znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 387/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 2435/2011, sp. zn. Rvp 2441/2011, sp. zn. Rvp 2444/2011, sp. zn. Rvp 2445/2011 a sp. zn. Rvp 2448/2011, vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl. 1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 213/2010 z 29. júla 2010, sp. zn. 1 CoE 188/2011 z 28. apríla 2011, sp. zn. 16 CoE 201/2011 z 31. mája 2011 v spojení s uznesením Okresného   súdu   Zvolen   č.   k.   11   Er   2993/2004-27   zo 7.   januára   2011   a uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 11 Er 2993/2004-25 z 21. apríla 2010, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 215/2011 z 28. júna 2011, sp. zn. 17 CoE 248/2010 z 28. októbra 2010, sp. zn. 13 CoE 234/2011 zo 7. júla 2011, sp. zn. 13 CoE 215/2010 zo 17. augusta 2010 a sp. zn. 1 CoE 198/2011 z 28. apríla 2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2435/2011, sp. zn. Rvp 2441/2011, sp. zn. Rvp 2444/2011, sp. zn. Rvp 2445/2011 a sp. zn. Rvp 2448/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2435/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 20. a 21. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 213/2010 z 29. júla 2010, sp. zn. 1 CoE 188/2011 z 28. apríla 2011, sp. zn. 16 CoE 201/2011 z 31. mája 2011 v spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 Er 2993/2004-27 zo 7. januára 2011 a uznesením okresného súdu č. k. 11 Er 2993/2004-25 z 21. apríla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), uznesením krajského súdu sp.   zn. 13 CoE 215/2011 z 28. júna 2011, sp. zn. 17 CoE 248/2010 z 28. októbra 2010, sp. zn. 13 CoE 234/2011 zo 7. júla 2011, sp. zn. 13 CoE 215/2010 zo 17. augusta 2010 a sp. zn. 1 CoE 198/2011 z 28. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere   (ďalej   len   „zmluva“)   uzavretých   9.   júna   2003   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 2435/2011), 27. marca 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2441/2011), 18. júna 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2444/2011), 26. septembra 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2445/2011)   a 15. apríla 2003 (vec vedená pod sp.   zn. Rvp   2448/2011) poskytla piatim fyzickým osobám (ďalej len „dlžníci“) úvery v sume 165,97 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2435/2011),   v sume   199,16   €   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   2441/2011),   v sume 165,97 €   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   2444/2011),   v sume   199,16   €   (vec   vedená   pod sp. zn. Rvp 2445/2011) a v sume 165,97 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2448/2011), ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli títo povinní vrátiť v niekoľkých dvojtýždenných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v každej   zmluve   určený,   je   oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili zhodne vo všetkých   prípadoch   dve   po   sebe   idúce   splátky,   úver   poskytnutý   sťažovateľkou   sa   stal okamžite   splatným   a v nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v zmluve   boli   10.   októbra 2003 (vec vedená pod Rvp 2435/2011), 18. júla 2004 (vec vedená pod Rvp 2441/2011), 18. októbra   2003   (vec   vedená   pod   Rvp   2444/2011)   a   23.   júla   2004   (vec   vedená   pod Rvp 2445/2011 a Rvp 2448/2011) notárom spísané notárske zápisnice, na základe ktorých boli podané návrhy na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverení   udelených   okresným   súdom   začal   nútený   výkon   rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím uznesením č. k. 11 Er 388/2004-20 z 24.   septembra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju   (vec   vedená   pod Rvp 2444/2011).   Ďalšími   uzneseniami vydanými v exekučnom   konaní rozhodol   okresný súd o vyhlásení exekúcie za neprípustnú č. k. 11 Er 96/2004-29 z 24. marca 2010 (vec vedená pod Rvp 2435/2011), č. k. 11 Er 2993/2004-15 zo 16. februára 2010 (vec vedená pod   Rvp 2441/2011),   č.   k.   11   Er   2522/2004-13   z 15.   februára   2010   (vec   vedená   pod Rvp 2445/2011)   a č.   k.   11   Er   2751/2004-24   z 31.   marca   2010   (vec   vedená   pod Rvp 2448/2011)   a následne   ďalšími   svojimi   rozhodnutiami   prebiehajúce   exekučné   konania zastavil. Krajský   súd   svojimi   napadnutými uzneseniami potvrdil   prvostupňovými súdmi vydané rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, ako aj o zastavení exekúcie ako vecne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a okresného súdu vrátane postupu prvostupňového súdu, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto   ohľade   vyčítala   okresnému   súdu,   že „z   vlastného   podnetu,   t.   j.   bez   podnetu exekútora,   sťažovateľa   alebo   povinného   (jediných   oprávnených   účastníkov   exekučného konania...)   a súčasne   bez   zákonného   zmocnenia,  ...   zahájil   konanie   na   vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv.   exekúciou“.   V tejto   súvislosti   ešte   uviedla,   že „ďalším   porušením   okresného   súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V   priebehu   týchto   konaní   súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných   dôkazoch   a možnosti   účastníkov   sa   k   týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové dôkazy.  ...   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne   zastavenie   exekúcie   bez   návrhu   a   dokazovania   toto   právo   bez   znalosti   vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za neprípustnú a následne zastaví...“.

4.   Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými uzneseniami krajského súdu a okresného súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A.

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 2435/2011,   sp. zn.   Rvp   2441/2011,   sp. zn.   Rvp   2444/2011,   sp. zn.   Rvp   2445/2011 a sp. zn.   Rvp   2448/2011   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B. K uzneseniu okresného súdu č. k. 11 Er 2993/2004-25 z 21. apríla 2010 a uzneseniam krajského súdu sp. zn. 16 CoE 213/2010 z 29. júla 2010, sp. zn. 17 CoE 248/2010 z 28. októbra 2010 a sp. zn. 13 CoE 215/2010 zo 17. augusta 2010

10. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III. ÚS 124/04).   Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

11.   Sťažnosti   sťažovateľky   smerujú   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 11 Er 2993/2004-25 z 21. apríla 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. mája 2010, proti uzneseniam   krajského   súdu   sp.   zn. 16   CoE   213/2010   z 29.   júla 2010,   ktoré nadobudlo právoplatnosť   24.   augusta   2010,   sp.   zn.   17   CoE   248/2010   z 28.   októbra   2010,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. októbra 2010 a sp. zn. 13 CoE 215/2010 zo 17. augusta 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. augusta 2010. Sťažnosti boli doručené ústavnému súdu 20. a 21. septembra 2011, to znamená dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty, preto ich bolo potrebné v tejto časti týkajúcej sa už citovaných napadnutých rozhodnutí okresného a krajského súdu odmietnuť ako podané oneskorene.

12.   Ostatné   napádané   rozhodnutia   krajského   súdu   č.   k.   1   CoE   188/2011-50 z 28. apríla 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18. júla 2011, sp. zn. 16 CoE 201/2011 z 31. mája 2011 v jeho spojení s uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 11 Er 2993/2004-27   zo   7.   januára   2011,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   21.   júla   2011,   sp.   zn. 13 CoE 215/2011 z 28. júna 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. júla 2011, sp. zn. 13 CoE 234/2011 zo 7. júla 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2011, a sp. zn. 1 CoE   198/2011   z 28.   apríla   2011,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   22.   júla   2011,   boli doručené   ústavnému   súdu   v zákonnej   dvojmesačnej   lehote,   a preto   ich   bolo   možné preskúmať.

II.C.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

13. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   v rozsahu   porušenia   princípu „...   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala prvostupňovému súdu (a tým, že krajský súd potvrdil jeho rozhodnutia, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného   konania...)   a súčasne   bez   zákonného   zmocnenia,  ...   zahájil   konanie   na vyhlásenie   neprípustnosti   a následne   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu   konania   na   vyhlásenie   neprípustnosti   exekúcie,   či   konaniu   o zastavení exekúcie“ (viac pozri bod 3).

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

16. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú a následne zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

17.   Z napadnutých   uznesení   krajského   súdu   vyplýva   jeho   stotožnenie   sa s rozhodnutiami   okresného   súdu,   ktorý   svoje   rozhodnutia   o vyhlásení   prebiehajúcej exekúcie za neprípustnú a jej následnom zastavení založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Exekučný poriadok“),   a to z toho dôvodu,   že notárske zápisnice, ktoré boli v daných veciach exekučnými titulmi, boli spísané na základe zmlúv o úvere   obsahujúcich   nepriateľné   podmienky,   a preto   neboli   spôsobilými   exekučnými titulmi.

18. Krajský súd s poukazom na uvedené odôvodnenie uznesenia okresných súdov vo svojich uzneseniach poukázal na ustanovenia exekučného poriadku týkajúce sa formálnej a materiálnej   platnosti   notárskej   zápisnice,   zdôrazniac   skutočnosť,   že   za   jednu z najdôležitejších   náležitostí   exekučnej   notárskej   zápisnice   treba   považovať   súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice   verejnú listinu   spôsobilú   byť exekučným titulom   na nútený výkon   povinnosti uvedenej v jej obsahu.

19. Ustanovenie v zmluvách o úvere uvedené už v ich predtlači obsahujúce súhlas dlžníka   s exekúciou,   súhlas   na   zastupovanie   vopred   určeným   zástupcom,   bez   možnosti slobodnej voľby iného zástupcu, všeobecne formulované/resp. úmyselne nekonkretizované vymedzenie práv a povinnosti medzi zástupcom a zastúpeným, vrátane oprávnenia zástupcu na signovanie notárskej zápisnice, ktorá je/bude exekučným titulom, znamenalo, že dlžník nemal možnosť túto skutočnosť zmeniť ani ovplyvniť a už podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich mnohých svojich práv vrátane práva namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa   predmetnej   zmluvy   a svojho   záväzku.   Z argumentácie   krajského   súdu   vyplynulo,   že z dôvodu nedostatočného/vágne formulovaného splnomocnenia zástupcu dlžníka na jeho zastupovanie aj pri podpise notárskej zápisnice, ktorá následne bola právnym podkladom na vykonanie   exekúcie,   bola   spochybnená   samotná   notárska   zápisnica   ako   exekučný   titul, ktorý bol zákonným predpokladom začatia a vedenia exekučného konania.

20.   Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

21.   Záver   krajského   súdu   o oprávnení   prvostupňového   súdu   preskúmavať   súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods.   1 písm. g)   Exekučného poriadku, pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,   pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie vyhlásiť za neprípustné a následne ho zastaviť.

23.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996   z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk   a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.D.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

25. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila   tým,   že   postupom   exekučných   súdov   stratila „právnu   istotu   a   súčastne legitímne   očakávanie...   užívať   svoj   majetok   –   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného“.

26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

27. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

28.   Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu v spojení s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom (pozri bod 23).

29. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a   právom   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu a aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   a ústavný   súd   ich   z toho   dôvodu   pri   ich predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

30. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011