znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 386/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 30/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2011 a jemu predchádzajúcim postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cob   16/2009   a   jeho rozsudkom z 9. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 12. septembra   2011   formou   elektronického   podania   a   16.   septembra   2011   písomným podaním   doručená   sťažnosť spoločnosti   E.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 30/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 16/2009 a jeho rozsudkom z 9. marca 2010.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka návrhom na vydanie platobného rozkazu z 10. septembra 2007 žiadala, aby Okresný súd Bratislava II (ďalej   len   „okresný   súd“)   zaviazal   G.   (ďalej   len   „žalovaný“)   ako   prevádzkovateľa internetového   portálu   www.katasterportal.sk   vyplatiť   jej   sumu   966,27 €   ako   vydanie bezdôvodného obohatenia. Uvedená suma predstavovala poplatky zaplatené sťažovateľkou, ktoré žalovaný požadoval za sprístupnenie informácií zaznamenaných v centrálnej databáze katastra nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom č. k. 22 Cb74/2008-109 z 1. októbra 2008 vyhovel žalobe. Krajský súd na odvolanie žalovaného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozsudkom sp. zn. 2 Cob 16/2009 z 9. marca 2010 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že dovolanie napadnutým uznesením odmietol. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo strane sťažovateľky doručené 12. júla 2011.

3. Sťažovateľka po uvedení viacerých rozhodnutí ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva a vyslovenia právneho rozboru danej veci z jej uhla pohľadu uviedla k rozsudku krajského súdu, že „aplikácia príslušných právnych noriem odvolacím súdom... vybočila   z   elementárnych   a   všeobecne   rešpektovaných   výkladových   zásad.   Právne posúdenie   veci   odvolacím   súdom   tiež   nesie   zjavné   znaky   ľubovôle   a   arbitrárnosti,   keď zjavne odlišné spôsoby poskytovania informácií podľa ZSI (zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pozn.) a podľa zákona č. 215/1995 Z. z. odvolací súd posúdil ako totožné... Dôsledkom   uvedených   vád   tak   je   porušené   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... Každé rozhodnutie všeobecného súdu musí byť so zreteľom na konkrétne okolnosti odôvodnené spôsobom, z ktorého logicky a presvedčivo vyplývajú   jeho   právne   závery.   V   tomto   prípade   KS   BA   bez   ústavne   akceptovateľného dôvodu skonštatoval povinnosť sťažovateľa uhrádzať poplatok za informácie z internetovej stránky prevádzkovanej G., ktorá by v zmysle ust. § 6 ods. 3 ZSI mala byť voľne a bezplatne prístupná.   V   postupe KS   BA   v danej veci,   založenom   na mechanickej aplikácii zákona č. 215/1995   Z.   z.   možno   vybadať   zreteľné   znaky   nepredvídateľnosti   a   arbitrárnosti predstavujúce v konečnom dôsledku zásah do základného práva sťažovateľa garantovaného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V konkrétnej situácii bol KS BA povinný zohľadniť zmysel a účel zverejňovania   informácií   na   voľne   prístupnej   internetovej   stránke   a   použiť   taký   výklad zákona, ktorý by neporušoval základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. KS BA sa   však   odchýlil   nielen   od   zmyslu   ZSI,   ale   aj   od   jeho   výslovného   znenia   a   rozhodol spôsobom,   ktorý   je   zjavným   vybočením   z   medzí   zákona.   Rozhodnutie   KS   BA   tak   je arbitrárne   a   neodôvodnené.“.   Vo   vzťahu   k   dovolaciemu   uzneseniu   najvyššieho   súdu sťažovateľka v podstatnom uviedla: „Uvedené pochybenia KS BA mali v zmysle judikatúry za následok vadu v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP, na ktorú je dovolaci súd v zmysle ust. § 242 ods. 1 OSP povinný prihliadať ex offo. NS SR mal preto uznesenie KS BA zrušiť a nie dovolanie sťažovateľa odmietnuť. Pokiaľ napriek uvedenému NS SR dovolanie sťažovateľa odmietol a vecou sa nezaoberal, odoprel mu právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

4. Sťažovateľka na základe uvedených dôvodov ústavný súd žiadala, aby v súvislosti s postupom a rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, aby zrušil obe namietané rozhodnutia a zaviazal krajský a najvyšší súd zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených   ústavou   postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozsudkom   z   9.   marca   2010 a postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením zo 14. júna 2011 (bod 4).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

9. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v tom, že krajský súd neodpovedal na právne významné otázky nastolené sťažovateľkou a že nesprávne právne posúdil vec. Najvyššiemu (dovolaciemu)   súdu   sťažovateľka   vytýka,   že   už   uvedené   vady   odvolacieho   rozsudku dôsledne neposúdil podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ale dovolanie odmietol (pozri bod 3).

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

11.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie jej základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označenými rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského a najvyššieho súdu v súvislosti s ich rozhodnutím o odvolaní, resp. dovolaní sú zlučiteľné   s   označeným   článkom   ústavy.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   namietané rozhodnutia   krajského   a   najvyššieho   súdu   mohol   preskúmavať   len   v   rozsahu   dôvodov uvedených sťažovateľkou v podanej sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

12.   Krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   z   9.   marca   2010,   ktorým   zmenil prvostupňový rozsudok a žalobu sťažovateľky zamietol, v podstatnom uviedol: «Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací... po zistení, že odvolateľ podal odvolanie včas, odvolanie prejednal...   a   po   zopakovaní   dokazovania   vec   posúdil   a   dospel   k   záveru,   že odvolanie žalovaného je dôvodné. Dospel k záveru, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil. Odvolací súd bol toho názoru, že zákon č. 215/1995 Z. z. je vo vzťahu k zákonu č. 211/2000   Z.   z.   zákonom   špeciálnym,   ktorý   ako   je   uvedené   v   §   1   zákona   upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.

Podľa § 2 odseku 1 uvedeného zákonného ustanovenia, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie... sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

Zákon č. 215/1995 Z. z. v znení účinnom do 30. 09. 2007 v odseku 3 ustanovoval, že informácie zo štátnej dokumentácie sa poskytujú za odplatu podľa osobitného predpisu; uvedené   sa   nevzťahuje   na   osoby   oslobodené   od   platenia   správnych   poplatkov   podľa osobitného predpisu, pritom podľa § 11 ods. 1 zákona správy katastra a právnické osoby zriadené   úradom   na   zabezpečenie   geodetických   a   kartografických   činností   spravujú dokumentáciu geodetických základov, geodetickú časť hraničného dokumentárneho diela, dokumentáciu   geodetických   bodov   podrobných   bodových   polí,   dokumentáciu kartografických   diel,   ktorých   vydavateľom   je   úrad,   dokumentáciu   štandardizácie geografického   názvoslovia,   dokumentáciu   katastrálneho   operátu   a   dokumentáciu automatizovaného informačného systému geodézie, kartografie a katastra...

Predmet úpravy zákona č. 211/2000 Z. z. a zákona č. 225/1995 Z. z. v otázke druhu ani rozsahu informácií   nie je totožný a ich vzťah možno vyjadriť   vzťahom subsidiarity a generality. Preto zákon č. 211/2000 Z. z. nemá derogačné účinky vo vzťahu k ustanoveniu § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z. z. Tento účinok nastal až vydaním novely zákona - zákona č. 215/1995 Z. z. zákonom č. 346/2007 Z. z. účinnej od 01. 09. 2007 tak, že ustanovenie § 11 ods. 3 zákona č. 215/1995 Z, z. o geodézii a kartografii znie nasledovne: „Informácie zo štátnej dokumentácie sa poskytujú a sprístupňujú za odplatu; to sa nevzťahuje na: a/ osoby oslobodené od platenia správnych poplatkov podľa osobitného predpisu, b/ informácie sprístupňované prostredníctvom katastrálneho portálu z informačného systému katastra nehnuteľností, ktorý je spravovaný na centrálnej úrovni; tieto informácie nie sú verejné listiny podľa osobitného predpisu“.

Na základe vyššie uvedeného záveru potom žalovaný bol oprávnený požadovať za informácie z „dokumentácie“ za odplatu podľa ním zverejneného cenníka.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP zmenil tak, že žalobu zamietol.»

13.   Najvyšší   súd   v   uznesení   zo   14.   júna   201,   ktorým   odmietol   dovolanie sťažovateľky, v podstatnom uviedol: «Prípustnosť dovolania žalobca oprel o ust. § 237 písm. f) O. s. p. Odvoláva sa na nález Ústavného súdu... podľa ktorého za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia... Uvádza jednotlivo na ktoré odvolací súd podľa neho nereagoval, nevysporiadal sa s nimi. Namieta, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil jediným argumentom a to, že predmet úpravy zák. č. 211/2000 Z. z. a zák. č. 225/1995 Z. z. nie je v otázke druhu ani rozsahu totožný a ich vzťah možno vyjadriť vzťahom subsidiarity a generality. Tvrdí, že aplikácia príslušných právnych noriem odvolacím súdom vybočila z elementárnych a všeobecne rešpektovaných výkladových zásad pričom právne posúdenie nesie   zjavne   znaky   ľubovôle   a   arbitrárnosti,   keď   zjavne   odlišné   spôsoby   poskytovania informácií podľa ZSI a podľa zák. č. 215/1995 Z. z. posúdil ako totožné.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   preskúmal   dovolanie predovšetkým zo zreteľa jeho prípustnosti podľa § 236, § 237 a § 238 ods. 5 O. s. p. a dospel k záveru, že prípustné nie je.

Podľa § 238 ods. 5 O. s. p.) dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. Konanie na Okresnom súde Bratislave II začalo podaním návrhu došlým 19. 09. 2007, kde minimálna mzdy prestavovala 7 600 Sk, t. j. 252,27 eur.

Dovolaci súd preskúmal tvrdenie dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nie je odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

Pokiaľ odvolateľ namieta, že odvolací súd v odôvodnení uviedol na jeho tvrdenia jediný argument a to, že zák. č 212/2000 Z. z. je v otázke rozsahu a druhu informácii lex generalis a zák. č. 225/1995 Z. z. lex specialis, odôvodnenie napadnutého rozsudku tento záver dovolateľa nepotvrdzuje.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že je v súlade s ust. § 157 od. 2 O. s. p. Uvádza sa v ňom, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako a s akým odôvodnením rozhodol súd 1. stupňa. Odvolací súd sa v odôvodnení náležité sa vysporiadal s podaným odvolaním, jasne a stručne vysvetlil, z ktorých dôkazov a zákonných ustanovení vychádzal a akými úvahami sa pri ich výklade a aplikácii riadil a ako vec právne posúdil. Dovolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom, ktorý dovolateľ cituje na st. 23 svojho dovolania.

Uvádza „Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa námietkami, argumentami a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie /Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993/“ (ÚS 410/2006). V tomto citáte má základný význam vymedzenie rozsahu povinností súdu zaoberať sa námietkami argumentami a návrhmi na vykonanie dôkazov účastníkov tým, že musia mať význam pre rozhodnutie veci.

Treba však konštatovať, že dovolateľ tento ním citovaný právny názor nerešpektoval, keď odvolaciemu súdu vytýka, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, že „pokiaľ ust. § 11   ods.   3   zák.   č.   215/1995   Z.   z.   oprávňuje   žalovaného   požadovať   za   sprístupnenie informácii akúsi odplatu podľa osobitného predpisu, ktorým mal byť podľa odkazu pod čiarou zák. č. 18/1996 Z. z. o cenách, ide o legislatívny nezmysel a obsolentnú právnu normu.“

Rovnako   nemožno   podľa   názoru   dovolacieho   súdu   dôvodne   odvolaciemu   súdu vytýkať,   že   sa   nestotožnil   ani   nevysporiadal   s   mienkou   dovolateľa,   že   „novela   zák. č. 215/1995 Z. z. účinná od 01. 09. 2007 je legislatívnym potvrdením predchádzajúceho právneho   stavu   a   treba   ho   chápať   ako   prejav   zákonodarnej   moci   prinútiť   žalovaného postupovať v súlade so ZSI, určite však nemá za následok akceptáciu predchádzajúceho protiprávneho konania žalovaného.“

Uvedenú   argumentáciu   žalobcu   objektívne   nemožno   považovať   za   takú,   že   by vysporiadanie sa s ňou malo význam pre rozhodnutie veci v ktorej účastníkov zastupujú erudovaní advokáti.

Z uvedených zistení dovolací súd vyvodil záver, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.   f/   O.   s.   p.,   ktorú   dovolateľ   odôvodnil   nedostatkom   riadneho   odôvodnenia napadnutého odvolacieho rozsudku, nie je daná a pretože nezistil ani vady konania na ktoré musí prihliadať ex offo, dovolanie žalobcu v súlade s ust. § 234 b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.»

14. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského (bod 12) a najvyššieho súdu (bod   13)   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   tak   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   svoje rozhodnutia,   ktorými   v konečnom   dôsledku   nevyhoveli   sťažovateľke v   jej právnej   veci, náležite odôvodnili. Predmetné rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názormi krajského   a   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutých   rozhodnutí.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

15.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutých   rozhodnutí   presvedčil,   že   krajský a najvyšší   súd   sa   námietkami   sťažovateľky   zaoberali   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na konštatovanie,   že   sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery   napadnutých   rozhodnutí,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

16.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   napadnutých   rozhodnutí krajského   a   najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Tieto   rozhodnutia nevykazujú   znaky   svojvôle,   nevyhodnocujú   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatujú dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   dospeli   na   základe   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi posudzovanými rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu a namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí, ako aj s poukazom na to, že obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odmietnutá   a   rozhodnutie o trovách konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti,   ktorou   sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011