. jej právnej zástupkyne, ktoré okresný súd dlhodobo toleruje. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla:

„Samosudca takmer osem rokov bral na vedomie a akceptoval iba navrhovateľom, resp. jeho právnym zástupcom – advokátom uvádzané dôvody neúčasti bez toho, aby bližšie preveril   a zvážil   ich   závažnosť   aj   z hľadiska   toho,   či   zo   strany   navrhovateľa   nejde   len o snahu účelovo predlžovať konanie....

Opísané skutočnosti spôsobujú veľkú traumu a právnu neistotu nielen vo mne, ale aj v celej mojej rodine, a ani netušíme, kedy sa vlastne dočkáme zákonného, spravodlivého a ústavne konformného konečného rozhodnutia vo veci.“

4.   Sťažovateľka   tiež   vyjadrila   nespokojnosť   s postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní, pretože neboli zabezpečené dokumenty preukazujúce opodstatnenosť uplatneného nároku v originálnom vyhotovení. Zároveň podľa jej názoru neboli zohľadnené jej námietky týkajúce sa nedostatku aktívnej legitimácie na strane navrhovateľky, ako aj pasívnej   legitimácie   sťažovateľky   a jej   manžela.   Sťažovateľka   v napadnutom   konaní opakovane namietala proti právnemu zastupovaniu navrhovateľky advokátkou JUDr. I. S., ktorá ešte ako správkyňa podala proti sťažovateľke a jej manželovi návrh na okresnom súde.

Preto podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ale aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 47/2011 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol takto:„Základné   právo   JUDr.   S.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na prerokovanie veci v primeranej lehote a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod Č. 12C 226/2004 a postupom Krajského súdu v Prešove v odvolacom konaní vedenom pod č. 13Co 47/2011 porušené bolo. Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu   v   Poprade   vo   veci   vedenej   pod č. 12C 226/2004 konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR súčasne priznáva sťažovateľke JUDr. S. K. finančné zadosťučinenie v celkovej výške 80.000,-Eur (slovom: osemdesiattisíc eur), ktoré sú povinní porušovatelia jej základných práv - Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove vyplatiť jej spoločne a nerozdielne naraz bezhotovostne v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci podanej sťažnosti, a to na účet sťažovateľky JUDr. S. K. vedený v U. a.s. pobočka L., č. ú....

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré budú z jej strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.“

II.

6.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, I. ÚS 124/03).

8. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľka sa domáha ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní.   Zároveň   však   podľa sťažovateľky postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 226/2004

9. Podľa sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní dochádza k „permanentnému“ porušovaniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto sa sťažovateľka podanou sťažnosťou domáha ochrany týchto svojich práv.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   III.   ÚS   63/07, III. ÚS 297/07) vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“).   Týmto   právnym   prostriedkom   je   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní adresovaná predsedovi príslušného súdu. Vyčerpanie tohto právneho prostriedku ústavný súd nevyžaduje v prípadoch, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

10.   Sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nepreukázala reálne splnenie tejto podmienky, t. j. že podala sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní adresovanú   predsedovi   krajského   súdu   z dôvodu   podľa   §   63   ods.   2   zákona   o súdoch. Sťažovateľka iba v texte sťažnosti uvádza, že sa „... priamo u nadriadeného konajúceho zákonného   samosudcu   sťažovala   na   postup   v konaní   č.   12C   226/2004...“, z čoho   však nemožno nepochybne usúdiť, že sťažovateľka vyčerpala tento právny prostriedok a že išlo skutočne o sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   povinnosť   vyčerpania   dostupných   a   účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03).

11.   Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľka nepreukázala vyčerpanie účinného prostriedku ochrany označených práv, ktorým je v tomto prípade sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 226/2004

12.   Ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu   k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením krajského súdu z 15. decembra 2011 bol zrušený rozsudok okresného súdu z 11. júla 2011 v spojení s opravným uznesením z 12. septembra   2011   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Napadnuté   konanie okresného   súdu   nie   je   stále   právoplatne   skončené,   okresný   súd   vec   opätovne prerokuje a následne   vo   veci   rozhodne.   Sama   sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   vec sa od 23. januára 2012 opäť nachádza na okresnom súde. Sťažovateľka preto môže v plnom rozsahu uplatňovať svoje návrhy a argumenty v konaní pred okresným súdom, prípadne následne   podaním   odvolania,   pokiaľ   dospeje   k názoru   o pochybeniach   v   konaní   či rozhodnutí okresného súdu. V tomto štádiu konania je preto plne v právomoci okresného súdu poskytnúť plnohodnotnú ochranu právam sťažovateľky. Z toho zároveň vyplýva, že ústavný   súd   v tomto   štádiu   konania   nemá   právomoc   na   prerokovanie   sťažnosti   voči napadnutému konaniu okresného súdu.

13. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 47/2011

14. Krajský súd uznesením z 15. decembra 2011 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 226/2004 z 11. júla 2011 v spojení s opravným uznesením z 12. septembra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie krajského súdu z 15. decembra 2011 nadobudlo právoplatnosť 2. februára 2012. Týmto dňom je zároveň právoplatne skončené napadnuté konanie krajského súdu. Sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému súdu 11. júna 2012.

Podľa sťažovateľky napadnutým konaním krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa   čl. 48 ods.   2 a čl. 46 ods.   1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka však sťažnosť v tejto časti vôbec neodôvodnila, jej argumentácia sa týkala iba napadnutého   konania   okresného   súdu.   Aj   napriek   tomu   však   ústavný   súd   podrobil skúmaniu aj napadnuté konanie krajského súdu.

15.   V nadväznosti   na   zistený   skutkový   stav   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poukázať na svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva,   ústavný   súd   sťažnosť   v   zásade   odmieta   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde).   Tento   právny   názor   ústavného   súdu   akceptuje   vo   svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   sťažnosť   č.   16970/05;   IV.   ÚS   237/09,   m.   m. II. ÚS 290/09, IV. ÚS 42/2010).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu v čase, keď bolo napadnuté konanie krajského súdu už štyri mesiace právoplatne skončené, a teda už nemohlo dochádzať ani k prípadnému porušovaniu práv sťažovateľky. Na tomto základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   s   prihliadnutím   na zmysel   a   účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16.   Sťažovateľka   sa   domáhala aj ochrany   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré mali byť porušené napadnutým konaním krajského súdu. Krajský súd vydal 15. decembra 2011 uznesenie, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 11. júla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 292/09). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Uznesenie   krajského   súdu   z 15.   decembra   2011,   ktorým   bolo napadnuté   konanie skončené,   nadobudlo   právoplatnosť   2.   februára   2012.   Sťažnosť   sťažovateľky   bola ústavnému súdu   doručená   11.   júna 2012,   teda   zrejme po   uplynutí dvojmesačnej   lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   v   tejto časti   zároveň   podaná oneskorene, čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

17. Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012