znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 386/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť S., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. S., K., ktorou namietalo porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 3/2008 z 27. marca 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 19. júna 2008 doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) ,,domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde“ a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ,,aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom“, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 3/2008 z 27. marca 2008.

2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Dňa 23. 4. 2008 bolo sťažovateľovi doručené   uznesenie   NS   SR   zo   dňa   27.   3.   2008   sp.   zn.   4   M   Cdo   3/2008,   ktorým   bolo zastavené   konanie   o   mimoriadnom   dovolaní   a   účastníkom   nepriznaná   náhrada   trov dovolacieho konania.

... Na podnet sťažovateľa podal Generálny prokurátor SR mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 16. 1. 2006 č. k. 28 C 12/2005-75 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26. 10. 2006 č. k. 5 Co 103/2006-111. Dôvodom boli nezákonné rozhodnutia súdov pri nesprávnej aplikácii a výklade ustanovenia § 8 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z. v neprospech a na škodu sťažovateľa. Sám generálny prokurátor SR v mimoriadnom dovolaní konštatuje nielen porušenie zákona, ale že si to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, než mimoriadnym dovolaním. V závere sám konštatuje, že aj keď ide   o   hodnotu   predmetu   sporu   len 1.798,-   Sk,   ide   o   riešenie veci zásadného   významu, najviac   ak   bol   vyslovený   opačný   názor   toho   istého   súdu   v   inom   konaní   sp.   zn. 11 C 207/2004.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky v napadnutom uznesení 4 M Cdo 3/2008 zastavil dovolacie konanie a nepriznal účastníkom náhradu trov dovolacieho konania z jediného dôvodu z troch zákonných dôvodov, že toto nespĺňa podmienku v potrebe ochrany práv a zákonom   chránených   záujmov   právnickej   osoby,   ak   ide   o   rozhodovanie   o   peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy. Použil pritom analógiu ustanovenia § 238   ods.5   O.   s.   p.   pri   podmienkach   dovolania.   Ak   právna   úprava   nedáva   žalovanému možnosť domáhať sa ochrany svojich práv podaním dovolania, potom ani ochrana práv žalovaného nevyžaduje podanie mimoriadneho dovolania. Preto podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p. dovolacie konanie zastavil.

S takýmto rozhodnutím NS SR a jeho právnym zdôvodnením nesúhlasíme,   podľa nášho názoru aj NS SR porušil zákon, ak neopodstatnene dovolacie konanie zastavil a tým znemožnil sťažovateľovi zákonnej súdnej ochrany, porušil jeho základné ústavné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Predovšetkým štvrtá hlava štvrtej časti v ustanoveniach § 243e až 243j O. s. p. upravuje   mimoriadny   opravný   prostriedok,   akým   mimoriadne   dovolanie   je.   Ide o samostatnú úpravu, iba ustanovenie § 243i ods.2 O. s. p. primerané použitie ustanovení o konaní na dovolacom súde len §§ 242 až 243c O. s. p.. Ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p. vylučujúce prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy sa však na konanie o mimoriadnom dovolaní nevzťahuje, zákon   použitie   tohto   ustanovenia   v   243i   ods  .2   O.   s.   p.   nepripustil.   Práve   naopak, neprípustnosť mimoriadneho dovolania upravil samostatne v ust. § 243f O. s. p.. Ak by malo byť prihliadané na tzv. „bagateľné“ spory nazvané v napadnutom uznesení, bolo by to upravené   výslovne   v   ustanoveniach   o   mimoriadnom   dovolaní.  ...   Tvrdíme,   že   analógia procesného   práva   v   našom   právnom   poriadku   akým   O.   s.   p.   je,   je   vylúčená,   a   to   aj výkladovo. Považujeme preto napadnuté uznesenie NS SR vydané v rozpore so zákonom. Sme toho názoru, že podmienku, či si vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov   právnických   osôb   podanie   mimoriadneho   dovolania,   posudzuje   generálny prokurátor SR pri posudzovaní podnetu. Ak je neprípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dôvodom na jeho odmietnutie podľa § 243b ods.4 a 218 ods. 1 písm. c) O. s. p., nemožno tú istú skutočnosť a právny dôvod aplikovať aj na rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní a na zastavenie konania.

... Tvrdíme, že tieto ústavné práva sťažovateľa boli napadnutým uznesením NS SR, navyše   vydaným   v   rozpore   so   zákonom   porušené.   Preto   sa   domáhame   nápravy   touto sťažnosťou.»

3. V petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní tento podnet prijal (ústavný súd podotýka, že súčasná ústavno-právna úprava pojem   podnet   na   označenie   individuálnej   sťažnosti   nepoužíva,   pozn.),   a vo   veci   samej navrhuje, aby ústavný súd vyniesol toto uznesenie [aj tu ústavný súd podotýka, že podľa § 56   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom   súde“), ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, rozhoduje nálezom, a nie uznesením]:

„Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2008 sp. zn. 4 M Cdo 3/2008 ktorým bolo zastavené konanie o mimoriadnom dovolaní, boli porušené ústavné práva S. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 3. 2008 sp. zn. 4 M Cdo 3/2008 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

NS SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely   -   prvý   upravuje ústavné súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo).   K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého   nezávislé,   procesne   uzavreté   systémy   výkonu   súdnictva,   pre   každý   z nich s osobitne vymedzeným poslaním   a osobitnou   rozhodovacou   právomocou   (II.   ÚS   1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01), ochrana ústavou, prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

7. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu,   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a aplikácie   zákonných predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie   sú   arbitrárne   s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu) je teda možná len v tých prípadoch, keď by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu,   teda   do   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde. V prípade sťažovateľom namietaného uznesenia najvyššieho súdu však to tak nie je.

8. Podstata námietok sťažovateľa, ktorými odôvodňuje zásah do svojich ústavných práv   spočíva   v tom,   že   podľa   jeho   názoru   najvyšší   súd   nemohol   zastaviť   konanie o mimoriadnom dovolaní z dôvodu, že nie je naplnená potreba ochrany práv a zákonom chránených záujmov sťažovateľa, keď ide o tzv. bagateľné spory, a to z dôvodu, že:

o tom, či táto potreba ochrany práv a právom chránených záujmov je, alebo nie je daná, rozhoduje výlučne generálny prokurátor Slovenskej   republiky pri   podávaní mimoriadneho dovolania, a nie najvyšší súd,

zákonná úprava mimoriadneho dovolania v Občianskom súdnom poriadku výslovne ustanovuje, v ktorých prípadoch mimoriadne dovolanie nie je prípustné, pričom tzv. bagateľné spory sem podľa zákona nepatria,

analógia v procesnom práve je podľa jeho názoru vylúčená.

Vzhľadom   na   uvedené   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   bol   povinný o mimoriadnom   dovolaní   meritórne   rozhodnúť.   V sťažnosti   však   sťažovateľ   neuvádza, v čom konkrétne má takéto konanie a rozhodnutie najvyššieho súdu za následok ústavne neprípustný zásah do jeho základných práv označených v sťažnosti.

9. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia okrem iného uviedol:,,Na podnet žalovaného podal proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, mimoriadne dovolanie generálny prokurátor   Slovenskej   republiky.   Napadnuté   rozhodnutia   žiadal   zrušiť   a   vec   vrátiť Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že   mimoriadne   dovolanie   bolo   podané   včas   na   to   oprávnenou   osobou   (§   243e   ods.   1 a § 243g   O.   s.   p.),   skúmal   predovšetkým   splnenie   podmienok   konania   o   mimoriadnom dovolaní. Dospel pritom k záveru, že jednu z takýchto podmienok v prejednávanej veci nemožno považovať za splnenú.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.) a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   alebo   štátu   a   túto   ochranu   nie   je   možné dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémuto   rozhodnutiu   súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).

Citované ustanovenie vymedzuje (nad rámec podmienok konania v prvom stupni, odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne,   nedostatok   ktorejkoľvek   z   nich   bráni   vecnému   prejednaniu   mimoriadneho dovolania.

Podľa názoru dovolacieho súdu podmienka mimoriadneho dovolania, spočívajúca v potrebe ochrany práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu nie je splnená, ak je na podnet účastníka konania mimoriadnym dovolaním pre nesprávne právne posúdenie veci napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, prípadne   v   súvislosti   s   ním   aj   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o   peňažnom   plnení, neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok minimálnej   mzdy.   Ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúce   podmienky mimoriadneho   dovolania   treba   vykladať   v   súvislosti   s   jednotlivými   ustanoveniami, upravujúcimi dovolacie konanie a to ústavne súladným spôsobom,   t.   j.   tak,   aby sa ich aplikáciou neobchádzal účel ustanovení o dovolaní podanom účastníkom konania. Novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 353/2003 Z. z. účinnou od 1. 9. 2003 bolo   ustanovenie   §   238   upravujúce   podmienky   prípustnosti   dovolania   proti   rozsudku odvolacieho súdu doplnené o odsek 5, v zmysle ktorého dovolanie nie je prípustné ani vo veciach,   v   ktorých   bolo   napadnuté   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada a na určenie   minimálnej   mzdy   je   rozhodujúci   deň   podania   návrhu   na   prvostupňovom   súde. Účelom   tejto   úpravy   bolo   vylúčiť   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok v prípadoch tzv. bagateľných sporov, t.j. sporov, predmetom ktorých je peňažné plnenie neprevyšujúce určený násobok minimálnej mzdy. V týchto prípadoch dal zákon prednosť požiadavke na zjednodušenie a zrýchlenie civilného procesu pred možnosťou domáhať sa ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov aj v dovolacom konaní, považujúc za postačujúcu ochranu práv poskytnutú účastníkom v riadnom opravnom konaní.

V prejednávanej veci odvolací súd vo výroku napadnutom mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe žalobcu vyhovené a žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 798 Sk s 10 % ročným úrokom z omeškania od 19. júna 2004 do zaplatenia.

Výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby na súd k 21.12.2004 bola 6 900 Sk. Odvolací   súd   teda   rozhodoval   (neprihliadajúc   na   príslušenstvo)   o   peňažnom   plnení neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy   (20   700   Sk).   Ak   platná   právna   úprava v takomto   prípade   nedávala   žalovanému   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv podaním dovolania, a to s cieľom vylúčiť prejednávanie bagateľnej veci, potom ochrana práv žalovaného nevyžaduje ani podanie mimoriadneho dovolania. Iným výkladom by sa totiž   obchádzal   účel   tejto   právnej   úpravy,   keď   prostredníctvom   inštitútu   mimoriadneho dovolania by sa naďalej prejednávali bagateľné spory.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom dovolaní   pre   nedostatok   jednej   z   podmienok   takého   konania   a   neodstrániteľnosť   tejto prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p. zastavil.“

10. Podľa   čl.   46   ods.   l   ústavy sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Vychádzajúc   z označených   článkov   ústavy   potom   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   skúmal,   či   označeným   uznesením   najvyššieho   súdu mohlo   dôjsť   k ústavne   neakceptovateľnému   zásahu   do   jeho   práv.   Ústavný   súd predovšetkým   poukazuje   na   skutočnosť,   že   označené   práva   boli   sťažovateľovi   riadne a reálne poskytnuté v konaní pred prvostupňovým súdom a odvolacím súdom, pričom opak nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa.   V rámci   riadneho   inštančného postupu mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na príslušnom súde, ktorý rozhodol v jeho   neprospech,   pričom   aj   odvolací   súd   toto   rozhodnutie   potvrdil,   a z pripojených rozsudkov prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu vyplýva, že tieto rozhodli po vykonaní dokazovania na verejnom pojednávaní, kde mal sťažovateľ možnosť byť prítomný a taktiež mal možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný právny názor ako všeobecné súdy, ktoré rozhodli v jeho neprospech, neznamená zásah do jeho ústavných práv. Rovnako skutočnosť, že generálny prokurátor Slovenskej republiky   pri   podaní   mimoriadneho   dovolania   dospel   k záveru,   že   predmetnými rozhodnutiami konajúcich súdov bol porušený zákon, nezakladá porušenie ústavných práv sťažovateľa. Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95) ktoréhokoľvek účastníka, teda aj generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

11. Vzhľadom na už uvedený vzťah medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi ústavný súd uvádza, že mu v zásade neprislúcha hodnotiť a posudzovať správnosť záverov najvyššieho súdu, keď tento napadnutým uznesením zastavil konanie v dôsledku nesplnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní. K uzneseniu najvyššieho súdu však ústavný súd dodáva, že je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd o podanom mimoriadnom dovolaní meritórne nerozhodoval a konanie zastavil. Keďže ide o otázku, ktorá z pohľadu doslovného znenia procesnoprávnej úpravy konania pred civilným súdom môže viesť k rôznym záverom, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že ani ústava, ani dohovor (s výnimkou práva na odvolanie v trestných veciach   podľa   čl.   2   protokolu   č.   7   k   dohovoru)   nezaručujú   právo   na   to,   aby   o veci rozhodovali postupne viaceré súdy, od prvostupňového súdu cez odvolací súd a následne dovolací   súd,   či   dokonca   ústavný   súd.   Úprava   inštančného   postupu   pri   preskúmavaní rozhodnutí   všeobecných   súdov   je   teda   zverená   zákonu,   ktorým   je   v oblasti   civilného konania Občiansky súdny poriadok. Tento zákonný predpis ústavne súladným spôsobom obmedzuje   uplatnenie   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   rôznym   spôsobom,   čo   je výrazom požiadavky na rýchlosť a hospodárnosť konania, ako aj zachovanie právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím, ktorá je narušiteľná len výnimočne. Pokiaľ ide o tzv. bagateľné spory, zákonom č. 353/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorým   bol   novelizovaný Občiansky   súdny   poriadok,   bolo   vylúčené   podanie   dovolania   proti   právoplatným rozsudkom v týchto veciach. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva cieľ vylúčiť dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   v prípadoch   sporov   vo   veciach neprevyšujúcich určitý násobok minimálnej mzdy. Tento postup bol odôvodnený snahou reagovať   na   vývoj   minimálnej   mzdy   a zároveň   zabezpečiť,   aby   sa   toto   ustanovenie nemuselo novelizovať vždy, keď ekonomický vývoj bude potrebné premietnuť do právnej úpravy. Dovolacie konanie by sa v procesnej právnej úprave malo využívať iba v prípadoch zásadných, pretože je mimoriadnym opravným prostriedkom, a nemalo by slúžiť ako tretí stupeň súdneho konania.

12. Ústavný súd konštatuje (zhodne so sťažovateľom), že Občiansky súdny poriadok má osobitné ustanovenie upravujúce rozhodnutia, proti ktorým nie je prípustné mimoriadne dovolanie   (§   243f   ods.   2   OSP),   pričom   rozhodnutia   v tzv.   bagateľných   sporoch   sem nepatria. Zároveň však uvádza, že súd (aj najvyšší súd) je povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať a rozhodnúť (§ 103   OSP),   pričom   ak   ide   o taký   nedostatok   podmienky   konania,   ktorý   nemožno odstrániť, súd je povinný konanie zastaviť (§ 104 ods. 1 prvá veta OSP). Takto postupoval aj   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení.   Nie   však   preto,   že   by   považoval   mimoriadne dovolanie za neprípustné podľa § 238 ods. 5 OSP, pretože vtedy by rozhodol tak, že by s poukazom na § 243i ods. 2, § 243b ods. 4 a § 218 ods. 1 písm. c) OSP mimoriadne dovolanie   odmietol,   keďže   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné. Naopak, najvyšší súd konanie o mimoriadnom dovolaní podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej OSP zastavil, pretože dospel k záveru, že nie je splnená podmienka konania, za ktorej môže vo veci konať a rozhodnúť. Na odôvodnenie nesplnenia podmienky   konania   najvyšší   súd   v podstatnom   uviedol,   že  ,,Ak   platná   právna   úprava v takomto prípade nedáva žalovanému možnosť domáhať sa ochrany svojich práv podaním dovolania,   a   to   s   cieľom   vylúčiť   prejednávanie   bagateľnej   veci,   potom   ochrana   práv žalovaného nevyžaduje ani podanie mimoriadneho dovolania. Iným výkladom by sa totiž obchádzal   účel   tejto   právnej   úpravy,   keď   prostredníctvom   inštitútu   mimoriadneho dovolania by sa na rozdiel od riadneho dovolania naďalej prejednávali bagateľné spory.“. Patrí   výlučne   do   právomoci   všeobecného   súdu   (v   tomto   prípade   najvyššieho   súdu) rozhodovať o tom, či sú, alebo nie sú splnené podmienky konania. V prípade sťažovateľa najvyšší súd z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom uznesení, dospel k záveru, že podmienky konania   o mimoriadnom   dovolaní   splnené   nie   sú,   a preto   konanie   zastavil.   Takáto interpretácia a aplikácia príslušnej civilno-procesnej normy najvyšším súdom nevybočuje z medzí zákonom ustanoveného účelu obmedzenia uplatňovania mimoriadnych opravných prostriedkov (vrátane mimoriadneho dovolania), nie je ústavne nekonformná (čl. 152 ods. 4 ústavy) a nezasahuje do práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal v sťažnosti (čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy). Preto do nej ústavný súd nemá žiaden relevantný dôvod zasahovať.

13.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05).

14.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne   neopodstatnenej   už   pri   jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2008