znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 386/2015-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   novembra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej advokátom JUDr. Radoslavom Fasurom, Pri rybníku 1400, Šaštín-Stráže, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/92 p o r u š e n é b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000   €   (slovom   tritisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť   jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konania v   sume   254   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur)   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. Radoslava   Fasuru,   Pri   rybníku   1400,   Šaštín-Stráže,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/92.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou v konaní o vydanie nehnuteľnosti vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 486/92 trvajúcom spolu už 23 rokov.

Sťažovateľka k priebehu uvedeného konania uviedla: „Pojednávanie v tejto veci si ani nepamätám kedy naposledy bolo určené, nakoľko už zomrela moja stará mama ⬛⬛⬛⬛ a už zomrela aj moja mama ⬛⬛⬛⬛.   Výlučnou   vlastníčkou   jej   časti   som   sa   stala   ja navrhovateľka ako jej dcéra. Keďže vo veci sa dlhú dobu nič nekoná, urgovala som OS Žilina dňa 8. 6. 2015 a žiadala o podanie vysvetlenia čo s danou vecou je. Odpoveď som nedostala. Ďalšia urgencia smerovala dňa 22. 6. 2015 predsedovi OS Žilina. Všetko bolo bezvýsledné. Žiadnu odpoveď som neobdržala a doposiaľ neviem, čo s predmetnou vecou je.“

Prieťahy v predmetnom konaní boli podľa sťažovateľky spôsobené len v dôsledku postupu okresného súdu, pretože predmetom uvedeného konania nie je vec zložitá a ona sama bola v konaní aktívna a poskytovala okresnému súdu súčinnosť.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 486/92 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   prizná   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10 000   € a náhradu trov konania v sume 254 €.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 386/2015-7 zo 16. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprS/399/2015 z 1. októbra 2015, v ktorom poukázal na nálezy ústavného súdu týkajúce sa predmetného konania, ďalej poukázal na to, že uvedené konanie je   vedené ako   reštančné a je   nad ním   vykonávaný   dohľad predsedu súdu,   aby v   ňom nedochádzalo   k   prieťahom.   Predseda   okresného   súdu   taktiež   uviedol,   že   sťažovateľka v konaní   vystupuje   ako   právna   nástupkyňa ⬛⬛⬛⬛,   ktorej   už   ústavný   súd nálezom sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011 priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, a preto by ústavný súd nemal duplicitne rozhodovať o tom istom období s právnym nástupcom.   Najväčším   problémom   predĺženia   tohto   konania   je   procesná   zložitosť   veci spôsobená neustálymi zmenami na strane účastníkov konania.

Vo vzťahu k popisu priebehu uvedeného konania predseda okresného súdu uviedol, že sa podľa neho nemožno «bezvýhradne stotožniť ani s názorom o nekonaní vysloveným v náleze III. ÚS 690/2014 zo dňa 17. 03. 2015, kde Ústavný súd SR konštatoval, že napriek predchádzajúcim nálezom okresný súd nariadil pojednávanie až 11. marca 2014, t. j. viac ako po jednom roku od nálezu sp. zn.: IV. ÚS 432/2012 zo dňa 14. 02. 2013. S poukazom na chronologický prehľad úkonov vyhotovený sudcom, ako aj mesačné správy, ktoré vyžaduje predseda súdu pri dohľade v spise, nezistil predseda súdu takú nečinnosť, ktorú by bolo možné pokladať za neodôvodnenú a to bez ohľadu na skutočnosť, že sudkyňa má v senáte viac ako 370 nerozhodnutých vecí pri mesačnom nápade cca 50 vecí do senátu. Objektívne sudca zodpovedá za stav konania, ale napríklad vyhotovenie znalecké posudku v lehote nemá možnosť ovplyvniť. Účinným sa neukázalo ani ukladanie pokút, krátenie znalečného či podnecovanie   disciplinárneho   konania   ministrovi   spravodlivosti.   Použitím   niektorých „prostriedkov“ bolo v minulosti docielené, že v obvode Krajského súdu Žilina neboli pre niektoré odvetvia zapísaní žiadni znalci. Pre posúdenie sťažnosti uvádzam, že znalec po rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 432/2012 zo dňa 14. 02.2013 predložil súdu spis 30.mája 2013, teda súd do uvedenej doby nemohol konať. Vyhotovenie kópie spisu pre znalca by nebolo účelné   a   bez   vykonania   dôkazu,   pre   ktorý   bolo   pojednávanie   odročené   -   znaleckého posudku by vôbec nebolo hospodárne, naopak bolo by výlučne formálne len pre vykázanie činnosti na úkor iných konaní. Znalecký posudok bol dňa 03. 06. 2013 zaslaný procesným stranám na vyjadrenie. V mesiaci júl 2013 sudkyňa čerpala riadnu dovolenku v rozsahu troch týždňov (počas tzv. justičných prázdnin, kedy čerpá dovolenku aj administratíva a väčšina   zástupcov,   dokonca   nezasadá   ani   NR   SR).   Z   dôvodu   obsadenosti   termínov pojednávaní pre prejednanie všetkých vecí v senáte nariadila sudkyňa v deň 14. 08. 2013 nariadila   ďalšie   pojednávanie   na   deň   17.   10.   2013.   Pri   doručovaní   predvolania   bolo zistené, že žiaľ zomrel odporca v rade 8a/, teda pojednávanie nebolo možné vykonať bez zistenia nástupcov a ich vzatí do konania podľa § 107 O. s. p. Bezodkladne po zistení skončenia   dedičského   konania   sudkyňa   dňa   13.   01.   2014   nariadila   pojednávanie   na najbližší možný voľný termín, a to na deň 11. marca 2014 (bežne má sudca na OS Žilina vytýčené   termíny   pojednávania   až   na   4-5   mesiacov   dopredu).   Uznesením   č.   k.   13C 486/1992-1031 zo dňa 11. 09. 2014 bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie, za znalca súd ustanovil znalecký ústav: Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Spis spolu so znaleckým posudkom bol súdu vrátený dňa 27. 05. 2015. Opätovne vo veci nielen, že nebolo možné, ale bolo neúčelné konať. Následne bol z notárskeho úradu žiadaný dedičský spis elektronickou formou - mailom zo dňa 21. 07. 2015. Dňa 24. 07. 2015 notársky úrad tiež elektronickou formou - mailom oznámil súdu, že dedičské konanie po poručiteľke ⬛⬛⬛⬛ je právoplatne skončené a spis sa nachádza na Okresnom súde Bratislava II. (č. l. 1103 a 1104). Dňa 28. 07. 2015 (č. l. 1105) bola požiadaný Okresný súd Bratislava o zapožičanie predmetného dedičského spisu, v mesiaci september 2015 bol spis zapožičaný, zo spisu bola vyhotovená fotokópia Osvedčenia o dedičstve po poručiteľke ⬛⬛⬛⬛ a dňa 16. 09. 2015 vrátený Okresnému súdu Bratislava II. Z tohto Osvedčenia súd zistil, že ⬛⬛⬛⬛ (sťažovateľka) je v súdenej veci právna nástupkyňa po ⬛⬛⬛⬛ v procesnom postavení odporkyne v rade 4a/. Dňa 16. 09. 2015 súd nariadil ďalšie kontrolné znalecké dokazovanie, a to uznesením č. k. 13C/486/1992-1125 zo dňa 16. 09. 2015, pričom v tomto uznesení je už

uvedená ako odporkyňa v rade 4a/. V súčasnosti je teda vec v štádiu ďalšieho kontrolného   znaleckého   dokazovania   súd   ustanovil   znalecký   ústav   -   Ústav   súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline... Úlohou znaleckého ústavu je preskúmať správnosť záverov znaleckého posudku č. 69/97 zo dňa 22. 04. 1997 znalca ⬛⬛⬛⬛ (č. 1.75) a správnosť záverov znaleckého posudku č. 44/2009 zo dňa 08. 10. 2009 znalca ⬛⬛⬛⬛ (č. 1. 651), následne určiť, závery ktorého z uvedených znalcov sú správne, ak nie sú správne závery ani jedného zo znalcov, určiť nanovo hodnotu nehnuteľností, a to: rodinného domu postaveného na pozemku parc. č. ⬛⬛⬛⬛ - zastavané plochy a nádvoria, ďalej hodnotu pozemku parc. č.

- záhrady a pozemku parc. č. ⬛⬛⬛⬛ - zastavané plochy a nádvoria,všetko zap. na LV pre okres

s tým, že súd uložil znaleckému ústave v uznesení hodnotu nehnuteľností určiť ku dňu   24.   01.   1969,   t.   j.   ku   dňu   uzatvorenia   kúpnej   zmluvy   medzi   Miestnym   národným výborom ⬛⬛⬛⬛ ako   predávajúcim   a ⬛⬛⬛⬛ a ako kupujúcimi, v ktorej zmluve bola kúpna cena predmetných nehnuteľností stanovená na sumu 87.240,- Sk, úlohou je teda určiť, či kúpna cena bola určená v súlade s vtedy platnými cenovým predpismi alebo bola znižovaná, a ak bola znižovaná, či bola znižovaná viacnásobne a tiež určiť v čom spočívalo znižovanie ceny.

Mám za to, že za daného stavu požadovať ešte rýchlejší postup nie je možné a účelné, nakoľko rozhodnutiu vo veci samej je venované maximálne úsilie.

Po   preskúmaní   jednotlivých   úkonov súdu máme za to,   že v konaní   súdu   nie sú v súčasnej   alebo   blízkej   dobe   obdobia   nečinnosti   alebo   obdobia,   kedy   by   súd   konal nesústredene, mimo začiatku konania, ktoré už zo strany súčasných sudcov ako aj vedenia súdu nie je možné ovplyvniť.

Sťažnosť sťažovateľky preto považujem za nedôvodnú, fakticky sa stala účastníkom konania až právoplatnosťou rozhodnutia o dedičstve, pričom jej právna predchodkyňa už tak   ako   som   uviedol,   bola   za   spôsobenú   ujmu   priznaním   finančného   zadosťučinenia odškodnená. Mám zato, že na sťažovateľku ako právnu nástupkyne neprešli osobnostné nároky,   za   ktoré   podľa   môjho   názoru   je   potrebné   považovať   aj   náhradu   primeraného zadosťučinenia,   resp.   tým,   že   boli   porušené   práva   právneho   predchodcu   nemožno konštatovať automaticky aj porušenie práv nástupcu.

Pokiaľ sa týka vecnej stránky konania, poukazujem jednak na pripojené vyjadrenie sudcu, ako aj na konštatovanie obtiažnosti a zložitosti konania všetkými vyššie uvedenými nálezmi, ktoré boli v tomto konaní vynesené. Jednoznačne konanie je tak po materiálnej a procesnej stránke veľmi zložité.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej, aby sťažnosť odmietol.

V prípade zistení zásahu do práv sťažovateľky, navrhujem Ústavnému súdu, aby s poukazom na vyššie uvedené okolnosti sťažovateľke nepriznal finančné zadosťučinenie.».

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľky   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

⬛⬛⬛⬛

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého hneď ako sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie   odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   v   zhode   so   svojimi predchádzajúcimi   rozhodnutiami,   ktorých   predmetom   bolo   preskúmanie   tohto   konania, konštatuje,   že   v   posudzovanom   prípade   ide   o   konanie   náročné   najmä   na   preukázanie pôvodných právnych vzťahov vzniknutých v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ale aj skutkovo náročné preukazovanie, ktoré si vyžaduje aj znalecké dokazovanie (obdobne   pozri   III. ÚS 152/04).   Dôkazná   situácia   vzniknutá   v   tomto   konaní   si   navyše vyžiadala   potrebu   vykonania   kontrolného   znaleckého   dokazovania,   o   ktoré   sa   doba predmetného   konania   predlžuje,   a   časová   náročnosť   napadnutého   konania   tiež   súvisí s väčším počtom účastníkov konania, pričom v priebehu konania viacerí účastníci konania zomreli   a   do   konania   vstúpili   ich   právni   nástupcovia.   Tieto   skutočnosti   jednoznačne prispievajú k predĺženiu celkovej dĺžky konania.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria   –   správania   sťažovateľky   v   predmetnom konaní,   ústavný   súd   zistil,   že   okresnému   súdu   bolo   27.   februára   2015   oznámené,   že 14. decembra 2014   zomrela právna predchodkyňa sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛,   čím došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na strane odporkyne, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže   univerzálna   sukcesia   vyvoláva   automaticky   aj   procesnoprávne   nástupníctvo, konajúci   súd   nemusel   uplatňovanú   zmenu   uznesením   pripustiť.   Sťažovateľka   vstúpila do predmetného konania v tom   štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania.   Uvedená   skutočnosť   má   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   význam   pre vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania okresného súdu, pretože v uvedenom prípade nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu (m. m. II. ÚS 211/2010). Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovateľka môže uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

Pre rozhodnutie v tejto veci je relevantná aj skutočnosť, že ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011 právnej predchodkyni sťažovateľky v dôsledku vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €. Vzhľadom na uvedené   predmetom   rozhodovania   ústavného   súdu   v   tomto   konaní   mohlo   byť   len preskúmanie   porušenia   označených   práv   sťažovateľky,   resp.   jej   právnej   predchodkyne v čase po 8. novembri 2011, keď nadobudol právoplatnosť nález sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011.

Z obsahu spisu v predmetnej veci nevyplýva žiadna skutočnosť, z ktorej by bolo možné   vyvodiť,   že   sťažovateľka   alebo   jej   právna   predchodkyňa   svojím   správaním v uvedenom období prispeli k predĺženiu uvedeného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci od 8. novembra 2011, t. j. po nadobudnutí právoplatnosti nálezu sp. zn. III. ÚS 319/2011 zo 4. októbra 2011. Pri   skúmaní   uvedeného   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   vychádzal   z   priebehu predmetného konania popísaného vo vyjadrení okresného súdu z 1. októbra 2015, z k nemu priloženého stanoviska sudcu, ale aj zo spisového materiálu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že v období od 14. novembra 2011 do 30. mája 2013 realizoval okresný   súd   nariadené   znalecké   dokazovanie   a   osobitne   pri   ustanovovaní   znalca v predmetnej veci jeho postup nemožno označiť za dôsledný a sústredený. V dôsledku odlišných záverov v konaní predložených znaleckých posudkov okresný súd v predmetnej veci nariadil kontrolné znalecké dokazovanie pre účely zistenia skutočností relevantných pre rozhodnutie. Okresný súd sa v konaní snažil organizovať činnosť ustanoveného znalca a využiť v tomto postupe všetky procesné prostriedky na zabezpečenie znaleckého posudku. Zo spisu vyplýva, že okresný súd znalca niekoľkokrát urgoval na vyhotovenie znaleckého posudku aj pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty, t. j. využitia poriadkových opatrení podľa § 53 OSP. Až po získaní záverov z prvého nariadeného kontrolného znaleckého dokazovania týkajúcich sa otázky preukázania stavu rozostavanosti objektu, resp. stavby, t. j. existencie podstaty nároku, mohol okresný súd následne účelne pristúpiť k nariadeniu ďalšieho kontrolného znaleckého dokazovania týkajúceho sa ceny nehnuteľnosti, ktoré bolo potrebné   taktiež   z   dôvodu   odlišných,   resp.   rozchádzajúcich   sa   záverov   v   konaní predložených   znaleckých   posudkov.   Okrem   uvedeného   je   potrebné   uviesť,   že   ďalšie dokazovanie   v   predmetnej   veci   je   realizované   na   základe   návrhov   účastníkov   konania prednesených   na   pojednávaní   konanom   11.   marca   2014,   ktorí   si   ale   svoju   povinnosť predložiť otázky na znalecké dokazovanie splnili až na základe výzvy okresného súdu. V priebehu obdobia po 8. novembri 2011 okresný súd nariadil dve pojednávania, z ktorých jedno bolo zrušené z dôvodu úmrtia jedného z odporcov a následného ustálenia okruhu účastníkov konania a druhé sa uskutočnilo (11. marca 2014) a bolo odročené pre účely vykonania   ďalšieho   dokazovania.   Okresný   súd   musel   následne   v   predmetnom   konaní zabezpečovať podklady pre zistenie okruhu účastníkov konania opätovne aj po 27. februári 2015, keď mu bolo oznámené úmrtie právnej predchodkyne sťažovateľky 14. decembra 2014.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   neprimeranú   celkovú   dĺžku   konania   v   tejto   veci pripomína, že je povinnosťou okresného súdu venovať zvláštnu pozornosť urýchleniu tohto konania (m. m. nález sp. zn. III. ÚS 146/05 z 12. októbra 2005).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou   a s   jej   prílohami,   po   preskúmaní priebehu konania po 8. novembri 2011 a spisového materiálu v predmetnej veci dospel k záveru,   že postup   okresného súdu sa vyznačoval   na začiatku obdobia nesústredenou, resp. nedôslednou činnosťou, pričom v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na úkony spojené s ustanovením znalca zo Žilinského kraja, napriek námietke vznesenej účastníkmi konania, ktorá sa v čase ustanovovania znalca v spise už nachádzala.

Podľa názoru ústavného súdu dĺžku predmetného konania v období po 8. novembri 2011   v   okolnostiach   daného   prípadu   v spojení   s neefektívnym,   resp.   nesústredeným postupom   okresného   súdu   možno   považovať   za   neprimerane   odôvodňujúcu   vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené bolo.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € od okresného súdu z dôvodov uvedených v jej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku preskúmavaného konania a berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu,   predovšetkým   postup   okresného   súdu   v   predmetnej   veci   a   predmet uvedeného konania, t. j. čo je pre účastníka konania v stávke – „at stake“, právnu a skutkovú zložitosť predmetnej veci, správanie sťažovateľky, považoval ústavný súd priznanie sumy 3 000   €   sťažovateľke   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   56   ods.   4   zákona o ústavnom súde.

Podľa § 36 ods. 2 ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v celkovej sume 254 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu (2 x 139,83 € + 2 x 8,39 €).

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky si úhradu trov právneho zastúpenia uplatnil   iba   v   sume   254   €,   ústavný   súd,   súc   viazaný   petitom   sťažnosti,   túto   úhradu sťažovateľovi   priznal   len   vo   výške   uplatneného   nároku,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   žiadala   priznať   finančné   zadosťučinenie   nad ústavným súdom priznanú sumu. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015