znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 388/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., P., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom   na Okresnom   súde   Prievidza   pod   sp.   zn. 11   C 145/2006 a jeho rozsudkom z 10. októbra 2008 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne sp. zn. 17 Co 305/2008 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 9. apríla 2009   doručená   sťažnosť   Z.   K.   (ďalej   len  ,,sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 145/2006 a jeho rozsudkom z 10. októbra 2008 a v konaní vedenom na Krajskom   súde   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   17   Co   305/2008   a   jeho rozsudkom z 24. februára 2009.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh v podstatnom vyplýva, že sťažovateľka sa na základe podanej žaloby v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 145/2006 a následne v odvolacom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 17 Co 305/2008 domáhala zvýšenia   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   podľa   ustanovenia   §   7   ods.   3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľka dôvodila materiálne svoju žalobu tým, že pre trvalé následky priznanej choroby z povolania trpí po fyzickej stránke a po psychickej stránke natoľko, že jej   prípad   možno   zo   strany   súdu   považovať   za   hodný   osobitného   zreteľa   a   priznať odškodnenie nad hranicu ustanovenú vyhláškou.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľke už pred podaním predmetnej žaloby bolo   pre   tú   istú   chorobu   z   povolania   priznané   odškodnenie   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia, ktoré bolo v iných súdnych konaniach, časovo predchádzajúcich sťažnosťou napadnutým rozsudkom, aj mimoriadne zvýšené. Sťažovateľka teda požadovala, aby po ďalšom   zvýšení   bodov   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   rozhodol   súd   analogicky a opätovne jej priznal mimoriadne zvýšenú náhradu.

3.   Okresný   súd   v   merite   veci   žalobu   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok vo veci samej a zároveň sa stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, na obsah ktorého odkázal   v   intenciách   ustanovenia   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd navyše uviedol:

„Súd   je   v   konaní   vždy   povinný   skúmať,   aké   predpoklady   mal   pre   životné   a spoločenské   uplatnenie poškodený   pred vznikom škody.   Len vo výnimočných prípadoch hodných osobitého zreteľa bolo možné sumy odškodnenia primerane zvýšiť nad najvyššie sadzby odškodnenia.

Prvostupňový súd správne a v súlade so zisteným skutkovým stavom konštatuje, že na strane   navrhovateľky   nenastala   taká   závažná   zmena,   ktorá   by   odôvodňovala   opätovné mimoriadne   zvýšenie   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia.   Zároveň   správne poukázal prvostupňový súd aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2   Cdo   308/2006   zo   dňa   25.3.2008,   podľa   ktorého   samotné   dobodovanie   sťaženia spoločenského uplatnenia nezakladá samo o sebe nárok na ďalšie mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.“

4. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu označeného článku ústavy došlo postupom a následným rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu v merite veci tým, že „... napriek skutočnosti, že bolo nesporne preukázané zhoršenie jej zdravotného stavu, a to najmä   v oblasti   psychickej   a   znalkyňa   jej   z   toho   titulu   priznala   bodové   hodnotenie   za sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   súd   bezdôvodne   mimoriadne   zvýšenie   náhrady   za sťaženie   spoločenského   uplatnenia   podľa   §   7   ods.   3   vyhlášky   nepriznal,   teda   rozhodol nesprávne   v   rozpore   so   zisteným   skutkovým   stavom   a   tento   hodnotil   nesprávne   aj   po právnej stránke“.

Sťažovateľka   dodáva,   že „...   okresný   súd   i   krajský   súd   rozhodovali   v podstatou rovnakých prípadoch diametrálne odlišne ako v jej prípade a nárok žalobcom vo viacerých prípadoch priznali, čo považuje voči sebe nielen za nesprávne, ale aj za diskriminujúce“.

5.   Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného práva podľa ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 145/2006   a   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   17   Co   305/2008   s tým,   aby   boli napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa sťažovateľka domáha náhrady trov konania.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Z   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   podstate   požaduje   revíziu napadnutého rozsudku v merite veci, ktorým bola jej žaloba zamietnutá. Ústavný súd k tomu uvádza, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

9. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu vo svojom   odôvodnení   (vychádzajúc   aj   z   dôvodov   uvedených   v   odôvodnení   rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil) jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého   právneho   predpisu   a   dôvodí   svoje   meritórne   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil rozsudok prvého stupňa ako vecne správny. V rozsudku krajského súdu a ani v rozsudku okresného súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ich robilo ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi korekciu zo strany ústavného súdu. Sťažnosťou napadnuté rozsudky sú vnútorne logické, nie sú prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúcich všeobecných súdov, nie sú arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dávajú odpoveď na všetky otázky, prečo nevyhoveli predmetnej žalobe.

10. K namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov ústavný súd dopĺňa, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp. Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky.   Uvedené   platí   za   predpokladu,   že   nejednotné názory všeobecných súdov možno považovať za legitímne a ústavne konformné (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).

11.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným rozhodnutím   a   základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009