znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 387/2014-104

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti A., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti V., s. r. o., obchodnej spoločnosti B., s. r. o., obchodnej spoločnosti K., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti V., k. s., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., a obchodnej spoločnosti F., s. r. o., zastúpených advokátom Mgr. Rastislavom Hanulákom, Advokátska kancelária Capitol Legal Group s. r. o., Kollárovo námestie 20, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. l a 2, čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 20 ods. l a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 55 ods. 2 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj vo veci namietaného porušenia práv zaručených v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví   č. 0024/2014/E,   8923-2013-BA z 28. novembra 2013, ako aj ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o., obchodnej spoločnosti A., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti V., s. r. o., obchodnej spoločnosti B. s. r. o., obchodnej spoločnosti K. s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti S. s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti V. k. s., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti F. s. r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. februára 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti A., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti V., s. r. o., obchodnej spoločnosti B., s. r. o., obchodnej spoločnosti K., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti V., k. s., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., a obchodnej spoločnosti F., s. r. o., (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci   namietaného porušenia čl. 1 ods.   1, čl. 2 ods.   2 a 3, čl.   12 ods.   l a 2,   čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 20 ods. l a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 55 ods. 2 a čl. 123 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   vo   veci   namietaného   porušenia   práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), v čl. 14 dohovoru a čl. 49 Zmluvy o fungovaní   Európskej   únie   (ďalej   „zmluva   o EU“)   rozhodnutím   Úradu   pre reguláciu sieťových   odvetví   (ďalej   aj   „úrad   pre   reguláciu“)   č.   0024/2014/E,   8923-2013-BA z 28. novembra 2013, ako aj ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „vyhláška o regulácii“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   výrobcami   elektriny zo slnečnej energie, ktorí sú napojení do distribučnej sústavy el. energie prevádzkovanej obchodnou   spoločnosťou   Stredoslovenská   energetika   –   Distribúcia,   a.   s.   (ďalej   len „regulovaný   subjekt“).   Na   základe   §   14   ods.   11   zákona   č.   250/2012   Z.   z.   o   regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „zákon o regulácii“) v spojení s § 26   § 28 vyhlášky̶ Úradu   pre   reguláciu   č.   221/2013   Z.   z.   ktorou   sa   ustanovuje   cenová   regulácia v elektroenergetike   (ďalej   len   „vyhláška   o regulácii“)   vydal   úrad   pre   reguláciu   cenové rozhodnutie   č.   0024/2014/E,   8923-2013-BA   z 28.   novembra   2013   (ďalej   len   „cenové rozhodnutie“), ktorým určil pre regulovaný subjekt tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu   elektriny   a podmienky   ich   uplatnenia   na   obdobie   od   1.   januára   2014 do 31. decembra 2014.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovatelia   namietajú,   že   ich   práva   boli porušené   v prvom   rade   v   príčinnej   súvislosti   s vyhláškou   o regulácii,   konkrétne   jej ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26, ako aj § 29 ods. 13 a 14, a následne tiež na jej základe vydaným   cenovým   rozhodnutím,   do   ktorého   sa   v podstate   mal   premietnuť   obsah označených   ustanovení   vyhlášky   o regulácii   a   v tejto   súvislosti   sťažovatelia   v sťažnosti uviedli:

«Sťažovatelia   majú   tiež   za   to,   že   ich...   základné   práva   a   slobody   boli   porušené aj vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike..., konkrétne ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29   ods.   13   a 14   Vyhlášky,   ktorými Porušovateľ   určil   povinnosť   Sťažovateľov   platiť Regulovanému subjektu platbu za prístup do distribučnej sústavy Regulovaného subjektu. Hoci   z   formálno-právneho   hľadiska   má   Vyhláška   povahu   všeobecne   záväzného právneho   predpisu,   Sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že   z   materiálneho   hľadiska   majú napadnuté   ustanovenia   Vyhlášky   povahu   individuálneho   správneho   aktu,   ktorého preskúmanie podlieha právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle článku 127 Ústavy SR....

Z formálneho hľadiska predstavuje Vyhláška procesný predpis, ktorým sa určujú podrobnosti procesu schvaľovania cien tovarov a regulovaných činností v elektroenergetike a podmienok ich uplatňovania... Podľa Vyhlášky sa postupuje pri určovaní a schvaľovaní cien   a   podmienok   ich   uplatňovania   v   cenovom   konaní,   výsledkom   ktorého   je   vydanie cenového   rozhodnutia...   Vyhláška   ako   všeobecne   záväzný   právny   predpis   je   preto   pre Sťažovateľov v zásade nenapadnuteľná (s výnimkou bližšie špecifikovanou v článku IV-B tejto   sťažnosti),   napadnúť   však   možno   akt   jej   aplikácie,   ktorým   je   práve   Cenové rozhodnutie, konkrétne jeho napadnutá časť vzťahujúca sa aj na Sťažovateľov a upravujúca podmienky uplatňovania Tarify za RK....

... je obsah napadnutej časti Cenového rozhodnutia obsahovo totožný s príslušnými ustanoveniami Vyhlášky, t. j. obsah Vyhlášky sa v rámci cenového konania „premietol", aj do Cenového rozhodnutia....“

Sťažovatelia považujú vyhlášku o regulácii a na jej základe vydaný cenový predpis, ktorými im mala byť, ako výrobcom elektriny zavedená s účinnosťou od 1. januára 2014 nová povinnosť, a to povinnosť platiť regulovanému subjektu (Stredoslovenská energetika ̶ Distribúcia,   a. s.)   za   prístup   do   regionálnej distribučnej   sústavy   na distribúciu   elektriny tarifu za tzv. rezervovanú kapacitu (ďalej len „tarifa za RK“), za neústavné najmä z dôvodu, že   táto   povinnosť,   ktorá   do   31.   decembra   2013   neexistovala,   je   uložená   aj   výrobcom elektriny,   ktorý   s regulovaným   subjektom   nemajú   uzavreté   zmluvy   o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a teda ani de facto nevyužívajú distribučnú sústavu   regulovaného   subjektu,   ktorému   by   mali   platiť.   Sťažovatelia   poukazujú na skutočnosť, že práve oni sú takýmito výrobcami elektriny, pričom navyše sú výrobcami elektriny,   ktorí   majú   právo   na   podporu   podľa   zákona   č.   309/2009   Z.   z.   o   podpore obnoviteľných   zdrojov   energie   a   vysoko   účinnej   kombinovanej   výroby   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o podpore obnoviteľných zdrojov“), ktorá je zabezpečená povinnosťou regulovaného subjektu povinne od   nich   odoberať   celý   objem   nimi   vyrobenej   elektriny   a to   na   výstupe   zo   zariadenia na výrobu   elektriny,   resp.   na vstupe   do   distribučnej   sústavy,   takže „Sťažovatelia   teda de iure ani de facto neuskutočňujú prepravu elektriny distribučnou sústavou, a preto niet žiadneho   racionálneho   dôvodu   na   zabezpečovanie   prístupu   do   distribučnej   sústavy pre zariadenia   Sťažovateľov   (rezerváciu   distribučnej   kapacity)   a   uzavieranie   zmluvy o prístupe a distribúcii“, a teda v konečnom dôsledku tak podľa sťažovateľov nie je ani právny dôvod na to, aby regulovanému subjektu platili tarifu za RK.

V súvislosti s uvedeným sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:«Sťažovatelia   považujú   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   právneho   stavu uplatňovaného do konca roka 2013 neboli vôbec povinní platiť takúto platbu, a to ani v prípade, ak im bola regulovaná činnosť prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny alebo činnosť prístupu do prenosovej sústavy a prenosu elektriny poskytovaná a mali na tieto účely uzavretý   s Regulovaným   subjektom   príslušný zmluvný vzťah   (táto služba bola v tom čase poskytovaná bezplatne). Podľa predchádzajúceho právneho stavu boli   za   poskytovanie   takejto   služby   povinní   platiť   iba   odberatelia   elektriny   pripojení do distribučnej sústavy alebo prenosovej sústavy. Pre výrobcov elektriny tak ide o úplne novú povinnosť....

Špecifikom tejto platby však je, že sa povinnosť na jej platenie ukladá aj výrobcom elektriny,   ktorí   nemajú   s   Regulovaným   subjektom   uzavretú   zmluvu   o   prístupe   do distribučnej   sústavy   a   distribúcii   elektriny,   a   teda   nielen   zmluvne   ale   ani   de   facto nevyužívajú   distribučnú   sústavu   Regulovaného   subjektu.   Napadnutá   časť   Cenového rozhodnutia je tak v tomto ohľade totožná so znením ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky, podľa ktorého „Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy vo   výške   podľa   predchádzajúcej   vety   na   základe   faktúry   vystavenej   prevádzkovateľom regionálnej   distribučnej   sústavy,   a   to   aj   v   prípade,   ak   takýto   výrobca   elektriny   nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“

Tarifa   za   RK   sa   má   tak   voči   takýmto   výrobcom   uplatňovať   ako   fixný   mesačný poplatok   na   základe   faktúry   vystavenej   Regulovaným   subjektom,   a   to   bez   ohľadu   na existenciu záväzku na poskytovanie regulovanej činnosti prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie, na rozsah využívania distribučnej sústavy Regulovaného subjektu či na rozsah elektriny vyrobenej Sťažovateľmi.

Medzi výrobcov elektriny, ktorí nemajú s Regulovaným subjektom uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a túto regulovanú činnosť v praxi ani nevyužívajú patria aj Sťažovatelia. Žiaden právny predpis im pritom povinnosť uzavrieť zmluvu   a   využívať   distribučnú   sústavu   Regulovaného   subjektu   neukladá,   ba   dokonca v zmysle ust.   § 27 ods.   1 písm.   b) Zákona o energetike je uzavretie zmluvy o prístupe do sústavy považované „len“ za právo výrobcu a nie jeho povinnosť....

Pre   úplnosť   je   potrebné   uviesť,   že   Sťažovatelia   patria   medzi   výrobcov   elektriny s právom na podporu podľa zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Zákon   o podpore“),   a   to   najmä   s   právom na podporu   formou   povinného   odberu   elektriny   za   cenu   elektriny   na   straty,   ktorú zabezpečuje práve Regulovaný subjekt. Podstatou tejto formy podpory pritom je, že celý objem elektriny, ktorý Sťažovatelia vyrobia je dodaný a odobratý zo zariadenia na výrobu elektriny (t.j. na výstupe zo zariadenia na výrobu elektriny resp. na vstupe do distribučnej sústavy).   Sťažovatelia   teda   de   iure   ani   de   facto   neuskutočňujú   prepravu   elektriny distribučnou   sústavou,   a   preto   niet   žiadneho   racionálneho   dôvodu   na   zabezpečovanie prístupu   do   distribučnej   sústavy   pre   zariadenia   Sťažovateľov   (rezerváciu   distribučnej kapacity) a uzavieranie zmluvy o prístupe a distribúcii.

Sťažovatelia   majú   navyše   za   to,   že   im   prepravu   elektriny   distribučnou   sústavou (distribúciu elektriny)   neumožňuje ani   platná legislatíva,   keďže   podľa   ust.   §   4 ods.   10 Zákona   o   podpore   je   každý   z   nich   povinný   „dodať   prevádzkovateľovi   regionálnej distribučnej   sústavy,   u   ktorého   si   uplatňuje   podporu,   celý   objem   vyrobenej   elektriny“. Po splnení tejto povinnosti tak Sťažovateľom „neostáva“ žiadna elektrina, ktorú by mohli prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom.

Z uvedeného vyplýva, že Sťažovatelia vôbec nepotrebujú uzavierať s Regulovaným subjektom   zmluvu   o   prístupe   do   distribučnej   sústavy   a   distribúcii   elektriny   a   ani   tieto regulované služby využívať. Napriek tomu im však Cenové rozhodnutie a Vyhláška ukladajú povinnosť platiť Tarifu za RK....

Na základe uvedených skutočností je tak zrejmé, že Sťažovatelia sú priamo dotknutí na svojich právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach Cenovým rozhodnutím a Vyhláškou (v rozsahu napadnutej časti), keďže bez ohľadu na využívanie distribučnej sústavy   Regulovaného   subjektu   musia   platiť   každý   mesiac   Tarifu   za   RK,   a   to   „len“ na základe   faktúry   vystavenej   Regulovaným   subjektom.   V   nasledujúcich   častiach   tejto sťažnosti   pritom   preukazujú,   že   Cenovým   rozhodnutím   a   Vyhláškou   (vydanými Porušovateľom) došlo tiež k zásahu do ich základných práv a slobôd....

Z uvedeného vyplýva, že voči Sťažovateľom, ktorí zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny uzavretú nemajú a ani túto regulovanú činnosť nevyužívajú, má Tarifa za RK povahu autoritatívnej poplatkovej povinnosti vyplývajúcej z Cenového rozhodnutia a Vyhlášky ako všeobecne záväzného právneho predpisu. Porušovateľ však nemá   právomoc   ukladať   fyzickým   a   právnickým   osobám   žiadnu   poplatkovú   povinnosť, pričom   aj   určenie   regulovanej   ceny   je   podľa   Sťažovateľov   potrebné   chápať   len   ako štátnomocenský   zásah   do   zmluvnej   slobody   účastníkov   príslušného   záväzkovoprávneho vzťahu   v   sieťových   odvetviach   a   nie   jej   nahrádzanie.   Povinnosť   zaplatenia   ceny podliehajúcej   cenovej   regulácii   môže   vyplynúť   len   z   konkrétneho   záväzkovoprávneho vzťahu, a to v podobe protiplnenia za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby v sieťových odvetviach.

A   keďže   v   prípade   Sťažovateľov   sa   regulovaná   činnosť   prístupu   a   distribúcie neposkytuje, nemožno im ani ukladať povinnosť platiť cenu za jej poskytovanie. Uloženie takejto   povinnosti   v   Cenovom   rozhodnutí   možno   preto   považovať   za   úkon,   ktorým Porušovateľ prekročil svoje zákonné kompetencie....

O tom, že účelom zavedenia Tarify za RK pre výrobcov elektriny je predovšetkým spoplatnenie výrobcov elektriny bez ohľadu na rozsah využívania príslušnej regulovanej činnosti   svedčí   aj   odôvodnenie   konečného   znenia   ust.   §   26   ods.   23   až   25   Vyhlášky: „Jednoznačné   ustanovenie,   že   platba   za   distribúciu   sa   bude   vzťahovať   na   všetkých výrobcov elektriny... Zároveň sa explicitne navrhuje povinnosť výrobcov elektriny platiť platbu za distribúciu regionálnej distribučnej sústave na základe faktúry, aby nedochádzalo k aplikačným   problémom   tohto   ustanovenia   v   praxi   a   k   odmietaniu   povinnosti   platiť pre neexistujúcu   zmluvu   o   pripojení   alebo   zmluvu   o   prístupe   do   distribučnej   sústavy a distribúcii elektriny.“...

Z uvedených dôvodov majú Sťažovatelia za to, že v rozsahu v akom sa má Tarifa za RK uplatňovať voči výrobcom elektriny, ktorí nevyužívajú službu prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny došlo k prekročeniu právomoci Úradu vykonávať cenovú reguláciu a k porušeniu špecifikovaných základných práv a slobôd Sťažovateľov.»

Sťažovatelia v súvislosti s namietaným porušením svojich práv v príčinnej súvislosti s vyhláškou o regulácii v sťažnosti okrem iného tiež uviedli:

«Vyhláška   má   však   povahu   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   vo   vzťahu ku ktorému v podmienkach materiálneho právneho štátu platí, že obsah jeho úpravy musí byť všeobecný, a to najmä s prihliadnutím na predmet úpravy ako aj okruh adresátov. Nedodržanie tohto princípu generality právnej normy možno preto považovať za porušenie princípu materiálneho právneho štátu vyplývajúceho z článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR k tomu uvádza: „Jednou z požiadaviek, ktoré napĺňajú právny štát, je aj všeobecne uznávaná   požiadavka   generality   právnej   normy,   preto   v   rozpore   s   citovaným   článkom ústavy je právna norma, ktorá sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci“ (nález spis. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24. 5. 1995)....

...   Ak však   cieľom   právnej normy je zbaviť určité   konkrétne   subjekty vlastníctva (čo i len sčasti) či motivácie v ich doterajšej podnikateľskej činnosti, prípadne nájsť „inú cestu“ ako ich zbaviť vlastníctva (t.j. inak ako cestou individuálneho vyvlastnenia, avšak s rovnakým dopadom), ide o akt, ktorý je skryte určený konkrétnym subjektom, bez ambícií riešiť modelovú situáciu, naopak s cieľom zasiahnuť určité konkrétne práva a povinnosti konkrétnych   subjektov.   Takýto   „predpis“   potom   nie   je   fakticky   všeobecne   záväzným právnym predpisom, ale individuálnym rozhodnutím Porušovateľa, ktoré je prijaté vo forme Vyhlášky....

Ako pritom vyplýva z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, pri posudzovaní či v konkrétnom   prípade   ide   o   normatívny   alebo   individuálny   právny   akt,   je   potrebné prihliadať nielen na jeho formu, ale tiež na jeho predmet, obsah a účinky (nález spis. zn. PL ÚS 16/95 zo dňa 24.5.1995). Ústavný súd ČR v rozhodnutí spis. zn. PL. ÚS 24/04 zo dňa 28. 6. 2005 vo vzťahu k ustanoveniu § 3a zákona č. 114/1995 Sb. o vnitrozemské plavbě uvádza, že predmetné ustanovenie: „upravuje jedinečný případ, a schází mu tak podstatný materiální znak právní normy, jimž je obecnost. Materiálně se proto nejedná o právní předpis, ale napadené ustanovení je de facto individuálním správním aktem.“ Ak   sa   pritom   bližšie   pozrieme   na   okruh   adresátov,   predmet,   obsah   a   účinky ustanovení   Vyhlášky   upravujúcich   podrobnosti   cenovej   regulácie   činnosti   prístupu do distribučnej   sústavy   a   distribúcie   elektriny,   „podľa   označenia"   sa   síce   vzťahujú   len na Regulovaný   subjekt   ako   prevádzkovateľa   regionálnej   distribučnej   sústavy,   ale čo do obsahu a účelu majú zjavný dopad na výrobcov elektriny pripojených do distribučnej sústavy Regulovaného subjektu (a teda aj na Sťažovateľov)....

... Vyhláška je teda vo vzťahu k odberateľom pripojeným do distribučnej sústavy prísne   všeobecná,   zatiaľ   čo   vo   vzťahu   k   výrobcom   elektriny   rieši   konkrétnu   situáciu ustanovujúc platobnú povinnosť s konkrétnym obsahom.

Takáto selektívnosť v prístupe Porušovateľa vedie Sťažovateľov k záveru, že vyššie uvedenou   úpravou   „podrobností   cenovej   regulácie“   vôbec   nesledoval   ciele   v   podobe nastavenia všeobecných (modelových) podmienok cenovej regulácie činnosti prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie pre výrobcov elektriny, ale len cieľ výberu vopred viac- menej presne definovateľného objemu finančných prostriedkov v prospech Regulovaného subjektu...   Sťažovateľom   sa   tak   javí,   že   primárnym   cieľom   je   odňatie   časti   majetku výrobcom   elektriny   pripojených   do   distribučných   sústav,   čo   však   rozhodne   nemožno uskutočňovať na základe Vyhlášky a spôsobom, akým to Porušovateľ uskutočňuje. Povahu citovaných ustanovení Vyhlášky ako individuálneho právneho aktu pritom dokresľuje   aj   fakt,   že   v   prípade,   ak   by   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   časti   Cenového rozhodnutia, naďalej by súčasťou právneho poriadku boli ustanovenia § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 Vyhlášky, ktoré výrobcom elektriny (vrátane Sťažovateľov) ukladajú totožnú povinnosť ako zrušené časti Cenového rozhodnutia. Napriek právnej „neexistencii“ individuálneho správneho aktu by tak naďalej existoval dostatočne určitý mechanizmus výpočtu Tarify za RK a podmienok jej uplatňovania vyplývajúci zo všeobecne záväzného právneho predpisu.

Sťažovatelia sú preto toho názoru, že ust. § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 Vyhlášky majú de facto povahu individuálneho správneho aktu, v dôsledku čoho je potrebné pristúpiť nielen k zrušeniu napadnutej časti Cenového rozhodnutia, ale aj týchto ustanovení Vyhlášky. Opačný postup by totiž znamenal, že Sťažovateľom bude odňaté právo na súdnu a inú   právnu   ochranu   garantované   článkom   46   ods.   2   Ústavy   SR   a   článkom   6   ods.   1 Dohovoru, keďže sa voči uvedeným ustanoveniam Vyhlášky nebudú môcť brániť súdnou cestou.»

Okrem toho sťažovatelia namietajú, že napádaným cenovým rozhodnutím, ako aj vyhláškou   o regulácii   sú   ako   výrobcovia   elektriny   v porovnaní   s jej   odberateľmi diskriminovaní, pretože na rozdiel od jej odberateľov im nie je priznaná možnosť dojednať si   s   regulovaným   subjektom   hodnotu   distribučnej   (rezervovanej)   kapacity,   ktorá   je v konečnom dôsledku určujúcou pre výpočet platby za prístup do distribučnej sústavy.

Sťažovatelia   tiež   poukazujú   na   skutočnosť,   že   ako   výrobcovia   elektriny   majú s regulovaným subjektom, ktorý je prevádzkovateľom distribučnej siete, uzavreté iba zmluvy o ich fyzickom pripojení do distribučnej sústavy, za ktoré technické (fyzické) pripojenie už raz zaplatili, a teda ich za toto už raz realizované pripojenie nemožno viac spoplatňovať aj v rámci   regulovanej   činnosti   pripojenia   do   distribučnej   siete,   pretože   táto   činnosť   je regulovanou činnosťou sui generis, takže «Hodnota maximálnej rezervovanej kapacity teda vôbec   nesúvisí   so   službou   prístupu   do   distribučnej   sústavy   a   nemožno   ju   stotožniť   s distribučnou   (rezervovanou)   kapacitou,   ktorá   má   byť   ako   jediná   relevantná   z hľadiska zabezpečovania   a   spoplatňovania   služby   prístupu   do   distribučnej   sústavy   a distribúcie elektriny.

V napadnutej časti Cenového rozhodnutia a Vyhlášky sa tak bez opory v zákonnej úprave   „miešajú"   inštitúty   pripojenia   do   sústavy   (maximálna   rezervovaná   kapacita) s inštitútmi zabezpečenia prístupu do sústavy a distribúcie s cieľom určiť fixnú hodnotu vstupujúcu do výpočtu Tarify za RK pre výrobcov elektriny. Týmto postupom sa však nielen popiera   právo   výrobcov   elektriny   dojednať   si   s   Regulovaným   subjektom   hodnotu rezervovanej kapacity, v akej žiada o prístup do distribučnej sústavy, ale sa tiež bezdôvodne a arbitrárne určuje výrobcom elektriny povinnosť platiť Tarifu za RK v určitej fixnej výške (zodpovedajúcej   12-mesačnej   sadzbe   platby   za   rezervovanú   kapacitu)   bez   možnosti   jej ovplyvnenia úpravou spôsobu prevádzky zariadenia na výrobu elektriny....

Uvedené len   deklaruje   quasi   fiškálny   účel   zavedenia   Tarify za RK   pre   výrobcov elektriny, pri ktorom je irelevantné zohľadnenie miery využívania príslušnej regulovanej činnosti a dôraz sa kladie len na výber určitého objemu finančných prostriedkov, ktorý pri určení   fixnej   platby   možno   relatívne   jednoducho   vypočítať   vopred.   Tým   sa   súčasne garantuje Regulovanému subjektu určitý výnos od výrobcov elektriny pripojených do jeho distribučnej   sústavy,   čo   takisto   nemožno   považovať   za   naplnenie   účelu   cenovej regulácie...“».

Napokon   sťažovatelia   namietajú, že   vyhláška   o regulácii   a na jej   základe   vydané cenové   rozhodnutie   retroaktívne   zasiahli   do   ich   postavenia,   pretože   zasiahli   do   už prebiehajúceho regulačného obdobia, ktoré podľa regulačnej politiky schválenej Radou pre reguláciu malo trvať od 1. januára 2012 do 31. decembra 2016, do behu tohto obdobia však bolo zasiahnuté bez toho, aby vyhláška o regulácii mala akékoľvek ustanovenie o prerušení alebo o skončení takto stanoveného regulačného obdobia, pričom v dôsledku tohto zásahu sa   postavenie   sťažovateľov   ako   výrobcov   elektriny   zhoršilo,   tým   že   im   bola   uložená do tej doby   neexistujúca   povinnosť.   Uvedeným   postupom   tak   podľa   sťažovateľov   bolo retroaktívne   zasiahnuté   do   ich   legitímnych   očakávaní,   že   v priebehu   prebiehajúceho regulačného   obdobia   nedôjde   k zásadným   zmenám   v pravidlách   regulácie,   čomu prispôsobili aj svoju hospodársku politiku. V tejto súvislosti sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli:

„Zavedenie   Tarify   za   RK   pre   výrobcov   elektriny   uprostred   stabilizovaného regulačného obdobia prichádza preto do úvahy len v prípade, ak je vecne odôvodnené, vhodné a potrebné k dosiahnutiu sledovaného cieľa, a najmä ak je daný verejný záujem, ktorý preváži nad záujmom výrobcov elektriny na ďalšom trvaní doterajšej právnej úpravy (nález Ústavného súdu ČR spis. zn. PI. ÚS 17/11 zo dňa 15. 5. 2012).

Porušovateľ   však   ani   pri   vydávaní   Vyhlášky   a   ani   pri   vydávaní   Cenového rozhodnutia žiaden verejný záujem nedeklaroval, a tak majú Sťažovatelia za to, že zmena pravidiel cenovej regulácie vzťahujúca sa na výrobcov elektriny nie je uskutočnená ústavno konformným   spôsobom,   a   to   z   dôvodu,   že   výrazne   zhoršuje   ich   právne   a   ekonomické postavenie,   pričom   je   uskutočnená   arbitrárne   bez   akéhokoľvek   verejne   známeho zhodnotenia   dopadov   na   trh.   Oproti   výrobcom   v   okolitých   krajinách   pritom   dostáva slovenských výrobcov do výrazne nevýhodnejšej pozície.“

V neposlednom rade sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva a práva na ochranu   vlastníctva   aj   v tom,   že   o sumu   tarify   z RK,   ktorú   majú   povinnosť   platiť regulovanému subjektu, sa im zníži suma doplatku, ktorý im vypláca regulovaný subjekt za výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov (výroba elektriny zo slnečnej energie, pozn.). V dôsledku   uvedeného   tak   podľa   sťažovateľov   dochádza   nielen   k zásahu   do   ich vlastníckeho   práva   k majetku   (príjmu),   ktorý   legitímne   očakávali   na   základe   záruk priznaných im zákonom o podpore obnoviteľných zdrojov, ale sa tým zasahuje aj do ich práva na podnikanie, keďže im bola obmedzená záruka návratnosti investícií, ktoré vložili do zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov. V tejto súvislosti sťažovatelia tiež uviedli:

„Povaha   výroby elektriny   zo slnečnej energie,   pri   ktorej   podnikajú   Sťažovatelia, za predchádzajúcej   ani   súčasnej   ekonomickej   situácie   (najmä   pri   cenách   elektriny na komoditných trhoch) neumožňovala a dodnes neumožňuje návratnosť investícií počas životnosti zariadenia na výrobu elektriny bez participácie na relevantnom systéme podpory. S ohľadom na záväzok Slovenskej republiky zabezpečiť do roku 2020 minimálne 14 %-ný podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe, prijatím Zákona o podpore pristúpila Slovenská republika k zavedeniu systému podpory, ktorý umožní záujemcom nielen investovať do zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ale tiež očakávať rozumnú návratnosť svojej investície....

... návratnosť investície po zavedení povinnosti platby Tarify za RK, k návratnosti investície   nielenže   nedôjde   v   rámci   požadovaných   12   rokov,   ale   pri   súčasných   cenách elektriny   ani   počas   garantovanej   15-ročnej   doby   podpory,   čo   zo   zariadení   na   výrobu elektriny zo slnečnej energie robí v podstate zmarené investície....

Sťažovatelia   majú   pritom za   to,   že otázka návratnosti investície   je   úzko   spojená s možnosťou tvorby zisku, keďže bez návratnosti de facto niet reálneho zisku. Ten pritom možno   celkom   jednoznačne   považovať   za   podstatu   a   zmysel   práva   na   podnikanie garantovaného článkom 35 ods. 1 Ústavy SR.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva a slobody Sťažovateľov vyplývajúce z článku 1 ods. 1, článku 2 ods. 2 a 3, článku 12 ods. l a 2, článku 13 ods. 1,2,3 a 4, článku 20 ods. l a 4, článku 35 ods. 1, článku 46 ods. 2, článku 55 ods. 2 a článku 123 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   článku   14   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   článku   49   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie   boli   porušené rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0024/2014/E, číslo spisu 8923-2013- BA zo dňa 28. 11. 2013.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví   č.   0024/2014/E,   číslo   spisu   8923-2013-BA   zo   dňa   28.11.2013   v   rozsahu   časti A článku V.

Sťažovatelia si uplatňujú náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.“ Alternatívne sťažovatelia „V prípade, ak sa Ústavný súd SR stotožní s argumentáciou Sťažovateľov o povahe napadnutých ustanovení Vyhlášky ako individuálneho správneho aktu, žiadajú Sťažovatelia Ústavný súd SR, aby vydal aj takýto nález:

Základné práva a slobody Sťažovateľov vyplývajúce z článku 1 ods. 1, článku 2 ods. 2 a 3, článku 12 ods. l a 2, článku 13 ods. 1,2,3 a 4, článku 20 ods. l a 4, článku 35 ods. 1, článku 46 ods. 2, článku 55 ods. 2 a článku 123 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   článku   14   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   článku   49   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie   boli   porušené ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových   odvetví   č.   221/2013   Z.   z.,   ktorou   sa   ustanovuje   cenová   regulácia v elektroenergetike.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ustanovenia § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike.

Sťažovatelia si uplatňujú náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.“

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sa sťažovatelia tiež domáhajú, aby ústavný súd prijal   dočasné   opatrenie,   ktorým   by   pozastavil   vykonateľnosť   napádaného   cenového rozhodnutia a poprípade, aby ním pozastavil ja účinnosť v petite označených ustanovení vyhlášky o regulácii, pričom svoj návrh v tomto smere odôvodnili takto:

„Výkonom napadnutých častí Cenového rozhodnutia a Vyhlášky v praxi tak bude Sťažovateľom spôsobená nielen závažná ujma na vyššie uvedených základných právach, ale tiež ujma ekonomickej povahy vedúca až k ohrozeniu návratnosti investícií Sťažovateľov do zariadení   na   výrobu   elektriny,   ktoré   prevádzkujú...,   čo   môže   mať   tiež   za   následok neschopnosť   niektorého   zo   Sťažovateľov   splácať   poskytnuté   úvery   a   hrozbu   úpadku vedúceho až k vyhláseniu konkurzu. Reálne tak hrozí, že predmetné náhle a neočakávané spoplatnenie   Sťažovateľov   zasiahne   neústavné   a   nezákonne   nielen   do   práv   a   majetku Sťažovateľov, ale je spôsobilé tiež ukončiť podnikanie niektorého z nich.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   nimi označených   základných   práv   a práv   zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým dohovorom   a zmluvou   o EU,   k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   v príčinnej   súvislosti s rozhodnutím uradu pre reguláciu č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA z 28. novembra 2013, ako aj ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky o regulácii.

V súvislosti   so   sťažnosťou   sťažovateľov   ústavný   súd   v prvom   rade   poukazuje na skutočnosť, že na ústavnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 2375/2014 prebieha konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) na vyslovenie nesúladu § 26 ods. 23, 24, 25 a 26, ako aj § 29 ods. 13 vyhlášky o regulácií s ústavou, s dohovorom, dodatkovým protokolom,   ako   aj   inými   zákonnými   normami,   ktoré   sú   súčasťou   právneho   poriadku Slovenskej republiky.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s   ústavou,   ústavnými   zákonmi   a   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   Ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   právoplatné   rozhodnutia   vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v   niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľov   je   v prvom   rade   založená   na   ich konštatovaní o ústavnej neudržateľnosti § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky o regulácii,   a v tom   dôsledku   aj   cenového   rozhodnutia   úradu   pre   reguláciu,   ktoré   bolo vydané na jej základe a do ktorého sa tak prevtelili aj označené ustanovenia tejto vyhlášky o regulácii, o ktorých súlade s ústavou už ústavný súd koná na základe návrhu subjektu na to oprávneného podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde (t. j. na základe návrhu poslancov národnej rady, pozn.), je za danej procesnej situácie podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľov bezpredmetná, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľov o charaktere vyhlášky o regulácii   ako   individuálneho   správneho   aktu,   ktorého   ústavnosť   by   bolo   možné preskúmavať v konaní o individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vyhláška   o regulácii   je   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   (nie   sú   v nej menovite označené subjekty, na ktoré by sa mala vzťahovať, pozn.), ústavnosť, resp. súlad s ústavou,   ústavnými zákonmi a   medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, môže ústavný súd preskúmavať iba na základe návrhu na to zákonom oprávnených subjektov, medzi ktoré sťažovatelia nepatria. Takýmito subjektmi podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde sú:

a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b) prezident Slovenskej republiky,

c) vláda Slovenskej republiky,

d) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,

e) generálny prokurátor Slovenskej republiky,

f) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné   slobody   vyplývajúce   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní   vo   vzťahu   k namietanej   vyhláške   o regulácii   odmietol   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľmi   namietané   rozhodnutie   úradu   pre   reguláciu č. 0024/2014/E,   8923-2013-BA   z 28.   novembra   2013,   ústavný   súd   konštatuje,   že rozhodnutie,   ktoré   bolo   vydané   na   základe   účinného   všeobecne   záväzného   právneho predpisu,   ktorého   protiústavnosť   autoritatívne   nevyslovil   orgán   verejnej   moci   na   to legitimovaný (t.   j.   ústavný   súd),   nemôže   byť bez ďalšieho   považované za   protiústavné a vo svojej postate porušujúce základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že rozhodnutie úradu pre reguláciu č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA z 28. novembra 2013 v jeho sťažovateľmi napádaných častiach v podstate „kopíruje“   sporné   a sťažovateľmi   tiež   napádané   ustanovenia   vyhlášky   o regulácii, o ústavnosti ktorých, tak ako už bolo uvedené, ústavný súd už koná v konaní vedenom pod sp.   zn.   Rvp   2375/2014,   výsledok   ktorého   bude   mať   napokon   v zmysle   citovaného ustanovenia   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vplyv   aj   na   samotnú   „životnosť“ a záväznosť   sťažovateľmi   napádaného   rozhodnutia   úradu   pre   reguláciu   č.   0024/2014/E, 8923-2013-BA z 28. novembra 2013.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Uvedené   závery   boli   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľov   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   aj   vo   vzťahu   k napádanému   cenovému rozhodnutiu ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o   zrušení   napádanej vyhlášky o regulácii a cenového rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania   je   viazané na   vyslovenie porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľov   (čl.   127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už nerozhodoval.

Z dôvodu   omietnutia   sťažnosti   ako   celku   bolo   tiež   bez   právneho   dôvodu   aj rozhodovanie o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014