znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 387/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., K., toho času vo výkone trestu, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 3 To 131/2008 z 28. mája 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 23. júna 2008 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   postupom   a rozhodnutím Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   sp.   zn.   3 To 131/2008   z 28. mája 2008.

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   v podstatnom   uviedol,   že   na   základe   právoplatného odsudzujúceho rozsudku je vo výkone trestu odňatia slobody, na ktorého výkon nastúpil 13. septembra 2007. Uviedol, že 8. októbra 2007 požiadal Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len,,okresný súd“) o podmienečné prepustenie z výkonu trestu, o čom však okresný súd   nikdy   nerozhodol.   Následne   18.   februára   2008   opätovne   požiadal   okresný   súd   o podmienečné prepustenie z výkonu trestu, o čom okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 5 PP/28/2008 30. apríla 2008 tak, že žiadosť zamietol s poukazom na to, že od odsúdeného nemožno očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú ako dôkaz pripojil aj k sťažnosti podanej ústavnému súdu,   a zároveň   do   tejto   sťažnosti   prepísal   aj   jej   obsah.   V sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu namietal najmä porušenie § 415 ods. 3 a § 176 ods. 2 Trestného poriadku, čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jadro jeho sťažnosti proti uzneseniu   okresného   súdu   tvorilo   namietané   porušenie   povinnosti   okresného   súdu rozhodnúť o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie podľa § 415 ods. 3 Trestného poriadku v lehote 60 dní od podania žiadosti, čo podľa sťažovateľa okresný súd porušil, keď o jeho žiadosti rozhodol až 30. apríla 2008 (teda 70 dní po podaní žiadosti). Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu odôvodnil aj judikatúrou ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a všeobecných súdov. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 To/131/2008 z 28. mája 2008 zamietol. Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu v podstatnom vytýka krajskému súdu konanie v rozpore s čl. 152 ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie § 176 ods. 2 Trestného poriadku. Aj vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sťažovateľ cituje judikatúru ústavného súdu a ESĽP, ktorú podľa jeho názoru krajský súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu nerešpektoval. Konkrétne však   sťažovateľ   vytýka   krajskému   súdu   v podstate   len   nedostatok   odôvodnenia   jeho uznesenia.

3. Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 1 ods. 2 ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo   porušené   postupom   krajského   súdu, a žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu ,,dodržiavať postup, ktorými môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch stanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, ľudia sú slobodný a rovný v dôstojnosti i v právach.   Základné práva a slobody neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné   a nezrušiteľné,   všetci   účastníci   sú   si   v konaní   podľa   odseku   2   rovní, Slovenská   republika   uznáva   a dodržiava   všeobecné   pravidlá   medzinárodného   práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, právo na spravodlivé súdne konanie.“. Ďalej sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že ,,Sťažovateľ sa dňom doručenia tohto nálezu prepúšťa na slobodu“. Žiadal aj zrušiť uznesenie krajského súdu   a priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000   Sk.   Napokon   žiadal   ústavný   súd   o ustanovenie   právneho   zástupcu,   prednostné prerokovanie veci a priznanie trov právneho zastúpenia.

4.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia zákonov. Sú to   teda   všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd   už opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01),   že ochrana ústavou, prípadne dohovorom   garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

7. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces (a súvisiacich práv) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04,   I.   ÚS   74/05).   Z týchto   hľadísk   potom   ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu odňatia   slobody.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   poukazovala   na   sťažovateľom   namietaný   postup   súdu   spočívajúci v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia a nerešpektovaní základných práv sťažovateľa.

8.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia,   ktorým   zamietol   sťažnosť sťažovateľa,   okrem   iného   uviedol: ,,Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia a predchádzajúceho konania na základe podanej sťažnosti krajský súd zistil, že odsúdený M. J. vykonáva v súčasnosti úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T 38/04 zo dňa 11. 04. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 3 To 82/2007 zo dňa 13. 09. 2007 pre pokus trestného činu znásilnenia podľa § 8 ods. 1, § 241 ods. 1, trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1, ods. 4 a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. č. 140/1961 Zb., účinného do 31. 12. 2005. Pre výkon tohto trestu bol zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Podaním doručeným súdu dňa 19. 02. 2008 požiadal odsúdený M. J. o podmienečné prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici   vyžiadal hodnotenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v B., a po vyhodnotení všetkých dôkazov na verejnom zasadnutí žiadosť odsúdeného zamietol s poukazom na to, že u odsúdeného nie je možné očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Krajský súd v Banskej Bystrici po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru,   že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   je   zákonné   a   správne,   pretože v posudzovanom   prípade   u   odsúdeného   M.   J.   nebola   splnená   jedna   zo   zákonných podmienok, vyžadovaná ustanovením § 66 ods. 1 písm. b) Tr. zák. pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Z   hodnotenia Ústavu na   výkon trestu   odňatia slobody v B.   zo   dňa 29.   02.   2008 vyplýva, že menovaný svojim správaním a plnením svojich povinností zatiaľ nepreukázal splnenie podmienok pre prípadné podmienečné prepustenie. Plnenie povinností je len v základnej rovine, preto riaditeľ ústavu neodporučil M. J. podmienečne prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody.

Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, vychádzajúc z ustanovenia § 66 ods. 1 písm. b) Tr. zák., musí súd zhodnotiť konanie odsúdeného pred spáchaním trestného činu, jeho správanie vo výkone trestu, a zároveň reálne zhodnotiť predpoklad, či v budúcnosti povedie riadny život, pričom prihliada aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

V   danom   prípade   je   potrebné   konštatovať,   že   odsúdený   M.   J.   vo   výkone   trestu odňatia   slobody   zatiaľ   nepreukázal   splnenie   podmienok   pre   prípadné   podmienečné prepustenie a aj krajský súd dospel k záveru, že v prípade odsúdeného je ďalší výkon trestu dôvodný a potrebný v záujme naplnenia účelu trestu, a zároveň aby bol naplnený reálny predpoklad, že sťažovateľ v budúcnosti povedie riadny život, a to najmä s prihliadnutím na závažnosť   ním   spáchaného   trestného   činu.   Pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   krajský   súd prihliadol v zmysle ustanovenia § 66 ods. 2 Tr. zák. aj na skutočnosť, že odsúdený vykonáva trest odňatia slobody v ústave s prísnejším režimom - so stredným stupňom stráženia. Krajský   súd   na   podklade   námietok   sťažovateľa,   týkajúcich   sa   oneskoreného rozhodnutia okresného súdu o podmienečnom prepustení v zmysle ust. § 415 ods. 3 Tr. por. preskúmal   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   aj   v   súvislosti   s   posúdením dôvodnosti tohto oneskoreného rozhodnutia, pričom zistil, že oneskorené verejné zasadnutie súdu   prvého   stupňa,   predmetom   ktorého   bolo   rozhodnutie   o   podmienečnom   prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody nebolo spôsobené nečinnosťou súdu, ale bolo zapríčinené objektívnymi skutočnosťami - Okresný súd v Banskej Bystrici nemal k dispozícii základný spisový materiál o predchádzajúcom odsúdení ods. M. J. sp. zn. 1 T 38/04, ktorý je potrebný pre rozhodnutie o podmienečnom prepustení. Zo spisového materiálu je zistiteľné, že   okresný   súd   už   dňa   05.   03.   2008   žiadal   Okresný   súd   Čadca   o zaslanie   súvisiaceho spisového materiálu sp. zn. 1 T 38/2004, tento však nebolo možné Okresnému súdu Banská Bystrica zaslať, pretože sa nachádzal na Ministerstve spravodlivosti SR v Bratislave na prieskumnom   konaní.   V   súvislosti   s lehotou   60   dní,   ktorú   určuje   Trestný   poriadok   v ustanovení § 415 ods.3 Tr. Por., na rozhodnutie o podmienečnom prepustení je potrebné uviesť, že táto lehota má význam pri krátkodobých trestoch odňatia slobody, preto ani námietky odsúdeného, týkajúce sa tejto lehoty, nemali v danom prípade nijaký vplyv na samotné rozhodnutie a je potrebné ich považovať za neopodstatnené.

... S poukazom na uvedené skutočnosti senát krajského súdu sťažnosť odsúdeného M. J... ako nedôvodnú zamietol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“

9.   Takáto   interpretácia   a aplikácia   príslušných   trestnoprávnych   noriem   krajským súdom nie je svojvoľná, je vnútorne logická a závery z nej vyplývajúce nemožno podľa ústavného súdu považovať za neodôvodnené, či dokonca arbitrárne s priamym dopadom na tie   základné   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta.   Krajskému   súdu   (resp.   jeho uzneseniu)   nemožno   vytknúť   žiadne   pochybenie,   ktoré   by   vyžadovalo   ústavno-súdnu korekciu jeho rozhodovacej činnosti. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza aj túto skutočnosť: ,,Sťažovateľ netvrdí, že by krajský súd nemal tak právo rozhodnúť, ako v uzn. rozhodol,   ale   namieta   to,   že   sa   v odôvodnení   uznesenia   nevysporiadal   s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti proti uzneseniu. Ku konkrétnym námietkam sťažovateľa sa krajský súd v cit. uznesení vôbec nevyjadril, ako keby ich nebol ani sťažovateľ vôbec znášal.“ Ústavný   súd   preto   preskúmal   aj   obsah   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného   súdu,   ktorým   bola   jeho   žiadosť   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu odňatia slobody zamietnutá. Po jej preskúmaní a oboznámení sa s obsahom odôvodnenia uznesenia krajského súdu, však ústavný súd musí konštatovať, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tomto smere zjavne neopodstatnená.

10.   Súdna   ochrana   poskytovaná   všeobecným   súdom   sa   prejavuje   v tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.   Rovnako   ESĽP   pripomenul,   že   súdne   rozhodnutia   musia   v dostatočnej   miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak,   že   vyžaduje   podrobnú   odpoveď   na   každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Ústavný súd vo veci sťažovateľa poukazuje aj na skutočnosť,   že   rozhodnutie   o žiadosti   odsúdeného   o podmienečné   prepustenie   z výkonu trestu (ako aj rozhodnutie o sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu) nie je meritórnym konaním vo veci viny a trestu (ten už bol sťažovateľovi právoplatne uložený), ale ide o osobitné návrhové   konanie   spadajúce   do   právneho   režimu   vykonávacieho   konania   (štvrtá   časť Trestného   poriadku),   pričom   na   kladné   rozhodnutie   vyhovujúce   žiadosti   nemá   žiaden právoplatne odsúdený   (ani   sťažovateľ)   právny   nárok.   Pri   rozhodovaní o takejto žiadosti odsúdeného   všeobecný   súd   v zásade   skúma   len   naplnenie   hmotnoprávnych   podmienok (§ 66 a nasl. Trestného zákona) a procesnoprávnych podmienok (§ 415 a nasl. Trestného poriadku), za splnenia ktorých môže rozhodnúť o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Rozsahu   rozhodovania   súdu,   ktorý   je   limitovaný   len skúmaním   tých   podmienok,   ktoré   zakladajú   právomoc   súdu   podmienečne   prepustiť odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, potom zodpovedá aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Podmienečné prepustenie pred výkonom celého uloženého trestu   treba považovať za faktickú   modifikáciu   dôsledkov   právoplatného odsudzujúceho rozsudku   súdu,   ktorým   bol   odsúdenému   uložený   trest   za   ním   spáchaný   trestný   čin. Rozhodnutím o podmienečnom prepustení totiž súd, ktorý rozhoduje o žiadosti odsúdeného, de facto skracuje výmer trestu, ktorý odsúdenému právoplatne uložil súd rozhodujúci o vine a treste,   ktorý   pred   rozhodnutím   o výmere   trestu   skúmal   všetky   okolnosti   rozhodujúce podľa   Trestného   zákona   pre   jej   určenie.   V prípade   sťažovateľa   okresný   súd   (ktorého rozhodnutie však ústavný súd rešpektujúc ústavný princíp subsidiarity nepreskúmaval) po preskúmaní pôvodného   spisového   materiálu,   žiadosti   odsúdeného   a   vyjadrenia   riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody dospel k záveru, že odsúdený (sťažovateľ) nesplnil hmotnoprávne   podmienky,   za   splnenia   ktorých   by   ho   mohol   podmienečne   prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody [§ 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona]. K prekročeniu lehoty na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody ústavný súd len okrajovo dodáva, že toto síce môže za istých okolností viesť   k porušeniu   práv   odsúdeného,   čo   však   nie   je   prípad   sťažovateľa.   Takéto   krátke prekročenie   lehoty   z objektívnych   dôvodov   (zdržanie   v   doručovaní   spisu   z iného   súdu, ktorý rozhodoval vo veci samej v dôsledku skutočnosti, že spis sa nachádzal na Ministerstve spravodlivosti   Slovenskej   republiky)   totiž   nezakladá   zbytočný   prieťah   v konaní   ani porušenie práva na konanie v primeranej lehote, a teda nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

11. Rovnako ako okresný súd, aj krajský súd v uznesení, ktoré sťažovateľ napadol sťažnosťou podanou ústavnému súdu, dospel k záveru, že v prípade odsúdeného je ďalší výkon   trestu   dôvodný   a   potrebný   v   záujme   naplnenia   účelu   trestu,   a   zároveň   aby   bol naplnený reálny predpoklad, že sťažovateľ v budúcnosti povedie riadny život, a to najmä s prihliadnutím na závažnosť ním spáchaného trestného činu. Aj podľa ústavného súdu nie je bez právneho významu posudzovať pri skúmaní splnenia podmienok na podmienečné prepustenie   aj   povahu   trestného   činu,   za   ktorý   bol   sťažovateľ   odsúdený   (pokus o znásilnenie,   obmedzovanie   osobnej   slobody   a   vydieranie).   Závery   krajského   súdu   sú podľa ústavného súdu náležite zdôvodnené, krajský súd odpovedal na všetky relevantné námietky sťažovateľa (vrátane námietky o prekročení lehoty na rozhodnutie), a majú oporu v platnom   práve.   Ústavný   súd   rovnako   nezistil   ani   žiadne   porušenie   sťažovateľom označených   práv,   aj keď   treba   uviesť,   že   ústavný   súd   ani nemohol   vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy bez toho, aby toto bolo vyslovené v spojitosti s porušením konkrétneho práva sťažovateľa.

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS   136/05).   S ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

13.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej   už   pri   jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených   v petite   jeho   sťažnosti.   Ústavný   súd   však   uvádza,   že   ani   v   prípade,   ak   by sťažnosti vyhovel, nemá právomoc sám rozhodnúť o prepustení sťažovateľa na slobodu, ako sa toho tento domáha, pretože to spadá do výlučnej právomoci všeobecných súdov.

P o u č e n i e   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. novembra 2008