znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 388/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. U., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 3/2010 z 29. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2011 doručená sťažnosť P. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. U., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 3/2010 z 29. marca 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo P. F. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 3/2010 z 29. 03. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 3/2010 z 29. 03. 2011 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   P.   F.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   261,82   EUR   (slovom dvestošesťdesiatjeden   EUR   a   osemdesiatdva   centov),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. K. U. so sídlom B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh   a   z   obsahu   ústavným   súdom   vyžiadaného   spisu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 C 94/2003, Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   50   Cb   220/95-Va   a   sp.   zn. 50 Cb 533/93-Va vyplýva:

Rozsudkom krajského súdu č. k. 50 Cb 220/95-Va-124 z 22. októbra 2001 bola S., a. s. (ďalej len „poisťovňa“), zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi istinu v sume 2 034 334 Sk, úroky z omeškania za obdobie od 1. decembra 1993 do 30. apríla 1995 v sume 86 110,90 Sk, úroky z omeškania 22 % z istiny za obdobie od 1. mája 1995 do zaplatenia a trovy konania v sume 124 725 Sk, a to z titulu poistného plnenia z poistnej udalosti (odcudzenie motorového   vozidla   s   namontovaným   technologickým   zariadením),   ku ktorej   došlo   31. októbra 1993 až 1. novembra 1993. Na odvolanie poisťovne najvyšší súd rozsudkom č. k. 3 Obo 75/02-153 z 23. januára 2003 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 50 Cb 220/95-Va-124 z 22. októbra 2001. Oba označené rozsudky v časti zaväzujúcej poisťovňu zaplatiť poistné plnenie v prospech sťažovateľa nadobudli právoplatnosť 6. marca 2003.

Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   50   Cb   533/93-Va-206   zo   6.   mája   2002   bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť I., a. s., Bratislava, resp. po premenovaní O., a. s., B. (ďalej len „banka“), 2 744 673,59 Sk a trovy konania v sume 109 784 Sk, a to z titulu pohľadávky z úveru poskytnutého sťažovateľovi. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom č. k. 6 Obo 258/02-239 z 13. augusta 2003 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 50 Cb 533/93-Va-206 zo 6. mája 2002. Oba označené rozsudky v časti zaväzujúcej sťažovateľa na plnenie v prospech banky nadobudli právoplatnosť 31. októbra 2003.

V   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18   C   94/2003   si   sťažovateľ v postavení   žalovaného   uplatnil   proti   A.,   a.   s.   (ďalej   tiež   „poisťovňa“),   ktorá   bola   v postavení   žalobcu,   protinávrhom   doručeným   okresnému   súdu   30. marca   2005   nárok   na zaplatenie sumy 1 620 874 Sk z titulu náhrady škody. Sťažovateľ si uplatňoval nárok na náhradu škody z dôvodu oneskoreného plnenia poisťovne z poistnej udalosti (odcudzenie motorového   vozidla   s   namontovaným   technologickým   zariadením,   ku ktorej   došlo   31. októbra 1993 až 1. novembra 1993 a na poskytnutie plnenia poisťovňou podľa sťažovateľa došlo až 26. marca 2003) v príčinnej súvislosti s čím došlo ku škode spočívajúcej vo vzniku povinnosti   sťažovateľa   uhradiť   banke   (ktorá   poskytla   sťažovateľovi   úver   na   zakúpenie technologického zariadenia a v prospech ktorej bolo vinkulované poistné plnenie v prípade poistnej   udalosti   na   tomto   technologickom   zariadení)   sumu   1 730 658 Sk,   z   ktorej   po čiastočnej   úhrade   si   uplatnil   sumu   1 620 874 Sk.   Poisťovňa   v   priebehu prvostupňového konania vzniesla námietku premlčania nárokov sťažovateľa.

Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 94/03-526 z 13. mája 2008 (ďalej len „rozsudok z 13. mája 2008“) protinávrhu sťažovateľa vyhovel a poisťovňu zaviazal na náhradu škody sťažovateľovi, pričom námietku premlčania vznesenú poisťovňou neakceptoval.

Na   odvolanie   poisťovne   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   13   Co   89/2008-562 z 21. októbra 2008 zmenil rozsudok okresného súdu z 13. mája 2008 tak, že protinávrh (žalobu) sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   21.   októbra   2008   dovolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v otázke posúdenia premlčanosti nárokov sťažovateľa na náhradu škody. Najvyšší súd stotožniac sa s právnymi závermi krajského súdu dovolanie sťažovateľa napadnutým rozsudkom zamietol. Krajský súd aj najvyšší súd zhodne dospeli k záveru, že k úbytku majetku sťažovateľa, a tým vzniku škody, došlo poukázaním poistného plnenia poisťovňou v prospech banky (v období do 26. marca 2003), a nie až právoplatnosťou rozsudku krajského súdu č. k. 50 Cb 533/93-Va-206   zo   6.   mája   2002   v   spojení   s   potvrdzujúcim   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k. 6 Obo 258/02-239   z 13.   augusta   2003,   dňom   31.   októbra   2003.   Na   základe   uvedeného potom   najvyšší   súd   (aj   krajský   súd)   dospel   k   záveru   o   začatí   plynutia   objektívnej   aj subjektívnej   premlčacej   doby   až   najneskôr   od   26.   marca   2003   a   uplynutí   dvojročnej subjektívnej   premlčacej   doby   pred   podaním   protinávrhu   sťažovateľom   30.   marca   2005, k čomu   najvyšší   súd   uviedol: „Medzi   21.   3.   2003   a   26.   3.   2003   začala   preto   plynúť objektívna trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody… subjektívna premlčacia doba môže plynúť len počas plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby, treba jej začiatok posunúť na dobu medzi 21. 3. 2003 až 26. 3. 2003, kedy došlo k zníženiu majetku žalobcu. Dvojročná premlčacia doba tak uplynula najneskôr 26. 3. 2005. Ak potom žalobca podal žalobu (vzájomný návrh…) až 30. 3. 2005, urobil tak oneskorene. Námietka premlčania   vznesená   žalovanou   je   teda   dôvodná,   ku   ktorej   odvolací   súd   dôvodne prihliadol.“

Sťažovateľ   videl   porušenie   ním   označených   základných   práv   v   nesprávnych právnych   záveroch   najvyššieho   súdu   (ako   i   krajského   súdu)   v   otázke   posúdenia premlčanosti nárokov sťažovateľa na náhradu   škody   a uviedol: „Sťažovateľ   v dovolaní poukazoval na skutočnosť, že úverová banka prijala od žalovanej poistnú náhradu dňa 27. 04. 2003. Pokiaľ dovolací súd prevzal právny názor odvolacieho súdu vtom, že k úbytku majetku sťažovateľa došlo prevodom finančných prostriedkov – poistnej náhrady z účtu žalovanej na účet úverovej banky, s argumentom sťažovateľa, že k úbytku jeho majetku mohlo   dôjsť   až   prijatím   poistnej   náhrady   a   jej   pripísaním   na   účet   úverovej   banky,   sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite nevysporiadal, napriek tomu, že pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej lehoty má právny význam otázka, aká právna skutočnosť má za následok úbytok majetku žalobcu a teda či k zmenšeniu jeho majetku došlo okamihom poukázania finančných prostriedkov dlžníkom sťažovateľa, alebo okamihom prijatia týchto prostriedkov na účet sťažovateľovho veriteľa.

Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal žalobcovi odpoveď na otázku, prečo poukázanie poistnej náhrady žalovanou vyhodnotil ako úbytok majetku žalobcu, keď sa ani nezaoberal otázkou, kedy a na základe akej právne významnej skutočnosti sa poistná náhrada stala majetkom sťažovateľa. Keďže odpoveď na túto otázku sťažovateľ považuje za právne   významnú   pre   určenie   začiatku   plynutia   premlčacej   lehoty   a   v   odôvodnení rozhodnutia   absentuje,   sťažovateľ   považuje   zdôvodnenie   rozhodnutia   za   nedostatočné, majúce   za   následok   porušenie   práva   sťažovateľa   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ porušenie svojho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie   vidí   aj   v   neurčitom   a   nejednoznačnom   stanovení   konkrétneho   dátumu   začatia plynutia   objektívnej   premlčacej   doby,   ktorá   bola   v   odôvodnení   rozhodnutia   určená intervalom od 21. 03. 2003 do 26. 03. 2003. Ak by zmenšenie majetku sťažovateľa malo byť viazané na konkrétny dátum poukázania poistnej náhrady žalovanou,   mal dovolací súd v súlade so svojim právnym názorom začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty určiť konkrétnym dňom poukázania tohto plnenia, nie v rozpätí šiestich dní...“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu,   resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikované právne závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku najvyššieho súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, najvyšší súd svoje právne závery, podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd nezistil,   že   by napadnutý rozsudok   najvyššieho súdu   bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo nedostatočne odôvodnený, ani pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný záver najvyššieho súdu o úbytku majetku, resp. vzniku škody na strane sťažovateľa už poukázaním   vinkulovaného   poistného   plnenia   poisťovňou,   a   nie   až   právoplatnosťou súdneho rozhodnutia ukladajúceho poisťovni plniť sťažovateľovi.

Pokiaľ sťažovateľ videl arbitrárnosť napadnutého rozsudku aj vo vymedzení času vzniku škody časovým intervalom niekoľkých dní, a nie jedným konkrétnym dňom, resp. v nevysporiadaní   sa   s   námietkou   sťažovateľa,   že   k   úbytku   majetku   nemohlo   dôjsť poukázaním poisteného plnenia banke poisťovňou, ale až pripísaním poistného plnenia na účet banky, tieto námietky opomínajú ústavnoprávny rozmer, pretože objektívne nie sú spôsobilé spochybniť záver o premlčaní nárokov sťažovateľa (aj keby bol čas vzniku škody ustálený jedným konkrétnym dňom, napr. posledným dňom súdom vymedzeného obdobia, t. j. 26. marcom 2003 alebo ak by bol ustálený na 27. marec 2003, keď podľa sťažovateľa došlo k pripísaniu poistného plnenia na účet banky, dvojročná subjektívna premlčacia doba aj v takomto prípade uplynula pred doručením protinávrhu sťažovateľa okresnému súdu).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011