znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 385/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   L.   H.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   F., Advokátska   kancelária,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva zaručeného v čl. 36 ods.   1 Listiny   základných   práv a slobôd,   práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   zaručeného   v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 248/2009 z 29. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   L.   H.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   zaručeného   v   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 248/2009 z 29. marca 2010.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným na Okresnom súde Trebišov (ďalej len „okresný súd“) domáhal ochrany osobnosti a žiadal, aby súd uložil odporcovi   J.   V.   povinnosť   zdržať   sa   do   budúcnosti   tvrdenia,   že   podaním   žiadosti o poskytnutie informácie zo 7. augusta 2006 na Obecný úrad v Hriadkach chcel sťažovateľ od obce vylákať finančné prostriedky, a aby sa mu za to písomne ospravedlnil. Zároveň sťažovateľ žiadal, aby sa mu odporca ospravedlnil aj za to, že na verejnom zhromaždení obyvateľov obce H. 18. septembra 2006 ako starosta vyhlásil, že sťažovateľ je hlupák, ktorý prekazil   v obci   H.   tak   potrebnú   vec   ako   je   vodovod.   Súčasne   požiadal   priznať   trovy konania. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 13 C 109/2007 z 13. marca 2009 tak, že žalovanému uložil povinnosť zdržať sa v budúcnosti tvrdenia, že podaním žiadosti o poskytnutie informácie zo 7. augusta 2006 na Obecný úrad v H. chcel sťažovateľ od obce vylákať   finančné   prostriedky,   a aby   sa   mu   za   to   písomne   ospravedlnil   do   3   dní   od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti, teda v časti požadovaného ospravedlnenia za vyjadrenie   na   verejnom   zhromaždení   obyvateľov   obce   H.   18.   septembra   2006,   žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti zamietajúcej   časti   rozsudku,   ako   aj   proti   výroku   o   trovách   konania   podal   sťažovateľ odvolanie, ktorému krajský súd nevyhovel.

3. Sťažovateľ je toho názoru, že jeho vec nebola prerokovaná spravodlivo, lebo až 19. marca 2010 mu bolo krajským súdom doručené bez sprievodného listu „Vyjadrenie žalovaného J. V. k podanému odvolaniu navrhovateľa v konaní 13 C 109/07 OS Trebišov“ zo 16. júna 2009, čo je podľa neho v rozpore s ustanovením § 114 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). K vyjadreniu žalovaného podal na okresnom súde osobne 22. marca 2010, t. j. hneď v nasledujúci pracovný deň po jeho doručení, stanovisko, ktorým v podstate doplnil svoje odvolanie proti rozsudku okresného súdu a poukázal na to, že žalovaný pokračuje aj naďalej v ohováraní jeho osoby (v tejto súvislosti podal už po druhýkrát   na   žalovaného na   Okresnej   prokuratúre   Trebišov   oznámenie o podozrení   zo spáchania   trestného   činu   ohovárania).   Poukázal   tiež   na   listinné   dôkazy   (zápisnice   zo zasadnutia   Obecného   zastupiteľstva   obce   H.),   ktoré   nepreukazujú,   že   mal   prekaziť   či prerušiť výstavbu verejného vodovodu. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd podľa neho neodoslal „bezodkladne“ krajskému súdu   jeho stanovisko,   a preto bolo krajskému súdu doručené „až 30. marca 2010, t. j. jeden deň po rozhodnutí druhostupňového súdu o mojom odvolaní“. Podľa   sťažovateľa   mu   bolo   potrebné   doručiť   vyjadrenie   odporcu   k jeho odvolaniu   a poskytnúť   mu „sudcovskú   lehotu   na   vyjadrenie“. Až   po   jej   uplynutí   mal krajský súd ako súd odvolací vo veci rozhodnúť.

Podľa   sťažovateľa   je   rozhodnutie   krajského   súdu   nepreskúmateľné,   pretože výpovede svedkov neboli vyhodnotené správne a rozhodnutie krajského súdu vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Postup krajského súdu, ktorý neprihliadol na ďalšie sťažovateľom navrhnuté dôkazy, považuje tiež za nesprávny. Išlo o zápisnicu miestnej volebnej komisie o výsledku volieb do Obecného   zastupiteľstva   obce   H.   a volieb   starostu   z 2.   decembra   2006,   ktorou   chcel preukázať   nepravdivosť   výpovede   svedkyne   H.,   ktorá   vypovedala,   že   sťažovateľ nekandidoval   v komunálnych   voľbách   za   poslanca   obecného   zastupiteľstva.   Sťažovateľ takýto dôkaz predložil až krajskému súdu z toho dôvodu, že tak reagoval na nesprávne odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Ďalším navrhovaným dôkazom, na ktorý krajský súd neprihliadol, bola zmluva o prevode práv investora obce H. na V. K.. Týmto dôkazom chcel   sťažovateľ   preukázať   nepravdivosť   výpovede   žalovaného   J.   V.,   že   od   začiatku výstavby vodovodu nebola Obec H. investorom tohto diela.

4. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1/ Základné právo občana Ing. L. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa   29.03.2010   pod   sp.   zn.   5Co/248/2009,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu v Trebišove zo dňa 13.03.2009 pod sp. zn. 13C/109/2007 bolo porušené.

2/   Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   29.03.2010   pod   sp.   zn. 6Co/248/2009 v celom rozsahu a vec vracia Krajského súdu Košice na ďalšie konanie. 3/ Krajský súd Košice je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 149,23 € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny, práva zaručeného v čl. 6 dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 248/2009 z 29. marca 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 29. marca 2010“).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu z 29. marca 2010, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

7. Ústavný súd pripomína, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96,   II.   ÚS   134/09).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 272/09). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

8.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   z   29.   marca   2010 obsahuje   dostatok   skutkových   a právnych   záverov   odôvodňujúcich   jeho   výrok,   ktoré dôsledne   vychádzali   z riadne   vykonaných   dôkazov.   Rozsudok   krajského   súdu   pri odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať   za   svojvoľný   či arbitrárny.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (m.   m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil.

Ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred krajským súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy (ktoré garantujú právo na súdnu a inú právnu ochranu) a ani to, že by závery krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov krajského súdu. Sťažovateľov nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho   neústavnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného   súdu   svojím   vlastným.   Sťažovateľ   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu podanou sťažnosťou sleduje dosiahnutie zmeny rozsudku krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   čiastočne   zamietol   návrh   sťažovateľa,   a teda   pre sťažovateľa skončil sčasti nepriaznivo. Túto skutočnosť však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a nemožno   ho   účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Postup krajského súdu, ktorý sa pri odôvodnení rozsudku v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením okresného súdu, nemožno považovať za arbitrárny ani z toho hľadiska, že svoje odôvodnenie obmedzil len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, pretože sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu. Takýto postoj je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa odvolací súd môže pri zamietnutí odvolania obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku   z 21.   januára 1999).   Ústavný súd   preto   považuje postup krajského   súdu   pri preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu   za   legitímny   a vylučujúci   možné   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 dohovoru a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny.

9. Vo vzťahu k argumentu sťažovateľa, že krajský súd mu nedoručil včas vyjadrenie odporcu k jeho odvolaniu a neposkytol mu primeranú lehotu na repliku k nemu, ústavný súd uvádza, že obaja účastníci konania, teda sťažovateľ ako navrhovateľ a odporca vyjadrili svoje stanovisko k rozsudku okresného súdu z 13. marca 2009 písomne vo forme odvolania a vyjadrením   k odvolaniu,   v ktorom   však   neboli uvedené   žiadne   skutočnosti   či   dôvody, ktoré by ovplyvňovali rozhodnutie odvolacieho súdu. Preto jeho nedoručením sťažovateľovi nebolo zasiahnuté do spravodlivého konania v zmysle označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

10.   Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   dožaduje   aj   ochrany   práva   zaručeného   v   čl.   1 dodatkového   protokolu,   ktoré   zaručuje   ochranu   majetku   fyzických   a právnických   osôb. Sťažovateľ nijak neodôvodnil, ako mal rozsudok krajského súdu porušiť uvedené právo. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu a rozsudkom krajského súdu z 29. marca 2010, a preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.  

11. Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   v celom   rozsahu   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania sťažovateľa), ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010