znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 387/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom   JUDr.   Ladislavom   Ščurym,   Mierová   1725,   Čadca,   vo   veci   namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd, ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 13/2011, postupom Krajskéhosúdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Co 298/2011 a pod sp. zn. 7 Co 299/2011a jeho uzneseniami zo 17. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republikyv konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 225/2013, 1 Cdo 226/2013 a jeho uznesením z 30.marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e : I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), voveci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnejdeklarácie ľudských práv a slobôd (ďalej len „deklarácia“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.6 C 13/2011, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniachvedených pod sp. zn. 7 Co 298/2011 a pod sp. zn. 7 Co 299/2011 a jeho uzneseniamizo 17. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 225/2013, 1 Cdo 226/2013 a jeho uznesenímz 30. marca 2015.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že v konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn.6 C 13/2011 podala sťažovateľka ako navrhovateľka v 3. rade spolu s navrhovateľmi v 1., 2.a vo 4. rade (spolu ďalej len „sťažovateľka a spol.“) okresnému súdu návrh na vydaniepredbežného opatrenia, ktorým sa domáhali uloženia zákazu odporcovi ťažiť drevnú hmotu zlesného   porastu.   Okresný   súd   uznesením   č. k.   6   C   13/2011-96   z   1.   júna   2011   vydalsťažovateľkou a ostatnými navrhovateľmi navrhované predbežné opatrenie. Krajský súdna odvolanie odporcu svojím uznesením sp. zn. 7 Co 298/2011 zo 17. januára 2012 zmeniluznesenie okresného súdu z 1. júna 2011 tak, že návrh na vydanie predbežného opatreniazamietol.

Z   obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   okresným   súdompod sp. zn. 6   C   13/2011   odporca   navrhol   prerušenie   konania.   Okresný   súd   uznesenímč. k. 6 C 13/2011-112   z   19.   júla   2011   návrhu   odporcu   vyhovel   a   konanie   vedenépod sp. zn. 6 C 13/2011 prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného okresnýmsúdom pod sp. zn. 14 C 143/2010. Na odvolanie sťažovateľky a spol. krajský súd svojímuznesením sp. zn. 7 Co 299/2011 zo 17. januára 2012 potvrdil uznesenie okresného súduz 19. júla 2011.

Sťažovateľka   a spol.   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   7   Co   298/2011zo 17. januára   2012,   ktorým   krajský   súd   zmenil   uznesenie   okresného   súduč. k. 6 C 13/2011-96 o predbežnom opatrení tak, že návrh na vydanie predbežného opatreniazamietol, ako aj proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 299/2011 zo 17. januára 2012,ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 13/2011 z 19. júla 2011o prerušení konania, podali dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.1 Cdo 225/2013, 1 Cdo 226/2013 z 30. marca 2015 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Procesný postup odvolacieho súdu ako i ním vydané rozhodnutia napádam v tom smere,   že   KS   v   Žiline   naše   odvolania   nedostatočným   spôsobom   preskúmal   a   v   plnom rozsahu   sa   stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu,   čoho dôsledkom je, že NS SR potvrdil druhostupňové rozhodnutia KS v Žiline, bez toho, aby sa riadne zaoberal a v písomnej forme i vysporiadal s našimi dovolacími dôvodmi. Týmto konaním Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu môjho ústavného práva deklarovaného v článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ust. § 2 OSP, ale v neposlednom rade i ostatných účastníkov tohto konania....

Po podaní odvolania proti predbežnému opatreniu zo strany odporcu si odvolací súd nevyžiadal názor druhej strany (napriek tomu, že to v tomto prípade bolo žiaduce a nijakým spôsobom by to neohrozilo nariadenie/nenariadenie predbežného opatrenia), odňal nám týmto možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.)....

V danom prípade neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu, že predbežné opatrenie nie je možné vydať ako dočasnú ochranu práv vzhľadom na nami uvádzané dôvody a z tohto dôvodu odvolací súd musí vykonávať dokazovanie spôsobom ako pri rozhodnutí vo veci samej lebo vlastnou nečinnosťou si súd vytvoril priestor, že pred rozhodnutím o predbežnom opatrení nedisponoval relevantnými vyjadreniami oboch strán sporu.

Z príslušných právnych predpisov, ako aj rozhodovacej činnosti súdov je zrejmé..., že za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie možno považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia...

V uznesení Krajského súdu v Žiline č. 7Co/298/2011 zo dňa 17.1.2012, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie zrušené, súd pochybil v nasledovnom:

-   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   nedostatočne   odôvodnil,   a   to   najmä   tým,   že bez ďalšieho sa v plnom rozsahu vo svojom odôvodnení stotožnil s tvrdeniami odporcu bez toho,   aby   sa   náležite   vysporiadal   s   predloženými   tvrdeniami   v   našom   návrhu a neodôvodnil na základe čoho a akým spôsobom dospel súd k záveru, že nie je namieste ponechať v danej veci vydané predbežné opatrenie.

- krajský súd sa nevysporiadal s dôkazmi a argumentmi uvedenými v našom odvolaní proti prerušeniu konania

- krajský súd sa ďalej nevysporiadal s dôkazmi nami uvedenými v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktoré mali zásadný význam pre riadne posúdenie danej situácie bez zohľadnenia   týchto   skutočností   krajský   súd   nemohol   riadne   a   náležité   posúdiť predmetnú vec.

- či boli dostatočne osvedčené okolnosti opodstatňujúce nariadenie predmetného predbežného opatrenia, osobitne či boli splnené zákonné predpoklady t. j. či skutočne bolo po začatí konania potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov, nemožno z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu zistiť. Z tohto dôvodu považujeme predmetné rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Týmto   konaním   súdu   nám   bolo   znemožnené   ako   účastníkom   konania   riadne a náležité reagovať na rozhodnutie súdu, a to z dôvodu absencie jasného a výstižného vysvetlenia, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil prečo nevykonal ďalšie dôkaz aj keď v odvolacom konaní.

Navyše   Krajský   súd   v   Žiline   vydal   uznesenie   o   zmene   predbežného   opatrenia po zákonnej lehote jedného mesiaca, a to až po uplynutí takmer 8 mesiacov. Nám ako účastníkom bolo doručené predmetné predbežné opatrenie dňa 27.2.2012.

S ohľadom na účel predbežného opatrenia, ako aj v závislosti od druhu predbežného opatrenia a od druhu povinnosti, uloženie ktorej sa návrhom požaduje, zákon stanovuje rôzne   lehoty   na   rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia. V prejednávanej   veci   mal   odvolací   súd   zákonnú   lehotu   na   rozhodnutie   o   predbežnom opatrení, t. j. 30 dní po doručení spisu odvolaciemu súdu.

Ako   navrhovatelia   v   rade   1/   až   3/   sme   osvedčili   nebezpečenstvo   bezprostredne hroziacej ujmy nášho nároku, nakoľko ďalším ťažením dreva by mohlo dôjsť k nezvratnému poškodeniu lesných pozemkov k ich úplnému vyťaženiu.

Ako   navrhovatelia   sme   dostatočným   spôsobom   opísali   rozhodujúce   skutočnosti odôvodňujúce nariadenie predbežného opatrenia, dostatočne odôvodnili dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana. Ďalej sme riadnym spôsobom odôvodnili nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy.   Na   to,   aby   bola   splnená   táto   zákonná podmienka na nariadenie predbežného opatrenia je potrebné preukázať, že existuje reálna a konkrétna obava, že je tu nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a to v nezákonnej ťažbe   ďalšej   drevnej   hmoty.   Krajský   súd   teda   nesprávne   právne   posúdil   vec   nášho predbežného opatrenia!

Čo sa týka uznesenia   o prerušení konania, napadnuté rozhodnutie je nesprávne a nezákonné,   pretože   s   otázkou,   či   je   alebo   nie   je   nejaká   zmluva,   ktorou   nadobudol navrhovateľ   v   rade   4/   určitý   spoluvlastnícky   podiel,   sa   môže   súd   vysporiadať   ako s predbežnou otázkou v tomto konaní. Navyše sa nás navrhovateľov v rade 1/ až 3/ konanie o relatívnu neplatnosť netýka.

Ustanovenie   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP   upravuje   tzv.   fakultatívne   prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení   (napr.   spojenie   veci,   prerušenie   konania,   riešenie   tzv.   predbežnej   otázky) slúžiacich   účelu   racionálnej   organizácie   postupu   súdu   pri   vedení   príslušného   súdneho konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

V danom prípade nebolo v neskôr začatom konaní o relatívnu neplatnosť právnych úkonov vedenom na Okresnom súde Čadci pod sp. zn. 14 C 143/2010 meritórne rozhodnuté, a preto si súd v tomto konaní môže samostatne vyriešiť ako tzv. predbežnú otázku právnu otázku, či zmluvy sú relatívne neplatné.

Okresný   súd   v   Čadci,   Krajský   súd   v   Žiline   ako   i   Najvyšší   súd   SR   prílišným formalizmom   a   neprípustné   zužujúcou   interpretáciou   právnej   normy   bez   zohľadnenia všetkých okolností prípadu dospeli k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé, a teda zasahujúce do našich práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom.

K prílišnému formalizmu chcem predovšetkým uviesť, že Najvyšší súd SR ani len neskúmal, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností v čase jeho rozhodovania…

Obe vyššie uvedené skutočnosti neskúmal Najvyšší súd popri svojom rozhodovaní a preto jeho rozhodnutie pokladám za extrémne nespravodlivé a teda arbitrárne zasahujúce do mojich práv garantovaných Ústavou SR a Dohovorom.

Dôvody   pre   podanie   ústavnej   sťažnosti   opieram   predovšetkým   o   tú   skutočnosť, že moje ústavné práva boli postupom Krajského súdu v Žiline a postupom Najvyššieho súdu SR vo veľkom rozsahu porušené, a preto žiadam, aby Ústavný súd SR napádané uznesenia Okresného súdu Čadca č. 6C/13/2011-96 zo dňa 1.6.2011 a č. 6C/13/2011-112 zo dňa 19.7.2011, Krajského súdu v Žiline č. 7Co/298/2011 zo dňa 17.1.2012 a č. 7Co/299/2011 zo dňa 17.1.2012 ako i uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1Cdo 225/2013, 1Cdo 226/2013 zo dňa 30.3.2015 zrušil...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR a čl. 17 ods. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a slobôd a svojvoľného zbavenia   majetku   podľa   čl.   17   ods.   2   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   a   slobôd, na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručenú   v   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   SR,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6C/13/2011,   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaniach   vedených   pod   sp. zn. 7Co 298/2011, 7Co 299/2011 a postupom Najvyššieho súdu SR v konaniach vedených pod sp. zn. 1Cdo 225/2013, 1Cdo 226/2013 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavné uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1Cdo 225/2013, 1Cdo 226/2013 zo dňa 30.3.2015.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavné uznesenie Krajského súdu v Žiline č. 7Co/298/2011 zo dňa 17.1.2012.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ako protiústavné uznesenie Krajského súdu v Žiline č. 7Co/299/2011 zo dňa 17.1.2012.

Porušovatelia sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne sťažovateľke náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 355,73 €... priamo na účet právneho   zástupcu   JUDr.   Ladislava   Ščuryho...   do   3   dní   od   právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostínávrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).Až na   výnimky,   ktoré   v   danej   veci   nie   sú   relevantné,   je   ústavný   súd   pritom   viazanýnávrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanieosobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práva slobôd sú zastúpené advokátom.

Z obsahu sťažnostnej argumentácie sťažovateľky v spojení s navrhovaným petitomsťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   vidí   porušenie   ňou   označených   práv   v   podľa   nejnesprávnych záveroch okresného súdu v jeho uznesení č. k. 6 C 13/2011-96 z 1. júna 2011o nariadení predbežného opatrenia, krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 7 Co 298/2011zo 17. januára 2012, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu z 1. júna 2011 a návrhna predbežné opatrenie zamietol, okresného súdu v jeho uznesení č. k. 6 C 13/2011-112z 19. júla 2011 o prerušení konania, krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 7 Co 299/2011zo 17. januára 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu z 19. júla 2011, ako ajnajvyššieho súdu v jeho uznesení sp. zn. 1 Cdo 225/2013, 1 Cdo 226/2013 z 30. marca2015,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   proti   označeným   uzneseniam   krajskéhosúdu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka zastúpená prostredníctvom kvalifikovanéhozástupcu,   ktorý   koncipoval   samotný   návrh,   ústavnému   súdu   s   návrhom   nedoručilarozhodnutia, proti ktorým sťažnosť smeruje.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinnýodstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právnehozastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačnevyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostípodaní účastníkov   konania   (napr.   IV. ÚS 77/08,   I. ÚS 368/2010,   III. ÚS 357/2010,II. ÚS 309/2010,   I. ÚS 162/2010,   IV. ÚS 234/2010,   III. ÚS 206/2010,   IV. ÚS 159/2010,IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesenísp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívaťvšetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tietopovinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré jepovinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielenzačatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonomustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitostiúkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostávav platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatkynáležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesnýchpodmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už prijej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015