znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 387/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., K., zastúpeného advokátom Mgr. A. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 PP 59/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2009 doručená sťažnosť M. J., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. A. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 PP 59/09.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Čadca č. k. 1 T 38/04-775 z 11. apríla 2007 (ďalej len „rozsudok Okresného súdu Čadca“) bol uznaný vinným   zo   spáchania   trestného   činu   znásilnenia   v   súbehu   s   trestným   činom   vydierania a obmedzovania   osobnej   slobody,   za   čo   mu   bol   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia slobody v trvaní šiestich rokov so zaradením do druhej nápravno-výchovnej skupiny.

Podaním   z   15.   júna   2009   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o   podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Keďže podľa sťažovateľa „bolo zrejmé, že súd (okresný súd pozn.) vo veci nerozhodne v zákonom stanovenej 60 dňovej lehote“, podal 5. augusta 2009 „sťažnosť pre porušenie ustanovení Ústavy SR a pre prieťahy v konaní“. Predseda   okresného   súdu   na   túto   sťažnosť   odpovedal   listom   sp.   zn.   Spr.   3036/09 z 18. augusta 2009, v ktorom sťažovateľovi oznámil, že sa v jeho veci koná bezprieťahovo.

Podaniami z 19.   augusta   2009   a   zo   16.   septembra   2009   sa   sťažovateľ   opätovne obrátil na okresný súd „so sťažnosťami na konanie, resp. nekonanie vo veci podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody“. V tejto veci sa taktiež obrátil na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktoré jeho sťažnosti odstúpili na vybavenie okresnému súdu. Sťažnosť sťažovateľa označil za bezpredmetnú aj Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom liste sp. zn. Spr. 10040/09 z 21. októbra 2009.

Okresný   súd   o   podmienečnom   prepustení   sťažovateľa   z   výkonu   trestu   odňatia slobody rozhodol uznesením sp. zn. 1 PP 59/09 na verejnom zasadnutí 29. septembra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť po jeho vyhlásení, pretože sa on sám, ako aj prokurátor vzdali práva na podanie sťažnosti proti nemu. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol po viac ako piatich týždňoch „od momentu, kedy malo byť v zmysle ustanovení Trestného poriadku vo veci rozhodnuté“.

Sťažovateľ poukázal na to, že jeho návrh na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody bol okresnému súdu doručený 16. júna 2009 a podľa § 415 ods. 3 Trestného poriadku mal tento súd v jeho veci rozhodnúť najneskôr do 15. augusta 2009. Okresný súd však v uvedenej veci rozhodol až 29. septembra 2009, t. j. o 45 dní neskôr, a o tento čas bola podľa sťažovateľa jeho osobná sloboda „obmedzovaná viac, ako mala byť“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ ďalej uviedol: «O splnení formálnych aj materiálnych   podmienok   na   podmienečné   prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody nemal pochybnosť ani súd ani intervenujúci prokurátor, nakoľko sa vzdal možnosti podať voči uzneseniu opravný prostriedok a s podmienečným prepustením súhlasil. Predlžovanie výkonu   trestu   odňatia   slobody   v   mojom   prípade   by   mohlo   byť   ospravedlňované   iba v situácii, ak by som bol disciplinárne trestaný a boli by pochybnosti o splnení materiálnych podmienok podmienečného prepustenia. Avšak v danej situácii neexistoval verejný záujem, ktorý by prevyšoval môj záujem na ochrane a rešpektovaní osobnej slobody.

Mám za to, že postup odporcu nebol ústavne konformný, čím bolo porušené moje právo na prerokovanie veci v primeranej dobe a tiež právo na osobnú slobodu. Úlohou konajúceho súdu bolo vyvíjanie aktívnej činnosti na odstránenie stavu právnej neistoty vo vzťahu k mojej osobe, ako účastníkovi konania. Súd mal najmä prihliadnuť na skutočnosť, že sa nachádzam v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Z odpovede Okresného súdu Banská   Bystrica   zo   dňa   18.   augusta   2009   je   zrejmé,   že   napríklad   súd   požiadal   o zapožičanie   trestného   spisu   až   dňa   21.   júla   2009,   t.   j.   päť   týždňov   po   doručení   mojej žiadosti, hoci ide o taký druh spisu, bez ktorého nemôže vo veci rozhodnúť. Ak by súd požiadal o zapožičanie spisu neodkladne po doručení žiadosti o podmienečné prepustenie, spis by bol zaslaný tak, aby mohlo byť vo veci rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote. Podotýkam, že platí zásada „iura novit curia“ a teda súdu musí byť v takomto type konania   zrejmé,   že   je   povinný   rozhodnúť   vo   veci   do   60   dní   a   teda   vzhľadom   na   túto požiadavku aj musí organizovať svoju prácu a koordinovať postup.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   PP   59/09   boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v predmetnej   veci   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   PP   59/09.   K porušeniu sťažovateľových   práv   malo   dôjsť   v dôsledku   toho,   že   okresný   súd   v predmetnej   veci nerozhodol v zákonnom ustanovenej lehote podľa § 415 ods. 3 Trestného poriadku, z čoho taktiež sťažovateľ vyvodil, že konanie v tejto veci trvalo neprimerane dlho.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľ namieta porušenie uvedených práv vo vykonávacom konaní, v ktorom stav právnej neistoty nemôže byť posudzovaný podľa takých rigoróznych kritérií, ako by to bolo   pri   rozhodovaní   o   vine   a treste. Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   návrh   na   podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody bol doručený okresnému súdu 17. júna 2009 (sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol   ako   dátum   doručenia   žiadosti   okresnému   súdu   16.   jún 2009). O tomto návrhu okresný súd rozhodol 29. septembra 2009. Konanie ako celok bolo právoplatne skončené 29. septembra 2009, pretože sa obe strany, t. j. tak sťažovateľ, ako aj prokurátor vzdali svojho práva na podanie opravného prostriedku proti uzneseniu okresného súdu.

Podľa judikatúry ústavného súdu účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného   štátneho   orgánu   (I.   ÚS   89/02, I. ÚS 47/03,   I.   ÚS   122/03,   I.   ÚS   167/03,   I.   ÚS   208/03).   Rovnako   stabilnou   súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že účelom predmetnej zákonnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je zabezpečiť rovnováhu medzi potrebou ochrany základných práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty na strane druhej (I. ÚS 22/02, I. ÚS 35/02, I. ÚS 188/03).

V prípade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je však toto právo a princíp právnej istoty v istom zmysle a do istej miery totožné. Totožnosť predmetného práva a princípu právnej istoty je tu totožnosťou predmetu a účelu ochrany poskytovanej ústavným súdom. Inými slovami, ochranou práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   ústavný   súd   zároveň   chráni   jeden   konkrétny   rozmer   princípu   právnej   istoty; rozmer   spočívajúci   v   nároku   účastníka   konania   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty v dobe, ktorá nie je zbytočne, resp. neprimerane dlhá (I. ÚS 183/06).

S prihliadnutím na uvedené východiská poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadne vtedy, ak v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo   (I.   ÚS   77/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 213/03).

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť podaná na poštovú prepravu 23. novembra 2009 (doručená ústavnému súdu 24. novembra 2009), už bol odstránený stav právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádzal   pred   právoplatným   skončením príslušného súdneho konania (29. septembra 2009), a k porušovaniu označených práv už nedochádzalo.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa čl. 17 ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Podľa sťažovateľa bol na svojej osobnej slobode obmedzovaný o 45 dní viac, než mal byť, pretože okresný súd o tento čas predĺžil zákonnú lehotu, v ktorej mal v konaní o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu rozhodnúť.

Podanie   žiadosti   o prepustenie   z výkonu   trestu   odsúdeným   v tomto   prípade sťažovateľom, ešte nezakladá automaticky právo byť prepustený po uplynutí ustanovenej doby. Vzhľadom na to podľa ústavného súdu nemohlo ani uvedeným predĺžením dĺžky konania o zmene spôsobu výkonu trestu nad zákonom ustanovenú lehotu dôjsť k porušeniu sťažovateľovho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, keďže v čase rozhodovania okresného súdu o jeho žiadosti bolo sťažovateľovo základné právo na osobnú slobodu obmedzené právoplatným rozsudkom Okresného súdu Čadca.

Sťažovateľ osobitne vo svojej sťažnosti neodôvodnil, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže okresný súd jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu vyhovel a vzhľadom na dĺžku trestu uloženého   mu   rozsudkom   Okresného   súdu   Čadca   nemohlo   v danom   prípade   dôjsť   ani k strate   významu   podmienečného   prepustenia   v dôsledku   predĺženia   konania   o zmene spôsobu   výkonu   trestu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   existenciu   žiadnej   príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom okresného súdu v uvedenej veci a porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009