znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 386/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Č. & D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 137/2008-102 z 13. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2009   doručená   sťažnosť   Ľ.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou Č. & D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. P. Č., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   č.   k. 9 Co 137/2008-102 z 13. augusta 2009 (ďalej len „rozsudok z 13. augusta 2009“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť H., s. r. o., B., ako navrhovateľka   sa   návrhom   na   začatie   konania   podaným   Okresnému   súdu   Bratislava   II (ďalej len „okresný súd“) domáhala od sťažovateľky ako odporkyni zaplatenia peňažnej pohľadávky z dôvodu vrátenia pôžičky v sume 13 277,57 € s príslušenstvom. Konanie o návrhu navrhovateľky bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 21 C 37/07.

Okresný súd svojím rozsudkom č. k. 21 C 37/07-66 z 11. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok   z   11.   apríla   2008“)   uložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľke 13 277,57 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od 23. decembra 2004 až do zaplatenia a povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy súdneho konania v sume 2 868,88 €.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky preskúmal rozsudok okresného súdu z 11. apríla 2008 a rozsudkom z 13. augusta 2009 ho potvrdil.

Sťažovateľka   uviedla: „Predmetom   sporu   medzi   sťažovateľkou   a   navrhovateľom v priebehu dokazovania pred krajským ale aj okresným súdom sa stala otázka akú typovú zmluvu účastníci konania verbálne medzi sebou uzavreli? Kým navrhovateľ tvrdil že zmluvu o pôžičke, sťažovateľka tvrdila že zmluvu o sprostredkovaní...“ Ďalej uviedla, že krajský súd «dospel zhodne s okresným súdom k záveru, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, že medzi ňou a navrhovateľom došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o sprostredkovaní   a   teda,   že   predmetná   suma   jej   bola   vyplatená   ako   provízia   za sprostredkovanie obchodu… Sťažovateľka sa s právnymi závermi krajského súdu o uzavretí zmluvy   o   pôžičke   nestotožňuje,   lebo   z   odôvodnenia   rozsudku   nevyplýva   vzťah   medzi skutkovými   zisteniami   a   úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej   a   právnymi závermi na strane druhej. Právne závery krajského súdu o uzavretí zmluvy o pôžičke sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami lebo z nich v žiadnej možnej interpretácii zachytených v spise ale ani z odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, v dôsledku   čoho   rozsudok   krajského   súdu   považuje   za   rozporný   s   čl.   46   ods.   1   ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S   dôkazmi   preukazujúcimi   tvrdenia   sťažovateľky,   ktoré   na   pojednávaní   boli   bez akýchkoľvek pochybností potvrdené a aj v dôvodoch rozsudkov oboch súdov konštatované sa   ani   okresný   ale   ani   krajský   súd   náležité   nevysporiadali.   Z   odôvodnenia   rozsudku krajského súdu nie je možné zistiť, čo ho viedlo k tomu, že tieto dôkazy nebral do úvahy v súvislosti   s   tvrdeniami   na   ktoré   dal   dôraz,   teda   nedá   sa   zistiť   ako   ich   vyhodnotil… Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. A práve ten z rozsudku krajského súdu sa nedá zistiť, lebo v ňom absentuje.

Oba   všeobecné   súdy   sa   prispôsobili   „úradníckemu“   spôsobu   výkonu   súdnictva. Tento   spôsob   vychádza   zo   pseudodeduktívneho   výkladu   právneho   predpisu,   ktorý   sa obyčajne označuje ako zákonný existencionalizmus. Prejavuje sa prehnaným dôrazom na zistenie skutkových okolností prípadu, ktoré sa sudcovia snažia subsumovať pod konkrétne zákonné ustanovenia. Právny predpis je tu chápaný ako nesporná právna forma, ktorá už dopredu dáva jednoznačnú odpoveď na situáciu konkrétneho súdneho sporu.   Takémuto úradníckemu spôsobu výkonu súdnictva potom zodpovedá aj spôsob vyhotovenia súdnych rozhodnutí,   ktoré   sú   síce   obšírne,   ale   s   absenciou   právno-kreatívneho   aspektu. Zjednodušene povedané, dve tretiny rozhodnutia tvorí popis skutkového stavu (popis obsahu žaloby a vyjadrení sa k nej a prehľad vykonaných dôkazov) a jednu tretinu právne normy, ktoré súd použil pri ich aplikácii na konkrétny prípad. Celé odôvodňovanie (a teda vlastná súdnoprecedenčná   hodnota   súdneho   rozhodnutia)   sa   potom   často   zúži   na   strohé konštatovanie, že na základe zistených dôkazov súd rozhodol podľa príslušných právnych noriem.

S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľka je názoru, že tak okresný ako i krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam ktoré sú v extrémnom rozpore s obsahom spisu a ich postup je možné hodnotiť ako svojvôľu, ktorou porušili ústavné právo sťažovateľky na zákonný a spravodlivý proces.

Postup   krajského   súdu   ktorý   sa   nekriticky   a   formálne   stotožni!   so   skutkovými a právnymi závermi okresného súdu bez toho, aby vo vydanom rozhodnutí na argumenty rozhodujúce pre správne rozhodnutie dal práve na tieto špecifickú odpoveď, zaťažil vydané rozhodnutie vadou arbitrárnosti, čím porušil právo sťažovateľky na zákonný a spravodlivý proces.».

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo Ľ. K... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 9 Co 137/2008-102 z 13. augusta 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 9 Co 137/2008-102 z 13. augusta 2009 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť Ľ. K... trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 292,38 €... na účet jej právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu a krajského súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 13. augusta 2009.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   označeného   základného   a   iného   práva   v   namietanej nesprávnosti skutkových a právnych záverov v rozsudku krajského súdu z 13. augusta 2009 a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

V posudzovanom súdnom konaní medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľka poukázala sťažovateľke žalovanú sumu. Navrhovateľka tvrdila, že túto sumu poukázala sťažovateľke z titulu pôžičky (a preto sa svojím návrhom na začatie konania domáhala jej vrátenia) a sťažovateľka na svoju obranu tvrdila, že táto suma jej bola poukázaná dôvodne z titulu odmeny za sprostredkovateľskú činnosť vykonanú v prospech navrhovateľky.

Okresný súd aj krajský súd (ktorý rozsudkom z 13. augusta 2009 potvrdil rozsudok okresného   súdu   ako   vecne   správny)   zhodne   dospeli   k   záveru,   že   sťažovateľke   bola navrhovateľkou sporná suma uhradená z titulu pôžičky, a preto je návrh navrhovateľky, ktorým si uplatňuje vrátenie poskytnutej pôžičky, dôvodný.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   zhrnula   obsah   dôkazov   vykonaných   v   posudzovanom konaní, podrobne zhrnula podstatné skutkové zistenia a právne závery okresného súdu aj krajského súdu a uviedla, že podľa nej nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch.

Podľa   názoru   sťažovateľky,   na   rozdiel   od   záverov   všeobecných   súdov,   obsah vykonaných   dôkazov   preukazoval   práve   jej   tvrdenie   o   tom,   že   sporná   suma   jej   bola navrhovateľkou   poskytnutá   z titulu odmeny   za sprostredkovanie,   a preto   navrhovateľka nemá nárok na jej vrátenie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vecná argumentácia sťažovateľky pozostáva v podstate zo zhrnutia obsahu dôkazov vykonaných v posudzovanom konaní s poukazom na to, aké skutkové a právne závery z nich vyvodili všeobecné súdy, a na rozdiel od nich, aké závery z nich bolo namieste vyvodiť podľa sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedený   obsah   sťažnosti,   ku   ktorej   bol   pripojený   aj   rozsudok krajského súdu z 13. augusta 2009, a vzhľadom na to, že v posudzovanom konaní išlo o objasnenie   v podstate   jednoduchej   skutkovej   a   právnej   otázky   (či   došlo   k   poskytnutiu pôžičky   sťažovateľke navrhovateľkou, a to   dôkazmi ako svedecké   výpovede,   príkaz na úhradu žalovanej sumy a výpovede obsiahnuté v inom súdnom spise), ústavný súd považuje za nadbytočné opakovane citovať obsah vykonaných dôkazov a závery všeobecných súdov, resp. závery, ktoré z nich podľa sťažovateľky vyplývajú.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu z 13. augusta 2009 konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení jeho záverov.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie posudzovaného rozsudku krajského súdu je   dôsledné   a   vyčerpávajúce,   skutkové   a   právne   závery   v   ňom   uvedené   sú   v   logickej súvislosti podložené obsahom dôkazov vykonaných v posudzovanom konaní a sťažovateľka neuviedla   vo svojej   sťažnosti   argumenty, ktoré   by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť týchto záverov.

Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že nespokojnosť sťažovateľky s výsledkom posudzovaného   konania   a   jej   nesúhlas   so   skutkovými   závermi   všeobecného   súdu   pri hodnotení   dôkazov   a   jeho   právnymi   závermi   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť skutkové a právne závery všeobecných súdov svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že objektívne nemôže byť daná príčinná súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu z 13. augusta 2009 a namietaným porušením sťažovateľkou označených práv. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   v   celosti,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009